Športy a pohybové aktivity sú pre deti kľúčové nielen pre ich fyzický rozvoj, ale aj pre budovanie dôležitých životných schopností. Je dôležité vzbudiť a prehlbovať záujem o šport už u malých detí a motivovať aj mladých. Rodičia by mali ísť príkladom a vyvarovať sa chýb, ktoré by mohli udusiť lásku k akejkoľvek športovej aktivite.
Dôležitosť športových kurzov pre deti
Športové kurzy sú viac než len tréning. Predstavujú priestor, kde sa deti môžu naučiť hodnotné životné lekcie, získať nové zručnosti a budovať si silný základ pre budúcnosť.
- Pravidelnosť a disciplína: Každý kurz, najmä športový, si vyžaduje pravidelný tréning. Pravidelná účasť na kurzoch pomáha deťom pochopiť dôležitosť vytrvalosti a disciplíny. Tieto vlastnosti sú dôležité nielen v športe, ale aj v škole a neskôr v profesionálnom živote.
- Fyzická kondícia: Pravidelný pohyb zlepšuje fyzickú kondíciu, posilňuje srdce, kosti a svaly. Kurzy ponúkajú systematický prístup k pohybu, ktorý prispieva k zdravému životnému štýlu.
- Sociálne zručnosti: Športy poskytujú deťom jedinečnú príležitosť stretnúť sa so svojimi rovesníkmi, učiť sa spolupráci a komunikácii. Ak dieťa kurz ukončí predčasne, môže prísť o cenné príležitosti na rozvoj sociálnych zručností a interakcie s rovesníkmi.
- Sebavedomie: Každý dosiahnutý pokrok na kurze, či už ide o zvládnutie novej techniky alebo zlepšenie výkonu, posilňuje sebavedomie dieťaťa.
- Zdravý životný štýl: Ak si dieťa vytvorí zvyk pravidelne sa venovať pohybovej aktivite, existuje veľká pravdepodobnosť, že si tento zvyk prenesie aj do dospelosti.
- Zvládanie stresu: Športové aktivity pomáhajú deťom zvládať stres a budovať odolnosť voči výzvam. Pohyb a interakcia s rovesníkmi stimulujú produkciu endorfínov, ktoré zlepšujú náladu a podporujú celkové mentálne zdravie.
- Rozvoj motoriky: Dlhodobé zapojenie do športových kurzov výrazne prispieva k rozvoju jemnej a hrubej motoriky.
- Zvládanie prehier: Športy učia deti zvládať prehry, prijímať konštruktívnu kritiku a vyrovnávať sa s náročnými situáciami.
- Pozitívny vzťah k pohybu: Zapojením do športových kurzov sa u detí vytvára pozitívny vzťah k pohybu a športu. Tento vzťah im môže pomôcť zvládnuť obdobia, keď budú čeliť stresu alebo vyčerpaniu.
- Rodinné putá: Účasť detí na športových aktivitách môže mať pozitívny vplyv na celú rodinu. Rodičia môžu byť súčasťou ich športovej cesty ako podpora alebo fanúšikovia, čo posilňuje rodinné putá.
Riešenie situácií, keď dieťa nechce pokračovať v kurze
Keď sa dieťa zaregistruje na športový kurz, je prirodzené, že sa môže objaviť počiatočný entuziazmus, ktorý postupne vystrieda únava alebo dokonca záujem o iné aktivity. Ak sa dieťa rozhodne, že už nechce pokračovať v kurze, je dôležité túto situáciu riešiť s pochopením a podporou. Deti sa často stretávajú s protichodnými pocitmi - na jednej strane si môžu užívať čas strávený na kurze, no na druhej strane ich láka tráviť viac času s kamarátmi alebo skúšať niečo nové.
- Vypočujte si ich dôvody: Zistite, prečo dieťa nechce pokračovať.
- Podporte ich rozhodovanie: Pomôžte dieťaťu pochopiť, že je normálne cítiť sa nerozhodne.
- Navrhnite kompromis: Ak je to možné, dohodnite sa na skúšobnom období, počas ktorého bude dieťa pokračovať v kurze, aby malo čas lepšie zvážiť svoje rozhodnutie.
- Buďte pozitívnym príkladom: Ukážte dieťaťu hodnotu vytrvalosti.
