Amok u 2-5 ročného dieťaťa: Príčiny, prejavy a stratégie zvládania

Amok, alebo záchvaty zúrivosti, sú bežnou súčasťou vývoja detí vo veku 2 až 5 rokov. Hoci môžu byť pre rodičov náročné a stresujúce, je dôležité pochopiť ich príčiny a prejavy, aby sme vedeli, ako na ne správne reagovať a pomôcť dieťaťu zvládať svoje emócie. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, od príčin a prejavov amoku, až po praktické stratégie zvládania a prevencie.

Obdobie vzdoru a hysterické záchvaty: Normálny vývoj alebo problém?

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že prejavy ako hádzanie sa o zem, krik, plač a zúrivé rozhadzovanie vecí naokolo sú často súčasťou bežného vývoja dieťaťa. Hodnotenie, že takéto prejavy majú len zlé a nevychované deti, je absolútne nesprávne. Prvé obdobie vzdoru je charakteristické pre vek 2 až 3 rokov, no nemožno ho fixovať na presný vek. Vzdor sa môže objaviť u dieťaťa, keď má 1 rok, ale aj keď má 5 rokov. Všeobecne sa však prvé obdobie vzdoru typicky objavuje v priebehu 13. - 36. mesiaca. To, ako dlho trvá obdobie vzdoru, je veľmi individuálne. Hysterický plač u 4-ročného dieťaťa je rovnako pravdepodobný ako záchvaty hnevu u 2-ročného dieťaťa.

Prečo sa vlastne hysterické záchvaty u detí objavujú? Najlogickejším vysvetlením je práve obdobie vzdoru, pre ktoré sú takéto prejavy typické. „Prvá puberta“ je prirodzeným javom, ktorý sa vo vývoji dieťaťa objavuje. Súvisí s hormonálnymi zmenami, ale tiež s intelektuálnym, emocionálnym, psychickým a sociálnym vývinom. Snahou dieťaťa je presadiť svoju vôľu, a to za každú cenu. Dôvodom hysterických prejavov, kriku, plaču a hádzania sa o zem je, že dieťa nedokáže ovládať a vyjadriť svoje emócie. V prvom období vzdoru je ťažké pre dieťa pochopiť, že niečo musí rešpektovať a nedokáže chápať ani pocity iných ľudí. Jeho emočný vývoj nie je natoľko zrelý, aby to vyjadrilo inak než hnevom. Týmto spôsobom uvoľní svoju frustráciu a verí, že dosiahne to, čo chce.

Čo sa skrýva za záchvatmi zlosti?

Ako rodičov by nás však vždy malo zaujímať, čo sa v skutočnosti skrýva za prehnanou reakciou dieťaťa. Zvyčajne nejde o samotný podnet, ktorý záchvat zlosti akože vyvolal. Ide o viac. Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu “chce ma strápniť” skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme je, že dieťa je v strese.

Medzi najčastejšie príčiny záchvatov zlosti patria:

Prečítajte si tiež: Diagnostika šelestu u detí

• Únava: Nedostatok spánku môže výrazne ovplyvniť emocionálnu stabilitu dieťaťa.
• Hlad: Nízka hladina cukru v krvi môže viesť k podráždenosti a záchvatom zlosti.
• Pocit nedostatku pozornosti a lásky: Dieťa sa môže cítiť odstrčené a nemilované, ak mu rodičia nevenujú dostatok času a pozornosti. Možno ste nepočuli, že aj neustále “odpinkávanie” dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované. Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa tieto pocity nemá spracované.
• Bolesť: Fyzická bolesť alebo diskomfort môžu vyvolať záchvat zlosti.
• Akýkoľvek fyzický diskomfort: Nepohodlné oblečenie, teplo alebo chlad môžu prispieť k podráždenosti.
• Nepriaznivá udalosť v rodine: Hádky či rozvod rodičov, smrť blízkej osoby môžu byť pre dieťa veľmi stresujúce.
• Frustrácia: Neschopnosť dosiahnuť cieľ alebo zvládnuť určitú úlohu môže viesť k záchvatu zlosti.
• Strach: Strach z tmy, cudzích ľudí alebo iných situácií môže vyvolať záchvat zlosti.

