Vývin reči u detí je zložitý proces, ktorý ovplyvňujú vnútorné aj vonkajšie faktory. Plač je prirodzenou formou komunikácie bábätiek, ktorého interpretácia si vyžaduje citlivý prístup. ADHD (hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity) je neurovývinová porucha, ktorá ovplyvňuje fungovanie centrálneho nervového systému a vyžaduje komplexnú diagnostiku a liečbu.
Vývin reči u detí: Od bruška matky po prvé slová
Vývin reči predstavuje zložitý proces, pri ktorom si dieťa osvojuje ako produkciu, tak aj porozumenie slovám. Okrem týchto dvoch schopností, si však privlastňuje aj správne použitie reči, čiže to, kedy a ako komunikovať.
Vnútorné a vonkajšie faktory ovplyvňujúce vývin reči
Na vývin reči vplývajú vnútorné a vonkajšie faktory. Tie vnútorné sú schopnosťami motorickými (napr. pohyblivosť artikulačných orgánov), senzorickými (zrak a sluch) a rozumovými, čiže schopnosťami, ktoré sú vrodené. Pod vonkajšími faktormi rozumieme vplyvy sociálneho (rodinného) prostredia, teda to, akým spôsobom je dieťaťu poskytovaný kontakt s rečou a jazykom. Logopedičky zdôrazňujú, že ide o veľmi dôležitý faktor vo vývine reči dieťaťa. V minulosti, no i v súčasnosti, sa objavujú ojedinelé a extrémne prípady detí, ktoré z rôznych dôvodov vyrastali v izolácii bez kontaktu s ľudskou rečou. Tieto deti si komunikáciu ľudskou rečou neosvojili.
Príprava na rozprávanie už v brušku matky
Celý proces rečového vývinu sa začína už v brušku matky. Dieťa sa na rozprávanie pripravuje už počas vnútromaternicového vývinu. Okrem pohybu „hovoridlami” sa rozvíja tiež sluch, ktorý je kľúčový vo vývine reči. Výskumy ukazujú, že už od 19. týždňa sú pozorované reakcie dieťaťa v brušku matky na vonkajšie zvukové podnety.
Obdobie od narodenia do 8. mesiaca: Nezámerná komunikácia
Prvé, čo mama po pôrode počuje, je plač dieťatka. A tak je to správne. Detský plač totiž prirodzene sprevádza rodičov prvé týždne po narodení ich bábätka. Počas týchto týždňov je správanie dieťaťa nešpecifické, to znamená, že ak je dieťatko hladné, smädné, bolí ho bruško alebo nevidí mamu, reaguje takmer stále rovnako - kričí a plače. Až okolo 6. mesiaca sa objavuje úsmev, ktorý predstavuje silný komunikačný nástroj, neskôr sa k nemu pridáva smiech. V tomto najranejšom období (do cca 8. mesiaca) dieťatko nevie zámerne ovplyvniť správanie druhých osôb, preto ho označujeme ako obdobie nezámernej komunikácie. Práve tu Svetlana Kapalková poukazuje na geniálnu rolu rodičov v tom, že dokážu tieto nešpecifické prejavy bábätka interpretovať, intuitívne im priradiť význam a adekvátne ich okomentovať: „Prečo plačeš? Si hladný?
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Približne v 3. mesiaci sa u dieťaťa objavuje prvý významný medzník: začína produkovať prvé artikulované zvuky. Hovoríme o pudovom džavotaní. Ide o akúsi „hru“ s artikulačnými orgánmi. Dieťa experimentuje s perami, hlasivkami a jazýčkom. Zmena nastáva v 6. mesiaci, kedy sa do produkcie artikulovaných zvukov zapája sluch. V tomto období dieťa začína produkovať tie zvuky, ktoré počuje u ľudí, keď sa mu prihovárajú, alebo sa v jeho blízkosti rozprávajú. Prestáva produkovať širokú plejádu zvukov, ale napodobňuje a pokúša sa opakovať len zvuky svojho materinského jazyka. U slovensky hovoriacich detí sa objavujú zvuky pripomínajúce hlásky p, b, m, k a g, neskôr ich spájanie so samohláskami ako guu, du, či ba.
