V dnešnej spoločnosti sa rodinné vzťahy vyvíjajú a menia, pričom tradičné modely rodiny ustupujú rôznorodým formám spolužitia. Kedysi sa všetko v rodine točilo okolo dieťaťa, no dnes sú stále dôležitejší partneri, ktorí majú dieťa. Tento posun v dynamike rodiny má významný vplyv na vývoj a pohodu detí.
Rôznorodosť rodinných foriem
Niečo také ako jedna unifikovaná podoba tradičnej rodiny nikdy neexistovalo. V kontexte Slovenska by sme mali tento pojem používať v pluráli a vnímať ho cez rôzne podoby a formy rodín, ktoré tu boli v minulosti. Dnešná debata nehovorí o tradičných rodinách rurálneho typu, ktoré boli typické pre naše územie ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Dnes si pod tradičnou rodinou predstavíme rodiny, ktoré majú určité charakteristické črty. Ich základným znakom napríklad je, že musia byť založené na manželstve ako posvätnom zväzku a na morálnom imperatíve „čo Boh spojil, človek nerozdelí“. Keďže ide o zväzok manželský, tak podľa konzervatívneho chápania logicky ide o heterosexuálne partnerstvo. Ďalším znakom môže byť napríklad spolužitie viacerých generácií, teda život v rozšírenej rodine. Častou predstavou tiež je, že taká rodina žije v širšej príbuzenskej sieti a dobre fungujúcom spoločenstve a že spolužitie partnerov a rodinných príslušníkov je plné lásky, porozumenia a je bezkonfliktné. To je práve jedna zo spomínaných idealizovaných predstáv o tradičnej slovenskej rodine a vlastne aj o kráse vidieckeho života. Ako vieme, ani v minulosti to neplatilo.
Nezamýšľaným dôsledkom otvorenia témy tradičnej rodiny je aj to, že sa stále častejšie diskutuje o odlišných formách rodiny. Preto čoraz viac hovoríme o širokom diapazóne a výraznej rôznorodosti rodinných a partnerských foriem, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vývoja moderných a postmoderných spoločností. Veľkú časť z nich tvoria porozvodové kohabitácie (nemanželské spolužitie). Ide o ľudí, ktorí po rozvode žijú s novým partnerom, no už nechcú druhýkrát vstúpiť do tej istej rieky. Ďalším typom je predmanželské spolužitie, ktoré môžeme vnímať ako testovanie manželstva, pričom väčšina párov skončí v manželskom chomúte. A treťou formou je kohabitácia ako plnohodnotná alternatíva k manželstvu.
Tolerancia a hodnoty v spoločnosti
Väčšina respondentov (64 %) v prieskume z roku 2012 (M. Bahna: Slovensko na hodnotových mapách) súhlasila s názorom, že ľudia, ktorí sa chcú stať rodičmi, by mali uzavrieť manželstvo. Aj výskumy, ktoré porovnávali, ako sa menili hodnoty od 90. rokov do roku 2017, ukazujú, že manželstvo má u nás ešte stále veľmi vysokú hodnotu. Dá sa to vysvetliť aj zaužívanou predstavou, že manželské partnerstvá sú stabilnejšie a znamenajú aj určitú ochranu pre deti aj partnerov. No zase je pravda, že mladší ľudia už častejšie vnímajú manželstvo ako zastaranú inštitúciu. Všeobecne mladí ľudia sú v týchto otázkach menej konzervatívni a oveľa tolerantnejší.
