Strata dieťaťa je pre každého rodiča desivá predstava. Prvé hodiny po zmiznutí sú kritické a je dôležité vedieť, ako reagovať, aby sa nestrácal drahocenný čas.
Čo robiť, keď sa dieťa stratí?
Ak ste dieťa sami nenašli, okamžite kontaktujte políciu na čísle 158 alebo 112. Nahláste stratu na najbližšom oddelení policajného zboru. Ak sa dieťa stratilo v nákupnom centre, kontaktujte pracovníka informácií, SBS alebo pri pokladni. Ak má dieťa mobil, nevolajte mu každých päť minút. Nikdy pred políciou nezatajujte informácie, ktoré by mohli viesť k vypátraniu dieťaťa, aj keď sú pre vás nepríjemné.
Príčiny útekov detí z domu
V skutočnosti je stratených detí omnoho viac, pretože rodičia sa hanbia, že zlyhali vo výchove a polícii to neohlásia, najmä keď ide o opakované úteky z domu. Príčiny útekov detí z domu môžu byť rôzne - od naplnenia túžby po dobrodružstve až po radikálne riešenie zlých vzťahov či už v škole alebo v rodine, nedorozumenia s rodičmi, neúspechy v škole, ale i únik pred násilím a inými patologickými javmi v rodine. Dieťa odíde z domu, do neznámeho sveta, bez prostriedkov, neuvedomuje si riziká, ktoré na neho číhajú. Môže sa stať obeťou trestného činu, alebo jeho páchateľom.
Riziká spojené s útekom z domu
Dieťa, ktoré odíde z domu, sa vystavuje mnohým rizikám:
- Ohrozenie bezpečnosti: Dieťa sa môže stať obeťou trestného činu.
- Nedostatok prostriedkov: Dieťa nemá peniaze ani jedlo.
- Neznalosť prostredia: Dieťa sa neorientuje a nevie, kam sa obrátiť o pomoc.
Projekt „Hľadané deti“
Polícia robí všetko, čo je v jej silách, aby sa deti dostali čo najrýchlejšie do bezpečia. Pomoc občanov je však veľmi vítaná. Pre každého, kto chce pomôcť, alebo pre samotné dieťa, je k dispozícii non-stop odborník na Linke detskej istoty pri SV UNICEF. Prostredníctvom tejto linky sa realizuje projekt „Hľadané deti“, v spolupráci s Policajným zborom SR a spoločnosťou Tesco Stores SR. V roku 2007 bol do projektu zapojený ďalší partner - Občianske združenie HOPE - Pomoc nezvestným.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Projekt má dva ciele:
Zapojenie širokej verejnosti pri hľadaní detí, ktoré sú stratené, na úteku alebo v inom ohrození. Spoločné úsilie môže urýchliť návrat detí do bezpečia, skrátiť čas ich bolesti, strachu a neistoty, zachrániť im život. Od začiatku júna 2006 sú pri vchodoch všetkých Tesco obchodov na Slovensku umiestnené plagáty s tvárami 6 nezvestných detí. Pri fotografii je uvedené meno dieťaťa, vek, dátum, odkedy je nezvestné. Fotografie hľadaných detí spolu s identifikačnými údajmi posiela spoločnosti Tesco Policajný zbor SR.
Prevencia a osveta
- príprava projektu „Breviár bezpečia a istoty“ - spolupráca Policajného zboru a zmluvných partnerov projektu „Hľadané deti“ so základnými a strednými školami;
- Medzinárodný deň nezvestných detí - 25. máj - jeho pripomenutie verejnosti;
- Zvyšovanie informovanosti verejnosti o problematike nezvestných detí prostredníctvom mediálnej kampane k Medzinárodnému dňu nezvestných detí 25.
