V predvianočnom období sa už tradične stretávajú deti z rôznych kútov Slovenska, aby si prevzali ocenenia za svoje dobré skutky. Tieto skutky sú malými zázrakmi, ktoré dokážu zmeniť bežné i nezvyčajné situácie v živote na niečo nezabudnuteľné. Deti svojím konaním vnášajú do života iných radosť i silu nevzdávať sa a zvládať všetko, čo nás postretne.
Paťka a Lucka: Súcit, ktorý premohol ľahostajnosť
Nasledujúci príbeh je mimoriadne silný a nedá sa zaradiť do žiadnej z kategórií, no je dôležité o ňom hovoriť. Je to príbeh malej Paťky z Hlohovca, žiačky druhej triedy, ktorá spustila neuveriteľnú lavínu citov a ľudskosti v prípade na smrť utýraného dievčatka Lucky z Bratislavy.
Reportér, ktorý prípad Lucky sledoval, bol hlboko zasiahnutý ľahostajnosťou okolia. Nikto z rodiny nemal záujem Lucku pochovať, nikto sa s ňou nechcel rozlúčiť. Vtedy do redakcie zavolal neznámy pán, ktorý s dcérkou Paťkou videl reportáž. Paťka sa otca opýtala: „Ocko, to naozaj? Veď to je hrozne smutné.“ Otec sa rozhodol, že Lucku pochovajú. Paťka navrhla postaviť Lucke pomníček, ktorý bude navždy pripomínať, čo sa jej stalo a bude symbolickým pomníkom pre všetky týrané deti.
Reportér bol dojatý Paťkinou empatiou a nominoval ju na Detský čin roka, pretože vďaka nej sa našiel niekto, kto verí v dobro, vie ho dávať ďalej a chce urobiť niečo pre toho druhého.
Tamarka: Hrdinstvo v tme a strachu
Tamarka je malé 6-ročné dievčatko, ktorej čin je obdivuhodný. Aj keď je Tamarka plná strachu z tmy a samoty v izbe, dokázala svoj strach prekonať a zachrániť svoju mamičku. Mamička Tamarky prekonávala chrípku a mala teploty. Uprostred noci sa Tamarka zobudila na nepríjemné chrčanie svojej mamičky. Volala na ňu, ale mamička sa neozývala. Zakryla si uši, ale chrčanie bolo také silné, že sa nedalo spať. Postavila sa z postele a prišla k matke, ktorú budila, volala, šteklila po nohách. Chcela jej otvoriť oči, ale márne. Plakala a zobudila aj svoju dvojročnú sestričku. Keď sa nedala mamička zobudiť, zobrala sestru z postieľky a šla hľadať pomoc k susedom. Ale nezabudla preložiť ani kľúče vo dverách, aby sa nezabuchli. Aj keď bola všade tma a ticho, nemyslela na svoj strach a vyšla z bytu. Zazvonila susedom a s prosíkom hovorila, že nemôže zobudiť svoju mamičku. Bolo to veľké šťastie, že sa Tamarka takto múdro rozhodla, pretože susedia volali RZP a matku odviezli do nemocnice. Pri príchode RZP už bola Tamarka spokojná a vyrovnaná, pretože vedela, že sú tam ľudia, ktorí jej matke pomôžu. Ochotne komunikovala, vedela kde sú doklady a aké lieky matka asi užila.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Starostlivosť o Gabiku: Láska a obetavosť
Jedenásťročné dievča sa stará o svoju tetu Gabiku, ktorá sa narodila s mozgovou obrnou. Gabika nevie chodiť, ale vie sa pohybovať po štvornožky, vie rozprávať a vnímať okolie. O Gabiku sa stará väčšinou ona, pretože starká chodí do práce a starký má na starosti všetko ostatné. Gabika je ako ich slniečko. Je milá, stále sa usmieva. Často však máva rôzne záchvaty a vtedy je veľmi dôležité, aby pri nej niekto bol. Raz, keď mala jeden z tých záchvatov, nevedela sa nadýchnuť, rýchlo so zavolala 112. Záchranka ju zobrala do nemocnice. Každý deň ju navštevovala. Treba sa o ňu starať ako o malé dieťa. Aj ona má svoje zdravotné problémy s chrbticou a reumou, ale to si nevšíma. Gabika ju potrebuje. Občas sa aj pohádajú, ale bez nej si nevie život predstaviť. Veľmi ju ľúbi, je to krásny pocit. Keď príde starká z roboty, idú so starkým do záhradky a ona je s Gabikou.