V porovnaní s rokom 2002 sa v roku 2012 dokonca ešte zvýšil počet ľudí (50,4 %), ktorí súhlasia s názorom, že poslaním muža je zarábať peniaze a poslaním ženy je starať sa o domov a rodinu. Sociologické výskumy opakovane ukazujú, že názory ľudí často nekorešpondujú s ich reálnym správaním. Za týmto názorom sa môže skrývať rodovo-stereotypná predstava o rolách muža a ženy, tradícia, ktorá sa dedila z generácie na generáciu, hoci už vôbec nevyhovuje podmienkam dnešného života. Druhá vec je, že pre niektorých to síce môže byť aj želaná predstava o fungovaní rodiny, lenže v realite ju nedokážu napĺňať, lebo muž rodinu sám neuživí. No ak by to bolo možné a partneri by sa dohodli na takom usporiadaní, také partnerstvo by sme tiež nemuseli nazvať tradičným, pretože ide o konsenzuálne rozhodnutie a dohodu oboch partnerov.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Dnes vyššia miera tolerancie k iným ako manželským formám rodinného spolužitia prejavuje u mladších ľudí. Vyššie vzdelanie tiež znamená vyššiu mieru tolerancie. No zaujímavé pritom je, že tí vzdelanejší zvyknú žiť skôr podľa vzorcov správania, ktoré by sme označili za tradičné. Ak už vstúpia do partnerstva, tak väčšinou do manželstva, ak majú deti, tak nie jedno, ale dve. Jedným z možných vysvetlení je racionalizácia správania. Vzdelanejší ľudia si aj pri samotnom výbere partnera oveľa viac vyberajú. Ľudia s vyšším vzdelaním vstupujú do manželstva neskôr, už môžu mať za sebou niekoľko partnerských skúseností, žijú so svojím partnerom dlhší čas pred uzavretím manželstva, často v spoločnej domácnosti, a teda sú aj viac pripravení na partnerský život a na spoločné fungovanie.
Éra páru a egalitárnosť
Už v roku 2004 sociológ Roman Džambazovič vravel, že sa skončila doba dieťaťa a prišlo obdobie páru. Sme v ére, keď sú partneri stále dôležitejší. Holandský demograf van de Kaa o tom hovorí ako o novej ére. Prvou bola éra dieťaťa, keď bolo dieťa kráľom, všetko v rodine sa točilo okolo neho. Nehovorím, že sa to už nerobí - aj dnes je dieťa veľmi dôležitou súčasťou rodinného života, dokonca sa zvýšila jeho hodnota a čas, ktorý mu venujeme -, no na piedestál sa v súčasnosti stavia partnerstvo a partneri, ktorí majú dieťa.
Ukazuje sa pritom, že ten posun k egalitárnosti (rovnosti) sa netýka len mužov a žien, ale aj generácií, čiže prejavuje sa aj vo vzťahu rodiča a dieťaťa. To isté platí aj o vzťahu k starým rodičom. Vzťah starý rodič a nukleárna rodina (rodina zložená z rodičov a ich detí) je často vnímaný hlavne cez pomoc, či už od jednej, alebo od druhej strany. Očakáva sa, že najprv starí rodičia pomôžu svojim deťom pri výchove vnúčat a neskôr deti pomôžu svojim zostarnutým rodičom. Táto medzigeneračná solidarita je v slovenských rodinách veľmi silno zakorenená.
Prechod do dospelosti sa dnes posúva do čoraz vyššieho veku. V roku 2011 až 47 percent mužov starších ako 30 rokov žilo v jednej domácnosti so svojimi rodičmi. Cesta k dospelosti má dnes celkom odlišné kontúry a je oveľa zložitejšia ako kedysi. Mohli by sme to nazvať aj predlžujúcim sa dospievaním. Niektorí vedci dokonca poukazujú na to, že je to samostatná etapa v životných dráhach, a nazývajú ju postadolescencia, vynárajúca sa dospelosť alebo neskorá mladosť. Pre nás sociológov je dospelosť sociálnou konštrukciou, ktorú charakterizujú určité rodinné a mimorodinné prechody. Ďalším mimorodinným míľnikom je zamestnanie, ktoré prináša mladým ľuďom ekonomickú sebestačnosť. Stála práca väčšinou prichádza na rad až po dokončení vzdelania, aj keď mnohí mladí ľudia dnes pracujú aj popri vysokej škole. Ďalším bodom je bytové osamostatnenie. Tu ide hlavne o nájdenie stáleho partnera, čo pri súčasných očakávaniach nemusí byť vôbec jednoduché. A, samozrejme, ide aj o rodičovstvo, o čom sme sa už rozprávali. Psychológovia pritom upozorňujú na to, že mladí ľudia dnes viac skúšajú, experimentujú a dlhšie hľadajú svoju identitu. Majú obrovské možnosti výberu, aj preto je to pre nich čoraz zložitejšie a ťažšie. Ako poukazujú psychológovia, takíto mladí ľudia môžu byť menej samostatní. V západnej Európe, kde sa o neskorej mladosti debatuje od 70. rokov, už dnes hovoria o generácii jojo - mladí ľudia sa neustále vracajú k svojim rodičom. Napríklad 40-ročná žena sa po rozvode vráti s deťmi k rodičom a opäť žijú v jednej domácnosti. Tridsiatnik sa po neúspešnom partnerstve vracia späť do rodinného hniezda.
