Očkovanie je jednou z najvýznamnejších medicínskych metód, ktorá zachránila nespočetné množstvo životov na celom svete. Princíp imunizácie má pritom dlhú históriu, siahajúcu až do staroveku. Na Slovensku má povinné očkovanie dlhú tradíciu, ktorej korene siahajú do obdobia Rakúsko-Uhorska.
História očkovania: Od staroveku po modernú vakcinológiu
Už budhistickí mnísi pili hadí jed, aby získali imunitu proti hadiemu uštipnutiu. V 17. storočí si zas v Číne ľudia potierali kožu kravskými kiahňami, veriac, že ich to ochráni pred nakazením. Za otca modernej vakcinológie je považovaný britský lekár Edward Jenner, ktorý v roku 1796 zaočkoval 13-ročného chlapca vírusom kravských kiahní. Chlapec tak získal imunitu proti pravým kiahňam, ochoreniu spojenému s vysokou úmrtnosťou. V roku 1798 bola vyvinutá prvá vakcína proti kiahňam a v 18. a 19. storočí prebiehali systematické masové očkovania, ktoré viedli k úplnému vymiznutiu tohto ochorenia v roku 1979.
O sto rokov neskôr, v roku 1885, použil francúzsky vedec Louis Pasteur oslabený vírus besnoty ako očkovaciu látku. Koncom 19. storočia bola vynájdená aj vakcína proti moru. Po vymiznutí kiahní sa vedci zamerali na dosiahnutie rovnakého výsledku aj s ostatnými chorobami, v čom im pomáhal rýchly pokrok v technológii.
Očkovanie na Slovensku: Od Rakúsko-Uhorska po súčasnosť
História očkovania na území Slovenska sa začína už v časoch Habsburskej monarchie a Rakúskeho cisárstva. Prvý očkovací program zaviedla Mária Terézia v roku 1768. Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. Očkovanie ako štátna záležitosť sa podľa uhorského zákona uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala všeobecné sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo "riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove" nutné "pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní." Medzi prvých priekopníkov očkovania proti pravým kiahňam patril Michal Schönbauer (1776-1860), rodinný lekár grófa Balassu, ktorý v máji 1801 očkoval šesť detí na jeho panstve v Eberharde (dnes Malinovo). Ďalším bol Teofil Zachariáš Huszty (1754-1806), ktorý v júli 1801 vykonal prvé hromadné a verejné očkovanie proti kiahňam v Prešporku (Bratislave).
Slovensko sa po roku 1918 stalo súčasťou Československej republiky (ČSR), kde sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Povinnému očkovaniu podliehali deti, ktoré dovŕšili prvý rok veku. Ďalšie preočkovanie mali podstúpiť po dovŕšení siedmeho a potom štrnásteho roku života. V auguste 1919 vyšlo nariadenie, „aby sa očkovaniu proti kiahňam podrobili všetci úradníci a zriadenci na Slovensku", pretože v niektorých slovenských župách prepukla epidémia pravých kiahní. Zákon však poznal aj výnimky pre tých, u ktorých lekár zistil, že by očkovaním mohol byť ohrozený ich zdravotný stav, predovšetkým pre deti slabé a zle živené.
Prečítajte si tiež: Tri dávky očkovania
Bývalá Československá socialistická republika (ČSSR) sa zaradila k popredným krajinám v povinnom očkovaní. V roku 1957 sa začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. Od roku 1959 sa zaviedlo povinné očkovanie proti čiernemu kašľu. V roku 1982 prvýkrát zaočkovali 14-ročné dievčatá proti rubeole a v roku 1987 sa zaviedlo očkovanie kombinovanou vakcínou proti osýpkam a mumpsu.
Legislatíva povinného očkovania na Slovensku
Slovenská republika právne zaviedla systém povinného očkovania administratívne v roku 1993 v súvislosti s rozdelením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, nadviazala pritom na pravidlá legislatívne ukotvené už predtým v spoločnom štáte. Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy, ktorý deklaruje pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia. Povinné očkovanie detí a dospelých na Slovensku vychádza zo zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento zákon ustanovuje povinnosti fyzických a právnických osôb v oblasti prevencie a kontroly prenosných ochorení. Podrobnosti o konkrétnych očkovaniach, ich načasovaní a cieľových skupinách stanovuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z.
Medzi povinné očkovania aktuálne patrí očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam a proti osýpkam, mumpsu a ružienke. Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní je údaj o povinnom očkovaní jednou z podmienok prijatia dieťaťa do predprimárneho vzdelávania, teda do materskej školy. Táto požiadavka sa nevzťahuje na prijatie na základné vzdelávanie.
Súdne dialógy a rozhodnutie ESĽP
V rokoch 2013 až 2015 sa na Slovensku i v Česku začali viesť súdne dialógy o tom, či je povinné očkovanie pre deti, ktoré nastupujú do predškolského vzdelávania, naozaj povinné. Dialóg medzi výkonnou mocou a súdmi rozlúskol až Štrasburský súd vo svojom prelomovom rozhodnutí Vavrička a ostatní proti Českej republike v roku 2021. ESĽP deklaroval, že problematika očkovania sa dotýka celej rady ústavných hodnôt a prenecháva zákonodarcovi širokú mieru pri uvážení o voľbe prostriedkov k zaisteniu účinnej prevencie voči infekčným chorobám. ESĽP konštatoval, že predmetom sťažnosti je jednak samotná očkovacia povinnosť a jednak dôsledky spojené s jej dodržiavaním. Podľa ustálenej judikatúry je fyzická integrita zaradená pod pojem súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Argumenty za a proti povinnému očkovaniu
Zástancovia povinného očkovania argumentujú ochranou verejného zdravia a prevenciou šírenia infekčných ochorení. Poukazujú na to, že očkovanie je povinné voči deviatim ochoreniam, pričom všetky sú zdravotnou komunitou uznané za bezpečné a účinné. Ochrana smeruje rovnako voči ľuďom, ktorí sú v zraniteľnom postavení a ich ochrana závisí od zaočkovanosti celej populácii.
Prečítajte si tiež: Slovenská legislatíva o očkovaní
Odporcovia povinného očkovania argumentujú právom na slobodu rozhodovania o vlastnom tele a obavami z možných vedľajších účinkov vakcín. Niektorí poukazujú na to, že vo väčšine západoeurópskych krajín nie je očkovacia povinnosť uložená zákonom.
Prečítajte si tiež: Argumenty za a proti povinnému očkovaniu