Úvod
V dnešnej spoločnosti sa stretávame s komplexnou problematikou autority, ktorá sa dotýka rôznych oblastí života, vrátane výchovy detí. Tradičné vnímanie autority ako mocenského nástroja sa mení a nahrádza ho prístup založený na rešpekte, komunikácii a vzájomnom porozumení. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi autority v spoločnosti, s dôrazom na jej význam vo výchove a hľadaní rovnováhy medzi rešpektom a vedením.
Autorita: Kedysi a dnes
Kedysi bola autorita rodičov neotrasiteľná. Deti sa museli podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým vo všeobecnosti. Citový odstup medzi rodičmi a deťmi bol väčší a tresty, vrátane fyzických, boli bežnou súčasťou výchovy. Neskôr sa však pohľad na výchovu začal meniť. Odborníci poukazovali na dôležitosť efektívnej komunikácie a vzájomného porozumenia. Tradičné disciplinárne opatrenia a fyzické tresty prestali byť vnímané ako riešenie. Spoločnosť začala fyzické tresty vnímať ako formu násilia na deťoch.
Dnes vnímame veľký problém pochopiť, čo znamená „autorita“. Rodičia chcú dávať dieťaťu čo najmenej príkazov a dieťa má všetko rozvinúť samo. Ak to dieťa nechce, tak to treba akceptovať. To, čo dospelí a učitelia skúšajú s deťmi urobiť, nestojí na bezpečnom základe, pretože samotní rodičia to spochybňujú a deti to tak neprežívajú. Každé dieťa u dospelých niečo hľadá - pomoc, návod, istotu v tom, ako ono môže uskutočniť svoju cestu do života. Ak dieťa zažije, že my sami to nevieme, že nevieme, ako máme viesť svoj vlastný život, keď sme prišli o prácu a nevieme, či získame novú - všetko je pre nás neisté.
Žijeme v dobe, kde sme permanentne vyzývaní a provokovaní k tomu, aby sme boli otvorení. Už sa nedokážeme nejako orientovať len na jednu vec, ale musíme pluralitne myslieť, musíme mnohostranne myslieť. Skrze celú otázku migrácie, otázku otvorených hraníc, a tak ďalej, sme neustále vyzývaní byť otvorenými. Kedy môžeme byť otvorený? Myslím, že až potom, keď sme zažili uzavretosť. Potom sa môžeme otvoriť. Ak sme k tomu vybudovali niečo, čo potom môžeme verejne ponúknuť. Potrebujeme teda istý čas, istú možnosť výchovy, budovania, vývoja, aby sme tým mohli byť otvorený. Každé dieťa má právo na orientáciu. Chýbajúca autorita nie je pre deti nič samozrejmého. Deti niektorého učiteľa alebo učiteľku akceptovali ako autoritu potom, keď zažili: Učiteľka alebo učiteľ si ma cení, má ma rád, je tu pre mňa. To je potom tá prvá forma uznania, ktorú dieťa dáva učiteľovi, pretože dieťa samo zažíva: Ja som tiež uznávané.
Výchovné štýly: Od diktátu k rešpektu
Odborníci identifikovali niekoľko základných výchovných štýlov, ktoré majú rôzny vplyv na vývoj dieťaťa:
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Autoritatívny (diktátorský) štýl: Tento štýl je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na poslušnosť a rešpektovanie autorít. O svojich rozhodnutiach nediskutujú a tresty sú bežnou súčasťou výchovy. Dieťa je často potrestané bez toho, aby pochopilo, čo urobilo zle.
- Permisívny (zhovievavý) štýl: Je presným opakom autoritatívneho štýlu. Dieťa si robí, čo chce a rodičia sú veľmi zhovievaví. Snažia sa byť skôr kamarátmi ako autoritou. Stanovujú málo pravidiel a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia tohto štýlu tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, no deti často majú problém s autoritami a ich požiadavkami.
- Nezúčastnený štýl: Rodičia zabezpečia dieťaťu len základné potreby a inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Tento štýl nemusí byť vždy voľbou, ale môže byť spôsobený okolnosťami. Deti vychovávané týmto štýlom sú síce húževnaté a samostatné, no často majú problém s pripútanosťou, nízkym sebavedomím a nadväzovaním vzťahov.
