Uverejnené: nedeľa, 25.
Za posledných päťdesiat rokov bolo na Slovensku vykonaných viac ako 1 300 000 potratov. Rozmach tejto praxe súvisel najmä s legalizáciou potratov na žiadosť ženy. Otázka legálnosti potratov je dôležitá, no jej riešenie závisí od odpovede na otázku morálnej prípustnosti takéhoto skutku. Je rozhodnutie pre potrat a jeho vykonanie morálne ospravedlniteľné?
Základný argument proti morálnosti potratov
Americký filozof Patrick Lee uvádza proti morálnosti potratov nasledovný argument:
- Úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé.
- Potrat je úmyselné zabitie nevinnej osoby.
- Potrat je preto vždy morálne zlý.
Existuje veľké množstvo rozličných argumentov v prospech morálnej prípustnosti potratov, ktoré sa rozchádzajú v dôvodoch, pre ktoré má byť potrat morálne prípustný, ako aj v určení momentu, dokedy má byť jeho vykonanie morálne prípustné. Neraz sa obhajcovia potratov v diskusiách opierajú o úplne odlišné argumenty s odlišnými praktickými dopadmi čo do momentu morálnej prípustnosti potratu, bez toho, že by si uvedomovali svoju argumentačnú nejednotnosť či protirečivosť. Napriek tomu mnohé z týchto argumentov majú spoločný základ v biologických, filozofických, teologických alebo iných východiskách a dajú sa kategorizovať.
Lee vidí tri spôsoby, ako by sa dal vyššie uvedený základný argument proti morálnosti potratov spochybniť. Po prvé, niekto by mohol spochybniť druhú premisu, ak by dokázal, že čo je zabité pri potrate nie je osoba, alebo že dokonca nejde ani o ľudskú bytosť. Po druhé, niekto by mohol spochybniť druhú premisu tým, že hoci je potrat zabitím nevinnej osoby, nejde o úmyselné zabitie, a preto potrat nemusí byť morálne zlý. Po tretie, niekto môže spochybniť prvú premisu, keď dokáže, že úmyselné zabitie nevinnej osoby nie je vždy morálne zlé.
Prečítajte si tiež: Ryšaví rodičia a farba vlasov dieťaťa
Tento článok sa venuje prvému okruhu argumentov, ktoré hovoria, že embryo nie je osoba, alebo že nie je ľudská bytosť. Keďže tieto argumenty sa opierajú o biologické východiská, je potrebné si najskôr niečo povedať o embryu z biologického a antropologického hľadiska.
Biologický a antropologický status embrya
Embryo je od momentu počatia živá ľudská bytosť (indivíduum), kompletný ľudský organizmus, ktorý je jedincom ľudského druhu Homo sapiens presne tak, ako sú ním ľudské plody v neskoršom štádiu tehotenstva, novorodenci, adolescenti, dospelí, aj starci.
Život embrya od počatia
Embryo je od momentu počatia živé, pretože má všetky nevyhnutné znaky života. Každá entita, teda každé bytie, môže byť zaradené práve do jednej z týchto kategórií: (1) živá, (2) mŕtva (predtým živá), alebo (3) neživá/anorganická. Neexistujú žiadne iné možné kategórie. Dieťa vzniká splynutím dvoch živých pohlavných buniek a rodí sa živé. Ak by niekto odmietal, že je pred narodením živé, znamenalo by to, že by bolo buď mŕtve, alebo anorganické. Dieťa pred narodením má mnohé prejavy života, kope, pláva, cmúľa si palec, rastie, delí svoje bunky. Mŕtve a anorganické veci podobné charakteristiky nemajú.
Ľudskosť embrya
Embryo je od momentu počatia ľudské. Aj keď je embryo preukázateľne živé, neznamená to ešte že ide o ľudský život. Embryo je od momentu počatia individuálnym ľudským organizmom. Vzniká splynutím pohlavnej bunky otca, spermie, a pohlavnej bunky ženy, vajíčka. Pohlavné bunky sú bunky otca a matky, ktoré v jadre obsahujú dvadsaťtri chromozómov s genetickou informáciou otca a matky. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Genetická výbava zygoty, odlišná od genetickej výbavy otca a matky, sa uplatní v ďalšom vývoji až do štádia dospelého jedinca. Táto nová bunka, zygota, „je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.“ Momentom počatia vzniká teda nová biologická entita, nový ľudský jedinec, svojou podstatou odlišný od pohlavných buniek ktorých splynutím vznikol. Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Má v sebe zakódovaný plán svojej vlastnej bytosti (finalita), ktorý sám aktívne realizuje až do štádia dospelosti. Je nezávislý voči vonkajším vplyvom pre zachovanie svojej štruktúry (samobytnosť), sám kontroluje realizáciu svojho programu (samokontrola). Hoci bude prechádzať dynamickými zmenami, tieto zmeny budú dospievaním organizmu, ktorý počas celého vývoja zostáva tým istým organizmom (kontinuita).
Antropologický pohľad na embryo
Z antropologického hľadiska možno konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti (vytvorenie zygoty) znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou, to znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoje telo (organizmus), človek je telo (organizmus). Ľudské telo sa vyvíja, mení svoju veľkosť, tvar, rastie a dospieva. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to kto je, sa však nemení. Dôležitou vlastnosťou embrya je jeho aktívna potencialita, to znamená, že akcidentálne zmeny smerujúce až k úplnému rozvoju ľudskej bytosti realizuje zygota sama od seba, nezávisle od vonkajších faktorov (samozrejme za predpokladu, že má vytvorené vhodné podmienky).
Prečítajte si tiež: Príznaky zamĺknutého potratu
Osobný status embrya
Embryo, ako každá iná ľudská bytosť, je osoba. Osoba môže byť definovaná ako „inteligentný a slobodný subjekt“. Preto, aby sme nejaký subjekt označili ako osobu, je dôležité aby tento subjekt mal rozumovú povahu. Každý inteligentný a slobodný subjekt je entitou, ktorá si zaslúži rešpekt a ktorej dobro chceme pre ňu samotnú, nie len ako prostriedok. Inteligentným a slobodným subjektom nemyslíme niekoho, kto práve teraz myslí, kto sa práve teraz slobodne rozhoduje, ale toho, kto má takúto schopnosť. Napríklad niekto, kto práve spí, alebo je v kóme, je osobou, aj napriek tomu, že práve teraz nerozmýšľa a nerobí slobodné rozhodnutia. Ľudská bytosť je od momentu počatia rozumovou bytosťou, pretože má schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať, aj keď ešte určitý čas potrvá, kým sa vyvinie do štádia, keď túto svoju schopnosť bude prejavovať navonok. Jedinec nie je osoba preto, lebo sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak, lebo je osoba (konanie závisí od bytia). To, že človek bude schopný hovoriť a konať ako rozumová bytosť je zakorenené v tom, čo je už od momentu počatia rozumovou bytosťou s aktívnym potenciálom vyvinúť sa a realizovať svoju rozumovú povahu. Telesnosť človeka (človek nevlastní svoje telo, človek je telo) nás takisto privedie k záveru, že je osobou od počatia. Organizmus, ktorý je osobou, nemôže vzniknúť alebo zaniknúť v inom čase, ako v čase keď vzniká a zaniká osoba. Keďže ľudský organizmus nie je to, čo osoba vlastní, ale to, čo osoba je, moment vzniku ľudskej osoby je ten istý, ako moment vzniku ľudského organizmu.
Morálne dôsledky vyplývajúce zo statusu embrya
Morálne konzekvencie vyplývajúce zo statusu embrya sú jednoznačné. Keďže embryo je osobou ako všetci ostatní ľudia, musí sa s ním zaobchádzať rovnako ako so všetkými ostatnými osobami, inak by sme sa dopustili diskriminácie voči tejto osobe. Z toho vyplýva, že rovnakou mierou, akou chránime život narodených ľudí, treba chrániť aj život dieťa pred narodením. Preto, že úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé, tak aj potrat, ktorý je zabitím nevinnej osoby, je vždy morálne zlý.
Argumenty spochybňujúce osobný status embrya
Jeden zo spôsobov, ako by niekto mohol spochybniť nemorálnosť potratu, je dokázať, že embryo nie je osoba. Je viacero argumentov, ktoré sa uvádzajú v prospech tohto tvrdenia. Tieto argumenty nespochybňujú, že embryo je ľudská bytosť, ale tvrdia, že embryo, ktoré je ľudskou bytosťou, nie je osoba (non-personalistické teórie). Nespochybňujú teda biologický status embrya ako ľudského jedinca, ale spochybňujú jeho antropologický status osoby. A keďže embryo nie je osoba, jeho zabitie nemusí byť nemorálne. V ďalšom texte uvediem dve takéto non-personalistické teórie, z ktorých prvá za hranicu, kedy sa ľudský jedinec stáva osobou, považuje schopnosť uvedomenia (resp. sebauvedomenia) a druhá za túto hranicu považuje schopnosť vnímania.
Okrem týchto dvoch teórií treba spomenúť ešte fylogenetickú teóriu, ktorá hovorí že v prenatálnom živote dieťaťa sa zopakuje celý proces evolúcie, teda že dieťa najskôr žije životom rastliny, potom životom zvieraťa a napokon životom ľudskej bytosti. Ďalšia teória tvrdí, že embryo nie je ľudská bytosť na základe toho, že embryo nemá ľudskú podobu. Tieto dve teórie zjavne nemajú oporu v súčasných biologických poznatkoch, a preto nemá veľký význam sa im dopodrobna venovať.
Do tejto kategórie patrí ďalej behavioristická teória, ktorá hovorí, že ľudská bytosť je osobou, ak sa tak správa. Niektoré sociologické teórie prisudzujú status osoby na základe spoločenského vzťahu - ľudská bytosť je osobou, ak to matka, resp. rodičia (v prípade ich dieťa), či spoločnosť (napríklad v prípade otroctva) uznávajú. Ide o arbitrárne určené kritériá, ktorých kritika implicitne vyplynie s ďalšieho textu. Ďalšia teória hovorí, že osobou je ten, kto dosahuje určitú „kvalitu života“, rasistické teórie hovoria, že osobou je ten, kto má určitú farbu pleti. Tieto dve teórie sa netýkajú len nenarodených detí, ale určitej rasy či skupiny postihnutých počas celého života. Diskusia o osobnom statuse ľudí inej rasy či ľudí s postihnutím v súčasnosti nie je natoľko aktuálna ako je to u iných teórií, preto sa jej tiež nebudem bližšie venovať.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrovnať s potratom v skorom štádiu
Hranica vedomia
Predstaviteľmi tejto teórie sú napríklad Mary Ann Warren, Michael Tooley, Peter Singer alebo Ronald Dworkin. Aj keď sa ich názory v niektorých aspektoch líšia, v zásade zhodne tvrdia, že právo na život nepatrí každému ľudskému organizmu, ale iba osobám. Na to, aby bol ľudský organizmus osoba, musí mať určité psychologické črty, či schopnosti. Mary Ann Warren uvádza tieto potrebné charakteristiky: uvedomovanie, uvažovanie, konanie na základe vlastnej motivácie, schopnosť komunikovať neobmedzený počet rôznych typov správ, vnímanie seba samého. Michael Tooley v článku z roku 1972 Abortion and Infanticide, uvádza požiadavku sebauvedomenia, podľa ktorej organizmus má právo na život iba vtedy, ak „si uvedomuje seba samého ako pretrvávajúci subjekt skúseností a iných duševných stavov, a verí, že on sám je touto pretrvávajúcou entitou.“ Argument v prospech tohto tvrdenia je ten, že mať na niečo právo (v našom prípade na život), je nevyhnutne spojené s túžbou po niečom (s túžbou žiť). Nikto nemôže mať právo na niečo, kým po tom netúži, a túžbu po niečom možno mať až vtedy, keď si to človek uvedomuje. Tooley v tom istom článku modifikuje argument tak, že porušiť právo osoby na niečo (povedzme na X) možno nielen vtedy, keď si osoba X práve želá, ale aj vtedy, keď by si osoba práve teraz X želala, ak by nebola v stave duševného rozrušenia, dočasne v bezvedomí, alebo uvedená do stavu, aby po X netúžila (napríklad otrok, ktorý netúži po slobode). Tooley svoju teóriu modifikoval aj ďalej, najmä kvôli výhrade, že práva nenarodených detí by sa mali posudzovať rovnako ako práva ľudí v bezvedomí.
