Život s náročným dieťaťom môže byť pre matku nesmierne vyčerpávajúci a stresujúci. Neustály plač, vzdor a emocionálne výbuchy dokážu narušiť rodinnú harmóniu a negatívne ovplyvniť psychickú pohodu matky. Mnohé mamy sa stretávajú s ťažkosťami pri výchove svojich detí. Staršia dcéra, ktorá od malička celé dni plakala, môže byť extrémne náročná. Aj keď boli zdravotné dôvody na plač, problém pretrváva aj v 5 rokoch. Čas strávený s ňou sa stáva nepríjemným a vyvoláva úzkosti. Aj keď ju milujete nadovšetko, je ťažké to zvládať.
V tomto článku sa pozrieme na možné príčiny takéhoto správania u detí a ponúkneme rady a tipy, ako sa s touto náročnou situáciou vyrovnať.
Problémy s deťmi a vyčerpaná mama
Mnohé mamy sa stretávajú s ťažkosťami pri výchove svojich detí. Príkladom je situácia, keď dcéra dostala záchvat hnevu, pretože jej otec nekúpil cukríky. Emócie ju prevalcujú a nevie ich ovládať. Doma hodila ružu do koša a odmietala ju dať do vody. Mnohokrát sa hádala za hlúposti a nechcela ísť spať. Nakoniec sa upokojila až neskoro v noci. Takéto správanie matku neskutočne vyčerpáva.
Manžel, ktorý ju berie na krúžky, poskytuje potrebný oddych. Pediatrička si všimla jej hyperaktivitu, čo vedie k úvahám o ADHD a potrebe psychologického vyšetrenia.
Príčiny náročného správania u detí
Existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k náročnému správaniu u detí. Je dôležité identifikovať potenciálne príčiny, aby bolo možné zvoliť najvhodnejší prístup a stratégiu.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Zdravotné dôvody
U niektorých detí môže byť príčinou náročného správania zdravotný problém.
Alergie a intolerancie: Niektoré potraviny môžu u detí vyvolávať podráždenosť, hyperaktivitu alebo iné nežiaduce reakcie.
Problémy so spánkom: Nedostatok spánku môže viesť k zvýšenej podráždenosti a problémom s koncentráciou.
ADHD (Porucha pozornosti s hyperaktivitou): Deti s ADHD majú ťažkosti s pozornosťou, impulzivitou a hyperaktivitou, čo sa môže prejavovať náročným správaním.
Autizmus a Aspergerov syndróm: Tieto poruchy ovplyvňujú sociálnu interakciu, komunikáciu a správanie, čo môže viesť k náročným situáciám. V poslednom čase pribúda na Slovensku počet detí, ktoré majú Aspergerov syndróm. Patrí medzi autistické poruchy a nie vždy je včas diagnostikovaný. Dieťa, ktoré ním trpí, má zväčša neporušený intelekt, niekedy ho má aj vyšší ako priemerný. Na rozdiel od iných sa však toto dieťa čudne správa. Kvôli neporušenému intelektu si rodičia myslia, že ich potomok má nadpriemerné rozumové schopnosti, a trpí len hyperkynetickou alebo poruchou správania.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Na prvý pohľad deti s Aspergerovým syndrómom vyzerajú ako malí profesori. Veď sa mu aj hovorí ´syndróm čudákov´ zmiešaný z talentu a hendikepu. V jednej alebo v niektorých oblastiach sú deti veľmi múdre, dokážu ako odborník rozprávať o vesmíre, prírodopise, o zvieratách. Na druhej strane nie sú schopné vylúštiť slovné úlohy z matematiky. Nemajú rozvinuté abstraktné myslenie, nedokážu spájať súvislosti. Vo viacerých predmetoch zlyhávajú a dostávajú zlé známky. Mnohé nevedia strihať nožnicami, sú neobratné, čo sa prejavuje najmä na telocviku.
