Príbeh, ktorý otriasol celým Slovenskom, sa začal v júli roku 2015 v Nitre. Dvojročná Kristínka zomrela v rozhorúčenom aute, pretože ju otec, Jozef Kurák, zabudol odviezť do škôlky cestou do práce. Táto mimoriadne nešťastná udalosť mala zrejme ďalšie smutné pokračovanie. O rok a pol neskôr, v stredu dopoludnia, bolo medzi Pohranicami a Malantou v okrese Nitra nájdené telo 58-ročného Jozefa Kuráka. Podľa informácií televízie JOJ z prostredia obce ráno okoloidúci, ktorý ho našiel, zavolal na 112-ku. Muž už nejavil známky života. Pravdepodobne si bol zabehať, mal totiž športové oblečenie.
Osudný deň, ktorý zmenil všetko
Bol by to úplne obyčajný deň. Lenže 22. júla 2015 sa jednej rodine zrútil svet. Tragédia, ktorá sa stala v Nitre a otriasla celým Slovenskom, nemala do tých čias v našich končinách obdobu. Podnikateľ Jozef Kurák zabudol odviezť dvojročnú dcérku Kristínku do škôlky. Dievčatko zomrelo v rozhorúčenom aute. Bolesť rodičov nakoniec vyústila do smrti samotného otca o rok a pol neskôr.
Pamätám si na ten deň, akoby bol len nedávno, hoci je to už deväť rokov. Mala som pár dní pred pôrodom svojej druhorodenej dcéry a doma dvojročného syna. Možno preto ma tá správa o smrti rovnako starého dievčatka v Nitre priklincovala k obrazovke. Otec ju cestou do práce viezol do škôlky, ale tam ju nevyložil, automaticky zastal pred firmou, vystúpil a zabuchol dvere auta, v ktorom jeho dcérka zaspala… Správy v televízii ukazovali až to, čo sa dialo poobede. Po telefonáte manželky, ktorá v škôlke dcéru nenašla, vybehol Jozef zrazu bezmyšlienkovite k svojmu čiernemu Passatu a parkoviskom sa ozval už len jeho zúfalý krik. Dievčatko stále pripútané v autosedačke bolo mŕtve…
Prakticky celým Slovenskom letela odsudzujúca otázka - čo je to za otca? Až postupne dostali priestor odborníci, ktorí vysvetľovali, že taký ako ktorýkoľvek iný. Stať sa to totiž mohlo komukoľvek z nás. V tom čase, keď predné strany bulváru plnili krvilačné titulky o dieťati, ktoré sa zaživa uvarilo, priniesol Denník N americkú reportáž o rodičoch, ktorí v aute zabudli svoje deti a tie v horúčave zomreli, ocenenú v roku 2009 Pulitzerovou cenou. Boli medzi nimi zubár, poštár, sociálny pracovník, policajt, evanjelický duchovný, zástupca riaditeľa školy, stavbár, univerzitný profesor, kuchár z pizzerie, ale aj detský lekár… Ako je to možné?
Autor reportáže Gene Weingarten citoval profesora molekulárnej fyziológie z University of South Florida Davida Diamonda, ktorý je odborníkom na pamäť. Ten vysvetľoval, že v situáciách, ktoré sa týkajú všedných a rutinných motorických zručností, fungujú u ľudí ako taký pomocný autopilot bazálne gangliá, čiže tá najprimitívnejšia časť nášho mozgu, takmer identická s mozgom jašteríc. „Keď náš prefrontálny kortex, ktorý je určený na myslenie a analýzu, a hipokampus, ktorý vytvára a uchováva naše okamžité spomienky, cestou do práce plánujú, čo budeme v ten deň robiť, hlúpe, ale výkonné bazálne gangliá sú tie, ktoré v skutočnosti šoférujú auto.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Syndróm zabudnutého bábätka
Podobný prípad ešte slovenské súdy neriešili. V zahraničí sa podobné tragédie stávajú častejšie. Vôbec pritom nemusí ísť o nedbanlivých rodičov, odborníci túto situáciu nazvali "syndróm zabudnutého bábätka".