Vek sobášov a prvého pôrodu sa u nás od revolúcie postupne zvyšoval. Pri rodičovstve ten strop určite existuje, lebo biologické hodiny nepustia. No v prípade rodičovstva môžeme už dnes pomôcť prírode - cez asistovanú reprodukciu, prípadne uvažovať o adopcii. Mať deti bolo v 70. a 80. rokoch aj ekonomicky výhodné. Je pravda, že z ekonomického hľadiska je dnes dieťa vnímané skôr ako záťaž - jeho výchova niečo stojí, berie čas a energiu. Uvažuje sa pritom o priamych a nepriamych nákladoch. Tými priamymi sú finančné prostriedky, ktoré musíte vynaložiť na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu, a nepriamymi napríklad to, že vám ujde kariéra, nebudete sa môcť naplno venovať práci alebo vlastným záujmom. Aj preto je dôležité nastaviť sociálnu politiku tak, aby ľudia vedeli nájsť ten správny balans.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Problémom je aj to, že sa dnes neučíme základným veciam, ktoré sú veľmi dôležité pre život - ako vychádzať v partnerstve a ako vychovávať dieťa. Ľudia veľakrát prijímajú nejaké zabehnuté vzorce a nepremýšľajú nad tým, či sú pre ich rodinu naozaj dobré. Väčšina z nás pritom očakáva v partnerstve aj naplnenie vlastných predstáv a nechce od nich upustiť. Od partnerstva očakávame, že to nebude „kotva“ alebo „reťaz“, ale aj prostredníctvom partnerstva sa chceme rozvíjať, chceme sa v ňom cítiť spokojní.
Vplyv vzťahu rodičov na dieťa
Dieťa si ako prvý vytvára vzťah ku kľúčovej osobe, ktorá sa o neho stará od narodenia. V prvých dvoch rokoch života vyhľadáva interakciu hlavne s touto osobou. Ak sa osoba stratí alebo je v ohrození, cíti sa životne ohrozené i dieťa. V neskoršom veku do okruhu blízkych pripája i ostatných členov domácnosti, a ich pocit pohody a spokojnosti ovplyvňuje pocity dieťaťa. Disharmónia vo vzťahoch týchto osôb vytvára ako prvý pocit disharmónie v samotnom dieťati a jeho vzťahu k sebe. Ak má človek k sebe narušený vzťah, komplikuje to i všetky jeho nasledujúce vzťahy. Dieťa nie je schopné dištancovať sa od vzťahu rodičov. Tichý vzťah rodičov nie je dobrý, lebo dieťa je vtlačené do role komunikačného mediátora, prípadne cíti potrebu napĺňať potreby rodičov, ktoré si oni navzájom nenapĺňajú. Staranie sa o blaho rodičov znemožňuje dieťaťu sústrediť sa primerane na vlastný život, čo môže narušiť nutné odpútanie sa od rodičov.
Rozvod ako riešenie?
Najlepšie pre dieťa je stabilná rodina, v ktorej sú pokojné, láskavé vzťahy. Ak sa vzťah medzi rodičmi naruší a spolužitie nie je možné, je lepšie mať pokojných rodičov schopných aspoň bežnej slušnej komunikácie, aj keby nežili v jednej domácnosti. Najmenej vhodné je, ak sa rodičia za každú cenu snažia vzťah udržať a udržiavajú ho patologickým spôsobom, robia si zle, ubližujú si, ohovárajú, ťahajú deti do koalícií… V takomto vzťahu, bez ohľadu na to, či žijú v jednej domácnosti, alebo v dvoch, bude dopad na dieťa drvivý.