Odborníčky poukazujú v období napodobňujúceho džavotania na špecifické postavenie detí s poruchou sluchu. Tie dokážu rovnako ako ich zdraví rovesníci džavotať pudovo, ale približne v 6. mesiaci, keď sa do napodobňovania zvukov reči zapája už sluchová kontrola, prestávajú vydávať zvuky. Ak teda polročné dieťatko stíchne a nenapodobňuje zvuky reči, treba zbystriť pozornosť a sledovať, či reaguje na zvuky, napr.
S obdobím nezámernej komunikácie sa viaže nielen produkcia zvukov, ale aj porozumenie. Schopnosti dieťaťa sa postupne rozvíjajú a dieťa vo veku 8. mesiacov zvyčajne dokáže reagovať na svoje meno, rozumie niektorým vašim gestám a slovám.
Obdobie od 8. mesiaca: Zámerná komunikácia
Významná zmena v reči dieťaťa nastáva v období okolo 8. mesiaca života. Po období nezámernej komunikácie totiž prichádza štádium, kedy dieťatko začína komunikovať svoje správanie prispôsobovať konkrétnej požiadavke, ktorú sa snaží vyjadriť neverbálne. Jednoducho začína komunikovať zámerne. Takéto ovplyvňovanie sa spočiatku deje prostredníctvom gest, s ktorých pomocou dieťatko dokáže komunikovať na neverbálnej úrovni. Napríklad načahovanie ruky za fľašou má význam - prosím si piť. Ak sa dieťatko rukou naťahuje za istým predmetom alebo ukazuje prstom na nejaký objekt (používa gesto), rodič automaticky vyhodnotí situáciu tak, že dieťatko daný predmet chce, a preto mu ho podá. Nie vždy však ukazovanie prstom na istý predmet musí znamenať, že si ho vyžaduje na uchopenie.
Svetlana Kapalková hovorí, že „v istom štádiu je pravdepodobné, že sa dieťa chce s mamou alebo otcom podeliť o zážitok zo svojho objavu, chce pritiahnuť ich pozornosť. Špecifické postavenie v tomto období majú deti s poruchou autistického spektra, ktoré využívajú gestá zvyčajne ako žiadosti a len zriedka ako snahu o zdieľanie a radosť zo spoločnej pozornosti medzi ním a rodičom. Medzi prvé najčastejšie sa objavujúce gestá patrí ukazovanie rukou či prstom na predmet, ukazovanie alebo podávanie predmetu inej osobe, či očakávanie predmetu, pod ktorým si môžeme predstaviť napríklad načahovanie sa za hračkou. Okrem týchto gest sa postupne objavujú aj ďalšie gestá ako krútenie hlavou v zmysle nesúhlasu, mávanie rukou na rozlúčku („pápá“) či rôzne gestá spájajúce sa s hrou (napr.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Avšak nielen zrod gest je nevyhnutným predpokladom pre objavenie sa prvých slov. Dieťa musí tiež pochopiť, že predmety alebo osoby, ktoré práve nevidíme, neprestali existovať, len sú momentálne neprítomné. Táto schopnosť sa objavuje približne od 8. mesiaca. Vyskúšajte pri hre s dieťaťom skryť macka pod deku a sledujte reakcie dieťaťa.
Obdobie zámernej komunikácie sa vyznačuje aj tým, že deti začínajú produkovať prvé zložitejšie zvuky, ktoré predstavujú akýsi predstupeň skutočných slov. Tieto zložitejšie zvuky ešte nie sú reálne slová. V komunikácii s dieťaťom však dokážeme tieto slová správne interpretovať a priradiť im význam, a to v závislosti od prítomnej situácie, kontextu. Predstavme si, že dieťatko povie „ba“.
Postupne sa zdokonaľuje aj porozumenie. Okolo 12. mesiaca dieťa, ktoré sa vyvíja v norme, reaguje na mnoho výziev či pokynov. Dieťatko reaguje na príkaz Poď sem! Zapni! alebo Daj mi!, hovorí Svetlana Kapalková s kolegyňami.
Plač bábätiek: Komunikácia, potreby a metódy utíšenia
Plač je prirodzenou formou komunikácie pre bábätká, najmä v prvých mesiacoch života. Rodičia sa často stretávajú s otázkou, ako dlho by mali nechať svoje dieťa plakať, a či vôbec. Táto otázka vyvoláva množstvo názorov a emócií, pričom sa stretávajú dva protichodné tábory. Jedni sú zástancami okamžitého utíšenia, zatiaľ čo druhí preferujú metódy, ktoré zahŕňajú určitú mieru "vyplakania". Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, zohľadňujúc vedecké dôkazy a potreby dieťaťa aj rodiča.