- Rešpektujúci štýl: Je založený na vzájomnom rešpekte. Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Výzvou pre rodičov je zachovať si chladnú hlavu aj v náročných situáciách a robiť vedomé a rešpektujúce rozhodnutia.
Ako nájsť správny prístup: Kombinácia štýlov a dôležité princípy
Vybrať najlepší výchovný štýl je zložité, pretože každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status a povaha dieťaťa. Dnes existuje mnoho rôznych výchovných postupov a nemusíte sa držať len jedného. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu.
Pri výchove je dôležité zamerať sa na niekoľko kľúčových princípov:
- Vyhnúť sa extrémom: Na jednej strane sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia, ktorí majú svojho potomka kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú.
- Láska bez podmienok: Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou.
- Disciplína a hranice: Disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
- Zameranie na správanie, nie na osobnosť: Ak dieťa pri hre udrie súrodenca, rodič ho hneď napomenie, no nemal by mu povedať, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť.
- Vyhnúť sa nekalým praktikám: Rodičia by sa nemali uchyľovať k zastrašovaniu, hrozbám, zahanbovaniu alebo kupovaniu si lásky a poslušnosti drahými vecami.
- Rešpekt bez ohľadu na vek: Rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží.
- Nemať z dieťaťa dôverníka: Rodičia by nemali zaťažovať dieťa svojimi problémami, finančnou situáciou alebo partnerskými nezhodami.
Vplyv rodičov, starých rodičov a kamarátov
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Do výchovy dieťaťa často zasahujú aj starí rodičia, ktorí môžu mať odlišné názory a prístupy. Ak starý rodič neguje príkazy rodiča, môže to mať negatívny vplyv na dieťa. Je dôležité, aby rodičia a starí rodičia spolu komunikovali a dohodli sa na spoločnom postupe vo výchove. Kamarátstva hrajú v živote dieťaťa dôležitú úlohu. Je dôležité, aby si dieťa vyberalo kamarátov, ktorí ho budú pozitívne ovplyvňovať. Ak sa dieťa dostane do zlej partie, rodičia by mali zasiahnuť, no s citom a porozumením.
Autorita a úcta: Dve strany tej istej mince
Rešpekt k autoritám je základom fungovania v spoločnosti. Deti, ktoré rozumejú hraniciam, vedia, kedy počúvať, spolupracovať a prijať vedenie. Už batoľa vie pochopiť, že existujú pravidlá. Od malička by malo dieťa vnímať, že niektorí ľudia sú zodpovední za jeho bezpečie, rozhodnutia a správanie.
Ako budovať rešpekt k autorite bez trestov?
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Buďte dobrým vzorom: Ukážte, že aj vy rešpektujete pravidlá, iných ľudí a autority.
- Buďte pevní a zároveň vnímaví: Dieťa sa učí rešpektu, keď cíti, že pravidlá platia rovnako pre všetkých.
- Reagujte konzistentne: Ak dieťa reaguje neúctivo na učiteľa, nepodceňujte to.
- Skúmajte, odkiaľ správanie pramení: Má problém s autoritou, alebo sa cíti nepochopené?
- Hovorte o tom, čo autorita znamená: Čo sa od nej očakáva a prečo je rešpekt dôležitý.
- Neospravedlňujte dieťa za každú cenu: Uvidí, že pravidlá sa dajú ohnúť, ak rodič zasiahne.
- Vysvetlite dieťaťu, že aj autority sú len ľudia: Majú právo nesúhlasiť s autoritou, ak to robia slušne.
- Nekritizujte autority pred dieťaťom.
- Naučte dieťa, že rešpekt nie je poslušnosť zo strachu: Dieťa sa naučí rešpektovať autoritu, keď vidí spravodlivosť, dôslednosť a záujem o jeho dobro.
Rodičovská autorita: Dar a zodpovednosť
Boh je autorom života a jeho dobrota sa prejavuje aj v jeho autorite. Celá stvorená autorita sa spoluzúčastňuje na nej, osobitným spôsobom je to láskavá autorita rodičov. Uplatňovanie rodičovskej autority nie je vždy jednoduché a musí sa ,,znižovať" k veľmi špecifickým aspektom každodenného života. Ak sa pri výchove detí ,,neuplatňujú normy správania a pravidlá konania aj v tých malých každodenných záležitostiach, potom sa ani neformuje charakter a mladý človek nebude pripravený čeliť skúškam, ktoré sa v budúcnosti vyskytnú." Pritom však tiež vieme, že nie vždy je jednoduché nachádzať rovnováhu medzi slobodou a disciplínou. Mnohí rodičia sa obávajú uplatňovať disciplínu, možno aj preto, lebo oni sami si užili negatívne dôsledky, spôsobené tým, že ich rodičia k niečomu nútili. Boja sa napríklad toho, že prídu o pokoj vo svojom domove, alebo ich deti odmietnu niečo, čo je dobré samo osebe.