Ak sa rodičia rozhodnú pre rozvod, v každom veku rozpad rodiny zasiahne do života dieťaťa a ovplyvní ho v tej vývinovej fáze, v ktorej sa práve nachádza. Ak rodičia zvládnu rozchod bez osobných útokov, dohodnú sa na kontakte s deťmi, komunikujú korektne a dodržujú vzájomné dohody, sú deti schopné prejsť rozvodom bez negatívnych dôsledkov, s tým, že si udržia oboch rodičov pre vlastnú potrebu a udržia si aj ich pocit hodnoty. Už vo veku troch až štyroch rokov deti vnímajú atmosféru v rodine. Povedať, že jeden z rodičov už bude bývať inde, ukázať dieťaťu miesto, opakovane ho navštíviť, dodá dieťaťu istotu, že vie, čo sa bude diať. Deti sa často boja o rodičov viac než o seba. Ak teda vedia, že rodič to zvládne a je s tým v poriadku, bude v poriadku aj dieťa. Rodič by určite nemal dieťa zaťažiť svojimi pocitmi smútku, neistoty či sklamania. Pre dieťa je najlepšia stabilná rodina s láskyplnými vzťahmi. Čo ak to ale nejde? Oplatí sa zostať v manželstve len kvôli deťom?
Tipy pre udržanie zdravého vzťahu po narodení dieťaťa
Po narodení dieťaťa prechádza partnerský vzťah náročnou transformáciou. Zamerať sa na vzťah a udržiavať ho pri živote si vyžaduje vedomú prácu oboch strán, pretože sme nielen rodičmi, ale aj párom.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Dôležitosť komunikácie
Pre spokojnosť oboch zúčastnených treba robiť určité kroky, ktoré síce vyzerajú jednoducho, ale nemusí byť ľahké aplikovať ich v bežnom živote. Vďaka hlbokej a láskyplnej komunikácii bude náš vzťah fungovať. Úprimný rozhovor umožňuje dozvedieť sa o potrebách, pocitoch, trápeniach partnera/partnerky a pozrieť sa na svet z jeho/jej uhla pohľadu. Nevieme si čítať myšlienky, preto máme každý deň spolu komunikovať. Keď máme dieťa (alebo viac detí), musíme si vedome vytvárať priestor na rozhovor. Ideálnym časom môže byť, keď uložíme dieťa na nočný spánok. Diskutujme spolu nielen o praktických veciach ohľadom starostlivosti o deti a domácnosť, ale aj o tom, kto mal aký deň.
Keď sa spolu rozprávate, prestaňte s činnosťou, ktorú aktuálne robíte. Odložte mobily, vypnite televízor a sústreďujte sa plne na seba navzájom.
Fyzická intimita a prejavy lásky
Prejavy fyzickej intimity nám zaberú iba pár sekúnd, ale určite potešia našu polovičku. Držme sa za ruky, keď nakupujeme, objímajme sa aj pred deťmi, privítajme sa a rozlúčme sa bozkom, dotknime sa letmo partnera/partnerky, keď ideme okolo. Slovné vyjadrenie lásky by malo byť samozrejmosťou.
Láskavosti a vzájomná pomoc
Každý deň nájdeme príležitosť na to, aby sme pomohli napríklad s domácimi prácami či s prácou našej polovičky, alebo jej môžeme zaliať čaj, uvariť večeru či vybaviť nákup namiesto nej, aby sme ju potešili alebo trošku odbremenili. Kým jeden z nás sa venuje dieťaťu, ten druhý sa môže venovať sebe a načerpať novú energiu.
Keď sme pri rozhovore zistili, s čím potrebuje viac pomoci alebo podpory náš partner/naša partnerka, tak presne vieme, aké láskavosti mu/jej urobia najväčšiu radosť.
