Dôstojnosť ženy a jej povolanie sú témy, ktoré v posledných rokoch nadobudli osobitnú dôležitosť v ľudskom a kresťanskom uvažovaní. Rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi, zdôraznené v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, poukazujú na to, že nastala hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, a žena nadobúda v spoločnosti význam a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla.
Historický Kontext a Vývoj Uvažovania o Žene
Už pred Druhým vatikánskym koncilom sa objavovali podobné myšlienky v prejavoch pápeža Pia XII. a v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in terris. Po koncile Pavol VI. zdôraznil význam tohto "znamenia čias", keď svätú Teréziu z Avily a svätú Katarínu Sienskú vyznačil titulom "Učiteľky Cirkvi". Biskupská synoda v roku 1971 ustanovila komisiu na štúdium problémov týkajúcich sa povznesenia, dôstojnosti a zodpovednosti ženy. Otcovia synody v roku 1987, venovanej povolaní a úlohe laikov, opätovne študovali otázku dôstojnosti a povolania ženy a žiadali preskúmanie antropologických a teologických základov významu bytia ženou a mužom.
Mariánsky Rok a Encyklika Redemptoris Mater
Synoda sa konala v Mariánskom roku, ktorý podnietil nastolenie tejto témy, ako to vysvitá z encykliky Redemptoris Mater. Táto encyklika rozvíja náuku Druhého vatikánskeho koncilu z konštitúcie Lumen gentium o Panne Márii, Matke Božej, v tajomstve Ježiša Krista a Cirkvi. Panna Mária, biblická "žena", bola zapojená do spasiteľného tajomstva Kristovho a je prítomná v tajomstve Cirkvi. Prítomnosť Matky Božej v tajomstve Cirkvi nás pohýna uvažovať o spojení tejto "ženy" s celou ľudskou rodinou.
Plnosť Času a Dôstojnosť Ženy
"Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy" (Gal 4,4). Týmito slovami apoštol Pavol spája obdobia, ktoré vymedzujú splnenie tajomstva. Syn, Božie Slovo, sa rodí zo ženy, keď prišla "plnosť času". Apoštol nenazýva Ježišovu Matku menom "Mária", ale "ženou", čo sa zhoduje so slovami protoevanjelia v Knihe Genezis (Gn 3,15). Táto "žena" je zapojená do spásonosnej udalosti, ktorá určuje "plnosť času".
Pavol hovorí, že Boh v minulosti hovoril Otcom ústami Prorokov, no v poslednom čase prehovoril ústami Syna (Hebr 1,1-2). Poslanie Syna, "narodeného zo ženy", je stupňom zjavenia, v ktorom sa Boh predstavuje ľudskému pokoleniu. Uprostred tejto udalosti stojí žena. Zjavenie o Bohu ako Trojici je naznačené v nazaretskom zvestovaní. Anjel hovorí Márii: "Hľa, počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho." Mária sa pýta: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" Anjel odpovedá: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto tvoje dieťa bude sväté, bude sa volať Synom Božím."
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Mária dosahuje spojenie s Bohom, ktoré prevyšuje očakávania ľudského ducha. Mária iba mocou Ducha Svätého mohla prijať to, čo je "nemožné u ľudí, ale je možné u Boha" (Lk 1,37). "Plnosť času" poukazuje na dôstojnosť "ženy", ktorá dáva najavo jej povýšenie k spojeniu s Bohom v Ježišovi Kristovi, čo tvorí životný cieľ každého človeka. "Žena" je vzorom celého ľudského pokolenia a ľudskej prirodzenosti.
Efezský Koncil a Materstvo Panny Márie
Kresťanská viera prijala túto pravdu a Efezský koncil ju slávnostne vyhlásil (431). Koncil postavil do svetla význam materstva Panny Márie proti mienke Nestora, ktorý Máriu pokladal iba za matku Ježiša ako človeka. Mária pri Zvestovaní odpovedala svojím "fiat - staň sa!", a tak počala syna, ktorý je Synom Božím, jednej podstaty s Otcom. Je teda matkou Boha, keďže materstvo sa vzťahuje na celú osobu, nie iba na telo alebo ľudskú prirodzenosť. Spojenie Bohorodičky s Bohom spôsobuje nadprirodzené predurčenie každého človeka k spojeniu s Otcom. Mária vysloví svoje slobodné rozhodnutie a svojím "fiat" sa stáva subjektom svojho spojenia s Bohom, ktoré sa uskutočňuje v tajomstve vtelenia Slova.