Športový poukaz ako forma podpory
Spoločnosť Benitim ponúka možnosť využiť športový a rekreačný poukaz, ktorý môže byť skvelým spôsobom, ako podporiť pravidelné športové aktivity vášho dieťaťa. Tento poukaz môže znížiť finančné náklady spojené so športovým kurzom a zároveň poskytnúť vášmu dieťaťu prístup k profesionálnym tréningom a hodnotným skúsenostiam. Športový poukaz je zakotvený v zákone o príspevku na športovú činnosť dieťaťa, ktorý umožňuje zamestnancom uplatniť si príspevok vo výške až 55 % nákladov na športové aktivity ich detí. Tento zákon tak podporuje dostupnosť športových aktivít pre široké spektrum rodín.
Vplyv rodičov na športovanie detí
Zároveň tieto čísla a toto porovnanie ukázalo, že v otázke životného štýlu, športovania aj stravovania deti kopírujú svojich rodičov. Verím tomu, že stačí, keď sa hýbe rodič a dieťa sa pridá, presne ako to povedal detský psychológ Ivan Štúr - netreba veľmi vychovávať, stačí pekne žiť. Aj pri pohybe platí, že pokiaľ sa rodič hýbe a má aktívny životný štýl, tak dieťa sa naozaj pridá, lebo je pri tých aktivitách, najmä keď je úplne maličké v predškolskom veku. Potom to pôjde veľmi prirodzene aj v mladšom školskom veku do desať rokov. Samozrejme, ak sa rodič začne z ničoho nič hýbať v období puberty, tak sa dieťa už bude pridávať trošku ťažšie. Pokiaľ má ale rodičov a trávi s nimi aktívnym spôsobom voľný čas, tak mu to je prirodzené, lebo pohyb je úplne prirodzený pre deti.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Niekedy si myslím, že dospelí majú také negatívne spomienky z detstva, možno z hodín telesnej výchovy, ktorá až tak výchovou nebola. Šport nie je pre každé dieťa, ale pohyb pre každé dieťa a pre každého človeka JE. Rodičia sa už možno zamýšľajú nad tým, aký pohyb zvoliť pre svoje dieťa. Niektorí to odhadnú veľmi dobre, poznajú si svoje dieťa, všímajú si ho a iní špekulujú a kalkulujú. Dieťaťu je potrebné s výberom pomôcť, pretože ono netuší, aké má možnosti. V prvom rade by malo začať s nejakou všeobecnou pohybovou prípravou, to znamená, že s pohybom ako takým, a to mi dá za pravdu každý tréner, že je obrovský rozdiel, keď mu príde desaťročné dieťa, ktoré sa dovtedy hýbalo nejakým spôsobom v rôznych aktivitách a príde mu dieťa, ktoré sa nikdy nehýbalo. Alebo možno iba vyhnať tie deti von z detských izieb na ulicu a nech sa hrajú.
Spomínam si, že keď môj syn začal chodiť na hokej, mal asi päť rokov, tak vtedy nás tréner na rodičovskom združení upozornil, že na suchom tréningu si všimol, že tie deti nevedia urobiť kotúľ ani vpred, ani vzad, nevedia hádzať loptou a ani ju chytať. Viete, ja si myslím, že dnešní rodičia to majú ťažké v tom, že vyrastali v časoch, kedy ich rodičia toto nemuseli nejako riešiť, pretože naša generácia vybehla po škole von a niečo tam robila. Preliezali sme ploty, múriky, liezli sme na stromy, robili sme všelijaké šialené skoky z detských preliezačiek, čo dnešné deti nerobia. Po prvé preto, lebo nemajú nazvyš voľný čas, ktorý by sme im my, dospelí, neorganizovali. Po druhé mnohé detské ihriská v nejakom období zmizli, i keď dobre, teraz už opäť vznikajú, ale je to iné detské ihrisko. Ten svet je trošku nebezpečnejší, čiže to, čo robili naši rodičia, ja si pamätám, že ma v piatich rokoch pustili von a povedali mi, že na tomto detskom ihrisku budem. Jedno okno bolo otočené smerom na dané ihrisko, ale bola to spálňa, takže mama rozhodne nestála v okne a nepozerala sa na mňa, čo robím.
