Svätý Peter vyzýva kresťanov, aby boli vždy pripravení zdôvodniť nádej, ktorá je v nich. Tento článok sa zaoberá nádejou, ktorú môžu kresťania prechovávať ohľadom spásy detí, ktoré zomreli bez krstu, a skúma základy, na ktorých táto nádej spočíva.
Rastúci počet nepokrstených detí
V súčasných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto dobe citeľne vzrastá počet detí, ktoré zomierajú bez toho, aby boli pokrstené, čiastočne preto, že rodičia, ovplyvnení kultúrnym relativizmom a náboženským pluralizmom, nie sú praktizujúci veriaci, ale sčasti aj v dôsledku oplodnení in vitro a potratov. Vo svetle takéhoto vývoja sa vynára otázka osudu týchto detí s novou naliehavosťou.
Cirkev a osud detí
Cirkev, verná strážkyňa cesty spásy, vie, že spásu možno dosiahnuť iba v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. No ako matka a učiteľka nemôže prestať premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz a najmä tých najslabších. Dospelí, obdarení rozumom, svedomím a slobodou, sú zodpovední za vlastný osud podľa toho, či prijmú alebo odmietnu Božiu milosť. Avšak deti, ktoré ešte nemôžu užívať rozum, svedomie a slobodu, nemôžu rozhodovať samy za seba. Rodičia, keďže nemajú morálnu istotu ohľadne spásy svojich detí, zakúšajú veľkú bolesť a pocit viny, a je pre nich stále ťažšie prijať - či už sú alebo nie sú kresťanmi - že Boh je spravodlivý a milosrdný, keď z večného šťastia vylučuje deti, hoci nemajú osobné hriechy. Z teologického hľadiska vývoj teológie nádeje a ekleziológie spoločenstva, spolu s uznaním veľkosti Božieho milosrdenstva, spochybňuje príliš reštriktívnu interpretáciu spásy.
Hierarchia právd a princípy spásy
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou.
Tradičné učenie a teória limbu
Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zostáva teda možnou teologickou hypotézou. No Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne.
Prečítajte si tiež: História a detektívka na Slovensku
Nádej na spásu
Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí, umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu. Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení. Žiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia.
Vývoj chápania viery
Keď sa v dejinách kresťanského myslenia začala vnímať otázka osudu detí zosnulých bez krstu, možno nebolo presne známe, aká je jej povaha a aký celkový doktrinálny prínos je v nej implicitne obsiahnutý. Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery. A zároveň, že tento problém možno nanovo premyslieť len po jeho explicitnom zaradení do celkového kontextu katolíckej viery a za dodržania princípu hierarchie právd, ktorý sa spomína v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio. Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii.
Metodologické poznámky a biblické základy
V tejto dobe citeľne vzrastá počet detí, ktoré zomierajú bez toho, aby boli pokrstené. Čiastočne preto, že rodičia - ovplyvnení kultúrnym relativizmom a náboženským pluralizmom - nie sú praktizujúci veriaci, ale sčasti aj v dôsledku oplodnení in vitro a potratov. Vo svetle takéhoto vývoja sa vynára otázka osudu týchto detí s novou naliehavosťou. Cirkev, verná strážkyňa cesty spásy, vie, že spásu možno dosiahnuť iba v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. No ako matka a učiteľka nemôže prestať premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz a najmä tých najslabších.
Z teologického hľadiska vývoj teológie nádeje a ekleziológie spoločenstva, spolu s uznaním veľkosti Božieho milosrdenstva, spochybňuje príliš reštriktívnu interpretáciu spásy. Teória limbu, ku ktorej sa Cirkev po stáročia uchyľovala, aby opísala osud detí, ktoré zomreli bez krstu, nemá žiadny výslovný základ v Zjavení, napriek tomu, že dlhý čas bola súčasťou tradičného teologického učenia. Navyše predstava, že deti, ktoré zomreli bez krstu, sú pozbavené blaženého videnia - dlho považovaná za všeobecné učenie Cirkvi - vyvolala viaceré pastoračné problémy vedúce k tomu, že mnohí dušpastieri požadovali hlbšiu reflexiu ohľadne ciest spásy. Nevyhnutné opätovné premyslenie týchto teologických otázok nemôže ignorovať tragické dôsledky prvotného hriechu.