Rodičia len ťažko vedia pochopiť, prečo ich dieťa niečo ovláda nadmieru a v inom nepozná ani základné veci. I keď má bohatú slovnú zásobu, takmer s nikým nekomunikuje. Nevie sa zapojiť do kolektívu, bežné detské problémy a hry ho nezaujímajú, a tak väčšinou stojí odstrčené v kúte. A trpí i tým, že rovesníci, ktorí túto chorobu nepoznajú, sa mu posmievajú.
Oveľa vážnejší je autizmus, ktorý predstavuje jednu podskupinu pervazívnych porúch. Môže byť priamou jadrovou chorobou, teda od narodenia dieťaťa a získať ju mohlo metabolicky, čiže zmenami hormonálnych hladín, alebo ju zdedí. Táto forma je celoživotná, nemení sa. Autizmus, ak je to hlavná porucha, sa nedá vyliečiť. No pacienta možno naučiť, aby istým spôsobom fungoval, ak sa odstráni napríklad motorický nepokoj, zníži úzkosť, precitlivelá senzorika, miera agresivity, nespavosť.
Autistické deti sa naozaj dosť uťahujú do vlastného sveta, za akúsi železnú oponu. Dnešné mamy, najmä tie vnímavejšie, dokážu včas vyhľadať pomoc lekára. Podnetom môže byť to, že ich dieťaťko je výnimočne pokojné, nekomunikuje s okolím, neusmieva sa, keď sa nad neho naklonia, nehrá sa s rúčkami, nevníma zvuky, neskúša gagotať. Len pokojne leží. Keď príde obdobie, že takéto dieťa začne robiť prvé kroky, často chodí po špičkách. Neudrží očný kontakt. Veľmi dlho plienkuje, pretože sa nevie naučiť čistote. Nemá rado dotyk, nechce sa mojkať.
Tieto deti sú vyberavé v jedle. Každá nová potrava, ktorú dostanú, im spôsobí traumu, pretože sú zvyknuté na stereotyp. Každé autistické dieťa je iné. Neexistuje pri nich žiadna šablona. Čo však majú spoločné, je neskorá reč. Tieto deti nepovažujú rozprávanie za spôsob kontaktu. Len mechanicky opakujú, čo počujú, pritom hovoria ako keby recitovali, no nevedia si predstaviť, že nejaké slovo môže znamenať konkrétnu vec, predmet.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Výchova takého dieťaťa je veľmi náročná a rozhoduje každý deň. Autistické deti, pokiaľ sa nepridruží iné onemocnenie, trebárs mentálny postih alebo epilepsia, sú veľmi pekné. Len sú iné. Kvôli zvláštnemu pohľadu očí, ktorý pripomína pohľad ako zo sklenenej gule, sa im hovorí tiež deti z inej planéty. I keď paradoxne najlepším spôsobom ako zdolať autizmus je - porozumieť mu.
Skúsenosti rodičov s autistickými deťmi
Tu sú skúsenosti rodičov s výchovou autistických detí, ktoré môžu byť inšpiratívne a poučné:
- Marek: Rád sa hral s vlastným tieňom, nevedel sa umyť, pretože bol schopný hodiny pozorovať, ako voda tečie z kohútika. Sústavne otváral a zatváral dvere a keby sa stalo, že nejaká zásuvka ostala otvorená, ani zaspať nevedel. Svojím spôsobom trošku pripomínal Monka z televízneho seriálu, lebo tiež všetko urovnával. Marek navštevuje 3. ročník ŠZŠ na Vojenskej ulici a výsledkami robí radosť. Veľmi dobre pracuje, i keď sa učí len mechanicky. Tomu, čo robí, alebo píše, nerozumie. Učí sa len v škole. Keď príde domov, o povinnostiach nechce ani počuť, vtedy väčšinu času venuje počítaču.
- Kristián: Na prechádzke, i keď na to nemal dôvod, sa začal napríklad z ničoho nič nahlas smiať. Keď mal 3 a pol roka a stále sám nerozprával, vybrala sa k psychiatričke. Kristián sa po návštevách u lekárky naučil chodiť na nočník, neskôr pochopil, načo je záchod. Rodičia sa stále držali toho, že ich dieťa musí byť v kolektíve podľa možností zdravých detí, ktoré by ho svojím spôsobom "ťahali" k lepším výkonom.