Spolužiaci si začali z Gabiky robiť žarty. Bolo jej to ľúto, ale aj sa nahnevala a povedala im, ako by bolo vám, keby ste boli ako ona? Každého človeka treba mať rád takého, aký je.
Maťko: Verný kamarát v každej situácii
Martin Pollák, žiak VIII.B, je chalan s veľmi dobrým charakterom a obrovským srdcom. Aj keď patrí do partie násťročných, ktorí pokrikujú za dievčatami, nosí v hrudi šľachetné srdce. Maťko je Miškov dobrý kamarát. Miška už od narodenia neposlúchajú nôžky a je odkázaný na invalidný vozíček, predtým mu spolužiaci pomáhali, ale keď sa z nich stali siedmaci, akosi sa povytrácali. Maťko však zostal po Miškovom boku ako jeho verný kamarát doteraz. Stačí ak Miško zavolá: “Maťooo!” a Maťko nech by robil čokoľvek, ohlási sa slovami : “ Počkaj, Miško, hneď som pri tebe…” Rýchlo si splní svoje povinnosti a už trieli k Miškovi, aby mu zodvihol ceruzku, vybral z tašky zošit, podal mu desiatu… Nikdy ho nepočula povedať nie. Preňho Miško vždy bol a zostal na prvom mieste.
Napríklad jedného dňa sa žiaci z Miškovej triedy vracali z učebne späť do svojej triedy, ktorá je o poschodie nižšie. Nad schodišťom zostal iba Miško na svojom vozíčku a bol sám. Čakal na niekoho, kto ho znesie po schodoch. Deviataci, ktorí postávali na chodbe pochopili, že je potrebné Miškovi pomôcť a tak dvaja z nich sa na to podujali. Zdvihli invalidný vozíček a chceli Miška zniesť dolu. Miško bol celý bez seba, pretože ho prenášali chlapci, ktorých nepoznal. Ale trvalo to iba chvíľku. Keď Maťko videl, čo sa okolo Miška deje, hodil na zem všetko, čo mal v rukách a skočil pred Miška. Rozopäl svoje “ochranné krídla” -svoje dve rúčky, čím mu dával najavo, že ho chráni, aby sa nebál, že chlapci mu neublížia. V súčasnosti má Miško asistentku, ale Maťko sa s ním neprestal kamarátiť.
Filip: Odvaha a rýchla reakcia pri požiari
Filip Bálint je žiakom 6. A. Jeho dobrý skutok sa stal v marci. V ten týždeň bol Filip doma, pretože bol chorý. Keď si v to ráno pripravil raňajky a odišiel do obývačky raňajkovať, počul z ulice krik. Pozrel sa cez okno a vonku uvidel auto, na ktorom vznikol požiar. Na chvíľu si myslel, že tam nikto nie je, ale po chvíľke uvidel susedov, ako nesú vedrá s vodou. Keďže horiace auto stálo bližšie k domu, kde Filip býval, neváhal, vybehol von, zobral hadicu, vytiahol ju pred dom na ulicu, čím značne urýchlil uhasenie požiaru. Aj vďaka Filipovej odvahe a ochote pomôcť sa nikomu nič nestalo, požiar bol včas uhasený a auto neexplodovalo.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Jessica: Starostlivosť o prírodu a pomoc zvieratám
Jessica Prečuchová býva v obci Mýto pod Ďumbierom, kde má jedno občianske združenie sídlo. Jessica v tichosti, bez toho, aby niekto o tom vedel, s partiou svojich kamarátov, pomáha prírode. Pomáha bez nároku na odmenu, bez nároku na pochvalu. Svoj voľný čas, okrem iného, venuje čisteniu prírody, zbieraniu odpadkov z okolia chodníkov a ciest. Neporiadok si “nevšimol“ žiaden dospelý, ale títo mladí ľudia áno, a rozhodli sa s tým niečo spraviť. Na vlastnú zodpovednosť, bez toho, aby im dal k tomu niekto príkaz, či podnet. To, že ich vzťah k prírode je ozajstný, svedčia aj drevené tabuľky s citátmi a myšlienkami o prírode, ktoré do dreva vypaľujú a umiestňujú do lesa, ku chodníkom a cestičkám. Okrem týchto aktivít Jessica pomáha aj občianskemu združeniu Tuláčik v Brezne, ktoré rieši problematiku túlavých psov, hľadá im nové domovy, či sa zaoberá osvetou. Jessicu sme poprosili, aby nám o svojej aktivite prezradila viac.
