Úvod
Obdobie protihabsburských povstaní v Uhorsku bolo plné dramatických zvratov, zrad a hrdinstva. Jednou z kontroverzných postáv tohto obdobia bol Ladislav Očkaj, zeman a kurucký veliteľ, ktorého osud sa stal symbolom nestability a zložitosti týchto čias. Tento článok sa zameriava na život a činy Ladislava Očkaja, jeho úlohu v Rákociho povstaní a jeho prekvapujúci prechod na stranu cisárskych vojsk.
Raný život a búrlivá mladosť
Ladislav Očkaj (Ocskay) sa narodil pravdepodobne okolo roku 1680 v šľachtickej rodine v obci Očkov ako syn Krištofa Očkaja (Ocskayho) a jeho ženy Evy, rodenej Fitterovej. Štúdium ukončil v roku 1698 u jezuitov v Trnave. Už v mladosti sa prejavoval jeho búrlivý charakter. Podľa dobových záznamov spáchal v tomto období svoj prvý trestný čin, za ktorý mu kat odťal jedno ucho. Neskôr zabil svojho spolubojovníka z vojenského oddielu a stal sa dezertérom. Ušiel do Temešváru, kde dokonca konvertoval na moslimskú vieru.
Vojenská kariéra a Rákociho povstanie
V roku 1701, keď vypukla vojna o španielske dedičstvo, sa Ladislav aktívne zapojil do bojov. Podarilo sa mu vyznamenať sa a urobiť si v armáde dobré meno. Kvôli predchádzajúcemu škandálu a svojmu búrlivému životu mu však nebolo umožnené nadobudnúť v rámci svojho pluku vyššiu hodnosť a opäť utiekol. Tentokrát do Francúzska, kde sa mu podarilo stať poručíkom v oddiele osobnej stráže francúzskeho panovníka.
V júni 1703 sa Ladislav znova nachádzal v Uhorsku, kde sa pripojil k jazdeckému oddielu Františka II. Rákociho. Na cisárskom dvore považovali túto vzburu len za povstanie sedliakov a spočiatku veľmi podcenili uhorskú diverziu. Zjavné kurucké úspechy, strata banských miest, ako aj prebiehania šľachty na stranu kurucov mali za následok, že cisár pristúpil k rozhodnejšiemu konaniu. Rákociho oddiely však ďalej napredovali. Vďaka bojovým schopnostiam, odvahe a statočnosti sa Očkajovi veľmi skoro podarilo získať za zásluhy hodnosť plukovníka.
V časoch najväčších vojenských úspechov povstania Františka II. Rákociho, teda v rokoch 1703 - 1707, obsadili kuruci väčšinu územia kráľovského Uhorska. Pod kuruckou zástavou sa bez ohľadu na spoločenské postavenie, národnosť či vierovyznanie zjednotili prívrženci novej protihabsburskej rebélie. Väčšina šľachty a veľkostatkárov sa k povstaniu pripojila až na základe Rákociho vojenských úspechov. Jadrom Rákociho vojsk boli bývalí Tököliho kuruci, utečenci a zástupcovia rôznych spoločenských tried. Kvalitnejšie bolo Rákociho jazdectvo, ktoré tvorili prevažne bývalí vojaci z hradných posádok a kuruci. Na jeho strane sa objavilo i niekoľko cudzích žoldnierskych oddielov, najmä z Poľska, Švédska, Nemecka a Francúzska. Povstalecké vojsko sa skladalo z rôznych častí, ktoré vytvorili veľmi nesúrodú armádu. Problémom bola aj slabá výzbroj a takmer žiadna disciplína. Sám veliteľ Rákoci sa o nich vyjadril takto: „Neozbrojená skupinka vidiečanov! Títo ozbrojení dýkami, tamtí kosami, máloktorí puškami, neznajúci vojny a kázne vojenskej!
Prečítajte si tiež: Čo robiť pri zvracaní krvi po cisárskom reze?