To čo kedysi vychovala ulica, tak to dnes nevychová a teraz rodičia, ktorých týmto pohybovým spôsobom vychovala ulica, majú vlastné deti a nemajú skúsenosť od svojich rodičov, ako to robili, lebo to robili úplne inak, v inom svete a za iných podmienok. Toto úplne neplatí, ale absolútne súhlasím, ja počúvam toto nonstop od trénerov a niekedy neverím vlastným očiam, keď mi tréner hovorí, že 7-ročný chlapec nevie hodiť loptu. Keď sa ho spýtam, či to myslí tak, že má chytiť napríklad tenisovú loptu a hodiť ju dopredu? On povie, že áno, že cestou, ako načiahne ruku, tak stratí úchop a pustí loptu. Vaša otázka znela, či sa niekde stala chyba? Áno, potrebujeme to robiť inak, organizovane, preto som povedala, že vyhľadať v tom už predškolskom veku nejakú aktivitu všeobecnej pohybovej prípravy. Často sú to aktivity so zapojením rodiča, nejde len o to, že by mal tréner na starosť dvadsať detí, ale sú tam rodičia so svojimi malými deťmi, ktorí sú súčasťou hodín pohybu.
Špecializácia na jeden šport vs. pestrejšia príprava
Je v poriadku, ak je dieťa od piatich rokov zamerané iba na jeden druh športu (futbal, hokej, tenis) alebo by to malo mať pestrejšie? V prípade veľkej väčšiny športov by to malo mať rozhodne pestrejšie. Sú športy, kde má ranná špecializácia veľký význam, pretože vrchol v danom športe prichádza veľmi skoro, okolo šestnástich rokov. Ide o všetky motoricky, koordinačne náročné športy, ako je gymnastika, krasokorčuľovanie či skoky do vody. Potom sú športy, kde má veľký význam, aby sa dieťa v danom prostredí pomerne skoro hýbalo, a to je napríklad plávanie, aby získalo cit pre vodu. Patrí sem aj hokej z hľadiska korčuľovania a citu pre kontakt s podložkou, s ľadom, podobne lyžovanie. V zásade tá skutočná špecializácia pri väčšine športov (a teda dieťa si vyberá jeden šport, lebo už nie je čas na dva, pokiaľ to chce robiť poriadne) je vo veku 13 - 15 rokov. Ak tréneri tvrdia, že do tohto veku odporúčajú len tento jeden šport, nie je to v súlade s trendom športového rozvoja.
Zároveň platí, že keď dieťa robí viacero športov, tak sa motoricky učí robiť rôzne pohyby. Naprogramuje si do mozgu rôzne pohybové stereotypy, nielen ten jeden, tým pádom nenastane preťaženie organizmu. Dieťa je ešte vo vývoji, ak jednostranne zaťažuje telo, môže dochádzať k pretrénovaniu, ale aj k únavovým zlomeninám. Tomu sa predchádza, keď sa nevenuje len jednému športu a tiež sa predchádza tomu, že sa to dieťaťu znechutí a vyhorí. V neposlednom rade pomáha všeobecná príprava aj v rozvoji tomu športu, ktorému sa bude nakoniec venovať, lebo tie deti sa vedia skrátka lepšie hýbať. To mi zase povedali tréneri o starších športovcoch, že sú to športovci - nie je to len hokejista, futbalista alebo len atlét, ale je to športovec, čiže má všeobecné predpoklady a učí sa rôznym pohybom.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Experimentovanie s krúžkami a usmerňovanie dieťaťa
A potom sú tu iné deti, ktoré dokážu v priebehu jedného roka vystriedať aj niekoľko krúžkov, všetko ich baví, ale iba na chvíľu. Do akého veku by znela asi tá správna otázka. V nejakom veku má dieťa experimentovať, samozrejme, je to na rodičovi, aby ho v tom trochu usmernil, i keď je to ťažké zorganizovať. Dieťa totiž prihlasuje na daný krúžok na istý čas, zvyčajne na celý školský rok. Zaplatíte za to a s dieťaťom sa v skupine počíta, a ak odchádza, vzniká problém aj pre skupinu a keby to robilo každé dieťa, fluktuácia by bola citeľná. Vždy je to o takej príprave, rodič by nemal reagovať tak, že moje šesťročné dieťa má takýto nápad a ja to hneď zaplatím, ale zisťujem, prečo tam chce ísť. Zisťujem, odkiaľ plynie záujem, ako dieťa prišlo na to, že chce robiť práve tento šport, a potom sa s ním o tom porozprávam, čo to znamená, keď sa niekam prihlasujem. Aj tým vediem a rozvíjam u dieťaťa schopnosť, že keď sa nejako rozhodnem, tak istý čas pri danej aktivite aj zotrvám. Samozrejme, nemá to byť za každú cenu. Niekedy sa mi môže stať, že sa s dieťaťom rozhodnem niekam chodiť a ono začne mať pred tréningom také prejavy, že bude vracať, bude mu zle, bude chorľavejšie, na to je potrebné reagovať. Väčšinou sa to takto ale neprejaví, dieťa iba povie, že sa mu už nechce. Dva mesiace prázdnin je nesmierne dlhé obdobie pre osem ročné dieťa. V takom prípade môžeme skúsiť povedať, že dobre, ale nech to ide aspoň vyskúšať, pár tréningov a uvidí, potom sa znovu otvorí táto téma. Z mojej skúsenosti sa dieťa, keď je znovu v tomto procese, chytí.