Pomoc priateľa v najťažších chvíľach
Presne s týmto článkom sa potom vracal k Jozefovi, najlepšiemu kamarátovi z vysokoškolských štúdií Dušan Budzák, ktorý prežil s ním a jeho manželkou najťažšie hodiny a dni po smrti ich dievčatka. Hoci v prvom momente sa zdráhal. „Čo by som mu povedal? Čo by som urobil?! Kto vie, čo v takej chvíli robiť?“ pýtal sa podľa spomienok v knihe Môj život s Jojom, ktorú o ich priateľstve a kamarátovej tragédii neskôr napísal, sám seba dookola. Aj vtedy, keď už predsa len sedel za volantom. „Ako robot, bez zmyslov som nasadol do auta a vyrazil smerom do Nitry. Myslel som si jedno a robil niečo úplne iné. Striedavo som pridával, aby som bol čo najskôr pri nich, a hneď nato som skladal nohu dole z pedála a presvedčený, že tam nemám čo robiť, som to chcel otočiť,“ píše.
Cestou sa teda radil so známym psychológom, či naozaj nezaradiť spiatočku. „Súrne by som potreboval radu…“ napísal mu. „Ak ste zaregistrovali tragédiu v Nitre, kde otec zabudol dcéru v aute a tá zomrela, je to môj najväčší priateľ. Idem za ním, pretože aj jeho kolegovia a naši známi si myslia, že ma potrebuje. Je to vhodné? Ak nie, otočím sa…“ odoslal správu. Po odborníkovom odobrení nakoniec predsa len zaparkoval pred ich domom a vstúpil dnu. „Všade bola tma. Išiel som poslepiačky za svetlom, ktoré prichádzalo kdesi z kuchyne. Zbadal som, ako chrbtom ku mne pri stene stojí Jojo. Nehýbal sa z miesta, no knísal sa. Ako nízky strom vo vetre. Dopredu a dozadu. Ruky mal spustené vedľa tela, trochu pokrčené v lakťoch a pozeral sa na stenu pred sebou. Bol tam fľak, veľký ako pomaranč. Mal pocit, že niečo musí povedať. „Jojo, toto si posral,“ vyhŕkol zrazu. „Jojova tvár sa skrivila do strašnej grimasy a potichu zakvílil. Potom zaklonil hlavu dozadu a strašne zareval. Hlasno a silno. Ten rev ma ochromil a telom mi prebehla vlna, studená a hrboľatá, sivá a chladná, až ma z nej zamrazilo,“ opísal Dušan svoje najťažšie stretnutie s kamarátom. Vzápätí pochopil, z čoho ten fľak na stene je. „Jojo stál oproti a celou silou do nej vrážal čelom. Stena sa farbila krvou po každom údere. Pristúpil som rýchlo k nemu, odzadu ho pevne objal a držal, kým to knísanie neprestalo a neskončil s búchaním čela do steny,“ spomínal. Cítil sa čím ďalej, tým viac bezmocný. Bolesti bolo v dome totiž toľko, že už aj on mal pocit, že to nevydrží. „Z izby sa každú chvíľu ozýval strašidelný rev. Jojo chrčal a potom reval, až mu išli prasknúť žily na krku a na čele. Katka prerývane dýchala v záchvatoch, ktoré sa stupňovali. Začínal som byť zúfalý…“ vrátil sa k momentom, ktoré predtým ani potom nezažil, a na rovinu priznáva, že nikdy dovtedy nevidel, aby žiaľ tak strašne bolel. „Už to nebolo len na ich duši. Pociťovali strašné bolesti na celom tele. Prechádzali nimi kŕče, ktoré ich trápili až tak, že stonali, dýchali prerývane a celé telo mali citlivé na dotyk. Vždy to prešlo len na chvíľu, keď sa jeden začal strachovať o druhého,“ dodal. Dodnes na to, čo v tie prvé dni videl, nemá slová. „Toľko utrpenia sa nedá slovami opísať. Zrútenia, omdletia, snaha sa pozviechať a opäť ťažké dýchanie, potom zase mdloby…“ spomína Dušan aj v rozhovore pre MOJE ZDRAVIE s tým, že vracať sa do tých chvíľ bolí dnes aj jeho. „Jojo stál oproti stene a celou silou do nej vrážal čelom.