Rozhovor Anjela s Máriou a Význam Milosti
Evanjelium hovorí o rozhovore anjela s Máriou. Tento dialóg plne pochopíme, len ak ho sústredíme na pozdrav: "milosti plná". Celý dialóg pri Zvestovaní odhaľuje význam nadprirodzenosti a charizmy (kecharitoméne). Milosť, nadprirodzená Božia činnosť, nikdy nevylučuje prírodu ani ju neničí, ale ju zdokonaľuje a zošľachťuje. "Plnosť milosti", udelená Panne z Nazareta, znamená plnosť dokonalosti toho, čo "žene patrí ako vlastné", čo "tvorí jej ženskosť". Tu nachádzame vrchol a pravzor osobnej dôstojnosti ženy.
Keď Mária na slová nebeského posla odpovedá "nech sa mi stane", tým ako "milosti plná" chce vyjadriť svoj postoj voči daru, ktorý jej Boh zjavil, a povie: "Hľa, služobnica Pána" (Lk 1,38). Slová "služobnica Pána" vystihujú povedomie Panny Márie, že voči Bohu je iba stvorením. Slovo "služobnica" charakterizuje priebeh dejín Matky a Syna. Syn, "Syn Najvyššieho", viac ráz o sebe povedal, že "neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil" (Mk 10,45). Kristus si je vedomý, že je "sluhom Pánovým" podľa Izaiášovho proroctva (Iz 42,1; 49,3-6; 52,12). Mária sa zapojila do Kristovej mesiášskej služby už od prvej chvíle svojho Božieho materstva, svojho spojenia so Synom, ktorého "Otec poslal na svet, aby sa skrze neho svet spasil" (Jn 3,17).
Dôstojnosť Človeka a Biblický Počiatok
V úvahách o Mariánskom roku vidíme podstatné hľadisko úvahy o dôstojnosti a povolaní ženy. Nie je možné myslieť, povedať a urobiť niečo vzhľadom na dôstojnosť a povolanie ženy, ak odvrátime myseľ, srdce a konanie od tohoto hľadiska. Dôstojnosť každého človeka a povolanie, ktoré zodpovedá tejto dôstojnosti, majú svoju poslednú príčinu v spojení s Bohom. Mária, biblická "žena", je vyjadrením tejto dôstojnosti a tohto povolania. Každý človek, muž i žena, je stvorený na Boží obraz a na Božiu podobu.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Je potrebné sa pozastaviť pri biblickom počiatku, v ktorom zjavená pravda o človeku ako o "Božom obraze a Božej podobe" je základom každej kresťanskej antropológie. "Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril" (Gn 1,27). Táto správa obsahuje antropologické pravdy: človek je vrcholom všetkých stvorených bytostí; ľudské pokolenie sa začína stvorením muža a ženy; obaja majú ľudskú prirodzenosť a boli stvorení na Boží obraz. Muž a žena ako manželia a rodičia podávajú tento Boží obraz svojmu potomstvu podľa príkazu: "Vzrastajte a množte sa! Naplňte zem a podmaňte si ju!" (Gn 1,28).
Dva Opisy Stvorenia a Rovnakosť Muža a Ženy
V Knihe Genezis nachádzame aj iný opis stvorenia človeka, muža a ženy (Gn 2,13-25). Treba zdôrazniť, že pravda o prirodzenosti človeka ako osobe vysvitá z biblického záznamu. Človek je osobou, tak muž ako žena; obaja boli stvorení na obraz osobného Boha. Človek, na rozdiel od živočíchov, sa podobá Bohu tým, že je obdarený rozumom (animal rationale). Muž a žena môžu vládnuť nad viditeľným svetom (Gn 1,28).