Stretla som sa už aj s tým, že rodič dal dieťaťu síce na výber, že si môže vybrať a dieťa si vybralo futbal. Rodič povedal, že pri ňom toľko nezarobí ako pri hokeji, takže budeš sa venovať hokeju. Žiaľ, myslím si, že sa to deje. Je taký jeden veľmi pekný príklad, ktorý nájdete v knihe Na ceste k víťazstvu. Ak investujete do športu svojho dieťaťa, do futbalovej kariéry svojho syna s vidinou toho, že sa zúčastní Majstrovstiev sveta a bude slávny a dobre zarábajúci futbalista, tak radšej začnite každý týždeň vsádzať v lotérii, lebo máte dvojnásobnú šancu, že vyhráte peniaze, ktoré si predstavujete. To je čisto matematika a štatistika. Šport je pyramída, kde základňa sú všetci ľudia, ktorí sa hýbu a vlajočka na vrchu je olympijský víťaz, ktorý je vždy jeden. Na šport sa musíte pozerať inak. Na jeho úlohu v rozvoji osobnosti, v rozvoji dieťaťa ako bio-, psycho-, sociálnej bytosti, kde si vďaka športu rozvíja fyzickú stránku, takže jeho telo bude zdravé, čo je výborný predpoklad do zvyšku života. Rozvíja si svoju mentálnu schránku, psychiku a veľa vlastností, ktoré bez ohľadu na to, či sa tým športom bude živiť, budú prínosné pre jeho budúcu profesionálnu kariéru.
Preťažovanie dieťaťa tréningami
Už sme to trošku naznačili, že keď rodič zbadá potenciál vo svojom dieťati, lebo ho to aj baví, aj má na to talent, tak v istom momente začne trošku tlačiť na pílu. Už nestačia iba tréningy v klube, už pridávajú aj individuálne tréningy, v lete to dieťaťu vyslovene nasekajú a má kemp za kempom. V poriadku to nie je, a to z rôznych dôvodov. Začnem tým fyziologickým, ktorý by vám vedeli omnoho lepšie vysvetliť tréneri. Každopádne proces je proces, a teda sa deje nejaký čas, nie je to udalosť v jednom momente a súčasťou tréningového procesu je regenerácia, ktorá má rovnako veľký význam ako tréning samotný. Práve počas regenerácie si môže dieťa upevniť v mozgu, v tele, vo svaloch všetko, čo sa tým tréningom naučilo. Ak mu ako rodič pridávam ďalšie a ďalšie, tak mu beriem čas na regeneráciu, čo nie je dobré. Iste, môžeme si povedať, že dieťa rýchlo regeneruje. To je síce pravda, ale zároveň mentálne je na tom horšie ako dospelý, pretože nemá takú schopnosť udržať v tomto smere pozornosť, tým pádom ho to môže rýchlejšie preťažiť.
To je ten spomínaný fyziologický aspekt, ktorým riskujem to, že sa mi dieťa zraní, lebo ho fyzicky preťažím. Druhý aspekt je psychologický - dieťa potrebuje aj robiť NIČ. Potrebuje mať čas, kedy nemá žiadnu starosť. Predstavte si to na sebe, že máte dni a každý z nás také má, že sa ráno zobudíte, máte nespočetne veľa aktivít a zrazu je večer desať hodín a ja odpadávam do postele. A to sme dospelí, takže máme už nejaké naučené mechanizmy zvládania, v podstate sme si ten program asi aj naplánovali sami alebo sme v nejakej miere akceptovali, že taký bude. Čiže keď sa dieťa dostane do obdobnej situácie, tak ho to veľmi ľahko preťaží a dieťa, ktoré pri danej športovej aktivite preťažím, to začne nenávidieť. Od momentu, ako to začne nenávidieť, máme veľký problém. Možno neprestane s týmto športom okamžite, pretože má osem rokov, ale pokiaľ sa bude v ňom tento pocit posilňovať, tak potom bude mať 13, 14 či 15 rokov a povie, že to prosto robiť nebude.