Pochopenie plaču ako komunikácie
Pre deti do veku 18 mesiacov je plač jednou z mála foriem komunikácie. Je to spôsob, ako vyjadriť svoje potreby, pocity a frustrácie. Preto by sme sa nemali snažiť bábätko za každú cenu "umlčať". Namiesto toho by sme sa mali pokúsiť pochopiť, čo nám chce dieťa plačom povedať.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Možno ste si všimli, že aj vaše bábätko má rôzne druhy plaču, ktoré znejú odlišne. Plačom hlási:
- Hlad - pred plačom si dieťa cmúľa si rúčky, pomľaskáva, plač býva rytmický, postupne sa stáva hlasnejším a neutíšiteľným.
- Únavu - dieťa sa rôzne ošíva, prípadne si trie oči a má sklený pohľad, plač býva nezvučný a prerušovaný, spočiatku sa môže prejavovať skôr ako brblanie, ale postupne naberá na intenzite.
- Bolesť - plač z bolesti býva prenikavý, vysoký a od začiatku veľmi intenzívny, môžu v ňom byť dlhšie pauzy, ako sa dieťatko snaží pochytiť dych.
Rovnako ako smiech, časom rozprávanie, aj plač je niečo, na čo má bábätko právo. Neexistujú lepšie a horšie deti.
Vplyv plaču na dieťa a rodiča
Je dôležité rozlišovať medzi krátkodobým a dlhodobým stresom. Krátkodobý stres, ktorý môže byť spôsobený aj krátkym plačom, síce zvyšuje hladinu kortizolu a adrenalínu, ale zároveň môže posilňovať imunitu a zlepšovať pamäť. Dlhodobý stres, naopak, imunitu znižuje a zhoršuje pamäť. Žiadna štúdia nepotvrdzuje, že krátkodobý stres škodí.
Nedostatok spánku bábätka prispieva v zvýšenému stresu a podráždeniu rodiča. Zároveň nedostatok spánku dieťatku dlhodobo zvyšuje stresový hormón kortizol. Naopak, stres matky a jej depresia,negatívne vplývajú na dieťa a jeho spánok a tak sa rodiny mnohokrát dostávajú do začarovaného kruhu. Matka je unavená, vyčerpaná a deprimovaná, lebo dieťatko nespí. Deti a dospelí, ktorí majú dostatok spánku, dokážu lepšie regulovať svoje emócie. Spánkové problémy a nedostatok spánku v útlom veku môže viesť k problémom v správaní v staršom veku.
Metódy "vyplakania": Kontroverzný prístup
Myšlienka nechať dieťa "vyplakať" je kontroverzná a rozdeľuje rodičov aj odborníkov na dva tábory. Jedni vnímajú vyplakanie ako niečo, čo je síce krátkodobo nepríjemné, ale pre bábätko je to potrebné. Iní ho odsudzujú ako príliš násilné, kruté riešenie, ktoré bábätko poškodzuje.
História a typy metód vyplakania
Prvé zmienky o metóde vyplakania sa dajú nájsť už v roku 1895. Doktor Emmet Holt vo svojej knihe „The Care and Feeding of Children“ ponúka riešenie problémov so spánkom pomocou tréningu, ktorý zabezpečí, že dieťa sa dokáže upokojiť samo tak, že ho nebudeme tíšiť, keď plače a nevie zaspať.
V súčasnosti existuje niekoľko typov „vyplakávacích“ metód. Všetky vychádzajú z predpokladu, že dieťa si potrebuje vypracovať návyk, ako zaspať bez rodičovskej pomoci a že ak ho necháme samo, postupne na to príde. Pochopí totiž, že ak bude plakať, rodič mu aj tak nepomôže.
Okrem klasickej metódy, pri ktorej položíte dieťatko večer do postieľky, odídete a necháte ho tam plakať, až kým nezaspí, existuje ešte postupný tréning, známy aj ako Ferberova metóda. Sám Ferber nehovoril o svojej technike ako o metóde vyplakania, ale skôr ako o „metóde kontrolovaného plaču“ a neskôr aj ako o „metóde postupného utišovania“. Uznáva však, že plač je nevyhnutnou súčasťou tréningu. Ferberova metóda má presné pravidlá aj intervaly, v ktorých treba za dieťatkom do miestnosti vojsť. Neodporúča však poskytnúť mu fyzický kontakt, len sa pokúsiť ho slovne upokojiť a znova odísť. Presné intervaly návratov sú rozpísané v tabuľke, napríklad prvý deň za tri minúty, potom za päť minút a každá ďalšia návšteva za desať minút.
