Výchova dieťaťa k viere je dôležitá a mala by začať v ranom veku. Viera zohráva zásadnú úlohu v chápaní okolitého sveta dieťaťom. Poskytuje pohľad na presvedčenia a činy ľudí okolo nich. Tento článok ponúka praktické rady a postrehy pre rodičov, ako viesť svoje deti k duchovnému rastu, ako zvládnuť ich správanie v kostole a ako ich viesť k láske k Bohu.
Dôležitosť duchovného rastu dieťaťa
Deti sa vyvíjajú v štyroch hlavných kategóriách: fyzicky, emocionálne, funkčne a duchovne. Viera je najdôležitejším aspektom života, pretože vzťah s Bohom je základom nádeje a zmyslu života. Náš systém viery je chránený pred agnosticizmom, nenávisťou, predsudkami a povrchným materializmom. Boh prikázal rodičom, aby učili svoje deti o duchovných veciach. „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. Rovnako dieťa potrebuje vedenie v každom inom aspekte života. Potrebujú vedenie vo svojom duchovnom živote.
Starostlivosť o duchovný rast dieťaťa zahŕňa inštrukcie o starostlivosti o srdce a dušu. Stav našej duše je životne dôležitý, pretože ovplyvňuje naše celkové fyzické, emocionálne, duševné a duchovné zdravie. Matúš 15, 11 varuje: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka.“ To, čo vychádza z našich úst, pochádza z nášho srdca. Vina, hnev, chamtivosť a žiarlivosť začínajú na duchovnej úrovni a ich vyvedenie na svetlo je životodarné pre telo i dušu.
Aktívna účasť rodičov na duchovnom raste dieťaťa
Ako rodič siedmich detí som zistil, že vplyv na duchovný rast mojich detí je jediná vec, ktorá bude mať večný dosah. Je však dôležité poznamenať, že ako deti dospievajú, dosahujú vek zodpovednosti. Ako dospelé sa vaše dieťa bude môcť rozhodnúť, či si vieru osvojí.
Viera v každodennom živote
Viera v každodennom živote sa prejavuje tvárou v tvár zlým správam. Nezosmiešňujte a nekarhajte dieťa za jeho činy, namiesto výchovy v nich vyvoláme pocity hanby na celý život. Deti sa učia z toho, ako sa správame, nie z toho, čo hovoríme. Buďme k nim láskaví a chápme ich, ak to isté vyžadujeme od nich. “Láskavosť začína pochopením, že všetci bojujeme,” povedal Charles Glassman. Je to skutočne tak. Každý z nás má svoje vnútorné konflikty a svoje malé vojny v sebe samom, svoje dilemy a situácie, s ktorými si dlho musí dávať rady. Aj deti, hoci občas máme pocit, že ich sa to netýka.
Prečítajte si tiež: Riešenia pre deti, ktoré sa nechcú učiť
Vyvarujte sa vyvolávaniu pocitov hanby
My dospelí si často myslíme, že to, s čím zápasí dieťa, je malicherné, nedôležité a rýchlo to prejde. Omnoho viac by sme im však do života dali, ak by sme im tú láskavosť prejavovali viac. Pretože dieťa sa učí z toho, ako sa správame my, nie z toho, čo mu hovoríme.
Jane Nelsenová postavila svoju stratégiu na mnohých psychologických štúdiách a na svojich niekoľkoročných skúsenostiach práce s deťmi a rodičmi. Všimla si, že rodičia majú často pocit, že na to, aby sa dieťa začalo správať lepšie, sa musí najprv cítiť horšie. A tak ho trestajú, okríknu, vyhrážajú sa mu z pozície moci, lebo veria tomu, že ich väčší vzrast a vyšší vek im dáva právo správať sa k tým maličkým ľuďom dehonestujúco. Znie to strašne, keď si to takto prečítate, však?
Deti sa však správajú lepšie vtedy, keď sa cítia lepšie. A ako sa môžu po kriku cítiť lepšie? Nelsenová sa v knihe pýta: “Odkiaľ sme prišli na tú bláznivú myšlienku, že deti sa budú správať lepšie, keď sa najprv budú cítiť horšie? Spomeňte si na poslednú situáciu, kedy ste sa cítili ponížene alebo ste mali pocit, že sa k vám niekto správal nespravodlivo. Mali ste chuť spolupracovať alebo sa správať lepšie?”