Prevencia: Ako predchádzať záchvatom zlosti?

Prevencia je kľúčová. Je dôležité vytvoriť deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku). K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.

• Nastolenie rodinnej rutiny: Pravidelný režim dňa poskytuje dieťaťu pocit bezpečia a predvídateľnosti.
• Dostatok spánku a zdravá strava: Zabezpečte, aby dieťa malo dostatok spánku a vyváženú stravu.
• Dostatok pozornosti a lásky: Venujte dieťaťu dostatok času a prejavujte mu lásku a náklonnosť.
• Komunikácia: Rozprávajte sa s dieťaťom o jeho pocitoch a pomáhajte mu ich pomenovať.
• Učenie sociálnych zručností: Učte dieťa, ako sa správať v rôznych situáciách a ako riešiť konflikty.
• Stanovenie pravidiel a hraníc: Jasné pravidlá a hranice poskytujú dieťaťu pocit bezpečia a istoty. Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku.
• Predchádzanie stresovým situáciám: Snažte sa predchádzať situáciám, ktoré môžu u dieťaťa vyvolať stres alebo frustráciu. Ak viete, že dieťa vykonáva určitú aktivitu alebo sa hrá, skúste ho dopredu upozorniť, že o 10 minút musí končiť, pretože musíte ísť z návštevy domov. Tým, že dieťaťu vystavíte okamžitú stopku a vytrhnete ho z jeho sveta hier, spustíte jeho vzdor, ktorý môže prepuknúť až do hysterického záchvatu. Taktiež, ak raz viete, že pri nákupe v obchodnom centre sa nevyhnete tomu, aby sa pred vstupom do hračkárstva nespustil záchvat plaču, snažte sa takýmto situáciám vyhýbať. Skúste poprosiť partnera, kamarátku, svokru, svokra, mamu či otca o to, či by vaše dieťa nepostrážili, kým si potrebnú vec vybavíte. Rovnako tak od dieťaťa nevyžadujete prehnanú aktivitu, ak je unavené.
• Rešpektovanie potrieb dieťaťa: Snažte sa rešpektovať potreby dieťaťa a brať do úvahy jeho vek a vývojové štádium. Je vhodné k dieťaťu od malička pristupovať ako k rovnocennému partnerovi. Neberte dieťa ako malé stvorenie, ktoré ničomu nerozumie. Vzájomný rešpekt je dôležitý v každom vzťahu, a to platí aj vo vzťahu rodič - dieťa. Batoľatá nechápu, čo od nich rodič chce a rodič zasa niekedy nechápe, čo batoľa vyžaduje od neho. Koniec koncov, dieťa sa kreuje a je ľudskou bytosťou, ktorá nie je dokonalá, učí sa a robí chyby.
• Podpora samostatnosti: Podporujte dieťa v samostatnosti a umožnite mu robiť rozhodnutia, ktoré sú preň vhodné. Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumela som, prečo sa takto začala moja dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom. Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich. Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti. Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.
• Nekonzistentné pravidlá: Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá. Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú. Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
• Prílišná stimulácia: Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov. Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti. Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv. Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách.

Ako reagovať, keď už záchvat nastane?

Ak už ste si s vaším dieťaťom nejakým tým hysterickým záchvatom prešli a viete, že takáto situácia hrozí, ideálna je prevencia a snaha takýmto situáciám predchádzať. Ak sa už nepodarí hysterickému záchvatu u dieťaťa predísť je dôležité, aby rodič zachoval pokoj a zvolil správne riešenie. Iba tak sa podarí situáciu vyriešiť a rozrušené dieťa upokojiť.

• Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste vy zostali pokojní a ovládali svoje emócie. Vaša nervozita sa môže preniesť na dieťa a zhoršiť situáciu.
• Ignorujte nevhodné správanie: Ak dieťa nie je v ohrození, ignorujte jeho nevhodné správanie, ako je krik, plač alebo hádzanie sa o zem. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane.
• Zabezpečte bezpečnosť: Ak dieťa ohrozuje seba alebo iných, zasiahnite a zabezpečte jeho bezpečnosť. Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť.
• Odpútajte pozornosť: Skúste odpútať pozornosť dieťaťa od toho, čo vyvolalo záchvat zlosti. Veľmi funkčná a osvedčená metóda je odpútanie pozornosti dieťaťa. Ak sa dieťa uchyľuje k záchvatu plaču alebo sa schyľuje k nervovému amoku, skúste poukázať na auto na ceste, vtáka na strome, psa za ohradou alebo na niečo smiešne, čo ho vizuálne zaujme. Skúste pokojne aj grimasy alebo spievanie, zaujmite jeho pozornosť niečím, čo má rado, pýtajte sa ho otázky, na ktoré pozná odpoveď, dajte mu možnosť ukázať, aké je šikovné.
• Ponúknite objatie a upokojenie: Počas záchvatu alebo po ňom ponúknite dieťaťu objatie a upokojenie. Tým, že mu objatím ponúknete svoju lásku, prihovoríte sa mu, ho šokujete. Dieťa môže z vašej reakcie pochopiť, že mu rozumiete a utíchne. Aj napriek tomu, že by rev a plač pokračovali, dieťa bude tento akt vnímať pozitívne. Pokiaľ sa scéna odohráva na verejnosti, dieťa objatím uchopte a odneste do súkromia, kde bude mať priestor sa upokojiť.
• Vysvetlite a poučte: Vysvetľovanie môže začať až v okamihu, keď dieťa prekoná vrcholnú fázu hysterického záchvatu. V opačnom prípade to nemá žiadny význam. Dieťaťu dajte najavo, že jeho hnev chápete a že hnev je normálny, ale spôsob, akým chce svoje dosiahnuť, je nesprávny. Vysvetlite mu, že nabudúce sa tak nesmie správať. Ak je to možné, dajte mu priestor sa vyjadriť. Objasnite mu, že aj vy sa hneváte, ale takáto reakcia je nevhodná a takýmto správaním vám ubližuje. Dieťa nechce ubližovať svojím rodičom a pochopí, že musí konať a svoje pocity vyjadrovať inak. V ideálnom prípade.
• Empatia: Dôležitá je empatia, preto dieťa nenapodobňujte ani sa jeho hysterickým záchvatom nevysmievajte. Takéto praktiky nefungujú. Dieťaťu musíte dať pocítiť, že jeho frustrácii rozumiete, no zároveň mu objasniť, prečo sa jeho požiadavke nedá vyhovieť. Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
• Stanovte hranice a trvajte na ich dodržiavaní: Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
• Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie: Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu. Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu. Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.
• Ústupky nie sú riešenie: Žiadne ústupky nie sú riešenie. Jednou vecou je kompromis, no druhou, ak dieťaťu v jeho požiadavke vyhoviete. Ak idete k lekárovi a lízankou môžete záchvat utíšiť, ako krajné riešenie, prečo nie. Nedovoľte, aby sa dieťa cítilo zle. V zmysle, že nie je dobré dať dieťaťu pocítiť, ako ostatné deti poslúchajú, ale ono je zlé. Nesnažte sa u dieťaťa vzbudzovať pocity, že je horšie ako jeho okolie. Nestrápňujte ho a nevysmievajte sa mu.

Čo nerobiť počas záchvatu zlosti?