Súdny proces a podmienečný trest
Po vyše roku od tragédie sa Jozef K. musel navyše postaviť pred súd, pričom čelil obžalobe z prečinu usmrtenia, za ktorý mu hrozilo až päťročné väzenie. Sudca sa počas procesu niekoľkokrát vrátil k tomu dňu, jednému z najhorúcejších v to leto. Podľa znaleckého posudku už po hodine bolo v aute, v ktorom dvojročné dievčatko zostalo, vyše 60 stupňov Celzia, zomrelo tak na prehriatie organizmu a na tele malo samé pľuzgiere… Každé to slovo Jozefa doslova bolelo, vo svojej záverečnej reči preto prosil sudcu, aby pri rozhodovaní o treste zvážil, že túto hrôzu už z jeho života nikdy nič nevymaže. „Cítim vinu, že som nedokázal ochrániť svoje dieťa. Cítim vinu za to, že som túto hrôzu spôsobil. Nech bude rozsudok akýkoľvek, v našom živote nehrá dôležitú úlohu. Jeho dôsledky skôr či neskôr pominú, ale my budeme žiť ďalej. A tá hrôza tu bude. Prosím, zvážte to. Len chcem dúfať a veriť, že sa toto nikdy nezopakuje,“ dodal roztraseným hlasom a so slzami v očiach.
Prvostupňový súd ho napriek tomu uznal za vinného a vymeral mu dvojročnú podmienku. Proti rozsudku o vine sa preto odvolal a o veci mal následne rozhodnúť krajský súd. Ďalšieho pojednávania sa však utrápený otec už nedožil.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Smrť Jozefa Kuráka
Medzi obcami Malanta a Pohranice našli ráno o 09.30 h muža, ktorý si vraj bol zabehať. Na miesto prišli podľa informácií portálu tvnoviny.sk, ktorý správu priniesol, záchranári. Nitrianska krajská hovorkyňa Renáta Čuháková pre portál uviedla, že polícia už prijala trestné oznámenie pre trestný čin usmrtenia.
Minulý mesiac stál pred súdom, dnes je mŕtvy. Jozefa Kuráka, otca Kristínky (†2), ktorú zabudol v rozhorúčenom aute, našli padnutého na zemi. A to len kúsok od domu, kde býval so svojou manželkou. Podľa našich informácií našli Jozefa medzi obcami Pohranice a Malanta v športovom oblečení. Na mieste, kde našli Jozefovo telo, bola policajná páska. Jozef si bol zrejme zabehať. "Predbežne bolo vylúčené cudzie zavinenie tejto smrti, presná príčina bude známa až po pitve. V tejto súvislosti sme prijali trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu usmrtenia," povedala nitrianska policajná hovorkyňa Renáta Čuháková.
V dome Kurákovcov v Pohraniciach sa včera večer svietilo a podporiť zdrvenú manželku prišla blízka rodina a priatelia.“Dnes sa k tomu nechcem vyjadrovať, je to pre nás veľmi ťažké,” povedal pre Plus JEDEN DEŇ Jozefov užialený syn.
Reakcie okolia a priateľov
Jozef Kurák žil v Pohraniciach pri Nitre a miestni sa o ňom vyjadrujú len v dobrom. Niektorí špekulujú aj o možnej samovražde, čo by mohli potvrdiť aj slová jeho priateľa: „Nevieme čo sa stalo, všetko sú len špekulácie. Poznali sme sa 40 rokov, bol vždy zdravý,“ povedal. "Býval kúsok odo mňa, bola to skvelá rodina, držali spolu aj napriek tragédii, ktorá ich postihla," povedal nám sused, ktorý si neželal byť menovaný.
