Úloha otca vo výchove dieťaťa je nesmierne dôležitá, a to nielen v ranom detstve, ale počas celého vývinu. V harmonickej rodine, kde obaja rodičia plnia svoje špecifické roly, má dieťa najlepšie podmienky pre zdravý psychický vývin a formovanie osobnosti. Tento článok sa zaoberá vplyvom otca na dieťa, rôznymi formami jeho neprítomnosti a možnosťami, ako prekonať prekážky v rodine, ktoré môžu negatívne ovplyvniť vývoj dieťaťa.
Prítomnosť a neprítomnosť otca
Dieťa prechádza fázou „uznania otca“ vo svojom vývine. Ak otec žije s rodinou, ale nemá žiadnu zodpovednosť, ide o absenciu otca. Mnohí otcovia nevenujú rodine dostatočnú pozornosť a nechávajú výchovné problémy na matku. Neprítomnosť otca počas dňa, keď pracuje, nemusí byť rušivá, ak je vyvážená. Dlhodobá neprítomnosť otca má zjavné následky, ktorým sa dá predísť, ak matka deťom otca často pripomína.
Štúdia o dôsledkoch dlhodobej neprítomnosti otca (4-8 mesiacov) v rodinách námorníkov ukazuje, že v rodinách, kde matka neustále pripomína miesto otca, napríklad rozprávaním o ňom a ukazovaním jeho ciest na mape sveta, a zároveň necháva dôležité rozhodnutia (veľké investície, prázdniny) na otca, prebieha jeho opätovný návrat s menšími ťažkosťami. Väčšina žien však hovorí deťom, že otec rodinu opustil a nechal ich samých čeliť ťažkostiam.
Smrť otca narúša harmonický vývin citovosti u dieťaťa. Chlapec môže zostať príliš naviazaný na matku, pretože nemá žiadneho „rivala“. Strata otca spôsobuje o to väčšiu traumu, ak je matka slabá a nie je schopná sama sa vyrovnať s takouto situáciou. Dieťa uniká do sveta snov, v ktorom je jeho otec ešte prítomný. Ak matka dokáže v takejto situácii stáť pri dieťati a ak môže do istej miery prevziať úlohu otca, nebude mať jeho smrť patologické následky. Dieťa si často idealizuje zosnulého otca.
Starostlivosť o deti je často zverená matke, čo vedie k fyzickej neprítomnosti otca. Podmienky, za akých sa rozvod uskutoční, sú rozhodujúce. Najťažšie prežíva dieťa rozvod vtedy, keď si rodičia navzájom strpčujú život a matka podáva dieťaťu negatívny obraz otca. Aby rodičia zachovali psychickú rovnováhu dieťaťa, mali by sa snažiť vysvetliť ich rozchod a chrániť nielen svoj obraz, ale aj obraz druhého rodiča. Vážne chorý otec sa nemôže ujať svojej úlohy. Dieťa ho vníma ako slabého, a preto je proces stotožnenia náročný. Chorý otec nie je schopný zabezpečiť funkciu otca.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Citová prítomnosť otca je nielen kvantitatívna, ale aj kvalitatívna. Tento dvojnásobný nedostatok vyvoláva u dieťaťa hlbokú neistotu, ktorú sa snaží kompenzovať závislosťou na matke. Ak mu však ani ona nemôže byť oporou, v takejto citovej atmosfére sa z neho nestane dostatočne stabilná osobnosť.
Praktické príklady a skúsenosti
Príbeh mladej rodiny Juraja a Adriany z Bratislavy ukazuje, ako sa dá zvládnuť starostlivosť o dieťa aj v náročných podmienkach. Adriana študovala na vysokej škole a Juraj sa staral o ich dcéru Luciu. Juraj na tieto dni spomína: „Dozeranie na dcérku pre mňa nebol žiaden problém. V pohode som popri tom pracoval."
Tento príklad ilustruje, že aj keď je otec primárne zodpovedný za starostlivosť o dieťa, môže to zvládnuť s prehľadom a zároveň pracovať. Je dôležité, aby obaja rodičia boli aktívni a podporovali sa navzájom.
Chyby vo výchove, ktoré vedú k strate komunikácie s dieťaťom
Dieťa sa necíti vítané: Ak rodič nezapája dieťa do chodu domácnosti, kritizuje ho, ak sa snaží pomôcť, dieťa sa cíti v rodine nevítané. Kritika rodiča, že zle upratuje, zdržuje ho pri varení večere alebo že bielizeň neskladá ako by si rodič prial, fungujú ako znižovanie kompetencie dieťaťa. Ak ho rodič odháňa pri umývaní auta, alebo úprave záhradky, alebo pri akýchkoľvek aktivitách čo robí vo voľnom čase, dieťa pociťuje, že do rodiny nepatrí.