• Neopúšťajte dieťa a neignorujte ho: Jediné, čo týmto dosiahnete, bude, že dieťa začne panikáriť.
• Nereagujte hnevom: Kontrolujte sa počas záchvatu dieťaťa. V žiadnom prípade sa neuchýľte k tomu, že budete na dieťa reagovať jeho „mincou“ a dáte mu pocítiť radikálny hnev, potrestáte ho alebo nebodaj zbijete. Nehádajte sa s ním. Tresty a vyhrážky situáciu len zhoršia a ak máte pocit, že zastrašovanie na dieťa zabralo, vedzte, že do budúcna môžete dieťaťu spôsobiť traumy alebo zvýšenie miery vzdorovitosti.
• Nesnažte sa dieťa zastaviť za každú cenu: Ak je dieťa v amoku, nemá príliš veľký zmysel snažiť sa mu niečo dohovárať alebo mu niečo vysvetľovať. Aj tak vás nebude akceptovať a vnímať. Nechajte amok odznieť, aj napriek tomu, že sa akt odohráva na verejnosti.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc?

Zatiaľ čo občasné záchvaty zlosti sú normálnou súčasťou vývoja, existujú situácie, kedy je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Americkí vedci vo svojej štúdii v roku 2007 porovnali hysterické záchvaty zdravých detí s deťmi, ktoré mali diagnostikované ochorenia ako depresia, ADHD, hyperaktivita či deštruktívne správanie. Faktom je, že každé dieťa dokáže vytvoriť skutočne dramatickú scénu so slzami, krikom, plačom, hádzaním sa o zem. Zdravé deti však nebývajú tak agresívne a ich záchvat netrvá príliš dlho, v porovnaní s rovesníkmi s ochorením.

Päť varovných signálov, že dieťa trpí závažným mentálnym ochorením a rodičia by mali jeho stav konzultovať s odborníkmi:

1. Agresivita: Agresivita voči osobe, ktorá sa o drobca stará alebo voči predmetom, prípadne obom. Ak takéto násilné správanie zaregistrovali rodičia vo viac než polovici prípadov výbuchov zlosti v posledných 10 až 20 výbuchoch, môže to byť znamením deštruktívneho správania.
2. Sebapoškodzovanie: Deti s depresiami mali, v porovnaní so zdravými rovesníkmi, sklony k tomu, aby sa hrýzli, škriabali do krvi, búchali si hlavu o stenu, alebo kopali do rôznych predmetov s úmyslom zraniť sa.
3. Časté výbuchy zlosti: Vážnym psychickým problémom trpia predškoláci s desiatimi až dvadsiatimi výbuchmi zúrivosti za mesiac doma, prípadne tí, ktorí majú päť a viac takýchto scén za deň počas niekoľkých dní mimo domova.
4. Dlhé výbuchy zlosti: Vedci odporúčajú spozornieť pri hystériách trvajúcich vyše 25 minút.
5. Neschopnosť upokojiť sa: Tieto deti potrebujú vždy vonkajšiu silu, aby získali opäť stabilitu. Buď ich musia rodičia vytrhnúť zo situácie alebo ich podplatiť koláčikom či hračkou, inak to bude stále pokračovať.

Prvé príznaky duševných problémov u detí

MUDr. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Prečítajte si tiež: Očkovanie a astma u detí: Čo potrebujete vedieť

Medzi najčastejšie príznaky patria:

• Častý plač bez zjavného dôvodu
• Neustály smútok a strata záujmu o aktivity
• Izolácia od kamarátov a rodiny
• Problémy so spánkom a stravovaním
• Úzkosti a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť
• Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania
• Výkyvy nálad, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania

V takýchto prípadoch je dôležité vyhľadať pomoc detského psychológa alebo psychiatra, ktorí dokážu diagnostikovať prípadné problémy a navrhnúť vhodnú liečbu.

Záchvaty plaču u detí v noci - spánkový rituál

Podľa viacerých odborníkov môžu byť nekontrolovateľné záchvaty plaču u detí v noci či pred spaním často dôsledkom nevhodného spánkového rituálu. Problémy so spánkom či zaspávaním sú často spôsobené nesprávne nastaveným spánkovým cyklom. Ideálne je podľa psychológov vytvoriť dieťaťu rutinu s úkonmi, po ktorých bude vedieť, že v danom čase nasleduje vždy spánok.

Prečítajte si tiež: Recepty pre 9-ročných chlapcov

tags: #amok #u #2 #5 #rocneho #dieta