Farby v detských kresbách sú ako malé okienka do duše našich detí. Sú to vodítka, nie diagnózy. Deti vidia svet inak ako my dospelí. A to je úplne v poriadku!
Význam farieb v detských kresbách
Sedím pri stole a prezerám si kresby svojho syna z posledného mesiaca. Niečo ma zaujalo - v poslednom čase používa veľmi modrú farbu. Predtým to bola len červená a žltá, teraz akoby sa jeho paleta pocitov menila. A vieš čo? Nie je to náhoda. Neboj, nebudem ti tvrdiť, že jedna červená čiara znamená hneď nejakú krízu. Je to ako s počasím - jeden daždivý deň neznamená, že prichádza potopa. Ale keď prší týždeň v kuse, asi vytiahneš čižmy, že?
- Červená: Keď tvoje dieťa siaha často po červenej, možno máš doma malého energického prieskumníka. Príklad z praxe: Môj štvorročný syn mal obdobie, keď kreslil všetko na červeno.
- Modrá: Modrá je ako objatie - upokojuje a dáva pocit bezpečia. Tip: Všimla som si, že moja dcéra používa veľmi modrú pred spaním.
- Čierna: Tu pozor - mnoho rodičov znervóznie, keď ich dieťa siahne po čiernej. Ale ver mi, nie je dôvod na paniku! Dôležité: Čierna je jednoducho praktická - je dobre vidieť a robí jasné čiary.
- Žltá: Keď tvoje dieťa miluje žltú, pravdepodobne máš doma malé slniečko.
- Zelená: Zelená je ako tráva pod bosými nohami - príjemná a prirodzená.
- Fialová: Fialová je farbou rojkov a malých filozofov.
Predstav si, že by ti niekto povedal, že nebo musí byť vždy modré a tráva zelená. Nuda, že?
Rozvoj grafomotoriky a kreativity
Kniha ponúka najmä predškolským deťom rozmanité grafomotorické cvičenia, ktoré sú veľmi dôležitou prípravou pre psanie v škole. Průvodní postavička psa Logopsa, ktorú vaše dieťa možno pozná z knihy Ako pes Logopes učil deti mluvit, jej prevedie krok za krokom celou knihou, ktorá je rozdelená podľa ročných období. Pri práci dieťaťu pomáhame a slovne ho podporujeme. Dítě, ktoré dáva prednosť ľavej ruke, nenutíme k psaní pravou rukou. Dohlédneme na to, aby dieťa kreslilo lehce a uvoľnene, najlepšie mäkkou tužkou. Pri cvicích totiž nejde o presnú nápodobu vzoru, ale o uvoľnený pohyb, pri ňomž sa častejším cvičením odstraňuje křečovité držení tužky a nadbytečný prítlak. Pretože sa ruka dítěte snadno a rychle unavuje, nenecháme je pracovat delší dobu a zároveň dbáme na to, aby neodcházelo od práce a aby ji dokončilo. Je také dôležité, aby dieťa pracovalo v klidu a beze spěchu. Jen tak se nám podaří vzbudit u něj chuť?