Kritika metód vyplakania
Metóda vyplakania vyzerá byť v priamom protiklade k zásadám citlivej výchovy. Podľa jej odporcov rodičia vystavujú dieťatko stresu, ktorý je pre jeho malé telíčko ťažko zvládnuteľný, nútia ho zotrvať v zúfalej situácií, v ktorej nevie, kde je, prečo tam je a prečo mu mama - ktorá doteraz vždy prišla ako na zavolanie - zrazu nejde na pomoc.
Psychológovia často nemajú na túto metódu lichotivý názor, nakoľko pri plači dieťaťa dochádza k veľkému stresu, niektoré deti sa dokonca od intenzívneho plaču povracajú. To nie je niečo, čím by vás dieťa chcelo manipulovať, je to odpoveď jeho organizmu na stres, ktorý práve prežíva vďaka „spánkovému výcviku“. Dieťa sa takto zvyčajne naučí spať i zaspávať samé. To, čo mu však týmto tréningom ukážete je, že nemá zmysel plakať, lebo mama či otec aj tak neprídu. Deti sa uzamknú do seba, pretože na ich plač (a často je to ich jediný dorozumievací prostriedok, keďže ide pri tejto metóde väčšinou o deti do jedného roka) nikto neodpovedá.
Vedecké dôkazy a výskumy
Téma vyplakávania - alebo spánkového tréningu - je kontroverzná aj medzi psychológmi a pediatrami. Neexistuje v nej jednoznačná zhoda, čo je čiastočne spôsobené tým, že rôzni experti považujú za kľúčové čosi iné. Časť výskumníkov sa napríklad sústreďuje najmä na otázku efektivity, teda toho, či spánkové tréningy fungujú. Neprekvapivo, fungujú, a to dokonca veľmi dobre - väčšina detí sa pri nich naučí zaspať. Efektivita však nie je všetko. Len málo výskumníkov z tejto skupiny si všíma širší vplyv vyplakávacích metód na psychiku dieťaťa, či na vzťah dieťaťa a jeho rodičov.
V rozsiahlej analýze 52 štúdií, ktoré vyhodnocovali úspešnosť spánkových tréningov z roku 2006, zhodnotili autori takmer všetky prístupy ako efektívne, teda fungujúce. Je však zarážajúce, že len 13 z nich vôbec zbieralo údaje o tom, či a ako sa zmení správanie dieťaťa cez deň alebo či spánkový tréning ovplyvňuje jeho psychiku. Navyše, išlo spravidla o oveľa staršie deti než dojčatá od pol roka, pre ktoré sa tréning odporúča. Zásadné informácie o tom, či a ako napríklad vyplakávacie spánkové tréningy ovplyvňujú ranú vzťahovú väzbu medzi rodičom a dieťaťom, skúmali len tri z nich. A aj to spôsobom, ktorý je náchylný na skreslenia - len na základe výpovede rodičov pomocou dotazníka, nie na základe pozorovania skúseného experimentátora.
Je zjavné, že nám stále chýbajú presvedčivé dôkazy o tom, že vyplakávacie spánkové tréningy sú pre malé deti bezpečné.
Alternatívne prístupy k spánkovému tréningu
Ak sa rozhodnete nepoužívať metódy vyplakania, existujú aj iné prístupy k spánkovému tréningu, ktoré sú citlivejšie k potrebám dieťaťa. Medzi ne patrí napríklad metóda "no-tears", ktorá je založená na okamžitej reakcii na plač dieťaťa a snahe o jeho utíšenie.
Podľa mnohých rodičov, ale aj odborníkov, sa vďaka tejto metóde prehlbuje vzťah rodič-dieťa, pretože rodičia okamžite reagujú na plač dieťatka a prichádzajú ho utíšiť. Zástancovia tejto metódy ju síce vnímajú ako dlhšie trvajúcu, no zároveň je menej traumatizujúca pre obe strany.
Kedy je plač v poriadku a kedy je potrebné zasiahnuť?