To, čo Nelsenová volá vina, hanba a bolesť, je veľmi rozšírená praktika vo výchove. My si to možno neuvedomujeme, ale my deti ponižujeme a ubližujeme im. Pozri sa, čo si urobil. To ako sedíš za tým stolom? Bože, nevieš normálne držať tú lyžičku, všetko ti z nej padá. Celá si špinavá, to čo si robila? To ako si sa obliekol? Môžeš ma aspoň na chvíľku nechať, ako ti mám pripraviť obed, keď stále niečo chceš?
Keď sa na dieťa pozrieme a so zhrozeným, prípadne znechuteným výrazom v tvári skonštatujeme, že nevie ani lyžicu poriadne držať v ruke, robíme z neho neschopnú ľudskú bytosť a ponižujeme ho. To dieťa sa cíti trápne. Hanbí sa a cíti sa ponížene. Často to robíme aj preto, lebo si myslíme, že takto dieťa motivujeme k lepšiemu výkonu.
Prečítajte si tiež: Diéta a vzdelávací systém: Je čas na zmenu?
Ak bude týchto situácií zažívať priveľa, bude celý život cítiť akúsi toxickú hanbu, ktorá ho bude zožierať zaživa. Bude sa viac zaujímať o to, čo si druhí myslia ako o to, čo chce ono samé. Namiesto vlastného vnútorného naplnenia a spokojnosti so sebou samým bude hľadať uznanie zvonku, uznanie iných osôb. A za všetko, čo mu nevyjde úplne dokonale, sa bude hanbiť, ako keby urobilo najväčšiu chybu na svete.
Každý robíme chyby, a deti ich robia niekoľkonásobne viac, pretože ony jednoducho ešte nevedia, ako sa veci majú robiť. To nie sú malí dospelí, ktorým stačí dvakrát povedať a všetko ovládajú. Sú to deti, ktoré sú zraniteľné a viac ako krik potrebujú podporu, aby mohli napredovať. Na chyby treba upozorňovať láskavo, pretože robiť chyby je v poriadku. Ak sa budeme tváriť, že sa stala tragédia, dieťa si bude myslieť, že robiť chyby nie je ľudské a treba sa za to hanbiť. Lepšie ako hanbiť sa za to však je naučiť sa si ich priznať a nájsť na ne riešenie. Za chyby druhých neponižujeme ani netrestáme, ale pomôžeme im všimnúť si tie chyby a nájsť spôsob, ako to robiť lepšie.
Okrem toho, ak sa my budeme správať láskavo k deťom, tak sa aj deti budú správať celý zvyšok života láskavo k druhým ľuďom, pretože ony sa učia od nás ako od svojich vzorov správania sa. Môžeme im dokola opakovať, aby sa druhým nevysmievali, keď ich v podstate ponižujeme my doma a robíme im to isté. Ukážme im úctu, a ony nám ju potom ukážu tiež.
Problémy s vierou v dospelosti
Mnohí rodičia povedia, že deti vodili celé detstvo do kostola, ale v priebehu puberty či ranej dospelosti ich potomkovia svoju vieru opustili. Prečo je to tak? Jednoducho povedané - ich deti vieru nikdy nemali, nemali s Bohom vzťah, iba „chodili do kostola“. Títo mladí odišli preč a možno sa už nikdy nevrátia späť. Ich rodičia sú potom nešťastní: „Deti predsa chodili do katolíckej školy. Boli sme v kostole každú nedeľu. Viera bola pre mňa vždy dôležitá. Neurobil som všetko?“ Nie, neurobil. Vaša viera je vašou vierou. Viera vášho dieťaťa je niečo úplne iné. Príde čas, keď vaše dieťa už viac nebude veriť len preto, že veríte vy.
Praktické tipy na výchovu k viere
- Spoločná modlitba: Mali by sme sa aspoň raz denne, okrem modlitby pred jedlom, spoločne celá rodina pomodliť. Najjednoduchšia je ranná modlitba typu: „ Ó, môj Bože, obetujem ti dnes svoje myšlienky, slová a skutky.
- Účasť na liturgii: Snažme sa, aby boli deti čo najviac zapojené do liturgie. Povzbudzujeme ich k spoločným modlitbám a spevu. Potíšku nabádame deti k sadaniu, kľakaniu či vstávaniu. Pri premenení môžeme pošepkať: „Pozri, to je Ježiš! Snažíme sa byť príkladom pri modlitbe. Ukážeme deťom, že sme na svätom mieste a sme svedkami zázraku. Ak sú deti hlučné viac ako minútu, treba ich vyviesť.