V druhom opise stvorenia človeka (Gn 2,18-25) je štýl reči odlišný, rozprávačský a obrazný. Medzi oboma textami nejestvuje nezhoda. Podľa druhého opisu Genezis (2,18-25) ženu Boh stvoril z jedného mužovho "rebra" a predstavil ju ako druhé "ja", ako spoločníčku muža, ktorý uprostred živočíchov je sám a nenašiel sebe primeranú "pomocníčku". Takto stvorenú ženu muž ihneď uzná, že "toto je napokon kosť z jeho kostí a telo z jeho tela" (Gn 2,23), a preto sa volá "žena". Biblické texty prinášajú výpovede, aby sme si uvedomili rovnakosť muža a ženy, čo sa týka ich ľudskej prirodzenosti. Obaja sú osoby, na rozdiel od ostatných živých bytostí. "Žena" je druhé "ja" v spoločnej ľudskej prirodzenosti. Už odprvoti ich vidno ako "jednotu dvoch", a to znamená prekonanie pôvodnej osihotenosti, v ktorej muž nenašiel "pomocníčku sebe podobnú" (Gn 2,20). Ide tu o spoločníčku života, s ktorou sa muž ako s manželkou môže spojiť, a tak sa s ňou stať "jedným telom", a preto "opustí svojho otca a svoju matku" (Gn 2,24). Biblický opis stvorenia muža a ženy Bohom hovorí aj o ustanovení manželstva ako podmienke na odovzdávanie života novým pokoleniam ľudí: "Vzrastajte a množte sa!" (Gn 1,28).
Boží Obraz a Trojičná Podstata
Keď sa vo svetle pravdy o Božom obraze a o Božej podobe (Gn 1,26-27) zamyslíme nad rozpravou Knihy Genezis (2,18-25), môžeme pochopiť, v čom spočíva charakteristika ľudského bytia ako osoby, ktorou sa muž a žena podobajú Bohu. Každý človek je na Boží obraz, lebo je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, súc mu podobný tým, že môže poznávať a milovať. Človek nemôže byť "sám" (Gn 2,18); môže jestvovať iba ako "zjednotenie" dvoch, teda s inou ľudskou osobou. Ide o vzájomnosť muža so ženou a ženy s mužom. Byť osobou na Boží obraz a na Božiu podobu si vyžaduje aj byť vo vzájomnom vzťahu, v zjednotení s druhým "ja". Do tejto základnej pravdy o Bohu Nový zákon prináša zjavenie tajomstva o vnútornom živote Boha samého. Boh, ktorý sa skrze Ježiša Krista dáva ľuďom poznať, je jednotnosť v Trojici, jednotnosť v spolubytí. To, že človek stvorený ako muž a žena, je obrazom Božím, znamená nielen to, že každý z nich jednotlivo sa podobá Bohu, súc obdarený rozumom a slobodnou vôľou; znamená to tiež, že muž a žena stvorení ako "jednota dvoch" v spoločnej ľudskej prirodzenosti, sú povolaní žiť v spoločenstve lásky a tak predstavovať vo svete to spoločenstvo lásky, ktoré je v Bohu a v ktorom sa navzájom milujú tri Osoby v hlbokom tajomstve jediného božského života. Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh pre jedinosť božstva, sú osoby pre svoje nevyspytateľné božské vzťahy.
Alternatívny Pohľad na Príbeh Stvorenia
Je dôležité pozrieť sa na príbeh stvorenia v širšom kontexte doby, kedy bol vytvorený a aký bol dôvod jeho vytvorenia. Je možné, že príbeh v Knihe Genezis sa doslovne nestal v priestore, čase a histórii. Myšlienka, že človek sa objavil pred 6000 rokmi vo forme Adama a Evy, odporuje tomu, čo vieme o fungovaní planéty a vesmíru.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Prvý muž v Biblii bol nazvaný Adam, pretože "adam" znamená v preklade "muž" a bol stvorený z "adamah", čo znamená "zem". Rimania volali človeka "homo", pretože bol stvorený z "humusu". Mytológie majú zaznamenané, že človek bol vytvorený z hliny a krvi. Vznik ženy z mužských častí je spoločný prvok genezisu s inými mytológiami.
K problému sa dostávame, keď tento príbeh vnímame ako skutočnú udalosť. Pavol sa chytil do pasce viery v reálnu existenciu príbehu a definoval doktríny, ktoré mali držať ženy mimo mužskej cirkvi: "Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale nech je tichá. Pretože prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu."
Častou reakciou na iné vysvetlenie príbehu je: "Boh to povedal, ja tomu verím, a tým je to pre mňa uzavreté." Táto fráza ignoruje podstatu vecí napísaných v Biblii. Jeden z dôvodov, prečo bolo potrebné brať mytologické prvky ako realitu, je ten, že mohli byť pomocou nej formované zákony, ktoré zabraňovali, aby sa určité problémy znovu vyskytli. V príbehu stvorenia je to žena, ktorá berie najväčšiu zodpovednosť.