Syndróm prázdneho hniezda a jeho vplyv na rodičov
Syndróm prázdneho hniezda nemusí potrápiť len ženy. Spája sa so situáciou, keď sa deti začnú osamostatňovať a doma je zrazu prázdno. Pocity smútku, osamelosti, prázdna a straty zmyslu života sa často spájajú so syndrómom prázdneho hniezda. Symptomaticky je charakteristický depresiívnym prežívaním a väčšinou sa vzťahuje na rodičov dospelých detí, ktoré sa začínajú osamostatňovať. Odchádzajú z domova kvôli štúdiu, práci alebo založeniu vlastnej rodiny. Syndróm prázdneho hniezda sa síce spája s rodičmi, ale podobné prežívanie pri odchode detí z domu sa môže dotknúť aj starých rodičov, súrodencov, opatrovníkov či pestúnov. Výnimkou nie sú ani otcovia. Rodičov a deti spájajú nielen spoločné roky, ale i emócie. Fyzická i psychická blízkosť má svoju trvácnosť.
Smútok je prirodzený, ale… Nie je to tak, že všetci rodičia musia prejsť syndrómom prázdneho hniezda. Je však bežné, že sa môžu v určitej fáze odlúčenia u nich vyskytovať spomínané pocity, a to v rôznej miere či intenzite. Smútok je prirodzená emócia, ktorá sa často objavuje v súvislosti so stratou. Pri odchode dieťaťa z domova prežívajú stratu svojím spôsobom aj rodičia. Pocity smútku, prázdnoty či neistoty sú v takomto období úplne prirodzené a majú v živote svoje miesto. Nejde o niečo nevhodné, práve naopak, sú súčasťou procesu adaptácie. Dôležité je, aby ste tieto emócie dokázali spracovať, prijať a postupne sa s nimi vyrovnať. Ak rodič porozumie sám sebe a svojim emóciám, je menšia pravdepodobnosť, že sa uchýli k nezdravým spôsobom reagovania na novú situáciu.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Ako si môžete uľahčiť celú situáciu z hľadiska emocionálneho prežívania? Môžu pomôcť takzvané rozptyľujúce aktivity. Sú to činnosti, pri ktorých sa prirodzene vyplavujú hormóny šťastia, endorfíny. Vráťte sa k svojim záľubám alebo objavte niečo nové, pre čo sa nadchnete. Môže ísť o učenie cudzích jazykov, kurzy tanca, športovanie, cestovanie… Popritom si však nechajte priestor na to, aby ste niekedy umožnili emóciám prechod a pustili ich von v bezpečnom prostredí. Dovoľte si stiahnuť sa na chvíľu do seba a možno aj chvíľu plakať. Pri prežívaní negatívnych emócií je dôležité, aby neboli zaplavujúce. Mali by ste ich vedieť regulovať, dávkovať si ich. Pokojne si môžete vyhradiť čas, keď sa budete venovať emóciám a spracovávať ich.
V rámci zvládnutia situácie sa skúste na vzťah s dieťaťom pozerať po novom. Začnite ho vnímať ako rovnocenného partnera, ktorý má právo na vlastný život i vlastné rozhodnutia. Vy ako rodič sa ich snažte rešpektovať. Váš vzťah tak môže získať novú kvalitu. Odchod detí z domu môže navyše posilniť váš partnerský vzťah či zlepšiť budovanie kamarátskych vzťahov i vzťahov s inými členmi rodiny. Ako rodičia sa môžete viac sústrediť jeden na druhého. Stabilné a pokojné rodinné prostredie môže byť inšpirujúce aj pre vašich potomkov. V žiadnom prípade si nevynucujte pozornosť. Vzťah sa nedá vynútiť. Nik nemôže druhú osobu prinútiť, aby ho mala rada. Rodičia mali na budovanie vzťahu s dieťaťom dostatok času. Čo investovali, to sa im vráti späť. Ani matky, ani otcovia nemusia deťom pripomínať, čo pre ne urobili, a teda ani si vynucovať vďaku a pozornosť. Vzťah sa buduje aj cez rešpekt.
Čas po odchode detí z domu vnímajte ako novú šancu. Vráťte sa ku svojim starým koníčkom alebo objavte nové.