Uvažujúc o osude detí, ktoré zomreli bez krstu, si musí cirkevné spoločenstvo vždy pripomínať, že v prísnom slova zmysle je Boh skôr subjektom, ako objektom teológie. Prvou úlohou teológie je teda počúvanie Božieho slova. Teológia počúva Božie slovo vyjadrené v Písme, aby ho s láskou odovzdávala každému človeku. Avšak o spáse tých, ktorí zomreli bez krstu, hovorí Božie slovo len málo alebo nič. Preto je nevyhnutné interpretovať zdržanlivosť Písma ohľadne tejto témy vo svetle textov, ktoré hovoria o univerzálnom pláne a cestách spásy.
Prečítajte si tiež: Biblické Príbehy a Povolaní
Stručne povedané, riešenie tohto problému znamená tak pre teológiu, ako aj pre pastoračnú starostlivosť, zachrániť a zmieriť dve skupiny biblických tvrdení: tie, ktoré sa vzťahujú k Božej univerzálnej spásnej vôli a tie, ktoré v krste spoznávajú nevyhnutný prostriedok na oslobodenie od hriechu a na pripodobenie sa Kristovi.
Po druhé, keď berieme do úvahy princíp lex orandi lex credendi, kresťanské spoločenstvo si uvedomuje fakt, že v liturgii sa limbus vôbec nespomína. V skutočnosti liturgia zahŕňa sviatok svätých neviniatok, ktoré sú uctievané ako mučeníci, i keď neboli pokrstené, pretože boli usmrtené „pre Krista“. Dôležitý posun v liturgii nastal aj zavedením pohrebných obradov za deti, ktoré zomreli bez krstu. Nemodlíme sa predsa za tých, ktorí boli zatratení. Cirkev zveruje deti, ktoré zomreli bez krstu, Božiemu milosrdenstvu. V inštrukcii o krste detí z r. 1980 Kongregácia pre náuku viery zdôrazňuje, že „pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne“.
Po tretie, Cirkev nemôže nepovzbudzovať k nádeji, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu, a to pre samotný fakt, že „sa modlí, aby sa nik nezatratil“ a modlí sa v nádeji, aby „boli všetci ľudia spasení“. Na základe antropológie solidarity, posilnenej ekleziálnym chápaním spoločnej personality, Cirkev vie, akou pomocou tu môže byť viera veriacich. Markovo evanjelium opisuje práve takú situáciu, keď sa viera niekoľkých ľudí stala príčinou spásy ďalšieho človeka. Hoci si je Cirkev vedomá, že normálnym prostriedkom na dosiahnutie spásy je krst in re, predsa dúfa, že existujú aj iné spôsoby, ako dosiahnuť spomínaný cieľ. Keďže sa Boží Syn prostredníctvom svojho vtelenia „určitým spôsobom spojil“ s každou ľudskou bytosťou, a pretože Kristus zomrel za všetkých a „konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j.
A konečne, v teologickej reflexii týkajúcej sa spásy detí, ktoré zomreli bez krstu, rešpektuje Cirkev hierarchiu právd, a preto začína tým, že jasne potvrdzuje primát Krista a jeho milosti, ktorý má prednosť pred Adamom a hriechom. Kristus - svojím bytím pre nás a spásnou mocou svojej obety - zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých. Celým svojím životom a učením zjavoval Božie otcovstvo a jeho univerzálnu lásku. Ak nutnosť krstu je de fide (z viery), potom treba vysvetliť tradíciu a dokumenty magistéria, ktoré potvrdili túto nutnosť. Je pravda, že Božia univerzálna spásna vôľa neprotirečí nutnosti krstu, ale je tiež pravda, že deti zo svojej strany, nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu osobnú prekážku. Na druhej strane deti, ktoré nemajú osobný hriech, sa krstia nielen kvôli ich oslobodeniu spod dedičného hriechu, ale aj preto, aby boli začlenené do spoločenstva spásy, ktorým je vďaka účasti na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní Cirkev. Milosť je úplne nezaslúžená, lebo je vždy čisto Božím darom. Zatratenie je však zaslúžené, pretože je dôsledkom slobodnej ľudskej voľby. Dieťa, ktoré zomrie po tom, ako bolo pokrstené, je Božou milosťou - či už s ňou spolupracuje alebo nie - a na príhovor Cirkvi spasené.
Biblické základy a patristická reflexia
Dôsledný teologický výskum akejkoľvek cirkevnej náuky alebo praxe musí vychádzať zo štúdia jej biblických základov. Teda pokiaľ ide o našu tému, musíme sa pýtať, či Sväté písmo tým alebo oným spôsobom rieši otázku osudu nepokrstených detí. Už pri zbežnom preskúmaní Nového zákona sa zdá byť zrejmé, že prvé kresťanské spoločenstvá ešte neriešili otázku, či novorodenci alebo deti, ktoré zomreli bez krstu, majú možnosť dosiahnuť Božiu spásu. Keď sa v Novom zákone spomína prax krstu, vo všeobecnosti ide o krst dospelých.
Prečítajte si tiež: Teória Veľkého Tresku: Rodinné Životy Hviezd
Skutočnosť, že v Novom zákone nenachádzame explicitné učenie ohľadne osudu detí, ktoré zomreli bez krstu však neznamená, že by teologická diskusia o tejto téme nebola formovaná rôznymi základnými biblickými náukami. Božiu vôľu spasiť každého človeka prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou, univerzálnu hriešnosť ľudských bytostí a skutočnosť, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu a preto musia zomrieť, pre spásu nutné podmienky - zo strany veriaceho viera, ako aj prijatie krstu a Eucharistie, kresťanskú nádej prevyšujúcu akúkoľvek ľudskú nádej; kresťanská nádej spočíva v tom, že živý Boh, Spasiteľ celého ľudstva, dá všetkým účasť na svojej sláve a všetci budú žiť s Kristom a kresťania musia byť pripravení zdôvodniť túto nádej, ktorá je v nich, Cirkev má prednášať „prosby, modlitby a orodovania a vzdávať vďaky za všetkých ľudí“ s vierou, že pre Božiu stvoriteľskú moc „nič nie je nemožné“ a s nádejou, že celé stvorenie bude mať nakoniec účasť na Božej sláve.
Zdá sa, akoby medzi dvoma práve citovanými biblickými náukami bolo isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu. Nutnosť krstu akoby obmedzovala rozsah Božej univerzálnej spásnej vôle. Preto je potrebná hermeneutická reflexia nad tým, ako svedkovia Tradície (cirkevní otcovia, magistérium, teológovia) čítali a používali texty a biblické náuky vo vzťahu k téme, ktorej sa venujeme. Osobitne treba vysvetliť, akého typu je „nutnosť“ sviatosti krstu, aby sa vyhlo mylným interpretáciám. Nutnosť sviatostného krstu je až na druhom mieste vzhľadom na to, čo je pre konečnú spásu každej ľudskej bytosti absolútne nutné, a to je Božie spásne konanie prostredníctvom Ježiša Krista. Sviatostný krst je nutný ako riadny prostriedok, pomocou ktorého má osoba účasť na zásluhách Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V našej analýze budeme pozorne posudzovať, ako boli v Tradícii využité biblické svedectvá.
Iba veľmi málo gréckych otcov sa zaoberalo problémom osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, keďže ohľadom tejto témy sa na Východe nevyskytol žiaden spor. Navyše títo otcovia mali odlišnú predstavu o aktuálnom stave ľudstva. Podľa gréckych otcov zdedili ľudské bytosti následkom Adamovho hriechu porušenie, citovosť a smrteľnosť, z ktorých môžu byť opäť pozdvihnuté vďaka procesu zbožštenia, ktorý umožnilo Kristovo vykupiteľské dielo. Z tohto hľadiska hlavný problém, s ktorým sa museli vyrovnávať, spočíval v napätí medzi Božou univerzálnou spásnou vôľou a evanjeliovým učením o nutnosti krstu. Pseudo-Atanáz jasne vyhlasuje, že nepokrstená osoba nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Tvrdí navyše aj to, že nepokrstené deti nevstúpia do kráľovstva, ale nie sú ani zatratené, pretože nemajú hriech. Anastáz Sinajský sa vyjadruje ešte jasnejšie: podľa neho nepokrstené deti neprídu do pekla (gehenna). Spomedzi gréckych otcov jedine Gregor Nysský napísal dielo, ktoré je špecificky zamerané na osud detí, ktoré zomreli bez krstu.
