Pre zdravý psychický vývin, formovanie osobnosti a zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. To, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokoch vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom.
Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá.
Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca.
Vplyv rodinného prostredia na vývin
Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.
Prečítajte si tiež: Vplyv genetiky na zdravie
Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach. Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča.
Dôsledky absencie otca v živote dieťaťa
Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, ktorý ako dieťa prežil vojnové roky a bol svedkom nepredstaviteľného psychického i fyzického utrpenia detí, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. Známym sa stal spoločne so Zdeňkom Matejčkom a Zdeňkom Dytrychom, s ktorými v rokoch 1965 - 1993 zrealizoval longitudinálny (dlhodobý) výskum detí, žijúcich v detských domovoch. Výsledky, dnes už notoricky známe, vytvorili mozaiku obrazu deprivovaného dieťaťa. Na konci svojej cesty vyhlásil prof. Žijú dnešné deti v bezpečí? Utrpenie detí neskončilo s vojnovým konfliktom, je stále súčasťou bežného života. Najmä teraz, keď sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva. Deti prichádzajú o rodinné väzby. To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu.
Prameňom pre pochopenie identity je rodina. Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho (Matějček, 2006) - ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Pripútanie prebieha podľa M. Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku) ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti.Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P.
Dôsledky narušeného pripútania
Utiahnuté a odmietavé správanie - odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti. Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa - tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“. Agresívne správanie - agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí sa naučiť, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti.
Psychickú depriváciu definuje Z. Potreba stimulácie - ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja (1996) môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca. Potreba zmysluplného sveta - práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová (1992) uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo. Potreba životnej istoty - iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet. Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja - znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu. Potreba otvorenej budúcnosti - uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu. Ako zdôrazňuje Z. Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine.
Prečítajte si tiež: Komplexný sprievodca: Starostlivosť o 8-mesačné bábätko
Vôľa znamená slobodný výber. Vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Učí sa, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy. Rozhodnosť je odvaha sledovať ciele bez strachu z potrestania alebo viny Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta ako ho vníma dieťa je intuitívno-projektívny. „Na základe toho ako porozumie správaniu významných dospelých interpretuje pre seba veci, ktoré sa preň stávajú dôležitými, ako napr. Kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou. Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie. Vernosť je podľa E. Eriksona (2002) schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko - konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu. „Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou.
Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut, tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). „A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného. Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí. .. keď sa rozhodnú vydobyť si u dieťaťa svoje miesto. Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu „chrbtice“, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. Napríklad ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca, (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie), či ako ten, čo prehnane pestuje body building, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G.
Puto a jeho roztrhnutie, s ním jeho ťažké, cez ďalšie generácie trvajúce následky sub/deprivácie dieťaťa, by mali byť predmetom neutíchajúcej diskusie slovenských odborníkov, ktorí majú moc rozhodovania o dieťati v bolestných mesiacoch rozvodového procesu. Na Slovensku sa toto ohrozenie dotýka približne 600.000 detí a každý rok k nim pribudne 16.500 ďalších, pričom nádoba bolesti sa časom nijako nevyprázdňuje, ale deštručkné sily subdeprivácie ich potrieb pretrvávajú cez generácie a deformujú spoločenské zdravie. Že je tomu tak, vidíme jasne a hovoríme o celospoločenskej kríze hodnôt a postojov. Je isté, že rozvodovosť sa v dnešnej dobe principiálne ovplyvniť nedá a rozvod samotný môže byť niekedy veľmi dobrou odpoveďou na dlhotrvajúce, neprekonateľné nezhody medzi mužom a ženou. Žiaľ, náš spoločenský systém drví otcov ako stroj.
Edward Teyber, profesor psychológie a riaditeľ psychologickej kliniky na Kalifornskej štátnej univerzite, vychádzajúc zo svojej celoživotnej praxe, tvrdí, že deti skutočne potrebujú po rozvode matku i otca, aj keď mylná kultúrna norma o nadradenosti matky tomu bráni. Teyber (2007) uvádza, že množstvo dospelých mužov sa nikdy nestretlo so základnými otcovskými zručnosťami, a preto teraz ani sami nevedia svojim deťom toto poskytnúť. Rozvodové traumy u dieťaťa vzniknú vždy, ale je dôležité ich včas a kvalitne ošetriť, minimalizovať ich dopad na dieťa, ktoré sa raz stane otcom alebo matkou, a tieto vzorce si ponesie so sebou. Rozvedeným otcom je treba umožniť a pomôcť, aby sa mohli vo výchove ďalej angažovať. Teyber naliehavo prosí, aby sa rodičia snažili o ukončenie sporov a tvrdí, že advokáti majú morálnu povinnosť poučiť rozvádzajúcich sa rodičov, plných hnevu, a odradiť ich od bojov o deti.