Výchova nemôže zľavovať z osobnej prestíže, ktorá umožňuje uplatňovanie autority. Toto je ovocím skúsenosti a kompetencie, ale predovšetkým sa získava koherenciou vlastného života a osobnou angažovanosťou, ako vyjadrením opravdivej lásky. Uplatňovanie autority by sa nikdy nemalo zamieňať s jednoduchým uplatňovaním našej vôle voči inej osobe, alebo snahou, aby nás poslúchali za každú cenu. Ktokoľvek poslúcha nejakú konkrétnu autoritu, nemal by tak robiť zo strachu pred trestom, ale skôr preto, lebo v tejto autorite vidí referenčný bod poznania čo je pravdivé a dobré, aj keď to ešte zatiaľ možno celkom nechápe. Autorita je úzko spojená s pravdou, pretože má reprezentovať to, čo je pravdivé. Autorita má eminentne pozitívny význam a mala by sa vnímať ako služba: je svetlom, ktoré vedie každého, kto sa ním dá viesť k cieľu, ku ktorému chce dospieť. Etymologicky slovo autorita pochádza z latinského slova augere, čo znamená ,,nechať rásť", ,,rozvíjať." Kto uznáva autoritu, vlastne sa tak predovšetkým pridŕža hodnôt a právd, ktoré ona reprezentuje. ,,Vychovávateľ je tak svedkom pravdy a dobra," niekým, kto už objavil pravdu, a s ňou sa aj stotožnil. Na druhej strane tí, ktorí sú vychovávaní, majú dôverovať svojim vychovávateľom, nielen kvôli ich poznaniu, ale tiež kvôli tomu, že sú ochotní pomáhať im na ceste k pravde.
Deti očakávajú od svojich rodičov, aby praktizovali vo svojom vlastnom živote hodnoty, ktoré sa snažia odovzdávať, a preukazovať im svoju lásku. Rodičia nepotrebujú robiť starosti ako získať autoritu, mali by si ju jednoducho udržiavať a dobre uplatňovať. Ak je rodina jednotná, deti dôverujú svojim rodičom viac, než sebe. Poslušnosť môže byť niekedy ťažká, ale deťom dáva zmysel v kontexte lásky a rodinnej jednoty. ,,Moji rodičia chcú pre mňa dobro, chcú, aby som bol šťastný, a hovoria mi, čo mi pomôže k tomu, aby som bol naozaj šťastný." Neposlušnosť sa potom vníma ako chyba, ako nedostatok dôvery a lásky. Ak si majú rodičia etablovať svoju autoritu, nepotrebujú robiť nič iné, než byť opravdivými rodičmi - prejavovať radosť a krásu ich vlastného života, skutkami dávať najavo, že svoje deti milujú také, aké sú. Je prirodzené, že toto si vyžaduje tráviť čas doma. Aj keď dnešný rýchly životný štýl tu vytvára prekážky, je dôležité, aby rodičia trávili čas so svojimi deťmi a ,,vytvárali rodinnú atmosféru, preniknutú láskou, zbožnosťou a starostlivosťou o iných ľudí." Napríklad stojí to za to, aby sme sa snažili jesť spolu ako rodina, aj keď si to možno niekedy vyžaduje isté plánovanie. Je to vynikajúci spôsob ako sa navzájom spoznávať, zbližovať, zdieľať príbehy každého dňa. Deti sa tiež počúvaním učia, ako sa rodičia rozprávajú o každodenných veciach, ako dokážu svojim problémom dať istú perspektívu, aj s istou dávkou humoru. Potom bude ľahšie hovoriť k deťom jasne, keď je to potrebné, poukazujúc na to, čo robia dobre a čo robia zle, čo môžu robiť, a čo nesmú, vysvetľujúc im vhodným spôsobom v súlade s vekom dôvody konania takým, či onakým spôsobom. A medzi tie dôvody by rodičia mali zahrnúť aj skutočnosť, že sme Božíme deťmi. ,,Snažte sa pomôcť deťom naučiť sa hodnotiť svoje konanie pred Bohom. Dajte im naprirodzené dôvody pre zvažovania, aby mohli cítiť svoju zodpovednosť."
Rodičia majú ukazovať deťom príklad Krista, ktorý objal drevo Kríža z lásky k nám, aby nám tak vydobyl našu slobodu. Uplatňovanie autority znamená poskytovať deťom už od raného detstva prostriedky, ktoré budú potrebovať, aby mohli osobnostne rásť. To najdôležitejšie je dávať im dobrý príklad svojím vlastným životom. Deti si všímajú všetko, čo robia ich rodičia, a majú tendenciu ich v tom napodobňovať. Rodičovská autorita zahŕňa nevyhnutné usmerňovanie detí pri udržiavaní srdečnej rodinnej atmosféry, ako aj pomoc deťom, aby dospeli k poznaniu, že viac radosti je v dávaní než v prijímaní. V tomto kontexte je vhodné vyžadovať od detí, už od celkom malých detí, aby boli zodpovedné za niektoré úlohy, ktoré pomáhajú vytvárať atmosféru zdravej vzájomnej starostlivosti. Sem patrí napríklad pomoc pri prestieraní stola, každotýždenné upratovanie svojej izby, otváranie vchodových dverí, atď. Týmto všetkým sa prispieva k rodinnej pohode a deti aj vnímajú svoje úlohy takýmto spôsobom. Nejde o to, aby sme im ,,dávali niečo urobiť", ale aby sme im skôr pomáhali chápať, že tento ich príspevok do dobrého rodinného života je dôležitý, pretože tak odbremeňujú svojich rodičov, pomáhajú súrodencom, starajú sa o svoje veci… Mali by si uvedomovať, že tento ich príspevok je v istom zmysle nenahraditeľný, a tak sa naučia poslúchať. Nie je postačujúce, keď rodičia len hovoria so svojimi deťmi, umožnia im pochopiť, aké chyby robia. Či už skôr, alebo neskôr, bude tiež potrebné, aby ich napomenuli, ukázali im, že to čo robia, má svoje dôsledky, pre nich samotných, aj pre iných ľudí. Často postačí láskavý, ale pritom jasný rozhovor, avšak v iných prípadoch bude tiež potrebné prijať isté opatrenia, pretože škodu treba aj napraviť, nestačí len samotná ľútosť. Trest by sa mal používať na nápravu zlého konania - napríklad udelenie nejakej malej práce, povinnosti, za nejaký rozbitý predmet. Niekedy by trest mal trvať aj istý čas. Pri zlých výsledkoch v škole môže mať zmysel obmedziť možnosti dieťaťa chodiť von po istý čas. V týchto prípadoch je však dôležité, aby sme nestratili zo zreteľa skutočnosť, že cieľom je tu poskytnúť dieťaťu čas a potrebné prostriedky, aby urobilo to, čo má urobiť.