Medzi kreativitou a kritickým myslením je viac než len súvis. „Jedno bez druhého nejde. Kritické myslenie nie je iba myslenie, je to kritické vnímanie, je to fantázia. Kreativitu živia podnety. Pre detské myslenie, ktoré približne do predškolského veku ešte nie je organizované podľa jazyka, sú maľovanie či tanec bránou do sveta. Pomáhajú dieťaťu nielen vnímať všetko viditeľné, ale rozvíjajú aj empatiu a schopnosť pochopiť vlastné emócie. „Dieťa nakreslí človeka s kuraťom na bruchu. Dôvod na to, aby deti kreslili len žlté slnko a zelené stromy, podľa neho neexistuje. „Existujú reálne výskumy, že človek je vďaka čítaniu a umeniu otvorenejší vnímaniu osudov druhých ľudí,“ vysvetľuje.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Umenie a jeho vplyv na rozvoj dieťaťa
Vážna hudba či pohľad na umelecké diela majú vraj pozitívny vplyv na psychiku a myslenie batoliat. Určite áno. Naozaj sú ešte len v takzvanom predestetickom období, takže nemôžeme hovoriť vyslovene o estetickom vnímaní. No je dôležité deti vystavovať podnetom. Aj keď bábätká a batoľatá ešte vôbec netušia, čo sa presne deje, a nevedia rozlíšiť kvalitu umeleckého diela. Samozrejme, hovorím o kvalite z nášho dospelého pohľadu. Ide o to, aby deti neustále získavali čo najviac zmyslových podnetov. Sluchových, zrakových a hmatových. Myslenie - s tým by som ešte trochu počkal. Ale existuje viacero teórií, ktoré hovoria, že myslenie sa vyvíja postupne. Už len tým, že dieťa začína používať prvé „akoby slová“, teda také slová, ktorým dospelí ťažko rozumejú alebo nerozumejú. Už nimi začína diferencovať veci, vzťahy, všetko, čo je okolo neho, a aj diferencovať seba od sveta. To sú zárodky myslenia.
Pre batoľatá sú určené špeciálne divadelné predstavenia - batoláriá. Vo svojich repertoároch ich majú zaradené aj viaceré slovenské divadlá. S láskou k umeniu a kultúre by som počkal do školského veku. To, čo divadlo a batoláriá dokážu skutočne u dieťaťa rozvíjať, sa označuje ako estetická vnímavosť. Znamená to byť schopný vnímať veci, ktoré sú nové a neznáme, otvárať zmysly a vlastnú psychiku. Opäť, ani z týchto predstavení si batoľatá nič nezapamätajú, pochopiteľne. Navyše divadlo je úžasne komplexný podnet, ktorý je esteticky cieľavedome spracovaný.
A nejde len o batoláriá. Vždy ma fascinovalo bábkové divadlo. Aj keď nemám veľa príležitostí na bábkové predstavenia chodiť, vždy som si ich s chuťou pozrel. Uvidíte tam napríklad kačičku, s ktorou sa deti bežne hrajú vo vani. V divadle je urobená tak, že má päť metrov. Alebo uvidíte topánku dlhú dva metre. To sú také úžasné veci. Predmet, ktorý majú deti dennodenne pred očami, zrazu nadobudne iné rozmery a je v inom kontexte. Stretnutie s novým a nepoznaným môže byť, naopak, na ihrisku, u lekára alebo vo vlaku občas pre deti nepríjemným zážitkom. To je ten veľký rozdiel oproti umeleckému svete. Vo svete rodiny sa zas istý typ podnetov stále opakuje.
Videl som malé deti, ktoré stáli v galérii a absolútne ničomu nerozumeli, no s úžasom hľadeli na obrazy. Rozmýšľal som, či ich tak fascinujú farby, človek vysoký niekoľko metrov na nejakom starom obraze alebo proste zoskupenie farieb či nejaký detail. Netuším, kam ich oči hľadeli. Rovnako aj pri hudobných predstaveniach. Netušíme, čo z toho deti počúvajú. Či počúvajú basy, bubny, saxofón. Možno počúvajú všetko ako nesúvislý hluk. Ale počúvajú a ukladá sa to v nich. Takto sa cibrí zmysel pre neobvyklé pocity. Princíp umenia je v tom, že nás znepokojuje.