Navrhovala by som akékoľvek navyše tréningy vždy konzultovať s trénerom, spýtať sa ho, čo si o tom myslí. Ak sa pýtate, či mu natoľko dôverujete, tak mali by ste, lebo ak nie, je na mieste dať dieťa k inému trénerovi, ktorému budem dôverovať, lebo ten vzťah tréner-rodič je veľmi dôležitý.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Výživa a šport
Koľko tréningov je teda tak akurát pre dieťa? Niekde som čítala, že keď to preženieme, môže to mať dopad aj na výživové poruchy dieťaťa. Je to také prepojené. U niektorých športovcov práve v dôsledku veľmi vysokej fyzickej záťaže vzniká syndróm, ľudsky povedané, že to dieťa nie je dojedené. Má veľký kalorický výdaj a voči tomu má malý príjem, dieťa a aj my by sme to mali mať vyvážené, a teda koľko vydám, toľko zhruba prijmem, tým si udržiavam zdravú hmotnosť. V prípade, že majú deti veľký fyzický výdaj, často sa to stáva práve okolo 15. roku života, keď začínajú mať dvojfázové tréningy. Zrazu zjedia oveľa menej ako spália pri športovej aktivite, a to sa môže zdravotne prejaviť. Syndróm sa nazýva relatívny energetický nedostatok a z krátkodobého hľadiska to nie je problém, no z dlhodobého hlavne vzhľadom na vývin detí to už problém je. I toto je zložka, na ktorú je potrebné dávať pozor, v zásade však platí, že pokiaľ dieťa normálne športuje a vidím, že primerane zdravo je, čiže má všetky makroživiny, ktoré má mať, tak nepotrebujem nijako výrazne nad tým špekulovať. Rozhodne by nemali existovať veci, ako keď deti chodia hladné na tréning, lebo ho majú napríklad skoro ráno, aj tak by mali niečo zjesť. Problém je, aj keď sa nenajedia po tréningu, v tom by nás tiež mohli tréneri usmerniť, lebo aj to je rola rodiča v športe. Je otvárač dverí, nakoľko väčšina detí nepríde sama na to, že začne športovať.
Atmosféra a správanie rodičov počas športových aktivít
Keď sa rozhodne rodič kričať po svojom dieťati, robí to s myšlienkou, že to pomôže. Ďalšia rola je podporovať dieťa v časoch, keď sa darí, i keď sa nedarí. Nie úplne motivovať ho, ale odstraňovať prekážky, ktoré mu motiváciu, prirodzenú túžbu súťažiť, zlepšovať sa, zabraňujú, tak tieto prekážky odstrániť. Nahrali ste mi na smeč, chcela som sa rozprávať o atmosfére, ktorú rodičia vytvárajú. Neraz som zažila, že keď videli rodičia, že za zápas blíži k prehre, tak ani nepočkali, postavili sa päť minút pred koncom, počkali si deti pred štadiónom a začali po nich kričať, ako hrali a že keď ich to nebaví, prestanú im to platiť a voziť ich na tréningy. Z toho čo tam človek počuje, bolia uši, nehovoriac o tom, čo počúva na tréningoch a zápasoch. Dospelí všeobecne (nebudem hovoriť iba o rodičoch) by mali ísť príkladom. Ktokoľvek z dospelých, kto sa nachádza na športovisku, rodič, tréner, ľadár, ide svojím správaním príkladom. Čím sú deti mladšie, tým viac z toho, čo pozorujú, nasávajú. Ak chceme, aby sa takto správali, keď sa niekomu niečo nepodarí, aby mu to vytkli, vykričali, nerozprávali sa s ním, vytvárali na neho ešte väčší tlak, tak takto ich to učíme. Otázka je, čo chcem? Ako chcem, aby to dieťa reagovalo počas hry, počas výkonu a po ňom? Nie.