Vytesňovanie otca zo života dieťaťa
Problém vytesňovania otcov z citového života detí skutočne existuje. Potvrdí to väčšina manželských či rodinných poradcov, sociálnych pracovníkov alebo opatrovníckych sudcov. Hlavnými postavami, resp. aktérmi našej štúdie sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné. Avšak je ľahostajné, do ktorej kategórie vytesňovaný otec patrí; väčšinou si nebýva vedomý, čo sa vlastne deje. Podstatné súvislosti si uvedomuje až veľmi neskoro, niekedy vôbec nie. Pokúsime sa zodpovedať otázku, prečo to nezrelé matky robia, a taktiež podáme prehľad postupov, ktorými sa v rodinnom živote snažia tento cieľ dosiahnuť.
Prečítajte si tiež: Slobodné matky na Slovensku: Práva a nároky
Snáď všetky matky, ktoré existovali či existujú, sa najskôr snažili vytvoriť si s dieťaťom základný pozitívny citový vzťah. Matka sa dieťaťu venuje, kŕmi ho, odstraňuje nepohodlie, "fúka na boľačky", hrá sa s ním, sprostredkúva príjemné veci. Načúva detskému džavotu alebo rozprávaniu a tiež rozpráva o svojom detstve: "To keď som ja bola malá ako ty, tak som…." Taktiež poučuje, varuje, rozkazuje: "Tú žihľavu nechytaj, spáliš sa!" Dovtedy je všetko v poriadku. Avšak u emocionálne nezrelých matiek nastupujú infantilné postoje, vedúce k odklonu od optima a jeho pozitív, k patológii. Pravidelným zámerom týchto matiek je eliminovať otca zo života dieťaťa a dieťa si privlastniť. Používajú k tomu už vyskúšaný systém s rôznymi situačnými variantmi. K prevzatiu bohato postačuje i podpriemerný intelekt, avšak nevyhnutnou podmienkou je archaická, primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov. Jej opakom je civilizovaná, rozvinutá, dospelá, diferencovaná, adekvátne reagujúca štruktúra, ktorá však bohužiaľ týmto matkám chýba. Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby doma ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej na nič už nepýtal. Neskôr prichádza k prejavom devalvácie otca, nepriateľstvu, k urážkam, niekedy i k fyzickému napadnutiu otca matkou. Za tejto situácie často prichádza k postihnutiu dieťaťa nazvaného syndróm zavrhnutia rodiča (v anglosaskej literatúre PAS). Ide o závažné poruchy vo vývoji dieťaťa, preto nezostáva než sa pýtať po ich pôvode.
Motívy nezrelých matiek
Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií. Tie majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená "mať deti vo výlučnom vlastníctve" Myslíme tým, že taký rodič formoval a formuje psychiku dieťaťa tak, že nie je schopné si vytvoriť hlbší vzťah k inej osobe (v optimálnom prípade k primeranej protistrane opačného pohlavia). Priebežne rozhoduje o dôležitých záležitostiach dieťaťa, i keď už je vekom dospelé, nepraje snahám dieťaťa nadviazať zmysluplný vzťah k iným osobám a pokiaľ sa to dieťaťu (dospelému) podarí, potom mu ich taký rodič narušuje, prípadne na nich parazituje. Druhotne sem patrí i potreba nášho nezrelého rodiča "byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa", vytesniť druhého rodiča (ktorý má ako jediná ďalšia osoba na svete rozhodovaciu právomoc vo veci výchovy dieťaťa) na perifériu vplyvu. Prioritu má úzky, sebecký záujem typu "po nás potopa"
Ak je matka naopak osobnostne a emocionálne zrelá, potom dokáže okolitých ľudí jemne diferencovať, používa široký repertoár emočných, citových a postojových reakcií (vrátane kompromisných) a do svojich úvah a rozhodnutí začleňuje celú radu informácií o prípadných pozitívach a negatívach, ale najmä o pozitívach pre svoje deti. Praje im dobrý vzťah o otcovi, s ktorým je schopná spolupracovať a oceňovať jeho podiel v rodine. Zhrnieme: čím nezrelšia matka, tým skôr uplatňuje archaické mechanizmy a reakcie, a nie jemnú diferenciáciu.