Naše bábätká sa rodia naozaj len so schopnosťou plakať a nie sú pri narodení neurologicky schopné sa len tak bez pomoci upokojiť, ak sa veľmi rozplačú. Aj preto nie je vhodné malé bábätká (0-4 mesiace) nechávať bez tíšenia plakať, ak majú menej ako 4 mesiace.
Ak má dieťa menej ako 6 mesiacov, je dôležité reagovať na jeho plač okamžite. V tomto veku je dieťa ešte príliš malé na to, aby sa naučilo upokojiť samo. Ak je dieťa staršie ako 6 mesiacov, môžete skúsiť počkať niekoľko minút, kým prídete na pomoc. Ak plač neustáva, je potrebné zistiť, čo dieťa trápi.
Je dôležité rozlišovať medzi plačom, ktorý je spôsobený bežnými potrebami (hlad, únava, prebalenie), a plačom, ktorý signalizuje bolesť alebo nepohodlie. Ak máte podozrenie, že dieťa má bolesti, je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.
Dôležitosť individuálneho prístupu
Každé dieťa je jedinečné a má iné potreby. Preto neexistuje univerzálny návod na to, ako dlho nechať dieťa plakať. Je dôležité riadiť sa svojím inštinktom a brať do úvahy individuálne potreby svojho dieťaťa.
Je normálne, ak sa vám dieťa aj po šiestich mesiacoch či po prvom, druhom alebo dokonca treťom roku života v noci párkrát zobudí. Niektoré sa budia raz, iné päťkrát. Nie je žiadne pravidlo, žiadny univerzálny meter na to, čo je normálne čo je už príliš. Každé dieťa je jednoducho jedinečné a možno sa práve to vaše potrebuje len častejšie uisťovať o tom, že ste pri ňom, že je v bezpečí.
Ak drobcovi idú zúbky alebo mu začína nejaká choroba, môže byť jeho spánok horší. Predsa aj dospelí mávajú niekedy problémy so spánkom, ak nie sú v pohode fyzickej či psychickej.
ADHD: Hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity
ADHD je už sto rokov dobre známa, ale až dnes najmodernejšia a najčastejšie diagnostikovaná porucha detského veku.
Príznaky a diagnostika ADHD
Presný slovenský názov znie hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity. V medzinárodnej klasifikácii chorôb platnej pre celú Európu je zaradená už asi pätnásť rokov, a napriek tomu sa tam nevie udomácniť. Lekári používajú staré pojmy ako ľahká mozgová dysfunkcia, hyperkinetický syndróm, drobné mozgové poškodenie alebo z americkej klasifikácie chorôb prebranú poruchu pozornosti s hyperaktivitou, ktorá má inú stupnicu a niekoľko typov.
Len jeden z nich približne zodpovedá tomu, čo sa pod hyperkinetickou poruchou chápe v Európe. Sami špecialisti tak spôsobujú neuveriteľný chaos a mätú aj tak dosť vyplašených rodičov a ich deti. Osvedčená a jednoznačná skratka ADHD však zostáva.
ADHD predstavuje súbor odchýlok od klasického detského správania. Sú v mozgu a ovplyvňujú fungovanie centrálneho nervového systému. Nepochádzajú zo zlých pomerov v rodine, nesprávnej výchovy či nebodaj z nedostatočnej hygieny. Môžu za to oslabenie nervovej sústavy a drobné poškodenia. Jednotlivé mentálne funkcie sa nevyvíjajú rovnomerne, niekedy vzniká ťažko zrozumiteľný až neprehľadný obraz.
Toto je názor, ku ktorému sa prikláňa väčšina odborníkov na svete. Súhlasia s ním neurológovia, psychiatri i psychológovia - špecialisti, ktorí diagnostikujú a liečia, prípadne sa podieľajú na odhalení, liečbe a terapii ADHD. V popredí stoja nepokoj, nesústredenosť, prudkosť v reakciách a výkyvy nálad. V prejavoch a zvlášť v učení badať nápadne slabé miesta.
Hyperkinetickou poruchou pozornosti a aktivity trpí tri až sedem percent detí v každej populácii. Hoci každé malé dieťa je individuálne, ADHD možno stanoviť len vtedy, ak zapadne do jasných kritérií.
Tri základné - hyperaktivita, nepozornosť a impulzivita - sa musia objaviť najneskôr do začiatku školskej dochádzky. Musí to byť jasné už v prvej triede! Ak sa na to príde neskôr, asi ide o niečo iné. Postupne sa pridávajú ďalšie problémy. Len pri inteligentných a sociálne veľmi zdatných deťoch niekedy dlho nič nevidno. Problémy musia trvať stále alebo aspoň pol roka a musia byť také vážne, že zasahujú do kvality života dieťaťa i celej rodiny.