Keď sa rozhodne rodič kričať po svojom dieťati, robí to s myšlienkou, že to pomôže. Ja vám ale môžem odborne povedať, že to nepomôže, a ak to náhodou aj pomôže, tak len krátkodobo. Čo sa udeje v dieťati? Dieťa je nešťastné, keď sa mu niečo nepodarí, to vám garantujem. Nepripomínajte mu, že sa to stalo, lebo ono to veľmi dobre vie. V momente, keď to prestane vnímať, tak to znamená, že to vnímalo veľmi dlho a niekto na neho tlačil, a toto je len forma obrany, aby ho to tak nezraňovalo. Dieťa to vníma. Rola rodiča v športe je otvárač dverí, nakoľko väčšina detí nepríde sama na to, že začne športovať. Dovoliť mu, aby svoju emóciu spracovalo. Ak je mladšie, môžeme mu my skúsiť v rámci rozhovoru pomenovať, aká je to emócia. Pri úplne malých deťoch sa spýtajme, aké zviera mu to pripomína a povie, že je to lev, ktorý na mňa veľa kričí. Spýtajme sa ho, ako by sme mohli tohto leva spoločne skrotiť, nájsť takú cestu, ako pomôcť dieťaťu zvládať emóciu. Šport je skvelý v tom, že sa cez neho učíme rôzne veci do života. Jedna z tých vecí je zvládanie emócií. Pokiaľ sa mi niečo v športe nepodarí, tak ja ako dieťa mám možnosť sa naučiť nejakú lekciu, ktorú budem neskôr využívať. Samozrejme, najskôr je to v športe, ale budú to aplikovať aj v dospelosti. Pozrite sa na seba, či je vám príjemné, keď na vás niekto kričí.
Vedenie detí k športu formou hry a pozitívnej motivácie
Malé deti chcú prirodzene robiť všetko to, čo vidia robiť svojich rodičov a blízke okolie. Pre dieťa, ktorého rodičia sú aktívni, je pohyb a šport prirodzenou súčasťou života. Nemusí to síce automaticky znamenať, že syn každého bežca sa stane maratóncom, no je veľmi pravdepodobné, že dieťa, ktoré vidí rodičov pravidelne športovať (prípadne je do týchto aktivít od malička v rámci možností zapájané), bude mať kladný vzťah k pohybu. Na tomto základe je ideálne stavať - spoločne tak prídete na to, čo vašich potomkov baví a v čom sa im darí. Deti v predškolskom veku (3 - 6 rokov) treba viesť k športu a cvičeniu predovšetkým formou hry. V tomto veku dieťa ešte nemá vybudovaný zmysel pre disciplínu či dosahovanie cieľa a ani trpezlivosť, aby sa dlhší čas venovalo jednej aktivite. Pozitívna motivácia, napríklad v podobe odmeny, je v poriadku a môže byť efektívna. Skúste sa však vyvarovať toho, že budete dieťa tlačiť do niečoho, o čo nemá záujem. Aj keď je váš zámer dobrý, takéto metódy môžu pôsobiť skôr kontraproduktívne a dieťa si vybuduje k športu odpor. Škôlkarom treba dopriať čo najviac prirodzeného pohybu vonku - s rodičmi, s kamarátmi atď. Zábavnou formou ich zoznámte so základmi plávania a bicyklovania, nechajte ich vyskúšať rôzne druhy športov, loptových hier či tancov.
