Keď sa narodí dieťa, rodičia automaticky získavajú jasné pomenovania: mama a otec. Tieto označenia sú zakotvené aj v zákone o rodine (zákon 36/2005, 2. časť, § 30). No ako je v zákone pomenovaný nevlastný rodič? Je to manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa, ak žije s rodičom dieťaťa v domácnosti. Paradoxom je, že tento "manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa" má podľa zákona právo podieľať sa na výchove nevlastných detí.
Oslovenie v podstate definuje vzťah k danej osobe - mama, otec, manžel, dieťa, stará mama. Hmlisté pomenovanie nevlastného rodiča do určitej miery vyjadruje jeho nevyjasnenú rolu v spoločnosti. Síce sa nazýva nevlastný rodič (v Česku sa zaužíval aj názov Tretí rodič alebo bonusový rodič), ale zároveň podľa zákona o rodine je to manžel, ktorý nie je rodičom dieťaťa. Celkovo už zošívané rodiny nemajú jednotný názov - nevlastná rodina, zmiešaná rodina, patchworková rodina.
Tento článok sa zaoberá problematikou absencie jednotného a jasného pomenovania pre osoby, ktoré zohrávajú významnú rolu v živote dieťaťa, ale nie sú jeho biologickými rodičmi. Skúma rôzne aspekty rodičovstva, od biologického a právneho, až po psychologické a sociálne, a ponúka pohľad na to, ako by sme mali pristupovať k pomenovaniu a definovaniu vzťahov v moderných, často komplikovaných rodinných štruktúrach.
Nevlastní rodičia: Medzi zákonom a realitou
V slovenskom jazyku absentuje jednotné pomenovanie pre osobu, ktorá sa stará o dieťa a nie je jeho biologickým alebo adoptívnym rodičom. Ak opomenieme názvy macocha a otčím, ktoré skutočne neevokujú blízky vzťah, ostávame bez vhodnej alternatívy. Aj pre deti je náročné nájsť správne oslovenie.
Dôležitosť oslovenia spočíva v tom, že definuje vzťah medzi jednotlivými členmi rodiny. Niekto sa chce plne podieľať na výchove detí a cíti sa dobre v roli rodiča, správa sa k partnerovým deťom rovnako ako s biologickým deťom.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Zošívané rodiny a chýbajúce pomenovania
Všimli ste si, že už vôbec neexistuje pomenovanie vzťahu medzi druhým biologickým rodičom (expartnerom) a nevlastným rodičom? Celkovo už zošívané rodiny nemajú jednotný názov - nevlastná rodina, zmiešaná rodina, patchworková rodina. Dovolím si trochu filozofie - čo keby sme sa na to pozreli ako na príležitosť definovať si, čo vlastne pre mňa moja rodina znamená. Akú chcem mať v nej rolu, hlavne v súvislosti s partnerovými deťmi.
Ako nájsť správne oslovenie?
Určite sa s deťmi na túto tému rozprávajte. A nájdite aj spôsob, ako o vás budú hovoriť pred inými ľuďmi - aké pomenovanie, rolu vám majú dať. Nakoniec je jedno, aký výraz to bude, ak ste s ním v pohode vy i deti. Mnoho detí (hlavne malých) má potrebu používať slovo mama alebo otec v súvislosti s nevlastným rodičom. Ale nikdy ich k tomu nenúťte. Je to v poriadku, ak je s tým v pohode dieťa i biologický rodič. A podľa malej ankety medzi mamami, mnoho z nich s tým v pohode je. Viem si ale tiež predstaviť, že je pre biologického rodiča nesmierne náročné, až ubližujúce počuť výraz mama alebo otec v súvislosti s iným človekom.
Rodičovstvo: Viac ako len biológia
V minulosti sa rodičovstvo chápalo tak, že pozostáva z otca a matky, ktorí deti splodili. Dnes už sa pohľad na rodinu a rodičovstvo mení. Rodičovstvo nemusí byť len biologické, za mamu a otca môže byť označený aj “nebiologický” rodič. Môžeme rozlišovať až medzi 3 tipmi rodičovstva - medzi rodičovstvom biologickým, psychickým a sociálnym.
- Biologické rodičovstvo: sa vzťahuje na biologický rodičovský vzťah. Tu sa opäť rozlišuje medzi genetickým a negenetickým rodičovstvom.
- Psychické rodičovstvo: vychádza z myšlienok a pocitov konkrétneho človeka. Každý jedinec rozvíja svoje psychologické rodičovstvo v závislosti od svojho tela, svojich pocitov a vlastnej socializácie. Psychické rodičovstvo je v podstate možné aj s viac ako dvoma rodičmi.