Boli sme sa pozrieť aj v nitrianskej redakcii Pardon, ktorej Kurák šéfoval. Práve na parkovisku pri budove zabudol svoju dvojročnú dcéru v rozpálenom aute. V redakcii už však nikto nebol, no čašníčka z kaviarne pod redakciu nám povedala, že dnes nevidela ani Kuráka, ani jeho kolegov. Správa o jeho smrti ju šokovala.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Emotívne pojednávania a priznanie viny
Pojednávania s Jozefom Kurákom boli vždy veľmi emotívne. Jozef so zastretým hlasom spomínal na osudný deň.„Ráno ako každé iné. Deťom som prichystal raňajky, vzal som Kristínku,“ spomínal. „Po ceste som riešil nejaké termíny, mal som nabitý program.“ Kristínkin otec povedal, že auto zaparkoval pred prácou, zbadal kolegu, vystúpil a zatvoril auto, uvedomil si pípnutie. „Pre mňa bola Kristínka v škôlke,“ podotkol Jozef. Že to nie je pravda, si uvedomil, až keď mu poobede volala manželka, ktorá išla po dcérku do škôlky.„Potom som prišiel k autu…“
Súd uznal obžalovaného za vinného z prečinu usmrtenia, za čo mu uložil trest v trvaní dva roky. Výkon trestu podmienil na dva roky. Jozef sa odvolal. „Nezbavujem sa zodpovednosti … cítim vinu, že som nedokázal ochrániť svoje dieťa,“ povedal.
Pohľad psychológa
Jozef ako podnikateľ pracoval pod stresom a svoje urobila aj tragédia, ktorá sa stala. „Nedá sa povedať, že medzi stratou dcérky a infarktom je priama súvislosť. Ale to, čo zažíval, určite vplyv má. Ide o veľkú záťaž, ktorá môže byť priamou alebo nepriamou príčinou takejto udalosti.
Kniha ako svedectvo o priateľstve a bolesti
Len hŕstka ľudí vedela, čím si rodina Kurákovcov prešla. Spisovateľ Dušan Budzák (57), ich blízky priateľ, sa rozhodol vydať svedectvo o udalostiach v knihe, pri ktorej čítaní behá mráz po chrbte. Sedím oproti spisovateľovi, ktorý si prešiel peklom spolu s rodičmi malej Kristínky. Milovaný anjelik sa už tri roky díva na svoju mamu a desaťročnú sestričku Karolínku z nebíčka. Fatálna chyba jej otca stála dievčatko život.
Spisovateľ Dušan Budzák bol jedným z mála, koho nešťastná rodina v najhorších chvíľach svojho života pustila k sebe. Tragédia, ktorá sa stala v ten júlový deň, otriasla každým. A zároveň ukázala, koľko krutých démonov sa skrýva v ľuďoch. V jednom momente sa z každého v krajine stal sudca. Bohužiaľ, najčastejšie nekompromisný.
Listujem v knihe a pýtam sa Dušana Budzáka, prečo sa rodinný priateľ rozhodol opäť jatriť rany a napísať o tragédii knihu. „Mal som rozpísanú knihu s názvom Kým som získal diplom s podtitulom Môj život s Jojom. Súvisela s nádherným študentským bláznením, ktoré človek zažije na vysokej škole. S Jojom sme študovali elektrotechniku a spolu s ďalšími kamarátmi sme vtedy budovali študentské rádio,“ rozhovorí sa Dušan.