Vpády na Moravu a obávaný veliteľ
Už v počiatkoch povstania podnikal Očkaj ako veliteľ jazdeckých kuruckých oddielov a vojenský dobrodruh vpády na Moravu a do rakúskej časti habsburskej monarchie, ktoré sa opakovali niekoľko ďalších rokov a urobili z neho obávaného veliteľa v službách kniežaťa Františka II. Rákociho. Dvor sa tiež obával možnosti spojenia povstalcov s jednotkami bavorského kniežaťa. Cisárovi začínalo byť jasné, že iba s nedostatočnými jednotkami kurucov nezastaví, preto začal s organizáciou vojska pri Bratislave pod vedením generála Leopolda Šlika.
V októbri 1703 došlo k vojenskému stretu medzi kurucmi a oddielmi generála Šlika. Habsburskí vojaci vzišli z bitky ako víťazi a obkľúčili a následne i získali Levický hrad. Očkajove vojská sa museli stiahnuť k Lučencu. Cisársky generál postupoval na banské mestá a obsadil Banskú Štiavnicu. Bitka, ktorá sa odohrala pri Zvolene, priniesla labancom, čiže cisárskym vojskám, porážku. Ján Boťáni, vyše 60-ročný cisársky generál, vyzval kurucov, aby sa proti nemu niekto postavil. Z radu vystúpil len 23-ročný Očkaj. Súboj sa skončil zraneniami oboch. Nasledoval tvrdý vojenský stret a 7. Rákociho vojská postupovali ďalej. Opäť sa im podarilo získať Levice i banské mestá a do konca roka mali v rukách takmer celé západné Slovensko. Výnimkou boli iba mestá Bratislava, Trenčín, Nitra Na východe sa udržali Prešov a Košice. Netrvalo však dlho a objavili sa aj pred Bratislavou, kam 13. V roku 1704 sa kuruci snažili obsadiť Zadunajsko, ale koncom marca ich generál Heister, ktorý nahradil generála Šlika, spolu s jednotkami grófa Jána Pálfiho z tejto oblasti vytlačil.
V roku 1704 velil Očkaj už približne 6000 vojakom. František Rákoci sa uprostred novembra stiahol do Nových Zámkov. Generála Heistera, ktorý sa snažil z obkľúčenia vyslobodiť Leopoldov, sa kuruci rozhodli zastaviť. Za miesto stretu si vybrali Trnavu. Na čele kuruckej armády stál knieža Rákoci. V dôsledku jeho značnej neskúsenosti s vojenským velením sa však bitka skončila pre kurucov neúspechom. Napriek tomuto neúspechu mali ešte v roku 1705 v rukách všetky tromfy povstalci. Po vyše polročnom obliehaní kapitulovalo Satu Mare a povstalci sa presunuli za Dunaj. Aj keď Trnava zostávala v rukách cisára, kurucov to neodradilo a naďalej podnikali vpády aj na Moravu. Pravdou je, že František Rákoci nevynikal vojenskými schopnosťami, čo dokazujú i vojenské akcie a bitky, ktorým sám velil. Ani jeho šľachtickí velitelia sa až na pár svetlých výnimiek nemohli rovnať skúseným cudzím veliteľom v službách panovníka. Rákoci si však z prehratých bitiek nezobral ponaučenie: ,,Z tohto všetkého viedenský dvor mohol vidieť, že jeho generáli môžu síce rozohnať moju armádu, ale zničiť ju nedokážu“ (Dangl 1986).
Zrada a prechod na cisársku stranu
Očividné príznaky kuruckého rozkladu sa prejavili už aj na onódskom sneme a v plnom rozsahu vypukli po porážke povstaleckých vojsk v bitke pri Trenčíne roku 1708. Ladislav Očkaj nezostal nič dlžný svojej minulosti a čoskoro zradil aj Františka II. Rákociho. Definitívnym zlomom v poslednom stavovskom povstaní bol rok 1708. Dňa 2. augusta sa kuruci objavili pod Trenčianskym hradom. Proti nim sa postavil už z predchádzajúcich bojov poučený generál Siegbert Heister. František II. Rákoci sa rozhodol povzbudiť kurucov v bitke svojou osobnou účasťou, ale pri preskakovaní priekopy jeho kôň zakopol a spadol. Kurucký vodca ostal ležať v bezvedomí, ale jeho verní ho vysadili na koňa a odviezli do neďalekého lesa. Na kuruckej strane sa začala šíriť informácia, že veliteľ padol a zavládla panika. Bojové šíky sa začali pomaly rozpadať a bojujúca armáda sa dala na útek. Najkvalitnejšia kurucká armáda, ktorú mal vodca povstania k dispozícii, pri Trenčíne padla. Bitka mala negatívny morálny dosah na povstalcov a značnou mierou prispela k úpadku kuruckého hnutia vôbec. Zranený kurucký veliteľ sa po prehratej bitke stiahol do Jágra a odtiaľ sa prizeral, ako cisárska armáda postupuje a dobýja naspäť Nitru, banské mestá a oblieha Nové Zámky. Postupne ho začali opúšťať i jeho velitelia so šľachtou, medzi inými aj Ladislav Očkaj, ktorý v bitke prešiel na cisársku stranu.
Po nešťastnej kuruckej bitke pri Trenčíne poveril cisársky veliteľ Ján Pálfi, ktorý Očkaja poznal a v minulosti mu bol veliteľom, biskupa Ladislava Pybera, aby ho získal opäť na stranu panovníka. Očkaj skutočne Rákociho zradil. Knieža podozrieval Očkaja zo zrady už dlhšie, ale tá sa potvrdila až 28. augusta 1708, keď presviedčal aj ostatných kurucov, aby sa pridali na cisárovu stranu. Toto počínanie spôsobilo v kuruckej armáde zmätok a zdesenie. Očkaja vymenovali za cisárskeho plukovníka, ale mnohí cisárski dôstojníci prejavovali svoje pohŕdanie k viacnásobnému zradcovi a jeho vojaci, ktorí tak prešli pod cisársku vlajku, postupne utekali naspäť ku kurucom. Pretože Očkajova zrada vyvolala značný rozkol v kuruckom vojsku, kuruci si zaumienili zajať ho a potrestať. Na jeho dolapenie sa osobne podujal hlavný kapitán novozámockej posádky Adam Jávorka.
Prečítajte si tiež: Cisársky rez a hypertenzia
V roku 1709 sa vo Viedni konal súd s Očkajom, kde ho oslobodili a sľúbili mu hodnosť brigádneho generála, ktorú však nikdy nedostal. Vianočné sviatky strávil Očkaj so svojimi vojakmi v Očkove, kde si poriadne vyhodil z kopýtka. Správa o bujarých oslavách sa však doniesla aj ku kapitánovi novozámockej pevnosti Jávorkovi. Keď sa 31. decembra 1709 približujúc sa k Očkovu dozvedel, že Ladislav Očkaj sa zdržuje vo Vrbovom v kaštieli Révajovcov, rozhodol sa, že sa 1. januára 1710 preoblečený vkradne do kaštieľa. V noci Ladislava zajal a odviedol do novozámockej pevnosti.
Súd a poprava
Tu bol Očkaj postavený pred kurucký vojenský súd, ktorému predsedal brigádny generál Ján Čajági (Csajághy). Rozsudok znel smrť napichnutím na kôl. Na súde však vystúpil Očkajov brat Alexander, ktorý slúžil v novozámockej posádke. Alexander Očkaj prosil o menší trest a menšie muky pre brata. Darmo Očkaj popieral vernosť cisárovi Jozefovi I. a zdôrazňoval svoju prísahu Františkovi II. Rákocimu, popravu vykonali 3. januára 1710. Vonku na námestí sa už zhromažďovali hajdúsi a pobúrený ľud s revom žiadal preňho smrť. Takýto bol koniec toho, čo bol milovaný až na popravisko. Na námestí v Nových Zámkoch neďaleko súsošia Najsvätejšej Trojice leží umiestnený mosadzný erb, na ktorom je napísaný letopočet 1710 a iniciály L. O. Pamätná tabuľa pripomína obdobie nepokojov, protihabsburských povstaní, a najmä poukazuje na zemana a kuruckého veliteľa Ladislava Očkaja, ktorého na Hlavnom námestí 3. januára 1710 popravili.
Prečítajte si tiež: Pôrodnica Košice Rastislavova cisársky rez