Sviatok neviniatok a otázka detského utrpenia
Prečo musia trpieť malé, nevinné, bezbranné deti? Keď trpí dospelý človek alebo niekto starší, môže si povedať, že trpí za svoje hriechy, že si musí odpykať to zlé, čo spáchal, či už fyzickým, psychickým alebo duchovným utrpením. Ale prečo musia trpieť malé deti? To je veľmi ťažká otázka, na ktorú sa odpovedá len veľmi ťažko. Možno nikdy nenájdeme úplne vyčerpávajúcu odpoveď. Prečo Boh dopúšťa také veľké utrpenie, akým je utrpenie malých detí. Dnes si pripomíname pamiatku neviniatok - detí, ktoré zomreli kvôli Ježišovi Kristovi. Dalo by sa povedať, že sú to prví mučeníci alebo vyznávači Ježiša Krista. Hoci vedome a dobrovoľne neprijali smrť, zomreli kvôli Nemu, keďže Herodes chcel zabiť Ježiša Krista. Keď ho však nenašiel, ako sme počuli, v Betleheme a jeho okolí nechal pozabíjať všetkých chlapcov vo veku do dvoch rokov, podľa času, ktorý si vyžiadal od mudrcov.
Je to naozaj nepredstaviteľný a neospravedlniteľný čin. Takéto skutky, keď človek kvôli svojej moci, postaveniu alebo vlastným záujmom dá zabíjať nevinné deti. To je dielo samotného zlého ducha. Toto zlo sa prelína aj do súčasnosti. Čítal som štatistiku, podľa ktorej ľudia zomierajú na rôzne diagnózy - nádory, rakovinu, iné choroby alebo vo vojnách. No najväčším dôvodom smrti je niečo iné - potraty. Najviac ľudí na svete zomrie práve následkom potratov. Dieťa v lone matky je takto násilne a brutálne zabité. Aj keď je to legálne, je to rovnaká ohavnosť ako v časoch Herodesa, keď boli zabíjané neviniatka. Dalo by sa povedať, že toto zlo sa prelína do súčasnosti možno aj preto, že diabol má veľkú radosť, keď môže ubližovať tým najnevinnejším - deťom. Keďže je diabol istým spôsobom aj pánom tohto sveta, má v ňom určitú moc. Takto spôsobuje najväčšie zlo, keď sú zabíjané nevinné deti. Žena, ktorá podstúpi potrat, lekár, ktorý ho vykoná, a sestra, ktorá pri ňom asistuje, sa dopúšťajú takého veľkého hriechu, že v Cirkvi padajú pod trest exkomunikácie. Potrat je zločin, ktorý spôsobuje nesmierne zlo.
A prečo to Boh dopúšťa? Na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď. Tie deti, ktoré boli zabité potratom, určite vstupujú do večnosti a idú priamo k Bohu. Môžeme povedať, že prichádzajú na lepšie miesto, než je tento svet. Hoci je tento svet plný utrpenia, bolesti a smrti, tieto deti sú zachránené a spasené, aj keď sú nepokrstené. Vstupujú do Božej prítomnosti a môžu sa večne radovať. Aj tak však zlo potratu zostáva neospravedlniteľné, rovnako ako zlo, ktoré spáchal Herodes. Nikdy sa s tým nemôžeme zmieriť. Musíme vždy bojovať proti tomuto veľkému zlu, ktoré spôsobuje diabol, keď ničí a zabíja nevinné deti.
Medzinárodná teologická komisia a nádej pre nepokrstené deti
Podľa stredovekej katolíckej tradície je limbus miesto, kde budú zomreté nepokrstené deti večne žiť, ľudsky blažene, ale nebudú vidieť Boha z tváre do tváre. Ján Pavol II. zriadil v r. 2004 medzinárodnú teologickú komisiu, ktorej vtedy predsedal kardinál Joseph Ratzinger, a požiadal ju o „teologickú jasnosť“ ohľadom osudu ZND. Neskôr komisiu prevzal nový prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál William Levada. Tridsaťčlenná komisia s predsedom saleziánom D. Veliathom vypracovala dokument pod názvom Nádej pre deti, ktoré zomierajú bez krstu. Dňa 16. januára 2007 ho kardinál Levada predložil Benediktovi XVI., ktorý ho 19. apríla 2007 podpísal pre zverejnenie.