Tu, samozrejme, pomáha motivácia v podobe staršieho súrodenca, ktorý sa pravidelne premáva na bicykli, či rodičov, ktorí celú zimu lyžujú a dieťa ich pri tom vidí. Často sa stáva aj to, že dieťa v tomto veku začne s nejakou aktivitou, no po pár mesiacoch ho prestane baviť a odmieta ďalej chodiť na tréningy. Naopak, školáci (deti cca od 6 rokov), ktorí sú už zo školských lavíc zvyknutí na určitý režim a disciplínu, si môžu vybrať šport, ktorý ich baví, a začať pravidelne trénovať. Malé deti majú športovať predovšetkým pre zábavu. Ak im dáte nástroj na sledovanie pokroku, motivácia na seba nenechá dlho čakať. Deti si spočiatku len ťažko vedia predstaviť vzdialenosti v metroch či kilometroch. Tieto údaje im nič nehovoria. Keď však uvidia, koľko krokov urobia počas jedného behu, je to pre ne zábava. Detské fitnes hodinky monitorujú spánok a merajú mieru aktívneho pohybu počas dňa. Zistíte tak napríklad počet aktívnych minút za určitý deň či celý týždeň a počet spálených kalórií. Detské inteligentné hodinky pomocou aplikácie, ku ktorej majú, samozrejme, prístup aj rodičia, nabádajú deti k pohybu a aktívnemu životu, a to aj cez rôzne rozprávkové postavičky a ich dobrodružstvá. Dieťa k nim dostane prístup až po splnení určitého cieľa, ktorý súvisí s pohybom (napr. denne prejsť určitý počet krokov alebo venovať 60 minút aktívnemu pohybu). Vymýšľať môžete aj vlastné výzvy či súťaže na základe povinností, ktoré chcete deťom zadať. Po ich splnení dieťa získa virtuálne mince, ktoré môže zbierať. Po nazbieraní určitého počtu mincí dostane odmenu. O tom, akú a za koľko mincí, rozhodujete vy ako rodičia. Športové hodinky sa tak pre vás stanú užitočným nástrojom na vytvorenie určitej rutiny v rámci povinností dieťaťa (napr.
Zoznamovanie detí s rôznymi športami
Hoci deti milujú vodu a dokázali by v nej stráviť hodiny, s plávaním to nemusí mať nič spoločné. Je dobré zoznamovať dieťa s vodou už od obdobia bábätka. Taktiež je možné naučiť už dojčatá základné motorické zručnosti vo vode (aj keď sa nedajú označiť za plávanie). Väčšina detí je pripravená na hodiny plávania zhruba okolo 4. narodenín. Na tom môžete so svojím malým plavcom začať pracovať zhruba od 6 rokov. V tomto veku má dieťa fyzickú silu i mentálne schopnosti na zvládanie koordinovaných opakujúcich sa pohybov potrebných pri plávaní a aj schopnosť nasledovať pokyny. Dieťa je pripravené zvládnuť jazdu na bicykli, pochopiť, čo má robiť, a udržať rovnováhu zhruba vo veku 3 rokov, pričom za výhodu sa považuje predchádzajúca skúsenosť s odrážadlom. Ani tá však nie je zárukou toho, že váš malý cyklista bude hneď šliapať do pedálov ako drak. Chce to jednoducho trpezlivosť. „Cyklovýchovu“ môžete spojiť s výletmi, napríklad po „hravej“ cyklotrase (jej súčasťou sú náučné tabule so zvieratami, prekážky rôznej náročnosti - ide o spojenie spomínanej zábavy a aktivity). Aj týmto spôsobom sa dá postupne vzbudiť záujem o aktívnu cyklistiku. Ak chcete mať z potomka úspešného cyklistu, musí ním chcieť byť hlavne on sám. Cyklistika je jeden z najťažších športov, čo sa týka odriekania, sebazaprenia a fungovania na hranici svojich možností. V cyklistike sa nedá presadiť rýchlo, za úspechom nie sú mesiace, ale roky driny.
Beh je pre človeka veľmi prirodzený pohyb a ako súčasť hry je s deťmi počas celého detstva. Podstatné však je rozlišovať beh ako hru a beh ako tréning. V rámci tréningu je najdôležitejšie určiť jeho trvanie a intenzitu námahy. Tréning pre deti od 6 do 10 rokov má byť krátky - s ohľadom na to, že dieťa v tomto veku zabehne maximálne 1 až 2 km pomalým tempom. Deti do 10 rokov by mali brať beh stále ako hru, a ak aj súťažia, tak len na krátke vzdialenosti. Neodporúča sa ani zameriavať pozornosť dieťaťa na zlepšovanie konkrétneho výkonu. Približne od 10 rokov môžu deti začať so systematickým bežeckým tréningom, pričom vždy treba mať na pamäti, že cvičenie by malo byť v miernej intenzite a relatívne krátke (v závislosti od kondície dieťaťa). Deti v tomto veku môžu trénovať trikrát týždenne po 30 až 45 minút v tempe, ktoré nepresiahne 7 až 9 km/h. Prvé bežecké tréningy dieťaťa od 10 rokov, ktoré má o beh záujem, môžu mať trvanie 15 až 20 minút, počas ktorých sa bude striedať chôdza a beh.