Pravidelné rande
Rande slúži na rozvíjanie zamilovanosti páru aj prehĺbenie emocionálneho spojenia dvojice. Práve rande vo dvojici bez detí je tým, čo si ako rodičia malého bábätka nevieme predstaviť. Kým prvé mesiace (možno roky) budeme mať obmedzené možnosti, hneď potom, ako môžeme dieťa zveriť inej osobe, na pár hodín môžeme vyraziť do sveta. Zo začiatku môžeme randiť doma - pri dobrom filme, pri neskorej večeri, na terase s fľašou vína, pri pozorovaní hviezd, kým deti spia. Snívajme o tom, čo všetko budeme spolu robiť, čo sme robili pred narodením detí.
Počas trvania nášho rande sa sústreďujme jeden na druhého. Rozprávajme sa o nás dvoch - o našich plánoch či spoločných spomienkach.
Intímny život
Jedna štúdia z roku 2016 odhalila, že tí, ktorí sa milovali raz týždenne, pociťovali väčšiu spokojnosť vo vzťahu ako tí, ktorí sa milovali menej často. Milovať sa viac ako raz týždenne neprispieva k väčšej spokojnosti vo vzťahu, má blahodarné účinky na našu fyzickú kondíciu, umožní uvoľnenie stresu a prináša pôžitok. Pochopiteľne, k intímnemu životu sa budeme vracať pomaly a postupne po pôrode. Snažte sa preto nájsť riešenie, s ktorým budete obaja spokojní.
Riešenie konfliktov
Po narodení prvého dieťaťa aj ten najzohratejší pár zažije ostré výmeny názorov. Nedostatok spánku, vyčerpanosť, nedostatok času na seba či jeden na druhého môžu spôsobiť to, že ľahšie vybuchneme alebo sa budeme hádať aj kvôli maličkostiam. Potom, ako sa upokojíme, skúsme sa porozprávať, kto čo najviac potrebuje. Nezabudnime sa úprimne ospravedlniť, pokiaľ padli ostré slová. Počas rozhovoru hľadajme spolu kompromisy, riešenia. Sú situácie, keď nás môžu problémy natoľko „prevalcovať“ alebo sa náš vzťah môže natoľko zhoršiť, že budeme potrebovať odbornú pomoc.
Nezabúdajme na seba
Dopriať si čas pre seba a na činnosti, ktoré nám obnovia naše sily a energiu, je nevyhnutné. Na našom vzťahu k partnerovi/partnerke záleží rovnako ako na rodičovstve. Šťastní rodičia totiž majú šťastné deti.
Dieťa ako záchrana vzťahu?
Už otázka, či dieťa môže zachrániť manželstvo, v sebe skrýva akýsi zvláštny smútok. Mnohé páry sa ocitajú v zložitej situácii, keď sa ich vzťah ocitne na rázcestí. Predstavme si manželský pár, ktorý sa rozhodne, že dieťa je tou správnou odpoveďou na ich problémy. Dieťa totiž nie je len radostný uzlíček šťastia, ale aj malý generátor chaosu, ktorý vyžaduje pozornosť, energiu a neúnavnú starostlivosť. Manželstvá, ktoré sú napäté alebo nestabilné, môže príchod dieťaťa ešte viac prevetrať. Starostlivosť o novorodenca, nedostatok spánku, finančné zaťaženie a zmeny v dynamike vzťahu môžu ešte viac prehlbovať existujúce problémy.
Je dôležité, aby si páry uvedomovali, že dieťa nie je riešením problémov vo vzťahu, ale skôr novou kapitolou, ktorá vyžaduje pevné základy a vzájomné pochopenie. Pred rozhodnutím o založení rodiny by mali partneri zhodnotiť svoje očakávania a pripravenosť na zmeny, ktoré príchod dieťaťa prináša. Dieťa je veľkým požehnaním pre stabilné a zdravé vzťahy, kde obaja partneri spolupracujú a podporujú sa navzájom. Ale v situáciách, kde sú problémy hlboké a nevyriešené, môže príchod dieťaťa tieto problémy len prehĺbiť. Je preto nevyhnutné, aby si páry pred takýmto rozhodnutím dôkladne prehodnotili svoje problémy.