Pri štúdiu osudu ZND sa treba ponoriť do dejín často protichodných návrhov riešení. Zaujímavý je stručný opis histórie tohto problému. Prvé kresťanské komunity neboli konfrontované s touto otázkou. Keď sa NZ zmieňuje o praxi krstu, všeobecne ide o krst dospelých. Grécki otcovia sa osudu ZND málo venujú, na východe s tým zrejme nebol problém. Z latinských otcov vystúpil sv. Augustín proti učeniu Pelagia, ktorý učil, že deti môžu byť spasené aj bez krstu. Augustín ho odsúdil a tvrdil, že bez krstu sa nedá dostať do Božieho kráľovstva, že ZND idú do pekla, kde však budú mať najľahší trest. Koncil v Kartágu (r. 418) odmietol učenie Pelagia v tom, že deti nemajú dedičný hriech, ale sa nestotožnil s názorom sv.
Dokument Medzinárodnej teologickej komisie z 19. apríla 2007, zverejnený na vatikánskej internetovej stránke v angličtine a taliančine, sa číta ako napínavý román. Aj keď o tomto probléme nie je explicitná zmienka v Zjavení, komisia sa mu podrobne venovala, s láskou k pravde a snahou pomôcť riešiť tento „naliehavý pastorálny problém, pretože počet nepokrstených detí stúpa, mnohí ich rodičia nie sú katolíci, mnohé deti sú obete potratov a umelého oplodnenia“. Je to teda záležitosť doktríny, ale aj pastoračnej priority súčasnosti.
Rozvoj teológie nádeje, uznávanie Božieho milosrdenstva, rastúci záujem o blahobyt detí, stúpajúce vedomie, že Duch Svätý pracuje v životoch všetkých spôsobom známym iba Bohu - všetky tieto črty vytvorili nové možnosti pre skúmanie otázky ZND. Cirkev vo svojej angažovanosti vo svete získala hlbší pohľad, ktorý priniesol nové svetlo k téme. Text dokumentu potvrdzuje, že tradičný pojem limbu - miesta, kde ZND večne žijú bez spoločenstva s Bohom - odráža víziu obmedzujúcu spásu. Limbus nemá základ v Zjavení, ani v liturgii nie je o ňom zmienka. Na rozdiel od očistca nikdy nebol definovaný ako oficiálna doktrína Cirkvi. Nikdy nevstúpil do dogmatickej definície Magistéria Cirkvi, a aj keď ho Magistérium do II. vatikánskeho koncilu bralo do úvahy, vždy ponechalo túto otázku otvorenú.
Problémom je zmieriť napätie medzi dvoma biblickými tvrdeniami - univerzálnou spasiteľskou vôľou Boha a nutnosťou krstu. Text znova potvrdzuje primát Kristovho milosrdenstva nad Adamovým hriechom. Cirkev nemôže neuvažovať o najslabších členoch ľudskej rodiny, ktorí nie sú schopní používať rozum, svedomie a slobodnú vôľu. Text berie do úvahy teologický princíp hierarchie pravdy. Základnou argumentáciou je, že milosrdenstvo Božie chce, aby všetky ľudské bytosti boli spasené. Milosť má prioritu pred hriechom, vylúčenie ZND z raja je v rozpore s osobitnou láskou Krista k najmenším. Dokument opakovane tvrdí, že „odrážajúc milosrdenstvo Božie, v texte opísané fakty dávajú značné teologické a liturgické dôvody pre nádej, že aj nepokrstené deti sú spasené“. Neneguje sa krst, ktorý je obvyklým spôsobom získania spásy. Cirkev však verí, že môžu byť aj iné spôsoby dosiahnutia spásy. Žiadna ľudská bytosť sa nemôže sama spasiť; spása prichádza len od Boha skrze Ježiša v Duchu Svätom. Pre osud ZND je tajomstvo univerzálnej spasiteľskej vôle základným princípom. Cirkev nikdy neučila „absolútnu nutnosť“ krstu pre spásu. Kristus často prejavoval lásku k deťom. Kresťania sú ľudia modlitby a nádeje, ktorá sa opiera o živého Boha, Spasiteľa všetkých.
tags: #bude #nepokrstene #mrtve #dieta #spasene