Dieťa sa považuje za bremeno: Ak rodič odmieta tráviť čas s dieťaťom, nechce sa s ním hrať, odmieta jeho pomoc s domácimi prácami, dieťa vníma, že je pre vás príťaž. Ak sa s ním hráte, cíti, že je to z nutnosti. Ak vás žiada o rozprávku na dobrú noc a vy mu s povzdychom niekoľkýkrát za sebou poviete Nie, nechaj ma oddýchnuť, dieťa pocíti, že vás obťažuje.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Rodič nevenuje dieťaťu pozornosť: Ak rodič používa tablet a televíziu ako oázu pokoja, posadí deti k počítaču, k rozprávke, aby mal aspoň na chvíľu kľud od rodičovských povinností, dieťa sa cíti ignorované. Ak sa dieťa chce s vami zhovárať, počúvate ho len na pol ucha. Jeho problémy sú pre vás úsmevné a banálne, neprikladáte im dôležitosť.
Dieťa nie je vypočuté: Ak sa dieťa zdôverí so svojím strachom, vy sa nad tým pousmejete, mávnete rukou a odpoviete, že sa predsa nemá čoho báť, dieťa sa cíti nepochopené. Nielenže mu vaša reakcia nepomôže, ale dáte mu najavo, že jeho problém a myšlienky sú pre vás banalita, nepodstatné a na smiech.
Rodič trestá a karhá dieťa: Nie je nutné deti ponižovať, karhať, zosmiešňovať alebo nebodaj biť. Ak im to nepovolíme, budú sa chýb báť. Tým pádom sa budú báť aj skúšať a učiť sa nové veci. Strach utlmí ich aktivitu a zvedavosť, pretože sme ich naučili, že ak sa im niečo nepodarí na prvýkrát, budú potrestané.
Vývin reči u detí
Vývin reči je zložitý proces, pri ktorom si dieťa osvojuje produkciu a porozumenie slovám, ako aj správne použitie reči. Okrem vnútorných schopností (motorických, senzorických a rozumových) zohrávajú dôležitú úlohu aj vonkajšie faktory, ako sociálne (rodinné) prostredie.
Dieťa sa na rozprávanie pripravuje už počas vnútromaternicového vývinu. Okrem pohybu „hovoridlami” sa rozvíja tiež sluch, ktorý je kľúčový vo vývine reči. Výskumy ukazujú, že už od 19. týždňa sú pozorované reakcie dieťaťa v brušku matky na vonkajšie zvukové podnety.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Prvé, čo mama po pôrode počuje, je plač dieťatka. Počas prvých týždňov je správanie dieťaťa nešpecifické, čo znamená, že ak je dieťatko hladné, smädné, bolí ho bruško alebo nevidí mamu, reaguje takmer stále rovnako - kričí a plače. Až okolo 6. mesiaca začína dieťa produkovať prvé artikulované zvuky - pudové džavotanie. V 6. mesiaci sa do produkcie artikulovaných zvukov zapája sluch. V tomto období dieťa začína produkovať tie zvuky, ktoré počuje u ľudí, keď sa mu prihovárajú, alebo sa v jeho blízkosti rozprávajú.
Významná zmena v reči dieťaťa nastáva v období okolo 8. mesiaca života, kedy dieťatko začína komunikovať zámerne prostredníctvom gest. Medzi prvé najčastejšie sa objavujúce gestá patrí ukazovanie rukou či prstom na predmet, ukazovanie alebo podávanie predmetu inej osobe, či očakávanie predmetu, pod ktorým si môžeme predstaviť napríklad načahovanie sa za hračkou.
Okolo 12. mesiaca dieťa, ktoré sa vyvíja v norme, reaguje na mnoho výziev či pokynov. Dieťatko reaguje na príkaz Poď sem! Zapni! alebo Daj mi!.
Vplyv otca na formovanie osobnosti dcéry
Správanie otca k dcére má zásadný vplyv na jej budúce vzťahy a vnímanie mužov. Kvalita vzťahu s otcom ovplyvňuje sebavedomie dcéry, jej schopnosť budovať si zdravé partnerské vzťahy a kariérny úspech. Uznanie od otca je pre dcéru podnetom niečo dokázať. Ak otec poskytol lásku aj ochrannú ruku, dcéra má zdravý pocit vlastnej hodnoty a verí, že si zaslúži lásku.
Ak otec nie je prítomný, alebo sa správa nevhodne, dcéra môže mať problém uveriť, že ju môže niekto skutočne milovať. Môže si niesť v sebe zlosť na otca, že ju opustil, a mať pochybnosti o svojej hodnote. Je dôležité, aby otec chválil, podporoval a oceňoval svoju dcéru.
Vplyv otca na kariéru dieťaťa
Otec má nezanedbateľný vplyv aj na kariéru dieťaťa. Ak otec podporoval dieťa v rozvíjaní jeho záujmov a schopností, dieťa je odvážne a otvorené aj voči nezvyčajným úlohám. Úspešní ľudia na vysokých manažérskych postoch často spomínajú, že ich otcovia ich viedli k mužským aktivitám, ako sú chytanie rýb či poľovačka. Dôležité je, aby otec bol pre dieťa príkladom a motivoval ho k dosiahnutiu jeho cieľov.
Ako sa rodičia dopĺňajú vo výchove
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíciu vo vzťahu k dieťaťu.
Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť. Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie.
Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
Starí rodičia a ich úloha vo výchove
Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach.