Výchova detí v kresťanskej rodine je poslanie, ktoré si vyžaduje trpezlivosť, lásku a predovšetkým osobný príklad. Cieľom je vštepiť deťom lásku ku Kristovi, naučiť ich žiť podľa kresťanských hodnôt a pripraviť ich na život v spoločnosti. Tento článok poskytuje praktické rady a princípy, ktoré môžu rodičom pomôcť pri tejto náročnej, ale zároveň krásnej úlohe.
Výchova vo Viere: Spojenie Náuky a Zbožného Života
,,Keď sa usilujeme vychovávať deti vo viere, nie je možné oddeľovať náuku od zbožného života“. Vedomosti sa musia snúbiť s cnosťami, rozum s prejavmi a skutkami lásky. Rodičia a vychovávatelia musia byť v tejto oblasti obzvlášť obozretní, ak majú zaistiť harmonický duchovný rast dieťaťa. Nestačí len zopár úkonov nábožnosti, s povrchnou znalosťou vierouky. Rovnako nie je dostatočná ani náboženská náuka, ktorá zabúda na to, že Bohu patrí tá najvyššia úcta, že je potrebné si vyčleniť čas na modlitbu, že treba naplno žiť kresťanské posolstvo a robiť apoštolát. Kresťanská náuka musí podnecovať konkrétne predsavzatia, uskutočňované v každodennom živote, so skutočnou láskou ku Kristovi a iným ľuďom.
Kľúčovú úlohu pri výchove detí k viere zohráva osobný príklad a svedectvo rodičov, ktorí sa s deťmi modlia (ranné a večerné modlitby, požehnanie jedla pri stole), ktorí prikladajú patričnú dôležitosť viery v živote domácnosti (návšteva svätej omše vo sviatok, prezieravý výber dovolenkovej destinácie), ktorí prirodzeným spôsobom učia svoje deti šíriť lásku ku Kristovi, aj voči iným ľuďom. Rodičia tak ,,prenikajú do tých najdôvernejších sfér detského srdca, zanechávajú v ňom odtlačok, ktorý ani budúci vývoj nevymaže.“
Čas a Láska: Najlepší Dar pre Deti
Rodičia musia tráviť čas so svojimi deťmi. ,,Čas je život“ a život Krista prítomného v ľudskej duši je ten najlepší dar, aký môžu rodičia deťom dať. Spolu prežitý čas môže zahŕňať prechádzky, výlety, rozhovor o tom, čo ich trápi, o ich problémoch. Pri odovzdávaní viery je kľúčové, aby rodičia boli k dispozícii pre svoje deti, aby sa za ne modlili. Ak ako rodičia urobia chybu, mali by požiadať o odpustenie. Dôležité je tiež, aby deti zakúsili, že im rodičia vedia odpustiť, to upevní ich presvedčenie, že láska ich rodičov je bezpodmienečná.
Povolanie Rodič: Sprievodca vo Viere už od Útleho Veku
Benedikt XVI. Pripomína, že ,,deti majú potrebu Boha už od skorého veku, majú schopnosť vnímať jeho veľkosť, uvedomiť si hodnotu modlitby a rituálu, dokážu rozlišovať dobro od zla. Buďte preto dobrými sprievodcami svojich detí vo viere, v poznaní Boha, v priateľstve s Bohom, v rozlišovaní dobra a zla. Sprevádzajte ich vo viere už od toho najútlejšieho veku.“
Prečítajte si tiež: Výchova sebavedomého dieťaťa
Dopomôcť deťom k jednote toho čo veria a toho čo žijú, je úlohou, ktorú nemožno zvládnuť improvizáciou. Vyžaduje si starostlivé plánovanie, veci si vopred premyslieť, v istom zmysle ide o ,,profesionálnu mentalitu“. Posolstvo o spáse má dopad na celú osobu, musí sa zakoreniť v hlave aj v srdci človeka, ktorý ho prijíma. Prijímatelia tohto posolstva sú ľudia, ktorých najviac milujeme, v stávke je tu priateľstvo našich detí s Kristom. Je to méta, ktorá si zasluhuje naše najväčšie úsilie. Boh počíta s naším úsilím, umožní, aby jeho učenie bolo pre deti prijateľné, aby im mohol poskytnúť svoju milosť a prebývať v ich dušiach. Preto spôsob akým komunikujeme vieru, nie je nejakou vedľajšou zložkou náboženskej výchovy, ale sa nachádza priamo v strede jej vnútornej dynamiky.