- Sociálne rodičovstvo: ide o sociálnu rolu a preberanie úloh a povinností voči dieťaťu, (napríklad pri výchove). V rámci sociálneho rodičovstva sa opäť rozlišuje rodinné a zákonné rodičovstvo.
Právne aspekty rodičovstva
Každé dieťa má právo na to, aby poznalo svoj pôvod. Či už ide o otca, matku alebo seba samého. Vo všeobecnosti možno určenie rodičovstva považovať za základný právno-spoločenský aspekt súvisiaci s narodením dieťaťa, ktorý má následne podstatný vplyv na život dieťaťa a viaže sa na neho vznik vzájomných práv a povinností rodičov a detí. Určenie rodičovstva a následne všetko čo sa tejto témy týka je upravené v zákone č 36/2005 Z. z. Zákon o rodine ( ďalej len „ Zákon o rodine“).
Určenie materstva
Určenie materstva predpokladá pôrod dieťaťa matkou. Nemocnica oznamuje narodenie dieťaťa matričnému úradu do 3 pracovných dní, ak matka rodí doma, táto povinnosť prechádza na jedného z rodičov. V prípade ak vznikli pochybnosti o tom, kto je matka dieťaťa, postupuje sa podľa §83 ods. 1,2 Zákona o rodine, a materstvo sa určí na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa súd. Návrh môže podať žena, ktorá o sebe tvrdí, že je matkou dieťaťa alebo otec dieťaťa, alebo ten, kto má na tomto určení právny záujem, v tomto prípade ide o dieťa.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Prvá aktívne legitimovaná je matka. Toto môže prichádzať do úvahy, ak chýba v matrike narodení zápis o matke dieťaťa alebo tam je zapísaná iná žena na miesto matky alebo ide o nájdené dieťa, ku ktorému nebolo určené materstvo a tým pádom ani otcovstvo. Druhým aktívne legitimovaným na podanie návrhu je otec dieťaťa. Podľa §84 Zákona o rodine sa otcovstvo určuje na základe domnienok otcovstva. Ak nie je určená matka, tak sa nedá určiť ani otcovstvo, ale v takomto prípade sa môže otcovstva domáhať len domnelý otec dieťaťa.
Utajený pôrod
V Slovenskom právnom poriadku sa stáva, že matka nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná. Tento priebeh môžeme nazvať aj utajený pôrod. Slovenský právny poriadok umožňuje, aby v rodnom liste nebola uvedená matka a tým pádom ani otec dieťaťa, keďže otcovstvo je podmienené určením materstva. Právnym základom utajeného pôrodu je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZZS“). Zákonodarca v §11 odseku 11 ZSS umožňuje žene, ktorá zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná.
Podľa Judikatúry súdu sa Európsky dohovor o ľudských právach musí uplatňovať v súlade so zásadami medzinárodného práva, najmä s tými, ktoré sa týkajú medzinárodnej ochrany ľudských práv. Pokiaľ zákonodarca poskytuje a sprístupnenie údajov v osobitnej zdravotnej dokumentácie, potom rozhodnutie matky je pre samotné dieťa konečné, bez akejkoľvek možnosti napadnutia tohto jednostranného úkonu. „De lege lata“je teda právo matky utajiť svoju identitu absolutizované a jej rozhodnutie pre dieťa neznamená nič iné ako odsúdenie na doživotnú neistotu a nevedomosť o svojom pôvode.
Judikatúra Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách chráni primárne biologickú rodinu. Právo a sloboda matky končí tam, kde začína právo dieťaťa. V demokratickom a právnom štáte nesmie dochádzať k absolutizácií niektorého z práv chránených či už ústavou alebo ľudskoprávnymi dohovormi na úkor úplného vylúčenia iného práva, ktoré je s ním v konflikte. Tak je to aj v tomto prípade, kde zákonodarca vytvoril stav, kedy právo matky utajiť svoju identitu popiera právo dieťaťa poznať svoj pôvod.
Určenie otcovstva
Čo sa týka určenia otcovstva v Slovenskom právnom poriadku, Zákon o rodine si v tomto prípade napomáha domnienkami určenia otcovstva. Právne domnienky sú vyvrátiteľné, čo znamená, že sa pripúšťa dôkaz opaku. Môže sa dokázať, že skutočnosť je v konkrétnom prípade iná, než ako uvádza uplatnená domnienka.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
- Prvá domnienka: sa uplatní vždy automaticky , ak je žena v čase narodenia dieťaťa vydatá alebo sa dieťa narodí v tzv. Ochrannej dobre po zániku manželstva. Za otca dieťaťa sa vždy považuje manžel matky bez ohľadu na to, kto je biologický otec dieťaťa. Najprv je potrebné zaprieť prvú domnienku otcovstva na súde a po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa vysloví, že matrikový otec nie je otcom dieťaťa, možno určiť za otca súhlasným vyhlásením alebo zistením otcovstva biologického sploditeľa dieťaťa. Ochrannú dobu možno prelomiť jedine ak sa tehotná žena do pôrodu znova vydá. Ochranná doba je 300 dní po zániku manželstva.