Počas spoločného života s deťmi sa vytvára priestor na to, aby sa pomaly viac osamostatňovali. Tých období je viac a ľahko ich odhalíte aj bez znalostí vývinovej psychológie. Hneď prvým je nástup do škôlky, výlety, prespatia u kamarátov, školy v prírode a prvé lásky. Ak je rodič vnímavý, dieťa podporuje v tom, aby ich zvládlo, nebrzdí ho. Tieto obdobia sú skúškou aj pre rodiča, ktorý sa učí postupne uvoľňovať vzájomnú previazanosť. Tým sa znižuje i riziko syndrómu prázdneho hniezda. Ako dieťa dospieva, nachádzajte postupne svoje vlastné záľuby. Prenášajte pozornosť aj iným smerom ako na dieťa.
Ako zvládnuť prvé Vianoce bez detí
Kríza môže nastať aj pri prvých sviatkoch po tom, ako sa deti osamostatnili. Určite túto tému otvorte vopred, aby ste sa vedeli zariadiť. V žiadnom prípade nevyvíjajte na deti tlak, že musia prísť. Všetci sa môžete dohodnúť, kedy sa stretnete, či to bude na Štedrý večer alebo niektorý iný deň počas sviatočného obdobia. Ak sa všetko preberie včas, minimalizuje sa riziko nedorozumení. A ak sa predsa len objavia nejaké ťaživé pocity, je dostatok času, aby do Vianoc mohli odznieť sviatky tak nebudú poznačené nepríjemným prekvapením.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Rozhodlo sa dieťa stráviť Štedrý deň s novou partnerkou, partnerom? Určite to nevnímajte ako zradu. Spoločná večera v tento deň nie je nijaký záväzok ani povinnosť, ktorú musia deti napĺňať celý život. Označenie ako zrada by som neodporúčala. Osamelosť je priliehavejší pocit k celej situácii a s tým sa dá niečo robiť. Nikde nie je napísané, že vás dieťa nepríde pozrieť počas sviatočných dní. Svoje myšlienky posúvajte skôr týmto smerom. Ak si neviete predstaviť prázdne miesto za štedrovečerným stolom, skúste namiesto detí pozvať k sebe iných členov rodiny alebo priateľov.
Na odborníka sa určite obráťte, ak neviete spracovať svoj hnev na dieťa a vystupujete proti nemu útočne, sarkasticky a používate príliš silné slová, ako je napríklad zrada. Podobne to môže byť aj pri pocite osamelosti, keď môžete subjektívne prežívať pocit nedostatku kontaktov alebo ľudskej blízkosti. Odbornú pomoc je dobré vyhľadať aj v prípade, ak sa nedokážete preklenúť cez smútok a pocit straty, prázdna a straty zmyslu života, ktorý dolieha na každodenné fungovanie.
Obdobie vzdoru u detí
Niektorí rodičia preplávajú „prvou pubertou“ svojho dieťaťa a ani o tom, že je v období vzdoru, netušia. Dieťa je kľudné, poslušné, okrem bežných malých konfliktov nie je treba riešiť vážnejšie situácie. Nehádže sa o zem, nevrieska, neplače, nepresadzuje si s enormným úsilím svoju vôľu. Nie je hlučné, nezatína päste. Nie ako tie nevychované deti od susedov, ktoré to robia a ich matky a otcovia si s nimi nevedia rady….. Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.
Poznáte tieto situácie?
- Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Riešenia vzdoru
Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Príklad z praxe
Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť….“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Nechať deti doma samé: Kedy je ten správny čas?
Nielen počas prázdnin riešime dilemu, či môžeme nechať deti doma samy bez dospelého dozoru. Chcete si na chvíľu odbehnúť do potravín alebo len čakáte pred vchodom na kuriéra. Je pre vás ok nechať za dverami trojročné dieťa v „opatere“ päťročného súrodenca? A čo váš piatak? Na Slovensku nemáme zákon, ktorý by jednoznačne určoval vekovú hranicu, kedy sú deti dosť veľké na to, aby sme ich mohli nechať doma samy. V USA, v štáte Illinois môže ostať doma bez dozoru 14-ročné dieťa, v Kansase už 6-ročné. Vo všeobecnosti sa však v našich podmienkach predpokladá, že dieťa, ktoré navštevuje druhý stupeň základnej školy, by už malo vedieť zvládnuť prísť domov bez sprievodu rodiča a nejakú dobu na neho počkať, kým sa vráti z práce. To je aj najčastejší dôvod, prečo sa vám už spravidla nepodarí umiestniť piataka do družiny, resp.