„Potom sa však udiala tragédia s Kristínkou a keď neskôr zomrel aj on, pochopil som, že ten knižný príbeh musím dokončiť úplne inak, ako som plánoval. V jednom zväzku s názvom Môj život s Jojom sú vlastne dve knihy, z ktorých prvá sa volá Kým som získal diplom a druhá Päť a pol milióna sudcov. A práve pre tých 5,5 milióna sudcov som knihu musel napísať. Pretože pravda je, že keď zomrela Kristínka, ani ja som nechápal, ako sa to mohlo stať…“
„Zachytil som tú správu v televízii úplne náhodou. Vravím si - túto budovu poznám, toto auto poznám a aj chôdza toho muža je mi povedomá! Zaregistroval som, že ten muž drží niekoho za plecia a v tej chvíli som si uvedomil, že to je Jozef. Pridal som zvuk a zachytil som posledné slová, že v Nitre sa stala tragédia, pri ktorej zahynulo malé dievčatko,“ rozpráva spisovateľ a mne neunikne, že mu zvlhli oči. „Zostal som úplne paralyzovaný stáť pred obrazovkou. Chcel som ísť do Nitry za kamarátom, a zároveň som nevedel, čo mu poviem: Jojo, nevadí, to prebolí? Rozmýšľal som, že keby sa to stalo mne, chcel by som byť sám a nechcel by som nikoho vidieť.“
Začítam sa do knihy: „Kedy si pochopil, že v škôlke nie je? Nechcem ho týrať, ale toto už musím vedieť aj ja. Jojo si opäť zúfalo vzdychol. Chytil si hlavu do dlaní ako pred chvíľou a zvinul sa celým telom až k svojím nohám: Keď mi Katka zavolala zo škôlky, že prišla po malú, ale oni jej povedali, že som ju tam nedoviezol. Vraj jej volali, ale nedovolali sa jej alebo mali zlé číslo, tak to nechali tak…“
Spýtam sa autora knihy, ako zvládol stretnutie s nešťastnými rodičmi. „Dodnes si pamätám, že moje prvé slová boli: Toto si posral, Jojo! Nechápal som, ako niekto môže zabudnúť svoje dieťa v aute. Až postupne som prenikal hlbšie do toho všetkého. Stretával som sa so psychológmi a keď som začal študovať príbehy, ktoré sa udiali v zahraničí, pochopil som, že nech to znie akokoľvek bizarne, Jojo nič neposral. Keď sa totiž zíde niekoľko náhod dokopy, tak ako sa to stalo v prípade Kristínky, ktorýkoľvek človek na svete je absolútne bezmocný… Bol som jeden z tých, ktorí to tiež nechápali, ale aspoň som nebol taký krutý ako okolie, ktoré začalo vyhlasovať rozsudky. To rodičom Kristínky spôsobovalo ďalšiu traumu. Nemohli ísť na ulicu, aby ľudia na nich nepokrikovali: Ty vrah malých detí! Zhabal som im telefóny, lebo ľudia si zistili ich čísla a začali im volať. Dohadovali sa, že na cintoríne odprevadia do hrobu spolu s ňou aj rodičov,“ šokuje spisovateľ.