A je tu ďalšia podmienka: Nestačí, ak sa s dieťaťom trápite vy. Rovnaké ťažkosti s ním musí mať ešte niekto iný. Chlapec alebo dievča musia zlyhávať aspoň na dvoch rôznych miestach.
Nálepka ADHD hrozí dieťaťu, ak spĺňa presné kritériá. V každej oblasti - nepozornosť, impulzivita, hyperaktivita - sa ho musia dotýkať aspoň tri príznaky, čiže najmenej deväť symptómov.
Nepozornosť:
- nedokončí vec, ktorú začne
- zdá sa, že nepočúva
- je roztržité
- nesústredí sa na prácu v škole
- ťažko ho zaujme aj hra
Impulzivita:
- koná nepremyslene
- prechádza od jednej činnosti k druhej
- nevie si organizovať prácu
- stále potrebuje dozor
- na vyučovaní vyrušuje
- rušia ho zmeny
Hyperaktivita:
- nadmerne behá alebo lezie po predmetoch
- nevydrží potichu, je nadmerne nepokojné
- nevydrží pokojne sedieť
- počas spánku sa nepokojne prevaľuje
- správa sa ako „hnané motorom“
Žiaľ, diagnóza stojí i padá na pozorovaní. Ak v niektorom prípade nevidieť nápadné správanie, môže ísť o povrchné pozorovanie, nesprávne informácie, ale aj o inú diagnózu! Vo vyššom veku býva ADHD podobné bipolárnym poruchám. Môže ísť o psychózu, no nemusí to byť hneď porucha, ktorá naháňa strach už pri prvom počutí.
Výchova detí s ADHD
Rodičov trápi vyčerpávajúce opakovanie. Dookola pripomínajú bežné činnosti a deti ich vždy zabudnú. Treba ich kontrolovať pri rannom vstávaní, pri umývajú zubov, obliekaní, chystaní sa kamkoľvek. Ak sa to prevalí po nástupe do školy, spätne si uvedomia, že rovnaké to bolo vždy, len odrazu pribudli trampoty s úlohami. Zrazu treba aj popoludní všetko do bodky kontrolovať. V detskej izbe, na písacom stole je neporiadok. Niekedy nastanú problémy v novom kolektíve. Pri každej práci potrebuje dieťa prestávky a dohľad. Najhoršie je, že nepočúva. Buď je zamyslené, alebo počúva jedným uchom dnu, druhým von. Akoby nevnímalo.
Matúš nesmie dostať naraz veľa príkazov. Nezvládne ich. Rozľútostí sa, alebo nahnevá, začne vrieskať, búchať, hodí sa o zem. Výstupy hraničia s hysterickým záchvatom. Je to uvoľnenie napätia a frustrácie v ňom. Keď pominú, uzatvára sa do seba, alebo sa - ako dieťa - pritúli k mame.
Ak dostáva príkazy postupne, bez kriku a v dobrej atmosfére, úlohy zvláda. Citová labilita je u detí s ADHD bežná, hoci emočná oblasť je u každého poznačená v inej miere. Vhodný výchovný princíp je takzvaná láskavá prísnosť.
Čo to znamená? Dieťa má tendenciu ustavične reagovať na nové podnety. Nedokáže odlíšiť podstatné od nepodstatné. Neudrží pozornosť pri jednej téme alebo činnosti. Zdá sa nesústredené, neprimerane aktívne, impulzívne, hnevajúce, provokujúce. Neraz to vyzerá, že konflikty vyvoláva zámerne! Tento princíp pomáha vynechať zbytočný hnev. Hoci sú pravidlá jednoduché, dodržať ich v každodenných vyhrotených situáciách si vyžaduje nadľudskú sebadisciplínu: Nezľavujte z dlhodobých cieľov, ale trestajte minimálne.
Vytvárajte láskavé prostredie, chváľte, povzbudzujte a motivujte pozitívne. Zadávajte úlohy v krokoch a zostávajte dôslední aj pri najjednoduchších príkazoch. Myslite na budúcnosť svojich detí. Buďte tolerantní k nedostatkom, ale pamätajte si, že dieťa potrebuje poznať hranice - musí vedieť, čo môže, a čo už nie.