„Túto myšlienku som už dostala dávno, no len teraz sa mi ju konečne podarilo uskutočniť. Začala som vyrábať a pribíjať drevené tabuľky proti znečisťovaniu po prírode našej dediny. Bývam tu už 6. rok. Veľmi ma trápilo, keď som všade videla pohádzané odpadky. Tak som raz so susedom začala zbierať smeti. Nazbierali sme plné vrece a to sme prešli len malý úsek. Odvtedy vždy, keď idem so psom, donesiem z lúk ďalšie a ďalšie smeti. Zbierame aj s kamarátkami… Nazbierali sme 24 vriec. Stále však dookola pribúdali nejaké smeti, tak som si povedala, že upozorním ľudí a spravím tabuľky. Myslím, že do prírody sa nehodia kadejaké plechové tabule. Tak som vymyslela, že ich vyrobím z dreva, s rôznymi nápismi a citátmi. Ako napríklad: “Najväčším dobrom je žiť podľa prírody“ alebo jednoducho: “Neznečisťuj, chráň!“.
Charitatívna zbierka: Solidarita s núdznymi
Detský čin, ktorý Vám chcem opísať, sa týka osamelých mamičiek, detí z rozvrátených rodín, žien, ktoré pre chorobu nepracujú, ľudí bez domova, detí, ktoré trpia nedostatkom jedla, sú v núdzi a potrebujú materiálnu pomoc. Uvažovali sme a hľadali možnosti, ako uľahčiť trápenie týchto ľudí v našom okolí. Prišli sme s nápadom zorganizovať charitatívnu zbierku trvanlivých potravín pre rodiny v núdzi. Do rozhlasového okienka sme pozvali pána Tonka, ktorý vyrozprával našim žiakom svoj životný príbeh bezdomovca žijúceho na ulici a človeka závislého od alkoholu. Začal nový život a už niekoľko rokov abstinuje. Rozhodli sme sa ponúknuť pomoc aj jeho rodine. Milo nás prekvapilo, koľko našich žiakov sa zapojilo do zbierky. Behom týždňa deti priniesli nie jednu vec, ale plné tašky pudingov, múky, cestovín, cukru, mlieka, oleja… Vyzbierali sme spolu 502 kusov potravín. Oslovili sme Farnosť Krista Kráľa v Prešove, ktorá pomáha sociálne slabším rodinám. Darovali sme im polovicu vyzbieraných potravín. Uvažovali sme ďalej, komu pomôcť, lebo potravín bolo ešte dosť. Napadlo nás, ponúknuť pomoc rodinám v núdzi priamo z našej obce, ktoré sa tomu potešili a neodmietli nás. Boli radi, že sa im na čas zaplnili poloprázdne police v kuchyni, ako nám neskôr napísala jedna mamička. Nezabudli sme ani na pána Tonka, ktorý prijal darované potraviny s úsmevom a ďakovaním.