Myslím si, že nie je umeleckou aktivitou. Je to hra. Možno povedať, že je to protoumelecká aktivita, ktorá vytvára predpoklady na umeleckú aktivitu v budúcnosti. Na to, aby sa niečo klasifikovalo ako umenie, musí existovať väzba na kultúrny vývin a tú dieťa nemá, alebo ak aj má, tak len veľmi intuitívne a veľmi krátko. Zároveň tam musí byť kdesi v podvedomí umelca nejaký zámer. Keď dieťa tancuje, maľuje, spieva alebo bľaboce, to je spontánna tvorivá aktivita. Proste z neho idú von emócie. Môže to byť príprava na budúce umelecké aktivity v tom, že dieťa sa prostredníctvom tvorby učí komunikovať svoje emócie. Dieťa prostredníctvom tvorby nezískava len nové podnety. Podľa Ericha Mistríka sa hrou s umeleckým materiálom zároveň učí sprostredkúvať vlastné emócie. Lebo je to súčasť sveta. Nech sa učia hrať sa so všetkým. Aj so špinou, aj s mlákami. Do nejakých šiestich rokov deti ešte nemajú svet organizovaný podľa jazyka, ako to majú dospelí ľudia, ktorí používajú analytické kategórie. My sa pozrieme na vec a podvedome ju okamžite zaradíme. Dieťa nie. Ono vníma svet predovšetkým zmyslami. Platí to aj v prípade literárneho alebo dramatického umenia. Pre deti je to hlavne zvuk, kompozícia, vyjadrenie emócií. Preto si myslím, že je dôležité, aby sa dieťa hralo s umeleckým materiálom, s umeleckými vyjadrovacími prostriedkami.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Analýza detskej kresby a rola rodiča
Je úlohou rodiča kresbu s dieťaťom analyzovať s cieľom zistiť, čo sa mu ňou dieťa snažilo povedať? Nie. Dieťa nekreslí preto, že by chcelo niečo povedať. Rodičia sa často pýtajú - Čo si nakreslil? A dieťa povie alebo si pomyslí - Nič. Proste nakreslilo strom s modrým kmeňom. Reakcia rodiča často je, že kmeň nemôže byť modrý. Nemám rád takýto prístup. Dieťa ho jednoducho cíti ako modrý, tak ho namaľuje modrý bez toho, aby tým chcelo niečo špeciálne povedať. Zároveň mnohokrát vôbec nemáme šancu pochopiť, čo dieťa cítilo, a ono to nevie slovne vyjadriť. Kresbu alebo iný tvorivý prejav dieťaťa by som určite neanalyzoval v momente tvorby. Môžete sa k tomu skúsiť vrátiť neskôr. Veľmi často deti proste nevedia a rodič tým, že kladie otázky, zabije ten pocit, zabije kreativitu. Krásne to vidieť aj u dospelých. Predstavte si, že vnímate fantastickú hudbu, a zrazu vám niekto začne vysvetľovať, aké harmonické prvky v nej sú a kedy nastúpil saxofón. Povedali by ste: Dobre, ja som si to všimol.
Možno nie hneď k umeniu, ale k tvorivosti a vnímaniu. Ale láska je silné slovo. Povedal by som, že dokážete vybudovať vzťah. Že si dieťa dokáže v umení nájsť niečo pre seba. Oboje. Aj keď je umenie v galérii tak trochu konzerva. Ale v takom svete žijeme a mnohé deti nemajú šancu stretnúť sa s umením inde ako práve v galérii. Môžete ich zobrať aj na abstraktné umenie, aj na gotické umenie, aj na akékoľvek supermoderné umenie. Deti vnímajú galériu ako celok. Mnohé sú fascinované jedným konkrétnym obrazom, niektoré behajú od obrazu k obrazu a, samozrejme, kričia. No a čo, že kričia? Veď sú to deti. Sú užasnuté a netušia nič o umení. Ale tie podnety v nich zostávajú. Deti patria do galérie. A aj batoľatá. Vnímajú na obrazoch množstvo úžasných farieb.
Mnoho detí vyrastá v prostredí, kde neustále znie nejaká hudba. Či už je to dychovka, lacný pop alebo Mozart. Ako „podmaz“ v pozadí. Takéto deti si zvykajú na zvuky hudby a majú všeličo napočúvané. Ak dieťa napríklad celé detstvo počúva vážnu hudbu, trúfam si tvrdiť, že v dospelom veku bude schopné vnímať vážne veci od Berlioza až po Haydna. Je to podobné ako so vzťahom medzi čítaním rozprávok a cibrením si jazyka. Dieťa počúva rozprávky a tým si cibrí štylizáciu a učí sa nové slová. Nedávno som čítal výskum, ktorý ukázal, že deti, ktoré pravidelne obedujú alebo večerajú s celou rodinou, majú lepšiu slovnú zásobu.
Keď sa deti hrajú, niekedy v predškolskom veku začínajú hovoriť: „Ja som teraz akože mama alebo akože auto.“ Nehovoria, že sú mama, ale že sú akože mama. Toto sa objavuje okolo štvrtého alebo piateho roku veku. Vo vzťahu k umeniu k tomuto rozlíšeniu dochádza až niekedy v mladšom školskom veku, na prvom stupni základnej školy. Vtedy dieťa už začína rozlišovať nielen to, že niečo je znakom a má to i význam, ale i to, že niečo je umeleckým znakom.
Estetická aktivita a rozvoj dieťaťa
V odbornom texte Umenie a deti píšete, že predškolský vek sa považuje za kľúčový pre bezproblémový rozvoj estetickej aktivity dieťaťa v budúcnosti. Ak som použil slovo bezproblémový, to je asi silný výraz. Povedal by som čo najväčšmi bezproblémový. V tom veku je totiž dieťa ešte naplno, v dobrom slova zmysle, otrokom svojich zmyslov, ale zároveň už je schopné používať plynulú reč. Už si uvedomuje rozdiel medzi tým, čo sa reálne deje, a tým, čo je akože. A zároveň sa blíži k školskému veku, keď preň začínajú byť niektoré veci už takou serióznejšou zábavou. To prichádza vekom. Deti začínajú odlišovať, že čosi je hra a čosi je vážna vec. Estetické aktivity prestávajú byť len bezprostredným vyjadrovaním sa a stávajú sa už aj niečím, čo má výsledok, ktorý sa dá hodnotiť. Prichádza aj väčšia sebareflexia a aj vzájomné porovnávanie sa vo výkonoch.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Práve počas predškolského obdobia kladú obvykle učitelia a učiteľky v materských školách dôraz na kreslenie čo najrealistickejších postáv a vecí. Na toto existujú rôzne pedagogické názory. Som dosť skeptický, čo sa týka tlačenia detí do vizuálneho realizmu. Okolo štvrtého-piateho roku, keď deti už sú schopné nakresliť z pohľadu dospelého „zmysluplný obrázok“, kreslia veci tak, ako sú pre ne logické. Dieťa nakreslí človeka s kuraťom na bruchu. Sú to extrémne realistické obrázky. Je fakt, že v istom veku prichádza v kresbe detí vizuálny realizmus, lebo začínajú naozaj viac oddeľovať to, čo vidia, a to, čo je logické. U menších detí často postavy nemajú nos. Jednoducho preto, že pre deti sú na tvári podstatné najmä oči a ústa. V predškolskom a ranom školskom veku si, naopak, začínajú veci okolo seba veľmi dôsledne všímať. Ich postavy zrazu majú nos a dokonca aj uši. Je to prirodzené, ale som skeptický, či do toho deti treba naozaj tlačiť. Tým zabíjame, potláčame detskú tvorivosť. Prečo by osemročné dieťa nemohlo nakresliť človeka s kuraťom na bruchu? Však ho zjedol. Celé súčasné umenie je presne takéto. Odišlo od vizuálnej podoby reality.
Podľa Ericha Mistríka je dostatok podnetov pre dieťa kľúčový. Aj v situácii, ak ho učiteľ či učiteľka v kresbe núti do vizuálneho realizmu. To je ťažká otázka. Ponúknite dieťaťu iné podnety. Povedzte mu, že v škôlke kreslilo zelený strom s hnedým kmeňom, ale ak mu to nesedelo, doma ho môže skúsiť nakresliť inak. Je to komplikovaná situácia. Autorita učiteľa musí zostať nespochybnená, bez nej to nejde. Veľmi by som sa bránil povedať, že učiteľka to robí zle. To je zníženie autority.
Píšete aj o rozvoji estetického cítenia ako prostriedku odstraňovania predsudkov voči inakosti. Myslím si, že je to relatívne jednoduchý princíp. Ak som zvyknutý na iné podnety, som zvyknutý, že iné podnety sú normálne, prichádzajú bežne, vždy a znova, tak ma nový podnet nevyplaší. Stereotypy a predsudky sú normálnou súčasťou nášho života. Nedajú sa zlikvidovať. Nedá sa byť tvorivý 24, respektíve 16 hodín denne. Množstvo podnetov a estetická vnímavosť otvárajú človeka, učia ho zostať otvoreným, tolerantným, flexibilným. Je to oveľa lepšie ako akákoľvek prednáška o empatii. Vysvetľovaním a rečou neprenesieme skúsenosť. Ale keď človek má skúsenosť s estetickými podnetmi, ktoré sú principiálne založené na tom, že každý z nich je iný a nový, tak sa naučí byť otvorený. Keď k dieťaťu zvyknutému na nové podnety príde človek oblečený v divokých farbách alebo s niečím neobvyklým na hlave, tak to berie tak, ako to je.
Jednou z veľkých výhod estetických zážitkov a umeleckého sveta je, že sa pri nich človek zastaví. Tomu sa vo filozofii hovorí „aha zážitok“. Človek začína myslieť: „Aha, to je niečo neobvyklé.“ Takto to v estetickom svete funguje. Človek sa pri niečom zastaví, začnú fungovať emócie a podvedomé porovnávanie. Tam sa rodí citlivosť. Toto je jedna z cenných vlastností umeleckého sveta. Konzum nás ťahá od veci k veci. Závisí od toho, aké je dieťa veľké. Netrúfam si tvrdiť, či dieťa v predškolskom veku dokáže rozlíšiť, že niečo je konzum. Chcú to a to a aj ďalšiu a ďalšiu vec. Rodičom sa to nepáči a treba s tým bojovať, ale je to normálne. Hovorím to veľmi opatrne, lebo nie som psychológ, ale dieťa by mohlo začať konzum odlišovať niekde na druhom stupni základnej školy, pred pubertou. Zásadnou pripomienkou je, že všetko závisí od výchovy.
Nenazval by som to takto natvrdo, že by sa podieľali na budovaní charakteru. Ale myslím si, že umenie a tvorenie pomáha k tomu, aby si človek budoval charakter neskôr. Nie v zmysle, že z neho bude dobrý človek. Taký naivný nie som. Ale umenie ponúka sebareflexiu, nastavuje zrkadlo, ponúka možnosti prežiť situácie, ktoré by sme inak nikdy neprežili. Čítanie príbehov alebo divadlo dieťaťu pomáha v tom, aby si uvedomovalo, kto sú druhí ľudia, aby sa dokázalo vcítiť do druhých ľudí a porozumelo aj samému sebe. Pretože keď sa dokážem vcítiť do tisícich postáv, skôr som otvorený a vcítim sa aj do neznámeho človeka. Môže v tom pomáhať. Suplovať, to ťažko. Výchova je oveľa komplexnejšia než len estetická aktivita.
Lebo je farebný a väčšinou aj milučký. Gýč je bezproblémový a deti ešte potrebujú aj bezproblémové veci. Deti rozhodne veľmi nerozlišujú medzi hlbokým umením, vysokým umením, vážnym umením a tým druhým. Myslím si, že by mohli byť viac imúnne. Alebo im cieleným rozvojom estetického cítenia vytvárame isté podmienky na to, aby boli imúnne. Opäť to formulujem veľmi opatrne. A, samozrejme, imunitu voči gýču nezabezpečí len estetická výchova. Možno tam vzniknú predpoklady na to, aby bolo dieťa imúnne. No voči gýčom nie je imúnny nikto. Niektorí z nás ich však vedia lepšie rozlíšiť.
Detský vkus a jeho rozvoj
Majú deti vkus? Určite áno. Už trojročné dieťa vám vie povedať, že niečo je pekné. Nevie prečo, nevie to verbalizovať, ale vie povedať, že toto sa mu páči. Ťažko, samozrejme, hovoriť o zrelom vkuse, reflektovanom vkuse, uvedomovanom vkuse. Ale aj malé deti už majú pocit, že im niečo sedí a niečo im nesedí. Tak ako dospelý človek, keď povie, že sa mu niečo páči. Položíte mu otázku prečo a on nevie. Je to normálne.
Podnetmi. V ranom veku zmyslovými podnetmi, neskôr rozprávaním sa, diskutovaním, reflektovaním. Prípadne vlastnou tvorbou. Vlastná tvorba pritom nemusí byť to, že niečo vytvorím, napríklad nádhernú skladbu. Ale môže byť zariaďovaním vlastnej izby, kúpou nejakého kusu nábytku, diskusiou o tom. Tam sa vzájomne konfrontujeme. Keď poviete, že táto farba k tmavému gauču nesedí - to je jasná vkusová reakcia. Konfrontujeme svoje vkusové normy. Rozprávaním a konfrontovaním sa vkus buduje aj u detí.
Hovorí sa, že niektorí ľudia nemajú vkus. Každý má vkus. Akurát sa nám vkus iného nemusí páčiť, lebo ho má možno zničený reklamou. Niekto má nezrelý vkus na úrovni dieťaťa, či neflexibilný vkus. Aj ten, kto miluje gýče, má vkus. Zatiaľ čo v predškolskom a ranom školskom veku deti rady spievajú, tancujú a maľujú, na prvom stupni základnej školy často dochádza k útlmu a deti zrazu nekreslia a netvoria až tak rady ako dovtedy. Súvisí to s vývinom človeka. V tomto období začínajú oveľa väčšiu silu naberať logické myslenie a abstraktné myslenie, a vkusové veci, ktoré idú cez fantáziu, trochu ustupujú. Človek, samozrejme, stále vníma svet plnohodnotne, ale moc nad všetkým preberá niečo iné ako dovtedy. Mení sa mozog, vnímanie sveta a sociálne vzťahy. Ale myslím si, že ak má dieťa dostatok estetických podnetov, tak sa uňho záujem o tvorbu a umenie nestratí úplne. Ďalšie zlomové obdobie nastáva počas puberty. V tomto období začína byť človek mimoriadne emocionálny.
Kreslenie ako príprava na písanie
Kreslenie, maľovanie, modelovanie, lepenie učí už malé deti s poruchou sluchu veľa o svete okolo nich.
- nemusíte ho vo všetkom viesť.
- Niektoré deti obľubujú hry, kedy rodič kreslí a dieťa môže hádať, čo mu rodič nakreslil.
- Tak ako pri mnohých iných veciach v živote malých detí, dôležitejší je proces ako výsledok. Ak ste jedným z týchto rodičov, skúste možno namiesto toho, aby ste sa dieťaťa pýtali - Čo je toto? Aká je to farba? Iba okomentovať, čo práve robí. Napríklad - „Vidím, že sa veľmi snažíš. Nakresliť rovnú čiaru je ťažké.“ „Ty si nakreslil vééééľa krúžkov.“ „To je zaujímavá farba. Ja mám modrú farbu rada.
- Môžete si kresliť kriedami na chodníkoch a potom sledovať, čo sa stane, keď kresbu polejete vodou. Deti radi používajú silu skúšajú svoju silu- ponúknite im pevnejšie voskovky a skúste nimi kresliť tak, že si zoberiete vypuklý povrch (mincu, list zo stromu, kôru stromu) a položíte na to papier. Ako budete kresliť pastelkami po papieri, vytvorí sa vám zaujímavá reliéfna kresba. Pridajte potravinárske farby alebo trblietky do ryže alebo piesku a naplňte ním malú priesvitnú nádobu. Zoberte si prázdnu pipetku z kvapiek do uška a kvapkajte ňou malé farebné kvapky do prísaviek protišmykovej kúpeľňovej podložky.
- Schopnosť dieťaťa nakresliť ľudskú postavu, zviera alebo vec závisí od mnohých faktorov. Na začiatku deti niečo neplánované nakreslia a až potom svoj výtvor pomenujú. Na nasledujúcich obrázkoch vidíte, ako sa postupne vyvíja kresba postavy u dieťaťa od 2 do 6 rokov. Na začiatku sú to len čmáranice, pribudnú veľké oči a ústa (obr.2), oči sa zmenšia, objavia sa nohy a ruky vychádzajúce priamo z tela (obr.3), pribúdajú detaily (prsty, vlasy, uši) a telo s nohami sa oddelí od hlavy (obr.4). Pribúdajú ďalšie detaily - prsty a nohy sú oválne, už to nie sú iba paličky, objavia sa detaily na tvári (napr. mihalnice) a oblečení (topánky, náhrdelník). Schopnosť kresliť ľudskú postavu dozrieva u každého dieťaťa individuálne a závisí od jeho mentálnych schopností, ale aj toho, ako často má dieťa príležitosť držať ceruzku v ruke a zároveň od toho, ako často vidí iných ľudí okolo seba kresliť. Ponúknite preto dieťaťu v prvých rokoch života veľa zábavných chvíľ, kedy môže skúšať kresliť a písať rôznymi spôsobmi a s rôznymi pomôckami. Čmáranie a tvorenie je pre maličké deti základom budúceho písania. Najprv dieťa objaví, že pastelka, ktorú nechtiac pritlačí na papier zanecháva stopu. Deťom pomáha, ak im v tomto veku prilepíte po bokoch papier na stôl, aby sa im pri tvorbe nehýbal. V tomto období deti s obľubou kreslia na čokoľvek, čo im príde pod ruku - stoly, steny alebo skrine.
V rovnakom čase, ako dieťa začne cielene plánovať a kresliť obrázky, sa u neho objaví symbolické myslenie. V tomto istom čase dieťa začne chápať aj to, že existuje rozdiel medzi kreslením a písaním. Prejaví sa to tak, že nakreslí obrázok a vedľa toho napíše (načmára) o čom obrázok je. V tomto čase si dieťa začne všímať, že na každý obrázok zapisujete jeho meno a začne sa pokúšať svoje meno písať aj samo. Nastupuje obdobie písania písmen, kedy deti chápu, že zhluky písmen označujú jednotlivé predmety. Ak je dieťa s poruchou sluchu od mala vystavené globálnemu čítaniu napríklad v jeho vlastnom denníčku, v tomto období už vníma, nielen to, že sú niektoré slová dlhé a iné krátke, ale začína si uvedomovať aj to, že hlásky v konkrétnom slove sa vyskytujú vždy rovnako a nemôžu sa zamieňať.
Často sa stretávame, že sú rodičia nešťastní, že ich dieťa nechce kresliť alebo písať. Keď sa spýtame, či vidí dieťa niekoho v rodine kresliť alebo písať, tak je častou odpoveďou zriedkavo. Ak chcete, aby dieťa rado čítalo, tak nestačí, ak mu ponúknete knižku raz za týždeň. Jednoznačne sa nám potvrdilo, že najviac sa ku kresleniu a písaniu ťahajú deti, ktoré vidia rodičov alebo súrodencov často kresliť a písať. Možno sa to tak na prvý pohľad nezdá, ale správny úchop ceruzky je dôležitý, pretože umožňuje dieťaťu písať bez únavy ruky. Skúste vystrčiť pri písaní malíček alebo chytiť ceruzku inými prstami ako palcom, ukazovákom a prostredníkom. Je samozrejmé, že ročné dieťa (vľavo) nie je schopné držať ceruzku tak ako staršie dieťa (vpravo) a drží ju viac ako kolík. Medzi 2 - 3 rokom sa viaceré deti naučia pri dobrom vzore držať ceruzku správne. Niektorým deťom pri kreslení pomáha, ak im z času na čas ceruzku v ruke napravíte vy, nerobte to však nasilu. Nie ste si istí ako správne držať ceruzku? Prsty nesmú na končekoch „obelieť“ (to znamená, že dieťa zoviera ceruzku príliš silno). Prstenník a malíček sú schované v dlani, ceruzku nedržia.
tags: #dieta #kreslilo #na #bulteriera