Vzdelávanie Rodičov: Cesta k Lepšej Výchove
Ak chce byť niekto dobrým lekárom, nemôže len tak sedieť v ordinácii a čakať, kedy prídu pacienti. Potrebuje študovať, čítať, zamýšľať sa, klásť otázky, robiť výskum, zúčastniť sa na konferenciách. To isté platí aj pre rodičovskú výchovu. Rodičia musia venovať čas získavaniu poznatkov, aby mohli lepšie napĺňať svoje výchovné záväzky. Aj v rodinnom živote sú potrebné teoretické a praktické znalosti, a predovšetkým vôľa všetko to v praxi aj uplatňovať. Možno to nie je ľahké, ale nemôžeme klamať samých seba, zvaľovať zodpovednosť na iných. Musíme si nájsť aspoň pár minút denne, alebo niekoľko hodín počas dovolenky, aby sme posúvali výchovné pôsobenie na stále vyššiu úroveň.
Zdrojov je dostatok - kvalitné knihy, videá, internetové stránky, poskytujúce množstvo dobrých nápadov ako sa stať lepším rodičom. Obzvlášť užitočné sú kurzy pre rodiny, ktoré neponúkajú len poznatky a metodiku, ale aj množstvo reálnych skúseností zo života pre výchovu detí a zlepšenie osobného, manželského a rodinného života. Veľmi užitočné je štúdium, ako fungujú jednotlivé vekové skupiny, akému prostrediu sú vo svojom veku vystavené. V konečnom dôsledku je to o lepšom spoznávaní vlastného dieťaťa, čo rodičom umožňuje premyslenejšiu a zodpovednejšiu výchovu.
Krása Viery: Otváranie Horizontov, Nie Len Predkladanie Zákazov
Ak máme deťom pomôcť vnútorne prijať vieru, musíme ju aj žiť, a tak im sprostredkovať jej krásu. Rodičia a vychovávatelia si samozrejme stanovujú svoje ciele, pritom však musia deťom ukázať aj krásu života cností a opravdivého kresťanského života. Mali by im otvárať horizonty, nielen predkladať pravidlá a zákazy. V opačnom prípade si deti odnesú dojem, že viera je len súborom náročných a bezduchých zákazov, ktoré sú skôr prekážkou než pomôckou, zoznamom hriechov a záväzkov. Deti by to nakoniec veľmi ľahko mohli vnímať ako ,,tvrdú cestu, bez Kristovho prísľubu: ,Moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké“. Práve preto im musíme dať najavo skutočnosť, že Pánove prikázania nám dávajú silu dosiahnuť plnší ľudský rozvoj. Tie príkazy nie sú negáciou, zákazmi, ale skôr špecifickým spôsobom poskytujúcim živnú pôdu pre náš každodenný život, rodinné a spoločenské vzťahy. Máme napodobňovať Ježiša Krista na ceste blahoslavenstiev.
Z toho vyplýva, že by bolo chybou sústavne priraďovať nadprirodzený motív ku každej nepríjemnej či náročnej povinnosti. Nie je vždy vhodné, ak napríklad žiadame od detí, aby dojedli polievku a ponúkli to Pánovi ako obetu. Niekedy to môže byť vhodné vzhľadom na ich vek či úroveň nábožnosti, ale mali by sme sa snažiť poskytnúť im aj iné dôvody. Boha nemožno vnímať len ako nejakého ,,nepriateľa“ rozmarov. Deťom treba skôr pomôcť tieto rozmary prekonávať, aby mohli viesť šťastný život, odpútaný od materiálnych statkov, aby sa nechali viesť láskou k Bohu a blížnemu.
Prečítajte si tiež: Ako podporiť dieťa
Harmónia v Rodine: Prejavy Lásky a Služby
Kresťanská rodina najúčinnejšie odovzdáva krásu viery a lásku ku Kristovi vtedy, keď jej členovia z lásky žijú v harmonickom vzťahu, berú veci s úsmevom, zabúdajú na svoje malicherné starosti, a radšej sa venujú iným členom domácnosti. ,,Musia zabúdať na svoje malicherné trenice, ktoré dokáže sebectvo tak veľmi nafúknuť, aby mohli s veľkou láskou preukazovať malé prejavy služby, ktoré si rodinný život vyžaduje.“
Princíp zabúdania na seba je veľmi atraktívnym ideálom pre mladého človeka. My, vychovávatelia, tomu tomu nie vždy veríme, možno práve preto, že aj my tu máme čo naprávať. Preto keď stanovujeme výchovné ciele, treba pre ne poskytnúť aj rozumné dôvody, ktoré deti pochopia a ocenia, aby mohli napríklad pomôcť svojim priateľom, byť užitoční, odvážni…
Každé dieťa má svoje vlastné radosti a starosti, tieto by sme mali poznať a na nich budovať. Potom im môžeme lepšie vysvetliť, prečo majú žiť čistotu, miernosť, usilovne pracovať, byť odpútaní od materiálnych vecí, obozretní na Internete, netráviť priveľa času s videohrami.
Kresťanské posolstvo môžu potom prijímať v celej jeho vnútornej kráse a rozumnom obsahu. Deti tak pochopia, že Boh nie je nejakým ,,nástrojom“, ktorý rodičia využívajú, aby urobili v domácnosti to čo treba, ale že je nebeským Otcom, ktorý ich neskutočne miluje, a ktorého majú tiež milovať a zbožňovať, že je Stvoriteľom vesmíru, ktorému vďačíme za našu existencie, že je dobrým Pánom, Priateľom, ktorý nás nikdy neopustí, a ktorého ani my nesmieme opustiť.
Osobný Vzťah s Kristom: Základ Duchovného Rastu
Výchova detí vo viere znamená predovšetkým naučiť ich urobiť z celého svojho života jeden úkon uctievania Boha. Ako učí II. Vatikánsky koncil: ,,bez Stvoriteľa by vymizlo aj celé stvorenstvo.“ Vo vzývaní a uctievaní Boha nachádzame pravé základy osobnej zrelosti: ,,Ak ľudia odmietnu uctievať Boha, nakoniec budú rozličnými spôsobmi uctievať samých seba. V dejinách je na to dosť dôkazov, keď ľudia uctievajú moc, pôžitkárstvo, bohatstvo, vedecké poznatky, krásu.“ Ak máme teda podporovať postoj uctievania Boha u detí, je potrebné aby sa s Kristom osobne stretávali až v skorom veku. Musíme im pomáhať, aby sa s ním naučili viesť osobný rozhovor. Modlitba s deťmi môže mať niekedy celkom jednoduchú formu, napríklad keď im rozprávame o Kristovi a jeho priateľoch, alebo keď využijeme nejakú udalosť z bežného života, aby si lepšie vedeli predstaviť evanjeliovú scénu.
Prečítajte si tiež: Úžasné dieťa a Montessori
Rozvíjanie zbožnosti dieťaťa spočíva v tom, že im pomáhame vkladať svoje srdce do Krista, rozprávať sa s ním o tom dobrom i zlom, čo prežili počas dňa. Znamená to tiež učiť ich ako majú počúvať hlas svojho svedomia, prostredníctvom ktorého im Boh zjavuje svoju vôľu, učiť ich ako to všetko uplatniť aj v praxi. Deti dokážu získavať tieto návyky temer automaticky, keď vidia, ako sa ich rodičia rozprávajú s Pánom a snažia sa žiť v jeho prítomnosti počas celého dňa. Viera sa vo svojej podstate neodvoláva na prvom mieste na zoznam povinností, katechetické poučky, ktoré sa treba naučiť, ale na Osobu v ktorú veríme celým srdcom, pretože jej dôverujeme. Ake chceme presvedčiť deti, že Život jednej Osoby zmenil existenciu celého ľudstva, povzniesol všetky naše ľudské vlastnosti, je len prirodzené, že deti by mali jasne vidieť, ako Kristus premenil náš vlastný život. Rodič, ktorý vychováva vo viere v Krista, ukazuje aj svojím vlastným životom prepojenie s touto Osobou. Byť dobrým rodičom znamená predovšetkým byť rodičom, ktorý je dobrý, ktorý bojuje o svätosť. Deti si to rýchlo všimnú, budú obdivovať úsilie rodičov, budú sa snažiť ich napodobňovať.
Dobrí rodičia chcú pre svoje deti tú najvyššiu latku, chcú, aby boli šťastné vo všetkých oblastiach života: profesionálnej, kultúrnej, emocionálnej…Z toho prirodzene vyplýva, že im nestačí, aby sa deti uspokojili so svojou duchovnou priemernosťou. Boží plán pre každého človeka je niečím úžasným a posvätným. Tou najväčšou službou, ktorú môžeme poskytnúť človeku, osobitne svojim deťom, je podporovať ich v tom, aby v plnosti reagovali na svoje kresťanské povolanie, aby objavili to, čo od nich Boh chce. Toto nie je len nejaký vedľajší aspekt, ktorý môže urobiť človeka o niečo šťastnejším. Ovplyvňuje to podobu a kvalitu celého života človeka.
Keď človek dospeje ku konkrétnemu obsahu svojho osobného povolania ku svätosti, objaví tak istý ,,biely kamienok, na ktorom je napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“. Znamená to nájsť pravdu o samom sebe, ktorá dáva zmysel celej existencii človeka. Šťastie jednotlivca a mnohých ďalších ľudí navôkol závisí od toho, ako veľkodušne človek odpovedá na to, čo Boh od neho požaduje.
Povolanie Rodičov a Detí: Slobodné Rozhodnutie a Božia Milosť
Viera je samotnou svojou podstatou slobodný úkon, ktorý nemožno nariadiť, a to dokonca ani nepriamo ,,nezvratnými“ argumentmi. Viera je darom vychádzajúcim z tajomstva Božej milosti a slobodnej odpovede človeka. Preto sa kresťanskí rodičia musia vytrvalo modliť za svoje deti, prosiť, aby semeno viery, ktoré zasievajú, dobre rástlo a prinášalo ovocie. Duch Svätý potom neraz využije tieto sväté túžby, aby z kresťanských rodín vzišli rozmanité povolanie, pre dobro celej Cirkvi.
Povolanie dieťaťa si môže vyžadovať, aby sa rodičia vzdali svojich plánov pre svoje deti. ,,Len čo sa dieťa narodí, matka už aj začne premýšľať ako ho raz vydať, oženiť, a podobne. Otec premýšľa nad kariérou detí, ich budúcou profesiou. Obaja rodičia tak už od počiatku píšu pre svoje deti akúsi vlastnú knihu, oduševnený román s ružovými okuliarmi. Časom dieťa vyrastie v múdreho, dobrého človeka - pretože aj jeho rodičia sú dobrí - a povie im: ,Tak mňa tento váš román nezaujíma.´“
Povolanie vlastného dieťaťa je súčasťou nádherného povolania materstva a otcovstva. Dokonca by sa dalo povedať, že povolanie dieťaťa je dvojité: povolanie, ktorým sa dieťa dáva Bohu a povolanie, ktorým rodičia dávajú svoje dieťa Bohu. A niekedy je zásluha rodičov ešte väčšia než zásluha dieťaťa, pretože Boh od nich požadoval, aby sa vzdali toho, čo najviac milujú, a oni to urobili s s radostným postojom.
A tak sa povolanie dieťaťa stáva ,,dôvodom na svätú hrdosť“. Pre rodičov to znamená pomáhať svojmu dieťaťu modlitbami a prejavmi lásky. Ako zdôraznil blahoslavený Ján Pavol II: ,,Buďte otvorení voči povolaniam v rodine. Modlite sa za tento osobitný prejav Božej lásky, aby sa Bohu zapáčilo povolať jedného alebo aj viacerých členov rodiny ku svojej službe. Prežívajte svoj život s radosťou a horlivosťou, a tak podnietite aj povolania. Buďte veľkodušní ak sa váš syn, dcéra, brat alebo sestra, rozhodne vydať sa na túto osobitnú cestu. Pomáhajte im, aby ich povolanie zapustilo korene a pevne rástlo. Z celého srdca podporujte ich voľbu, ku ktorej slobodne dospeli.“
Rozhodnutie odovzdať sa Bohu vychádza prirodzeným spôsobom z hodnotnej kresťanskej výchovy, a možno ho dokonca považovať za jej vyvrcholenie. Starostlivá rodičovská láska tak potom pretvára rodinu na skutočnú domácu Cirkev, ktorej Duch Svätý udeľuje svoje dary. Výchovná úloha rodičov tu už ďaleko prekračuje hranice samotného rodinného kruhu a stáva sa zdrojom božského života aj pre prostredia, ktoré sa dovtedy voči Kristovi uzatvárali.
Detský Vek a Náboženská Potreba
Detský vek má mnoho špecifických vlastností, ktoré sa vývojom menia, alebo zanikajú. Menia sa tak rýchlo, že všetky psychologické učebnice rozdeľujú detstvo na obdobia po 2-3 rokoch a každé obdobie má svoje zvláštnosti. (Najbežnejšie delenie: Dojča, batoľa, predškolský vek, mladší školský vek, starší školský vek, puberta. Vek 3-6 r. nazýva Komenský triedou etiky a náboženstva.)
Tri základné skutočnosti, ktorými sa u detí prejavuje náboženská potreba sú:
- Túžba rozoznať dobro a zlo.
- Túžba po radosti a pokoji.
- Potreba autority.
Dobro a Zlo
Každý, kto mal niekedy príležitosť rozprávať deťom rozprávku, mohol zbadať, ako veľmi záleží malým poslucháčom na tom, aby presne vedeli, kto je dobrý a kto zlý. Aby vedeli, komu majú nadŕžať . Záleží im na tom, aby dobrý zvíťazil a zlý bol potrestaný. Rozprávka, v ktorej by dobro nezvíťazilo nad zlom, nie je podľa detí pekná. Ani to nemajú rady keď sú hrdinovia príliš komplikovaní a nie je celkom jasné, akí vlastne sú. Deti majú čierno-biele rozlišovanie, zmiešaným charakterom nerozumejú, ale keď im pravdivo odpovieme na otázku, kto je dobrý, priklonia sa jednoznačne na jeho stranu. Václav Příhoda v Ontogenezi lidské psychiky (str. 264) píše, že deti "dobro a zlo rozlišujú len na základe pochvál a výčitiek". Možno to platí o niektorých deťoch vo veku 5-6 rokov, o tom období hovorí totiž citovaná stať, ale viacerí autori naopak popisujú, a aj moje skúsenosti potvrdzujú, že deti proste majú zmysel pre dobro a prajú si jeho víťazstvo. Je to azda Boží mravný zákon v ľudskom srdci, ktorý sa takto prejavuje, kým ešte nie je pokazený zlou výchovou či skúsenosťami. Pokiaľ je dieťa správne vedené a jeho svedomie sa správne rozvíja, rado sa skláňa pred rozkazom dobra. Veľmi citlivo vníma jeho atribúty - pravdu, spravodlivosť, právo, odmenu, ako aj ich protipóly -lož, krivdu, nespravodlivosť, trest. Rozlišuje ich veľmi rigorózne a energicky sa dožaduje priamočiarej spravodlivosti asi práve preto, že nevidí svet tak komplikovane ako my. Na túto detskú túžbu po poznaní dobra a odlíšení zla, môže náboženská výchova výborne nadviazať a uspokojiť ju. Biblické príbehy sú plné bojov a napätia medzi dobrom a zlom a keďže všemohúci Pán Boh je bytosť najvyššieho dobra (Boh je láska), vždy napokon zvíťazí. Navyše majú výhodu, že to nie sú rozprávky, ale skutočnosť. Deti síce oveľa ľahšie veria ako chápu, ale ich zmysel pre pravdu, tiež črta nepochybne božského pôvodu, im diktuje prikladať väčšiu vážnosť tomu čo je pravé, než tomu, čo je vymyslené. Aj keď sa vedia vžiť do rozprávok a občas sa im miešajú so skutočnosťou, ide o to, aby sme my - vychovávatelia - biblické pravdy nepodávali ako rozprávky, ale ako pravdy podopreté vlastnými skúsenosťami.
Túžba po Radosti a Pokoji
Takúto túžbu majú pravdaže aj dospelí, ale pre deti je priam bytostne dôležité, aby bola uspokojená. Lebo ak tomu tak nie je, ohrozené je fyzické aj psychické zdravie dieťaťa. Život bez radosti, v prostredí nervozity, hádok a rozporov, ak navyše chýba aj základná opatera, musia zákonite viesť k narušeniu vývoja. Naproti tomu láska, prítomnosť a spoľahlivosť rodičov a tiché harmonické spolužitie rodiny vytvárajú priaznivé podmienky pre rozvoj osobnosti a to aj pre náboženský rozvoj. Pretože "dôvera v pomoc matky je prvý krôčik na ceste k viere v Boha. Na jej miesto sa však neskôr musí postaviť On, nie vlastné ja." -hovorí F.Kučera. A Theodor Bovet píše v knižke Všedný deň a zázrak v rodine, že, "dieťa za pojmom -otec- postupne objavuje stvoriteľa, za pojmom -matka- stvorenie. Boh zostáva tajomstvom pre večnosť." J.A.Komenský v Informatóriu školy materskej odporúča pôsobiť deťom čo najviac radosti, lebo ony ju potrebujú tak ako pokrm a nápoj. Navyše sú deti neobyčajne vnímavé na atmosféru radosti i pokoja. Ak je v rodine napätie, i keď sa neprejavuje krikom, aj dojča ho vycíti a dáva to najavo plačom, nespavosťou, nechuťou k jedlu … Ale ak aj pri únavnom podujatí cíti okolo seba radosť, vydrží celkom pokojne, hoci dianiu nerozumie. Citlivé vnímanie radosti môže byť pre dieťa mocným zážitkom spoločenstva veriacich v chráme, samozrejme, ak je radosť prítomná v bohoslužobnom zhromaždení. Sama som ju neraz zakúsila pri rôznych cirkevných slávnostiach, ktoré som asi práve preto od najútlejšieho veku veľmi rada navštevovala. Najväčšiu radosť v živote človeka spôsobuje láska. Najvyššia láska je Boh sám. Túžba po radosti je teda neuvedomelou túžbou po Bohu. Kde je prítomný On, tam je láska, radosť i pokoj.
Potreba Autority
Ďalším dôležitým predpokladom pre náboženskú výchovu detí je živé vedomie závislosti na vyššej moci a s tým spojená potreba autority. Malé dieťa je bezmocné. Bez pomoci, opatery a ochrany rodičov je celkom stratené. Toto inštinktívne cíti a preto nemá rado samotu, bojí sa a útočisko hľadá pri rodičoch. Je na nich závislé a je tomu rado, lebo pri nich sa autorita spája s láskou. Väčšinou síce deti chcú byť veľkými, ale ich ochotná závislosť sa prejavuje schopnosťou poslúchať a podriaďovať. sa autorite. Práve túto vlastnosť detí, podľa socialistických psychológov, cirkev v minulosti "zneužívala". Využiť ju však v podstate musí každý vychovávateľ. Ak to neurobí, výchova sa nepodarí. Jednoducho sa nevypláca ignorovať Božie poriadky. (Ani vtedy, ak ich človek neuznáva ako Božie.) A poslušnosť je Boží poriadok pre deti. (Kol 3,20) Nielen preto, že bez nej by si samy ohrozili svoj život a zdravie, ale prosto preto, že ju potrebujú ku šťastiu a spokojnosti. Ak dieťa nevie koho poslúchať, nemá nad sebou autoritu, je bezradné, neisté, nemá sa o koho oprieť. Predčasne nútiť dieťa k samostatnosti je nielen nebezpečné, ale vlastne kruté. "Poslušné dieťa je šťastné , lebo vie, čo si môže dovoliť." (Larry Christenson: Kresťanská rodina str. 54) Výchova k poslušnosti voči rodičom je predpokladom poslušnosti k Bohu. Rodičia musia prirodzenú poslušnosť dieťaťa rozvíjať a upevňovať, samozrejme s vedomím, že ich autorita je od Boha a neslobodno ju sebecky zneužívať. "Kto je ňou poverený od Boha, musí ju zachovávať, musí v ňu veriť, musí ju uplatňovať, nie zo sebectva, ale z vernosti, nie aby sa ľúbil sebe, ale Bohu." (L. Christenson: Kresťanská rodina str. 61) To platí pravdaže aj pre náboženských vychovávateľov. Pre staršie dieťa, ktoré sa postupne uvoľňuje spod vplyvu rodičov, sa stáva autoritou učiteľ, farár, či vedúca detskej besiedky, ak ich má prečo uznávať. Deti obyčajne oceňujú láskavosť, trpezlivosť, humor, ale aj príjemný zovňajšok a vyjadrenia pochvaly a uznania. Na to všetko musíme aj my pamätať, ak chceme získať lásku a úctu detí. Nie pre seba, ale pre Pána. Lenže dieťa sa s Ním zoznamuje naším prostredníctvom. Neraz som počula, že ktosi zanevrel na náboženstvo, lebo ho farár ťahal za uši, alebo mal iné nesympatické prejavy. No nedostatok autority a poriadku tiež môže byť pre deti prekážkou na ceste k Bohu. Aj keď viere nemožno naučiť, je to dar Boží, ale možno jej pripraviť pôdu, alebo zahatať cestu.
Keď sme hovorili o dobre a zle, spomenuli sme si aj citlivosť detského svedomia. Ono má vzťah aj k autorite a poslušnosti. Ak dieťa prestúpi zákaz, alebo nesplní rozkaz autority, má strach a ľutuje svoj čin. A to aj v tom prípade, ak nebýva často trestané. Táto schopnosť pokánia je tiež takou Božou iskrou v detskej duši. A je veľmi dôležitá pri náboženskej výchove. Treba ju podporovať aj vo vzťahu k Bohu. Vedenie ku správnej ľútosti pred Bohom, znamená postupné vytváranie zodpovednosti, sebakontroly, pokory v povahe človeka. S potrebou autority úzko súvisí detská dôverčivosť. Koho dieťa uznáva, tomu je ochotné všetko uveriť. Možno mu nahovoriť temer čokoľvek. Na túto skúsenosť sa však nesmieme spoliehať, ale skôr si dávať pozor, aby sme dieťa nesklamali, či neoklamali. Lebo ak to zistí a ono na to skôr-neskôr určite príde, stratíme jeho dôveru. Jeho skúsenosti s našou pravdovravnosťou a úprimnosťou musia byť tie najlepšie. Lebo dôvera je záležitosť skúseností, nie citov. Ak sa naučí neveriť nám, prečo by malo prijať vieru? "Podstatou výchovy je dorozumievanie sa s druhou stranou, na ktorú chceme pôsobiť." (Š. Šoltész: Kristus a rodina, str. 93) A to nie je možné bez dôvery. Bez nej nemožno vyhrať ani závod s vplyvmi okolia. O tom sa v desaťročiach totality mali možnosť presvedčiť všetci rodičia, či už v kladnom, alebo zápornom zmysle slova. Na každé dieťa z kresťanskej rodiny totiž pôsobila ateistická výchova. Vieru si zachovať, alebo k nej prísť, mali šancu tie deti, ktoré dôverovali rodičom. Buďme teda vychovávateľmi, ktorí majú plnú dôveru svojich zverencov. Pomôžeme im tak veriť i nebeskému Otcovi.
Prejavy Detskej Duše a Výchova
Tri hlavné prejavy, schopnosti či zložky duše sú rozum, cit a vôľa. F. Kučera k nim priraďuje ešte fantáziu a pamäť. Budem sa sčasti držať tohto jeho delenia, hoci je ojedinelé, ale takto sa ľahšie dajú zaradiť nasledujúce prejavy detí.
#
tags: #ako #vychovat #dieta #krestanstvo #kniha