Súčasťou rodičovskej autority je aj pomáhať deťom pochopiť hodnoty, ktoré im chcú odovzdávať, pričom vždy rešpektujú ich nezávislosť a samostatnosť a ich osobitný štýl. Vyžaduje si to predovšetkým, aby deti cítili, že ich rodičia ich bezpodmienečne milujú, že majú s nimi harmonické vzťahy, poznajú ich a dôverujú im. Ak by sa deťom len jednoznačne určovalo, čo môžu a nemôžu robiť, pravdepodobne by to viedlo k permanentným konfliktom, ak by sa k tomu nepridávala aj láskavosť a dôvera. Rodičovskú autoritu, ktorú si výchova vyžaduje, možno dokonale zharmonizovať s priateľstvom, to znamená istým spôsobom sa vložiť do roviny a úrovne svojich detí. Deti - dokonca aj tie, ktoré sú nepoddajné alebo pasívne - vždy túžia po tejto blízkosti, tomto bratskom vzťahu s rodičmi. Keď deti dorastajú, rodičovská autorita je stále závislejšia od vzťahov, založených na dôvere. Každé dieťa chce, aby ho brali vážne, dospievajúci mladí ľudia po tom túžia ešte viac. Musia sa vysporadúvať s fyzickými a psychologickýi zmenami, ktoré narušujú ich rovnováhu, istý čas sú dominantnými prvkami v ich živote. Aj keď si to možno neuvedomujú, túžia po dospelých, ktorí by im mohli v živote poslúžiť ako referenčný bod - po ľuďoch, ktorí majú jasné životné normy, držia sa svojich zásad, ktoré im posktujú stabilitu. Súčasne si však uvedomujú, že týmto všetkým si v živote musia prejsť oni sami, a preto odmietajú automaticky akceptovať všetko, čo im rodičia povedia. Nejde tu ani tak o to, že by spochybňovali autoritu rodičov, ako skôr o snahu lepšie pochopiť pravdu, na ktorej je založená. Preto je dôležité, aby rodičia venovali svojim deťom všetok potrebný čas a kreatívne vyhľadávali príležitosti, ako spolu s nimi stráviť čas. Niekedy to môže byť výlet autom, individuálne so synom, s dcérou. alebo sledovanie nejakého televízneho programu, diskusia o tom čo sa dialo v škole. Toto sú práve tie chvíle, keď rodičia môžu hovoriť s deťmi o témach, ktoré sa ich užšie dotýkajú, a v ktorých je potrebné mať jasnú predstavu.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Netreba si robiť starosti, ak deti niekedy akoby ignorovali tieto rozhovory. Ak rodič vysloví to, čo je potrebné povedať, bez toho aby znel moralizujúco, alebo aby sa snažil ,,nútiť" dieťa, aby sa otvorilo, potom to čo sa povie, má aj svoju platnosť. Dôležité nie je ani tak zabepečiť, aby dieťa akceptovalo radu, ako skôr to, aby si dieťa uvedomilo, čo si otec alebo mama myslia o danej veci, a takto získavajú referenčný bod pre svoje správanie sa v budúcnosti. Rodičia tak dávajú najavo, že chcú byť blízki svojim deťom, byť k dispozíii a hovoriť o starostiach dieťaťa. A do praxe tak uvádzajú učenie Benedikta XVI., ,,dávať si navzájom niečo zo seba. Dať každému zo svojho času." Niektoré veci, ktoré možno rodičia neschvaľú, sú niekedy druhotné, nemá zmysel o ne bojovať, keď postačí aj jednoduchá poznámka. Deti sa tak naučia rozlišovať, čo je naozaj dôležité, a čo nie je. Uvedomia si, že ich rodičia nechcú, aby boli ,,kópie" ich vlastného života, ale že chcú, aby boli šťastné vo svojom vlastnom živote, aby z nich vyrástli autentickí muži a ženy. Rodičia by preto nemali zasahovať, aj keď sa pritom vždy o veci zaujímajú, v prípadoch, ktoré neohrozujú dôstojnosť detí, alebo dôstojnosť rodiny. V konečnom dôsledku ide o dôveru voči každému dieťaťu, ochotu ,,akceptovať riziko ich slobody a sústavne byť v bdelej pozornosti, aby mohli pomôcť deťom napraviť nesprávne postoje a voľby. Avšak nikdy nesmieme pristúpiť na to, aby sme ich podporovali v tom, keď robia chybu, tváriť sa, že nevidíme tieto chyby, alebo dokonca ešte horšie, podieľať sa na týchto chybách s nimi." Zažívať túto dôveru znamená zaslúžiť si ju. Kľúčový postoj spočíva v nasledovnom: ,,Rodičia by mali vychovávať deti v atmosfére priateľstva, nikdy by nemali vytvárať dojem, že im nedôverujú. Mali by im dávať slobodu a učiť ich, ako ju používať s osobnou zodpovednosťou. Je lepšie, keď sa z času na čas rodičia nechajú aj ,,okabátiť", pretože dôveru ktorú deťom preukázali, a ktorú deti zneužili, vyvolá v deťoch zahanbenie a sami budú chcieť napraviť svoje omyly." Je len prirodzené, že niekedy vyvstanú malé konflikty a napätia. Tieto však možno prekonať s radostným postojom a pokojom, dávajúc deťom najavo, že to ich ,,nie" v konkrétnej veci, je kompatibilné s tým, že ich milujú, a že dokážu pochopiť ich situáciu.