K výraznejšej modifikácii došlo v roku 1983 (Abortion and Infanticide), kedy opustil argumentáciu, že právo je spojené s túžbou, namiesto toho dospel k záveru, že právo je spojené s tým, čo je v záujme danej osoby. Túžby však zostávajú naďalej dôležité v inom zmysle. Záujmy majú aj embryá, rovnako ako záujmy majú napríklad aj rastliny, dôležité však je, aby záujmy boli relevantné z morálneho hľadiska. Podľa novej Tooleyho teórie sú záujmy morálne relevantné vtedy, keď sú založené na schopnosti indivídua mať túžby. „Na to, aby bol niekto subjektom práv, je potrebné aby bol spôsobilý mať záujmy v zmysle, ktorý zahŕňa spôsobilosť mať túžby.“ Práva má teda ten, kto má záujmy, za predpokladu že má spôsobilosť mať túžby. Osoba už nemusí mať spôsobilosť želať si vec, na ktorú má právo (indoktrinovaný otrok). Ale v takom prípade vec môže byť v niekoho záujme iba vtedy, ak držba tejto veci umožní niekedy uspokojiť iné túžby toho istého indivídua. Takže „indivíduum môže mať právo na pretrvávajúcu existenciu [právo na život] buď ak si to teraz želá, alebo ak jeho pretrvávajúca existencia umožní uspokojenie túžob, ktoré u neho existujú v inom čase.“
Na embryo sa však takáto možnosť nevzťahuje. Kľúčová je v modifikovanej Tooleyho teórii totožnosť indivídua. Tá totiž nespočíva v totožnosti organizmu, ale v totožnosti subjektu vedomia. Osobná identita je konštituovaná „kauzálnymi a psychologickými prepojeniami,“ hlavne pamäťou. Keďže embryo alebo malé dieťa ešte nemá rozvinuté takéto mentálne schopnosti, nie je indivíduom totožným so subjektom uvedomenia, ktorý bude existovať neskôr. Nenarodené dieťa nemá právo na život, pretože jeho pretrvávajúca existencia nemôže umožniť uspokojenie túžob, ktoré budú existovať v budúcnosti, jednoducho preto, že vtedy to už bude iný subjekt. Alebo opačne, túžby dospelého jedinca nemôžu dať základ pre právo na život embrya, pretože embryo nie je tým istým subjektom uvedomenia, embryo je do momentu, kým nenadobudne pamäť, inou entitou.
Podľa prvej verzie Tooleyho teórie ľudský jedinec nadobúdal práva v závislosti od schopnosti sebauvedomenia a podľa neskoršej verzie v závislosti od nadobudnutia vedomia. Obe tieto schopnosti je človek schopný realizovať až po narodení, preto z morálneho hľadiska bol potrat možný počas celého tehotenstva.
Populárny austrálsky filozof Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, je takisto zástancom teórie, že ľudská bytosť sa stáva osobou až keď si dokáže uvedomovať sama seba. Zastáva doktrínu známu ako funkcionalizmus, podľa ktorej to, čo definuje ľudskú osobu, sú jej schopnosti, to čo je alebo nie je schopná robiť. Potrat je preto morálne prípustný. Na rozdiel od niektorých iných filozofov sa Singer nebráni dotiahnuť túto teóriu do svojich logických dôsledkov. Novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, pretože nie sú schopné vidieť seba samých ako odlišné entity existujúce v čase. Nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť. Podľa Singera má „život novorodenca menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa, alebo šimpanza.“ Singer považuje narodenie dieťaťa za arbitrárne kritérium pre uznanie statusu osoby, ako aj pre uznanie ľudských práv deťom v počiatočných štádiách svojho vývoja. Logicky konzistentne tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa, preto nedáva zmysel, aby bol tento plod chránený viac ako novorodenec. Ale namiesto toho, aby sa za osobu považovalo už dieťa pred narodením, Singer nepovažuje za osobu ani novorodenca. Zabitie novorodenca je preto morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat.
Hranica vnímavosti (gradualistická pozícia)
Na rozdiel od Tooleyho a Singera niektorí filozofi tvrdia, že ľudská bytosť sa stáva osobou vtedy, keď nadobúda schopnosť vnímavosti (schopnosť vnímať, cítiť veci). Na rozdiel od schopnosti uvedomovať si, ktorú človek nadobúda až po na…