Pandémia však znovu postavila otázku, nakoľko je táto veková hranica všeobecne aplikovateľná. Zrazu sme tu mali veľmi veľa detí jedenásťročných detí, ktoré mali byť doma samy celý deň, rovnako ako napríklad maturanti. Preto sa uzákonila možnosť čerpania OČR aj na staršie - inak zdravé dieťa nad 11 rokov - podmienkou nároku na získanie OČR však bolo potvrdenie pediatra, že dieťa nie je spôsobilé mentálne alebo fyzicky samé sa o seba postarať v období počas uzatvorenia školy v krízovej situácii.
Podľa psychologičky Márie Kopčíkovej, ktorá sa tejto téme venovala, by deti do 7 rokov nemali doma ostať samy nikdy, deti vo veku 8 - 9 rokov ½ - 1 hodinu. Staršie deti podľa ich zrelosti a uváženia rodičov. Trestný zákon ochraňuje každé dieťa mladšie ako 18 rokov, ktoré si nemôže zadovážiť pomoc. Prísnejšie sú posudzované deti do 6 rokov veku, ale za deti neschopné sa o seba postarať môžu súdy považovať aj staršie deti. Napríklad Okresný súd Poprad uznal vinnou z trestného činu opustenia dieťaťa matku, ktorá nechala v uzamknutom byte na 2. poschodí svoju dcéru vo veku 6 rokov a 2 mesiace. Tá sa ráno zobudila, otvorila okno a volala mamu. Okoloidúca asi o 06,30 hod. privolala políciu a dieťa bolo pomocou plošiny zložené z okna bytu. Typickým príkladom opustenia dieťaťa, s ktorým sa stretávame v súdnej praxi, je opustenie dieťaťa osamelo žijúcou matkou, ktorá odíde z domácnosti, dieťa doma zamkne, nepostará sa o stravu, hygienu, či iné potreby, nezabezpečí k nemu dozor a vráti sa domov až po dlhšom čase, niekedy až o niekoľko dní.
To, kedy necháme dieťa doma samo a za akých okolností, rozhoduje o jeho bezpečnosti, a tá by mala byť na prvom mieste. Ovláda dieťa svoje meno, priezvisko, adresu, telefónne číslo? Vie dieťa, kde budem a ako ma môže kedykoľvek kontaktovať? Akú dlhú dobu bude dieťa doma samé? Bude to počas dňa, večer, či v noci? Bude dieťa potrebovať jedlo? Ak áno, aké jedlo si môže pripraviť bez toho, aby muselo zapnúť sporák, aby sa minimalizovalo riziko požiaru a popálenín? Ako často sa od dieťaťa očakáva, že sa bude o seba starať? Koľko detí zostane doma samých? Je náš domov bezpečný? Hrozia nejaké nebezpečenstvá (máme doma zbrane, lieky, dostupný alkohol, zle skladované chemikálie, čistiace prostriedky, neupevnený nábytok a pod.)? Vie dieťa zamknúť dvere? Má od bytu či od domu kľúč alebo plán, ako sa dostane von? Vie dieťa, čo má robiť, keď príde k dverám návšteva? Máme blízko iných dospelých (kamarátov, rodinu, susedov), ktorým dôverujeme a mohli by nám ponúknuť okamžitú pomoc v prípade núdze alebo ak by sa dieťa začalo báť?