Rok a pol po tragédii, v decembri 2016 sa za Kristínkou pobral aj jej užialený otec. Jozef zomrel pri behu, zradilo ho srdce. Rany na duši rodiny Kurákovcov sa znova otvorili. „Keď som mal knihu takmer dopísanú, dospel som k názoru, že ju asi nevydám. Mal som strach, čo to spraví s rodinou. Spojil som sa s Kristínkinou mamou Katkou a chcel som od nej súhlas. Povedala, že mi verí, že to napíšem tak, ako to bolo, ale chce to čítať. Bol som presvedčený, že keď Katka povie, že nie, tak celý náklad zastavím a nechám ho skartovať. V noci mi pípla správa: Práve som dočítala. Tá kniha je nádherná v celej svojej ťažobe, je svojím spôsobom úžasná, pravdivá… Som vďačná, že ste sa s Jojom mali, za to priateľstvo ti budem vďačná…“
Keď sa Dušana spýtam, či vníma túto hroznú tragédiu ako osud, zamyslí sa a odpovie: „Keby sme to brali tak, že toto bol osud a s tým nič nenarobíš, tak by sme museli prijať všetky tragédie sveta. Moje poučenie, ktoré som si po tom všetkom osvojil, je, že skôr než na základe vlastného názoru vyriekneme rozsudok, mali by sme získať vedomosť a poznanie. Pretože vyriecť rozsudok len na základe názoru je veľmi mylné. Lebo súdiť je ľahké, ale veci sa môžu stať bez toho, že by sme ich mohli ovplyvniť. Tak ako v knihe vysvetľujem Jojovi: „Ak by si nenechal odpojiť deň predtým alarm, ak by si nebol v to ráno namontoval novú sedačku za svoje sedadlo, z ktorej sa nevedela Kristínka dostať, ak by ti nezrušili stretnutie, ak by si bol niekto, kto sedel len päť metrov od auta. všimol, že malá je v ňom. a ak by sa zo škôlky dovolali Katke… Ak by sa čo i len jedna z tých vecí stala inak, tak by Kristínka dnes žila a nič by sa nestalo.“
Utrápená mama Katarína: Kristínka aj Jozef sú stále s nami
Pochovať svoje dieťa je hrozná tragédia, ktorá rodičov sprevádza po celý život. Katka Kuráková (36) prišla v priebehu dvoch rokov o dcérku Kristínku († 2) aj o manžela Jozefa († 58), a tak vo svojej duši má dvojnásobný žiaľ. Ako sa toto peklo dá prežiť a čo ju drží nad vodou, povedala exkluzívne v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa na krste knihy Môj život s Jojom, ktorá sa vracia aj k tragédii z júla 2015.
Určite neprejde deň, aby ste v mysli neboli so svojou malou Kristínkou. Aká bola? Úplne iná ako jej staršia sestrička Karolínka. Nehrnula sa do chodenia ani do rozprávania. Bola veľmi pokojné, vnímavé a pohodové dieťa, dokázala sa neskutočne pozerať druhému do očí. Všetko doslova nasávala, so záujmom počúvala. S oboma deťmi som chodila na cvičenie, plávanie, masáže, na ihrisko…
V priebehu roka a pol ste prišli o dieťa aj o manžela. Rozprávate sa v mysli alebo aj nahlas s Kristínkou a s Jozefom? Rozprávam sa s oboma. Veľmi dlho boli moje dialógy s Kristínkou zamerané na to, že som sa jej neustále ospravedlňovala. Aby sa na mňa nehnevala, že ma mrzí, že som v ten deň pracovala a nevedela som byť ja tá, ktorá ju zavezie do škôlky. Zároveň som ju v duchu utvrdzovala o našej láske k nej. Potom skôr myslím na to, aké by to bolo, keby už teraz bola staršia, čo by mi asi povedala.
Ako vníma staršia dcérka Karolínka že už nemá malú sestričku ani ocka? Oni sú obaja dennou súčasťou nášho života. Spomíname na rôzne príbehy a dnes sa už dokážeme pri tom aj smiať. Kedysi to bolo len s veľkými slzami. Nedávno som Karolínke ukázala fotku, kde mi Kristínka vyhádzala celú šperkovnicu, hovorila som jej, že či si pamätá, keď Kristínka rozhadzovala po kuchyni jedlo, inokedy si zasa spomenie Kajka na príbeh, ktorý som ja už možno zabudla. Vieme si na tieto veci spomenúť s úsmevom.
Kniha Dušana Budzáka je spomienkou na študentské časy a priateľstvo s vaším nebohým manželom a druhá časť sa vracia k udalostiam, keď zomrela Kristínka? Nie je ten príbeh jatrením aj tak bolestivých rán? Veľmi som sa bála, keď som knihu začala čítať. Bála som sa, čo všetko tam bude, je to niečo, čo zažívate opakovane. Prečítala som ju a musím povedať, že na mňa pôsobila veľmi terapeuticky. Viem, že ten príbeh ma bude sprevádzať po celý život. Na určitý okamih som nadobudla pocit, že už je ten príbeh preč, nie však minulosť.