Zbierka na výlete: Priateľstvo a poctivosť
Vybrali sme sa s deťmi našej školy autobusom do Viedne na poznávací zájazd. Hneď po príchode sa mi jeden žiak Jakub priznal, že stratil 20 eur. Bolo mi ho ľúto - deti a aj on sa tešili hlavne na nákupy - každé z nich si chcelo niečo kúpiť či potešiť svojich blízkych malou pozornosťou. Jakub bol smutný, nemal sa už na čo tešiť. Dostala som nápad, že urobím pre neho zbierku… Vysvetlila som deťom, o čo ide. Snažila som sa im povedať, že ich to nebude stáť takmer nič, navyše urobia dobrý skutok, a on bude šťastný a nevráti sa domov plný sklamania. Začala som ako prvá, vhodila som euro do kapucne od mikiny. Deti z mojej 15 člennej skupiny sa postupne pridávali. Bolo vidieť, že im nie je ľahostajný osud spolužiaka. Keďže sumu som vopred neurčila, deti dávali peniaze podľa vlastného uváženia. Našiel sa aj jednotlivec, ktorý nechcel prispieť. Nútiť som ho, samozrejme, nemohla, len som podotkla: „ Je to na tebe, či pomôžeš!“ Po spočítaní sme zistili, že máme iba 10 eur. Preto som vyzvala deti z ďalších 2 skupín, či sa nepridajú. Bez váhania siahali do peňaženiek. Okolo mňa stálo 45 detí , posúvali si drobné a vhadzovali ich do kapucne s tým, že nahlas počítali, aby vedeli, koľko ich ešte treba. Jakubovi po celú dobu tiekli od dojatia slzy po lícach, dookola všetkým ďakoval. Prišiel autobus a my sme nastúpili s tým, že mu peniaze odovzdáme v autobuse. Keď Jakub prišiel k svojmu sedadlu, skríkol: „Mám ich, našiel som ich, vypadli mi na sedadlo!“ Ozvalo sa nadšenie, výkriky radosti. No čo s vyzbieranými peniazmi? Deti samé rozhodli, že ich radšej chcú späť. Začala som deťom vracať drobné mince. Bola som zvedavá, keďže som netušila, kto koľko do kapucne vhodil, či nebudú deti klamať, či si odo mňa nevypýtajú sumu vyššiu, akú tam naozaj vhodili. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že deti sú poctivé a pýtali si späť len toľko, koľko prispeli. Peniaze nakoniec nikomu nechýbali. Bola som na deti pyšná. Musela som im to povedať: „Deti, myslím si, že môžete byť na seba hrdí. Som rada, že nemyslíte iba na seba, že ste ukázali nielen Jakubovi, ale aj nám učiteľom a ostatným, čo znamená slovo „priateľ“. Deti začali tlieskať. Myslím, že táto chvíľa bola taká silná, že sa dotkla nielen nás - 3 učiteliek, ale každého z detí. Dokonca aj tých, ktorí peniažky do kapucne tajne nevhodili. Našťastie ich bolo málo.
Antónia: Dobrovoľníčka v karanténnej stanici
Pätnásťročná Antónia Barnová sa už viac ako tri roky stará ako dobrovoľníčka o opustených psíkov v karanténnej stanici v Prešove. Chodí ich venčiť, upratuje im, hľadá im dočasnú starostlivosť, zúčastňuje sa akcií na propagáciu občianskeho združenia, ktoré sa stará o opustených psíkov a hľadá im domov. Mohla by byť s kamarátkami alebo sedieť doma pri počítači, tak ako to robí veľa detí, ona však všetok svoj voľný čas venuje psíkom. V karanténnej stanici je šesť dní v týždni. Psíkovia sú jej miláčikmi už od malička. Cestou z obchodu ich stále kŕmila keksíkmi, tyčinkami. Na ulici sa zastavila pri každom psíkovi. Je až neuveriteľné s akou láskou pristupuje k týmto psíkom a mačkám. Donesie ich domov, kúpe ich a behá s nimi po záhrade. Neviete si predstaviť tú radosť v tých malých očkách, keď ju uvidia. Skáču od radosti, chcú k nej na ruky a keby mohli, tak ju oblizujú od hlavy až po päty. V čase voľných dní a cez sviatky, keď už nie je v karanténe, berie si psíkov od kamarátky domov, aby mohla byť s nimi. Roznáša letáky, aby si ľudia mohli adoptovať psíkov, alebo ich zobrať do dočasnej starostlivosti.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM