Ľudská myseľ pri narodení je často prirovnávaná k nepísanému listu papiera, k "tabula rasa". Tento koncept, ktorý má hlboké korene vo filozofii a psychológii, hovorí o tom, že do života vstupujeme bez vrodených ideí, znalostí či predispozícií. Všetko sa učíme a formujeme prostredníctvom skúseností a interakcií s okolitým svetom.
Čo je Tabula Rasa?
Tabula rasa, latinsky "čistá tabuľa", je filozofický koncept zdôrazňujúci, že ľudská myseľ je pri narodení prázdna a postupne sa zapĺňa skúsenosťami a vplyvom prostredia. Táto teória spochybňuje existenciu vrodených inštinktov a zdôrazňuje význam učenia a výchovy.
Historický kontext
Koncepciu tabula rasa možno nájsť už v dielach Aristotela. V novoveku ju rozvinul John Locke vo svojom diele „Esej o ľudskom rozume“ (1689). Locke argumentoval, že ľudia sa nerodia s vrodenými ideami, ale získavajú ich prostredníctvom skúseností. Tabula rasa bola dôležitou súčasťou empirizmu, filozofického smeru, ktorý zdôrazňuje dôležitosť skúsenosti ako zdroja poznania. Medzi ďalších významných predstaviteľov patrí John B. Watson, zakladateľ behaviorizmu, ktorý zdôrazňoval vplyv prostredia na správanie a učenie sa, a B.F. Skinner.
Vplyv na psychológiu
Teória tabula rasa mala obrovský vplyv na vývoj psychológie ako vedy. Zdôraznila dôležitosť empirického prístupu, teda poznávania sveta prostredníctvom pozorovania a experimentovania. Povzbudila psychológov k skúmaniu vplyvu prostredia na správanie a učenie sa.
Tabula Rasa v klinickej praxi
V klinickej praxi nám koncept tabula rasa pripomína, že klient má potenciál na zmenu a rast, bez ohľadu na jeho minulosť.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Detská myseľ ako "nepopísaná tabuľa"
Myseľ dieťaťa je ako perom nepoškvrnený list papiera. Tabula rasa. Čistá doska. Z ničoho nič sa objaví przniteľ, uchopí ten krehký hárok a vytrie si ním riť. Šmuha na papieri, hoci len povrchová, spôsobí zmätenosť. Zmätenosť v mysli dieťaťa nepripraveného na informáciu, na ktorú ešte nedorástlo. Stačí slovo, ktorého význam mu uniká, a vysvetlí si ho po svojom. Po svojom a skreslene. Nesprávne.
Dieťa sa narodí s čistým štítom, bez dojmov, predstáv a skúseností. Nie je zaťažené hodnotením, rozlišovaním dobra a zla. V jeho svete nemajú hodnotiace pojmy význam. Jeho duša je slobodná, plná fantázie. Myšlienky detskej duše prúdia voľne, prirodzene. Detský svet nie je obmedzený časom ani priestorom. Taká je aj detská fantázia - neobmedzená, neohraničená, ľahučká. Dieťa ostáva vo svojom svete až do momentu, kedy začne prijímať názory dospelých. Nepopísaný papier, duša dieťaťa sa začína zapĺňať písmom, skúsenosťami. Biela čistota získava farebný odtieň. Vtedy začína nová kapitola života.
Príklad z detstva
Ťahalo mi na šesť. Vonku bolo cez tridsať stupňov Celziových. Leto. Mal som na sebe krátke nohavice, pod ktorými som z nariadenia mamky musel mať pančuchy, aby som neprechladol. „Fuňa!“ zaregistroval som slovo z úst staršieho chlapca, čo pod kraťasmi pančuchy mať nemusel. „Fuňa,“ zopakoval som a mozgom päťročného usmrkanca sa pokúšal dedukciou vyvodiť význam slova. Istotne je fuňa nejaké zvieratko, navrával som si. Malé, rozkošné zvieratko, čo svojím malým ňufáčikom vydáva zvuk funenia, keď hľadá v tráve čosi pod zub. Ježko! Nebol som si s ježkom stopercentne istý, ale hrdosť mi bránila opýtať sa starších chlapcov, čo to slovo znamená. Čas všetko vylieči, časom všetko dozrie a čas učiní zadosť aj detskej mysli. Zistil som, čo sa skrýva pod zovšeobecňujúcim pomenovaním slova začínajúceho na „f“. Nebol som veľmi sklamaný. Práve naopak. Prišlo mi to neuveriteľne smiešne, že fuňa je iba neupravenou kundou, až príliš chlpatou na to, aby stála za pozornosť. Zmätenosť však nenechala na seba čakať príliš dlho. Neskôr, keď už pančušky v mojom živote nehrali takú dôležitú úlohu, uberal som sa prijať sviatosť prijímania. Ako správny adept som si mal osvojiť prikázania, ktorými sa má riadiť každý správny kresťan, katolík. Premýšľal som, či sa sestry predstavenej na hodine náboženstva opýtam, že o čo nemám žiadať manželku blížneho svojho, alebo, či jednoducho pokiaľ je raz žena manželkou, nemožno ju žiadať už vôbec o nič? Raz ma mamka poslala k susede požičať tri vajcia. Nie k Ferovej mame, čo bývala pod nami. Poslala ma k funi oproti. „Dobrý deň,“ odzdravil som a premýšľal, ako sa s nezávideniahodnou situáciou popasovať. Zrazu sa stalo niečo nevídané. Suseda ma dôrazne chytila za ucho (keďže bola učiteľkou matematiky na základnej škole, techniku ovládala dokonale) a odtiahla k dverám nášho bytu, na ktoré dôrazne zabúchala. Potom sa odohralo čosi ešte zvláštnejšie.
Moja tabula už dávno nie je rasa a aj pančucháče si v zimných mesiacoch oblečiem z obavy o zdravie bez toho, aby mi mamka nakázala. Vyrástol som, no ostal som naivným dieťaťom, čo si veci vysvetľuje po svojom. Viem, čo znamená slovo na f, pochopil som, o čo netreba manželku blížneho môjho žiadať, a že aj keby ma ona požiadala, bolo by to vnímané rovnako. Pred časom sa mi kamarát priznal, že počas milostného aktu partnerke vylízal riť. Pýtal som sa, čo ho k tomu viedlo, aké mal motívy a hlavne som sa čudoval, prečo to urobil. „Šak lízať riť je super,“ poznamenal. Detská myseľ je ako nepopísaný papier. A papier znesie veľa.
Vplyv prostredia na rozvoj
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, zohráva kľúčovú úlohu v jeho vývoji. Pozitívne a stimulujúce prostredie podporuje učenie, rozvoj sociálnych zručností a budovanie sebavedomia. Naopak, negatívne prostredie môže viesť k problémom v škole, v medziľudských vzťahoch a k psychickým poruchám.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Príklady vplyvu prostredia
Predstavme si dieťa, ktoré vyrastá v prostredí plnom lásky, podpory a podnetov. Rodičia s ním často komunikujú, čítajú mu knihy a povzbudzujú ho k objavovaniu nových vecí. Toto dieťa s vysokou pravdepodobnosťou dosiahne v škole lepšie výsledky, bude mať lepšie sociálne zručnosti a bude sebavedomejšie. Naopak, dieťa, ktoré vyrastá v prostredí chudoby, zanedbávania a násilia, bude mať s vysokou pravdepodobnosťou problémy v škole, v medziľudských vzťahoch a bude náchylnejšie k psychickým poruchám. Hoci genetika môže hrať rolu, rozdielne prostredie malo obrovský vplyv na ich vývoj.
Kreativita a fantázia
Deti sa s veľkým nadšením vrhajú do rôznych úloh a výziev. Vďaka nášmu pričineniu ich môžeme výrazne motivovať, ale aj hlboko deprimovať. Mnohí kreatívni ľudia si ponechali v sebe kúsok svojho detstva. Ponechávajú svojej fantázii voľný priebeh a nenechajú sa vtlačiť do presne stanovených šablón myslenia. A to je niečo, čo majú spoločné s deťmi. Keď sa narodí dieťa, nevie ešte, ako je svet usporiadaný. Musí ho najskôr prebádať, rozpoznať jeho nebezpečenstvá a zistiť, kde sú určité hranice. Tým dieťa dozrieva a učí sa orientovať v tomto komplikovanom svete. Preto hra a túžba po pohybe u našich detí nie je samoúčelná.
Podpora kreativity
Veľký význam pre detskú fantáziu má také učenie, kedy dieťa môže veciam porozumieť samo. Nechajte ho všetko, čo je len trochu možné, vyskúšať si samo. Dôverujte mu, ak sa práve pokúša upiecť koláč, naprogramovať videorekordér alebo nafúkať koleso na bicykli. Vo všeobecnosti sa nemusí veľa veci pokaziť, ak mu vysvetlíte „čo a ako“. Ale skúsenosť, že dieťa urobilo niečo bez pomoci, je veľmi dôležitá.
Kreativita ako riešenie problému
Deti, ktoré si bez strachu premyslia v ťažkej situácií všetky do úvahy prichádzajúce možnosti, majú dobré vyhliadky na to, aby sa z takejto situácie dostali. Takéto deti majú veľkú sebadôveru.
Dôležitosť tanca a pohybu
Čo má dieťa spoločné s tancom? Alebo čo má tanec spoločné s dieťaťom? Budem vychádzať z pojmu TABULA RASA (John Locke), čo v preklade znamená NEPOPÍSANÁ TABUĽA. Dieťa sa narodí s čistou dušou neovplyvnené okolitým svetom a bez skúseností. Je ako čistý papier, na ktorý bude písať sám život. Tanec, jeden z najstarších umeleckých prejavov. Človek po celé tisícročia vyjadroval tancom svoje myšlienky, pocity a to úplne prirodzene bez akýchkoľvek predpisov, pravidiel. Tanec vychádzal zo srdca z ,,nepopísanej“ mysle vďaka fantázii.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Obidva elementy (dieťa a tanec) vychádzajú z jedinečnosti, spontánnosti, čistoty duše, fantázie a lásky. Jednoducho povedané narodili sa z lásky a potreby vyjadrenia sa. Dieťa je nespútané, bláznivé, radostné a rado fantazíruje. Tanec miluje od malička. Počuje hudbu a spontánne si podupkáva, hýbe sa v rytme - tancuje. Dajme deťom tanec, ktorý im dáva voľnosť, prirodzenosť, lásku a milión dôvodov na rozvoj fantázie. V dnešnej dobe cíti stres z nás dospelých, veď predsa žijeme rýchly život. Doprajme mu tú hodinu na tréningu, aby bolo šťastným človekom, ktorý bude žiariť a posúvať svoju pozitívnu energiu. Možno z neho vyrastie nový génius, alebo len šťastný a vyrovnaný človek. Vďaka tancu, povedzme.
Syndróm naučenej bezmocnosti
Syndróm naučenej bezmocnosti je presvedčenie ľudí, ktorí sa stretávajú s častým neúspechom, že nech robia čokoľvek, nikdy nebudú schopní uspieť. Tento psychologický jav ovplyvňuje, ako sa pozeráme na svet i sami na seba. To, akí sme odolní voči tomuto syndrómu, určuje náš vysvetľovací štýl - teda zaužívané vysvetlenia bežných situácií, ktoré má mozog zautomatizované.
Prevencia syndrómu naučenej bezmocnosti
Základom prevencie proti naučenej bezmocnosti je pestovanie zdravého sebaobrazu, aby sme poznali svoje silné, ale aj slabé stránky a vedeli s nimi pracovať. Ak poznám sám seba dostatočne dobre, viem, že moja snaha má zmysel, a hoci som neuspel na prvýkrát, nevzdám to a skúsim to znova, inak.
Rola rodičov
Je dôležité, aby sme dieťaťu pomocou rozhovorov pomohli pochopiť príčiny pozitívnych i negatívnych udalostí, s ktorými sa stretáva. Potrebuje vedieť, že aj chyby sú v poriadku, že nás posúvajú vpred, pretože nikto nie je dokonalý. A my sami si potrebujeme ujasniť, čo je to úspech. Dospelí väčšinou prezentujú úspech ako samé jednotky či prvé miesta v súťaži. Zabúdame, že úspech je aj každý drobný posun k nášmu cieľu, nielen jeho dosiahnutie. Najdôležitejšie však je, aby vaše dieťa cítilo, že nech sa deje čokoľvek, vy, ako jeho rodič, ste tu preňho a nič to nemení na vašom vzťahu.