Keď som knihu dočítala, povedala som si: Veď ja som to prežila, čo môže byť horšie? To, že som to čítala? Ja mám tie obrazy veľmi často pred sebou. Prekvapivo, prešla som si tým pri čítaní zas, poplakala som si, ale nebolo to také hrozné ako tá realita, ktorá strašne bolí. Som vďačná Dušanovi za tú knihu, pre mňa je to veľmi silný odkaz o ich priateľstve s Jozefom. Budem veľmi úprimná.
Vyčítali ste Jozefovi niekedy, že zabudol dcérku v aute? Nikdy. Vždy som Jožkovi vravela, že sa to stalo nám obom, nie iba jemu, tá tragédia je naša spoločná. Pre mňa je dôležité to, čo som ja celý čas vedela bez ohľadu na to, či by tá kniha vyšla, alebo nevyšla. A to je to, čo som ja prežila. Vždy budem za Jojom stáť.
Lepšieho manžela pre seba a lepšieho otca pre svoje deti by som si nevedela vybrať. Naučila som sa mať okolo seba istú stenu a neriešiť to, že možno niekto iný má iný pohľad. Pretože inak by sme nevedeli prežiť.
Iné tragédie a potreba poučenia
Mladí rodičia z Nitry tvrdia, že ich dieťa zomrelo pre fatálne zlyhanie ošetrujúceho personálu. Podľa nich chlapčeka monitorovali špeciálne prístroje, ktoré mali vypnuté alarmy. Podľa pitvy dieťa zomrelo v dôsledku ťažkého opuchu mozgu. Malý Sebastiána bol pár dní predtým, ako sa mu začal zhoršovať zdravotný stav, veselý a hravý chlapec. Potom si začal pýtať od mamy viac vody, ako bolo bežné. Dieťa bolo neustále smädné, preto mama vyhľadala pomoc lekára. Ten chlapca pre podozrenie na cukrovku poslal do nemocnice. Chlapec skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Od okamihu hospitalizácie boli pri dieťati striedavo obaja rodičia. Podľa záznamov bol Sebastián plačlivý, vystrašený, dehydratovaný. Na JIS mal byť permanentne monitorovaný. Dieťa v podvečer zaspalo a asi o tri štvrte na tri ráno počas spánku, chlapcovi začala pípať infúzna pumpa. Sestra prišla do izby vymeniť infúziu a v tom si matka všimla, že Sebastián vyzerá zvláštne. "Povedala som jej, nech ho skontroluje a ona mi povedala, že čo by mu bolo, že si len leží na kábliku," hovorí roztraseným hlasom Dominika. Až vtedy si údajne sestra uvedomila, čo sa stalo. Obnoviť činnosť srdca sa podarilo až privolanej záchranke. Matka Sebastiána je presvedčená o tom, že sestry nezistili, že dieťa počas spánku prestalo dýchať preto, lebo na JIS nemali zapnuté monitorovacie zariadenia a ako tvrdí, o dieťa sa dostatočne nezaujímali.
Nitrianska nemocnica tvrdí, že dieťa bolo hospitalizované pre novovzniknuté závažné ochorenie. Podľa pitvy chlapec zomrel na ťažký opuch mozgu. Prvotná príčina smrti bol diabetes a predchádzajúca zástava srdca. Po prevoze do Bratislavy lekári dieťaťu už nedokázali pomôcť, rodičov požiadali o darcovstvo orgánov, s čím nakoniec súhlasili. Teraz chcú vedieť čo sa naozaj stalo. Stanovisko nitrianskej polície je zatiaľ stručné: "V prípade stále prebieha vyšetrovanie. Ako spomienku na chlapca si jeho rodičia zmenili priezvisko podľa jeho prezývky.