V skutočnosti je príbeh o páde ženy a matriarchátu, ktorý použili muži Starého Zákona, aby znovu zaviedli patriarchát a ochránili Izraelitských mužov od uctievania bohýň. V kultúrach založených na uctievaní bohýň, narodenie nového života a reprodukcia boli výsostné funkcie ženy. Ženy boli mystické a mali rešpekt. Mohli darovať vlastníctvo svojim deťom.
Kultúrny boj systémov je pozadím vzniku príbehu stvorenia v Knihe Genezis, kedy je znázornený pád ženy a jej zlého radcu hada. Pád Evy (kultu bohyne) je pôvodom všetkého zla a dôvodom stavu, v ktorom sa ľudstvo nachádza. Kvôli tomu je odsúdená na bolestivé rodenie detí a podriadenosť mužovi. Taliban je príkladom toho, aký je dôsledok pretrvania viery vo vinu ženy za pád celého ľudstva, kde sú ženy obeťami patriarchálneho systému.
Príbeh Adama a Evy sa nestal. Adam a Eva neexistovali. Nebola žiadna záhrada Eden a neexistoval hovoriaci had. Udalosti príbehu sú dôsledkom politického a náboženského vplyvu na zosadenie kultu bohýň, ktorý ohrozoval Izraelskú kultúru.
Príbeh sa nadčasovo deje doteraz. Nie je to príbeh dvoch ľudí z mäsa a kostí, ale príbeh sŕdc celého ľudstva. Každý deň sme vystavení rozhodnutiam, ktoré závisia od toho, ako sa bude formovať náš osobný, rodinný a kultúrny život. Ľudský pád nie je výsadou hada a ženy, ale nás všetkých, keď vyhráva naše ego nad láskou k blížnemu.
Patriarchálne kresťanstvo nemá cieľ a motiváciu, ak nemá nepriateľa. Neexistuje "len my" bez "oni nie". Nemôžu byť "vyvolení" bez "nevyvolených". Nie sú tu "obrátení" bez "neobrátených".
Medzi biblické príbehy patria: Keď sa začal svet (Genezis 1,1-2,25), Šepkajúci had (Genezis 3,1-24), Noemova plávajúca zoo (Genezis 6,5-9,17), Abrahám sa sťahuje z domova (Genezis 12,1-13,18), Dieťa, ktoré sa volalo "smiech" (Genezis 17,15-18,15;21,1-8), Ako Jákob oklamal svojho brata (Genezis 25,27-34; 27,1-45), Jozef, obľúbený syn (Genezis 37,1-36), Veľmi šťastná rodina (Genezis 42,1-46,30), Miriam a princezná (Exodus 2,1-10), Muchy, vredy a kobylky (Exodus 5,1-2; 6,28-12,36), Útek z Egypta (Exodus 14,5-30), Desať pravidiel pre život (Exodus 20,1-17), Múry Jericha (Jozua 5,13-6,20), Gideonova modlitba (Kniha sudcov 7,1-22), Chlapec, ktorý počúval Boha (1. Samuelova 3,1-21), Dávid bojuje s obrom (1.Samuelova 17,1-54), Pastierova pieseň (Žalm 23), Búrka na jazere (Marek 4,35-41; Lukáš 8,22-25), Ježiš uzdravuje malé dievčatko (Lukáš 8,40-56), Chlieb a rybky (Lukáš 9,10-17; Ján 6,1-14), Skutočný priateľ (Lukáš 10,25-37), Príbeh o stratenej ovečke (Lukáš 15,3-7), Príbeh o milujúcom otcovi (Lukáš 15,11-24), Vojaci v záhrade (Matúš 26,36-56), Ježiš zomiera na kríži (Ján 19,17-42), Mária plače za Ježišom (Ján 20,1-18), Ježiš je nažive! (Ján 20,24-28), Raňajky pri jazere (Ján 21,1-17), Ježiš posiela pomocníka (Skutky apoštolov 2,1-12), Peter rozpráva o Ježišovi (Skutky apoštolov 2,1-12), Muž v bráne (Skutky apoštolov 3,1-10), Štefanova smrť (Skutky apoštolov 7,54-8,1), Oslepujúce svetlo (Skutky apoštolov 9,1-9), Saul v koši (Skutky apoštolov 9,10-25), Peter a anjel (Skutky apoštolov 12,6-19), Neznámy Boh (Skutky apoštolov 17,16-34), Stroskotanie Pavla (Skutky apoštolov 27,13-44), Skutočná láska (1. Korinťanom 13).