- Druhá domnienka: je uznanie otcovstva. Uznanie otcovstva sa nachádza v Zákone o rodine, konkrétne v §90-92. druhú domnienku možno uplatniť len v prípade, že otcovstvo nie je určené podľa prvej domnienky, respektíve bola prvá domnienka úspešne v súdnom konaní vyvrátená.
- Tretia domnienka: je určenie otcovstva. Ak nedošlo k určeniu otcovstva prvou domnienkou alebo druhou domnienkou, nasleduje tretia domnienka. Súd určí za otca muža, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, rozhodnom pre narodenie dieťaťa. Tento čas je 300 až 180 dní pred pôrodom. V praxi sa preukazovanie otcovstva v súčasnosti preukazuje vykonaním DNA testov, ktoré sú na 99,99% presné. Platí, že otcovstvo určené treťou domnienkou nemožno zaprieť.
Striedavá starostlivosť: Dva domovy, jedna rodina?
- Pojem "striedavá osobná starostlivosť" je v Zákone o rodine od 1.7.2010 v paragrafe 24 odsek 2. a opisuje situáciu, keď sa o maloleté dieťa starajú obaja rodičia, hoci nežijú spolu v jednej domácnosti. Najčastejšie ide o rozvedených rodičov (rozvod) alebo o rodičov, ktorí síce neboli zosobášení, ale majú spoločné dieťa a rozišli sa (rozchod). Rodičia sa starajú o dieťa striedavo, raz jeden rodič, potom druhý, znovu prvý, atď., preto názov striedavá starostlivosť. Vo výnimočných prípadoch sa rodičia starajú o dieťa spolu, napr. ak sú rozvedení, ale ešte žijú v jednej domácnosti.
- Zákon nedefinuje, ako dlho musí byť dieťa u rodiča, aby išlo o striedavú starostlivosť. Pomer starostlivosti oboch rodičov by sa mal blížiť k 50:50, avšak môže byť aj iný (60:40, 65:35, 70:30 a pod.). Zákon nedefinuje ani intervaly striedania. V praxi sa používajú rôzne intervaly - od jednodňových, cez dvojdňové, trojdňové, týždenné, dvojtýždenné, mesačné, až po ročné. Kratšie intervaly sú vhodnejšie pre mladšie deti, dlhšie intervaly pre staršie deti. Najdlhšie intervaly využívajú deti, ktorých rodičia bývajú ďaleko od seba.
- Na rozdiel od starostlivosti jedného rodiča, pri striedavej starostlivosti nemusí byť vždy medzi rodičmi dohodnuté alebo súdom nariadené platenie výživného. Výživné môže byť, ale nemusí byť.
- Najlepšie je, ak sa rodičia spolu dohodnú, ako sa budú po rozchode starať o deti. Pri rozvode sa dieťa bez svojej viny ocitá v situácii, v ktorej nechcelo byť. Môžu za to rodičia a preto majú morálnu povinnosť dohodnúť najlepšie možné riešenie pre svoje spoločné dieťa. Môžu sa spoločne dohodnúť na tom, že sa budú o dieťa starať obaja, čiže dieťa bude v striedavej starostlivosti. V takom prípade je potrebné dohodnúť presne obdobie, v ktorom bude dieťa u každého rodiča. Pokiaľ sa rodičia nedokážu dohodnúť, je vhodné poprosiť o pomoc blízkych, priateľov, kolegov. V prípade dosiahnutia spoločnej rodičovskej dohody, či už s pomocou mediátora alebo bez jeho pomoci, je potrebné požiadať súd o schválenie dohody. Ak rodičom nepomôže ani mediátor, rozhodne o osude dieťaťa (a rodičov) súd. Málokedy sú rodičia spokojní s rozhodnutím súdu, súdny spor je krajným riešením.
- Striedavá starostlivosť je už v zahraničí overená desiatky rokov. Napr. v Českej republike je využívaná od roku 1998 a v USA a vo Švédsku od roku 1973.