Vplyv veku matky na pripravenosť na materstvo
V spoločnosti stále pretrváva názor, že „ideálny vek na dieťa“ je niekde okolo 25 rokov. Z psychodynamického pohľadu neexistuje jeden univerzálny „ideálny vek“. Psychodynamika zdôrazňuje, že rozhodnutie o materstve je výsledkom zložitých vnútorných procesov - prepojenia vzťahových vzorcov, vnútorných objektov, sebapoňatia a kapacity starostlivosti. Kľúčové sú emocionálna pripravenosť, kvalita vzťahov a stabilita psychickej organizácie, nie číslo v doklade.
Tlak vychádza z kultúrnych naratívov (normy rodinného cyklu, genderové očakávania), rodinných scenárov a idealizovaných predstáv o „správnom“ živote. Psychodynamicky ide o projekcie spoločnosti na individuálne identity - ženy môžu internalizovať očakávania, ktoré potom aktivujú hanbu, strach alebo pocit zlyhania, ak sa ich životný plán odlišuje. Takéto vnútorné prežívanie môže spustiť regresívne úzkosti alebo obranné mechanizmy (popieranie, idealizácia).
Žena spozná, že je na dieťa emocionálne pripravená, keď má schopnosť vnímať a regulovať vlastné emócie, kapacitu niesť frustráciu, schopnosť premýšľať o výchove a vnútorná predstava dieťaťa (nie len idealizovaná). Dôležité sú tiež vzťahové zdroje - podpora partnera, sociálna sieť - a reflexia vlastných motívov (prečo chcem dieťa?). Pripravenosť často zahŕňa realistické očakávania a toleranciu neistoty.
Mnohé ženy hovoria, že až po tridsiatke prvýkrát cítia, že sú samy sebou. Eriksonova psychodynamická tradícia a klinická prax ukazujú, že identita sa stabilizuje postupne. Po tridsiatke často nastáva zrelšia integrácia rolí, skúsenosti a hodnôt - teda lepšie prepojenie medzi vnútorným ja a vonkajšími rolami. Psychodynamicky to súvisí so zrelšou integráciou vnútorných objektov a menšou závislosťou od externých projekcií. Takže pocit autenticity prichádza s väčšou emocionálnou separáciou od rodičovských očakávaní a so sebaprijatím.
Mnoho žien vo veku 30+ prejavuje lepšiu emocionálnu reguláciu a stabilnejšie vzťahové reakcie - často vďaka životným skúsenostiam, riešeniu konfliktov a sebapoznaniu.
Výhody materstva po 30. roku života
Väčšia emočná zrelosť a schopnosť reflektovať vlastné vnútorné stavy; širšie životné skúsenosti, ktoré umožňujú flexibilnejšie rodičovské reakcie; často stabilnejšia ekonomická a sociálna opora; lepšie premyslené partnerské rozhodnutia. Zároveň môže byť lepšia schopnosť mentalizovať (uvažovať o tom, čo dieťa prežíva). To všetko prispieva k bezpečnejšiemu emočnému prostrediu pre dieťa.
Po tridsiatke majú partneri často jasnejšie hodnoty, lepšie komunikačné zručnosti a realistickejšie očakávania - alebo naopak, odhalené nezmieriteľné rozdiely, čo tiež môže byť užitočné (vedie k premyslenejším rozhodnutiam). Z psychodynamického pohľadu zrelší vzťah často obsahuje lepšiu kapacitu pre empatiu, schopnosť tolerovať frustráciu a reflexiu konfliktov namiesto ich projektovania na partnera. To podporuje bezpečnejšie a stabilnejšie rodičovské prostredie.
Teória vzťahovej väzby (Bowlby)
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v rannom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Na druhej strane sú rodičia, ktorí nechápu význam rodičovskej lásky. Nedostatok lásky a starostlivosti môže viesť k výrazným problémom počas detstva a adolescencie.
John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. Tak v prítomnosti ako v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará, dieťa vykazuje určité správanie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky. Šiestou reakciou je volanie.
Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a ,,signálny aparát,, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk. Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami (učiteľky v škôlke, škole). Intenzita a konzistencia prejavov väzobného správania sa líši u každého dieťaťa. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzobnom správaní zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzobné správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí.
Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie.
Podmienky pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby
Fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba ,,citovo,, neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu. Rodičia, ktorí rozprávajú a pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované. Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou.
tags: #dieta #ako #riesenie #manzelskej #krizy