Ak vám príde dieťa dosť „veľké“ na to, aby ste ho nechali doma, môžete si svoju domnienku otestovať na krátky čas tak, že sa budete zdržiavať v blízkosti domu. Tak si overíte, ako to dieťa zvládne. Porozprávajte sa s nimi. Opýtajte sa ich, ako by reagovali, keď by niekto zazvonil na dvere, komu môžu otvoriť dvere, čo by robili, keby ste sa nevrátili. Kedy vám majú ihneď zavolať? Čo by urobili, keby začalo horieť alebo vytápať byt? Čo považujú za stav núdze? Čo považujete za stav núdze vy ako rodičia? Povedali by niekomu neznámemu do telefónu alebo na internete, že sú doma samé? Vytvorte si spoločný kód alebo heslo pre prípad núdze. Zavolajte deťom, kým ste preč, aby ste vedeli, ako sa im darí.
Právne aspekty rodičovstva a dieťaťa
Vzdanie sa dieťaťa/rodičovstva
Právny poriadok Slovenskej republiky nepozná inštitút vzdanie sa dieťaťa alebo vzdanie sa otcovstva k dieťaťu. Je potrebné si uvedomiť, že určenie otcovstva a inštitút otcovstva nie je právom a povinnosťou iba otca dieťaťa, ale je veľmi dôležitým inštitútom aj z pohľadu samotného dieťaťa. Dieťa má právo poznať svojho otca, poznať svoju identitu, čo pomáha jeho zdravému všestrannému vývoju.
V prípade, že otcovstvo k maloletému dieťaťu bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov pred matrikou alebo súdom, je možné v lehote troch rokov odo dňa určenia otcovstvo tzv. druhou domnienkou zaprieť otcovstvo. Pri zapretí otcovstva sú dôležité dve podmienky. Jednak musí byť dodržaná zákonná lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva. Na druhej strane musia existovať dôležité dôvody pre zapretie otcovstva. Zákon ich uvádza ako "ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa" (napr. ak by sa dodatočne zistilo, že otec dieťaťa je neplodný…). Nezáujem otca o dieťa alebo jeho neochota, neschopnosť platiť výživné nie sú zákonnými dôvodmi na zapretie otcovstva.
Byť rodičom je nielen výsadou, ale sú s ním spojené i dôležité rodičovské povinnosti, zodpovednosti. Medzi najdôležitejšie patrí rodičovská zodpovedať zabezpečiť adekvátnu výživu svojmu dieťaťu. V prípade, že po posúdení Vášho prípadu vzhľadom na vyššie uvedené zistíte, že nie je možné otcovstvo k dieťaťu zaprieť a nemáte rodičovské práva a povinnosti doteraz upravené súdnym rozhodnutím, odporúčam Vám čo najskôr ich upraviť.
Úprava rodičovských práv a povinností
Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. V rámci takéhoto súdneho konania súd upravuje rodičovské práva a povinností k maloletému dieťaťa komplexne.
Vzhľadom na to, že je maloleté dieťa dlhodobo vo Vašej osobnej starostlivosti a otec nejaví žiadny záujem podieľať sa na jeho výchove je vysoko pravdepodobné, že dieťa bude zverené do Vašej osobnej starostlivosti. Napriek tomuto faktickému stavu však bude súd zisťovať tzv. Pri určení styku môže súd rozhodnúť aj tak, že styk neurčí a v takom prípade sa bude môcť otec dieťaťa s dieťaťom stretávať po vašej predchádzajúcej dohode a iba s Vaším súhlasom.
Zabezpečovať výživu pre svoje dieťa je základnou a prvoradou rodičovskou zodpovednosťou každého rodiča. To, že nejaví žiadny záujem o dieťa alebo sa s ním nechce stretávať, ho nezbavuje povinnosť prispievať podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. O všetkých týchto aspektoch úpravy výkonu rodičovských práv a povinností sa však v rámci súdneho konania môžete s otcom maloletého dieťaťa aj dohodnúť. Ak Vaša dohoda nebude odporovať zákonu a súd ju posúdi ako súladnú s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, súd ho schváli rozsudkom. Bez schválenia súdom je takáto rodičovská dohoda nevykonateľná.
#