- Adam: Bol pokojný, uzavretý a nevedel sa hrať s ostatnými deťmi. Po operácii došlo k zvratu. Už nechcel čítať knihy, i keď predtým ich miloval, ani pozerať v televízii rozprávky. Lekári povedali len to, že možno narkóza pri operáciách spustila nečakaný proces.
Psychologické faktory
Okrem zdravotných dôvodov môžu k náročnému správaniu prispievať aj psychologické faktory:
- Úzkosť a stres: Deti, ktoré prežívajú úzkosť alebo stres, môžu reagovať podráždene, plačlivo alebo vzdorovito.
- Problémy s reguláciou emócií: Niektoré deti majú ťažkosti s rozpoznávaním a zvládaním svojich emócií, čo vedie k emocionálnym výbuchom.
- Potreba pozornosti: Deti sa niekedy správajú náročne, aby získali pozornosť rodičov.
- Traumatické zážitky: Zážitky ako rozvod rodičov, strata blízkej osoby alebo šikanovanie môžu mať negatívny vplyv na správanie dieťaťa.
Výchovné faktory
V neposlednom rade môžu k náročnému správaniu prispievať aj výchovné faktory:
Nedostatok hraníc a pravidiel: Deti potrebujú jasné hranice a pravidlá, aby sa cítili bezpečne a vedeli, čo sa od nich očakáva.
Nekonzistentná výchova: Ak rodičia nie sú konzistentní v tom, ako reagujú na správanie dieťaťa, môže to viesť k zmätku a neistote.
Prílišná prísnosť alebo povoľnosť: Príliš prísna výchova môže viesť k vzdoru a agresivite, zatiaľ čo príliš povoľná výchova môže viesť k rozmaznanosti a nedostatku sebadisciplíny.
Krik a fyzické tresty: Tieto metódy výchovy sú neúčinné a môžu mať negatívny vplyv na psychický vývoj dieťaťa.
Často sa stretávame s názorom, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie autority. Rodičia vravia, že ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva, dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Krik je efektívny len dočasne. Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia.
Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal, čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom.
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť?
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný.
Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať.
Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:
- Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
- Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.
- Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
Ako sa vyrovnať s náročným dieťaťom
Zvládanie náročného dieťaťa si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup. Tu je niekoľko tipov, ktoré vám môžu pomôcť:
- Identifikujte príčiny správania: Snažte sa zistiť, čo spúšťa náročné správanie u vášho dieťaťa. Sú to konkrétne situácie, osoby alebo časové obdobia? Akonáhle identifikujete spúšťače, môžete sa pokúsiť im predchádzať alebo na ne lepšie reagovať.
- Stanovte jasné hranice a pravidlá: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva.
- Používajte pozitívne posilňovanie: Namiesto trestu za zlé správanie sa zamerajte na odmeňovanie dobrého správania. Chváľte a oceňujte svoje dieťa, keď sa správa dobre.
- Naučte dieťa zvládať emócie: Pomôžte svojmu dieťaťu rozpoznávať a zvládať svoje emócie. Učte ho, ako sa upokojiť, keď je nahnevané alebo frustrované.
- Komunikujte so svojím dieťaťom: Počúvajte, čo vám vaše dieťa hovorí, a snažte sa mu porozumieť. Dajte mu najavo, že ho milujete a podporujete, bez ohľadu na jeho správanie.
- Hľadajte pomoc: Ak máte ťažkosti so zvládaním náročného správania svojho dieťaťa, neváhajte vyhľadať pomoc odborníka. Psychológ, psychiater alebo terapeut vám môžu poskytnúť cenné rady a podporu.
Dôležitosť pochopenia a trpezlivosti
Rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita. Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť.
Psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením) uvádza: „Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám.“
Ako to teda so svojimi tromi deťmi robila? „Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.
Prečo sa to stalo?
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom.
„V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička. Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Pozor na únavu a potrebu pozornosti
Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. „Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká.
Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje. Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono. Čo s tým? Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie.
„Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička. Čo robiť v takých prípadoch? Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.