Systém vytesňovania
Doteraz sme sa zaoberali vplyvmi na matku a jej dispozíciami, ktoré v súhrne vedú k jej jednaniu, vytesňujúce otca zo života detí. Teraz sa zameriame na rôzne aktivity, ktorými taká matka žiadaného stavu dosahuje - aj keď často bez vedomého zámeru. Tieto aktivity sú pozoruhodným spôsobom maskované. Sú prezentované ako prirodzené, potrebné, oprávnené alebo len "náhodné", prípadne tolerované v rámci širšej normy výkyvov nálad u stresovaného rodiča a pod. Nepoučený vonkajší pozorovateľ - i dosť bystrý - nepostrehne, že majú spoločný cieľ. Až pri bližšej analýze väčšieho množstva popisov takýchto rodinných situácií si tieto súvislosti uvedomíme a môžeme matkine aktivity správne označiť ako vytesňujúci systém. Do vytesňujúceho systému matky patria:
- Málo kontaktov dieťaťa s otcom.
- Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia (kladné, či devalvačné) ďalších osôb a ich kategorizácie.
- Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, priateľstvo či spojenectvo s ďalšími osobami.
- Korupcia dieťaťa.
- Odhaľovanie vinníka.
Málo kontaktov dieťaťa s otcom
Rozsah rodinných činností je koncipovaný tak, aby dieťa malo len málo kontaktov s otcom, a to preto, aby dieťa nemohlo z vlastnej skúsenosti korigovať nepravdivé informácie. Spomeňme na totalitné praktiky zákona styku s cudzinou a obmedzenie informácií odtiaľ. I keď matky majú na deti v priemere viac času ako otcovia (od tých sa očakáva nejaký zárobok navyše), mnohé nezrelé matky sú s deťmi - v rámci vytesňujúceho programu - až do svojho vyčerpania, len aby zabránili ich širšiemu kontaktu s otcom. Dieťa je tak oberané o prežitie v triangulárnej rodinnej mikrosociete, namiesto toho žije prevažne v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.
Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu
Postava otca je komentovaná v negatívnom svetle. Dieťaťu sú opakované skutočné alebo i fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú prehnane komentované, rovnako ako nedostatky jeho rodičov. Má tiež pochybných priateľov, zamestnanie, kolegov. O zaujímavých aspektoch otcovho zamestnania či koníčkoch nepadne ani zmienka, rovnako ako o jeho úspechoch. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade priebežne ignorované, v horšom devalvované.
Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, jeho priateľstvá a spojenectvá
Táto časť systému musí vychádzať zo zmienených informácií, ktoré sú opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami. "Mal niečo priniesť, ale nepriniesol to, mal niečo zariadiť, síce mu to vyšlo, ale mal len viac šťastia ako rozumu". V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chatrného) a často ide o humanizovaného robota. Prichádza k úplnej absencii pozitívneho hodnotenia ľudských stránok otca, akoby napr. mohlo byť: "Ocko sa kvôli tvojej chorobe veľmi trápil, zháňal tých najlepších lekárov." "Ocko bol zo stavby domu veľmi unavený, ale hovoril, že má veľkú radosť z toho, že to môže urobiť pre svoje deti." Neskôr môže prísť ťažší kaliber. Dieťa počuje: "Trpela som, tvoj otec ma ponižoval, ubližoval mi, bil ma. Nedával nám peniaze, nemohla som ti kúpiť veci, ktoré tak potrebuješ. Dáva peniaze iným, ktorých má radšej ako nás…" atď. "Ty budeš isto lepší ako on". Tým vzniká deťom veľké ublíženie; nevidia láskyplné chovanie a ak nemajú taký model, nemôžu sa tak ani chovať v dospelosti ku svojim partnerom, manželom. Ich vzťahy potom podľa toho vyzerajú. Tieto informácie sú mimoriadne: 1 závažné, lebo priamo útočia na jadro detských emócií a formujú ich budúce zameranie 2 zradné, lebo dieťa si tieto informácie v neskoršom veku nemôže preveriť. To pre prípad, že by už dospelý jedinec chcel mať realistický obraz svojej primárnej rodiny.
Korupcia dieťaťa
Rodičia by mali dieťa viesť k jeho zdravému vývoju telesnému, citovému, rozumovému a morálnemu. Tak hovorí zákon o rodine. Avšak, ak chce rodič získať dieťa na svoju stranu, potom mu úplne toleruje prehrešky, dieťa nie je potrestané za previnenie, nevyžaduje plniť povinnosti, ukazuje, že je ten lepší rodič ako druhý, a to samozrejme i za cenu, že bude mať dieťa rozmaznané, oneskorené vo vývoji, menej kompetentné vo svojom prostredí (napr. školnom). Prejavom korupcie môže byť preceňovanie dieťaťa („Ty si môj malý rytier“) a poskytovanie takých satisfakcií, ktoré môžu nadobudnúť charakter emočného zvádzania dieťaťa.