- Jedným z možných riešení je aj také, pri ktorom dieťa býva stále na jednom mieste a striedajú (sťahujú) sa rodičia - raz býva s dieťaťom jeden, potom druhý rodič. Dieťa má mať pocit istoty a bezpečia a ten môže mať aj v dvoch domácnostiach, ak je s najbližšou osobou - rodičom. Akokoľvek sa to môže zdať dospelým nelogické, deti majú len výnimočne problém s tým, že majú dva domovy. Sú oveľa lepšie prispôsobivé ako dospelí. Pre deti je vzťah s rodičmi dôležitejší ako jeden byt alebo dom. Striedavá starostlivosť je dobré riešenie pre rodičov, no najmä pre deti, čo potvrdili mnohé výskumy.
- Rovnako, ako v nerozvedených rodinách, aj po rozvode je vhodné, ak sa rodičia rodičia dokážu dohodnúť ohľadne spôsobu výchovy. Avšak rovnako, ako v nerozvedených rodinách, ani po rozvode nie sú obaja rodičia úplne rovnakí a teda majú rozdielne prístupy k deťom. Dieťa je väčšinou na to zvyknuté už z obdobia pred rozvodom. Rozdielni rodičia zároveň dieťa obohacujú.
- Striedavá starostlivosť nie je vhodná, ak sa aspoň jeden rodič nechce starať o dieťa, prípadne sa nedokáže starať o dieťa alebo na to nemá vytvorené podmienky. Nie je vhodná ani v prípade preukázaného násilného správania k dieťaťu zo strany aspoň jedného rodiča.
Zákon materstva a otcovstva: Dva odlišné, no komplementárne pohľady
Zákon materstva i zákon otcovstva sú na prvý pohľad akoby kontradiktórne. Ich inakosť, resp. nedostatočné pochopenie ich rozdielnosti, vytvára často medzi rodičmi nedorozumenia a hádky. Matka vníma otca ako odťažitého, neempatického, otec ju vidí ako neobjektívnu, príliš protektívnu a brániacu rozvoju detí i celej rodiny. Ona mu vyčíta, že sa nevenuje dostatočne deťom a rodine, on zas vyhadzuje na oči to, že sa vytráca ich manželský vzťah a intimita. Stáva sa dokonca, že táto rozdielnosť ich napokon úplne rozdelí. Matka emocionálne priľne k deťom, a týmito vzťahmi si saturuje emocionálne potreby, otec sa z rodiny vzdiali do práce či svojich hobby. Niekedy to končí odcudzením žiaľ aj rozchodom.
Čo urobiť pre to, aby prirodzený zákon vytváral iný príbeh? Vedome som sa začala na oba zákony pozerať ako na priestor pre doplnenie, ktoré je pre nášho syna užitočné a potrebné pre jeho napredovanie. Nie je to vždy jednoduché. Často v sebe nesiem otázky nad zmyslom svojej reakcie i manželovej reakcie. Existujú dokonca situácie, keď zatínam zuby nad tým, že sa dejú veci inak, než ako by som ich ja, ako matka, považovala za správne. Skúsenosť ma však naučila, že ak počkám s mojou materskou reakciou a vytrvám v tom, aby som odvnímala výsledky dopadu našej rozdielnosti vo výchove, vidím prospech oboch prístupov.
Slová príbuzenstva: Ako sa vyznať v rodinných vzťahoch?
Slová označujúce príbuzenské vzťahy - matka, otec, babka, dedko - tie nám problémy nerobia. Existujú však aj niektoré menej frekventované, ktoré používame len občas a možno ich presný význam ani nepoznáme, keďže ich v bežnej reči používame len zriedkavo. Synonymický slovník slovenčiny uvádza pre heslo synovec výrazy bratanec a sestrenec, podľa toho, či hovoríme o synovi nášho brata alebo sestry. Pre neter (podľa rovnakej logiky) zase výrazy bratanica či sestrenica. Tieto termíny označujú súrodencov našich rodičov. Teta je otcova alebo matkina sestra, sváko je jej manžel. Ujec či ujo je matkin brat a ujčiná je jeho manželka, strýc alebo strýko je naopak brat otcov a podobne stryná je jeho manželka. Dôvodom, prečo sa v bežnej reči s týmito pomenovaniami až tak nestretávame je, že v súčasnej slovenčine sa rozdiely strácajú a prevláda jedno pomenovanie (používame napr. Švagra poznáme vo význame manželov alebo manželkin brat či sestrin manžel a švagrinú ako manželovu alebo manželkinu sestru či bratovu manželku. V minulosti sa používali pomenovania boli dever (manželov brat), svojak (manžel manželovej či manželkinej sestry) a zať (sestrin manžel), pre ženy zase zelva (manželova sestra) a nevestka (bratova manželka). Na niektorých územiach Slovenska do hry vstupujú aj pomenovania svat a svatka/svacha (ako svokor, svokra). Slovo svat však pomenúva aj vzťah tesťa a svokra medzi sebou a zároveň sa používa aj na označenie človeka povereného vedením svadby (tzv.