- Výnimočná nedeľa: Nedeľa nech je výnimočným dňom. Použime toalety pred začiatkom svätej omše. Nenechať dieťa počas svätej omše behať hore - dole. Rozprávajme sa po omši o omši. Na ceste domov hovoríme o čítaniach alebo homílii. Ako by sa dali niektoré myšlienky z kázne zaradiť do praktického života.
- Realistické očakávania: Nečakajme od detí dokonalosť. Môžeme očakávať len to, čoho sú naozaj schopné. Nepodplácame deti sľubmi (sladkosti, hračky, výlety), ak budú „dobré“ počas omše. Vynechanie omše nie je hriechom, lebo pápež to tak chce, ale preto, lebo sme odmietli Pánovo pozvanie na hostinu. Hovoríš svojmu Otcovi, Stvoriteľovi, Záchrancovi a Priateľovi, že je menej dôležitý ako spánok, kamaráti, zábava. Pán pripravil miesto pri svojom stole práve pre teba.
- Sviatosť zmierenia: Raz mesačne zaraďme do rodinného harmonogramu sviatosť zmierenia.
- Biblické príbehy: Tieto príbehy sú príbehmi našej širšej kresťanskej rodiny. Hovoria nám, kto sme (Božie deti), odkiaľ kam prechádzame (z tmy do svetla) a kam ideme (tráviť večnosť s Otcom v nebi).
- Čítanie Božieho slova: Vyhraďme si denne čas na čítanie Božieho Slova. Môže to byt pred jedlom alebo spaním. Môžeme každý deň prečítať príbeh svätého, ktorý je v kalendári, a potom ho poprosiť o príhovor za nás u Boha.
- Používanie svätených predmetov: Majme doma svätenú vodu. Používajme ju, ak potrebujeme špeciálnu pomoc od Boha. Majme doma kríže. Zaobstarajme si požehnaný olej, ktorým sa môžeme pomazať, ak sme chorí. Naša nebeská Matka nenechá nikoho samého, ak ju prosíme o ochranu. Odporúčame rodičom denne sa doma modliť ruženec. Hľadajme príležitosť, kedy by sa deti mohli modliť s nami.
- Vzťah k Panne Márii: Ak deti naučíme mať vzťah s našou nebeskou Mamou Máriou, budú mať v nej priateľku, ktorá ich povedie k svojmu Synovi. A to práve vtedy, keď už my pri nich nebudeme.
- Spievanie chvál: Svätý Augustín povedal, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Môžeme spievať chvály počas jázd autom. Ak žiadne chvály nepoznáme, dajú sa kúpiť CD nosiče a púšťať si ich cestou.
- Požehnávanie detí: Pred spaním žehnajme svoje deti napríklad takto: „Pane Ježišu požehnaj toto dieťa. Pošli svojho Ducha Svätého do jeho/jej srdca a pomôž mu/jej Ťa ľúbiť viac než čokoľvek iné. Daj mu/jej svoju milosť, aby z neho/nej vyrástol/a muž/žena akého/akou ho/ju Ty chceš mať. Amen.“ Potom urobíme znak kríža na ich čelo. Naše deti to milujú!
- Objatie s Bohom: Pri objatí našich detí môžeme spomenúť, že jediná osoba, ktorá ich ma radšej ako my, je Boh a dajme im druhé objatie za Neho.
- Rozhovor o omši: Ak sa deti sťažujú, že omša je nuda, nekritizujeme ich, ale im vysvetlíme, ako veľa to znamená pre nás, byť s Ježišom v tento výnimočný čas.
Budovanie dôvery v Boha
Dôvera je schopnosť spoľahnúť sa na niekoho, veriť mu na základe dobrého poznania natoľko, že jeho slovo mi stačí. Mám v ňom istotu. Neobávam sa v jeho prítomnosti ničoho nesprávneho. Som schopný zveriť mu aj svoj život, svoje tajomstvá, ba aj svoje pády, obavy a strach. Na to, aby dôvera žila, je potrebná silná, častá, obojstranná komunikácia, otvorenosť, pravda, trpezlivosť, úprimnosť a úcta. Ani vo viere nie je totiž možné bez dôvery existovať - na nej je postavený vzťah ja a Boh.
Prečítajte si tiež: Požiadavky na učiteľov angličtiny v MŠ
Starý zákon dokonca viac používa slovo dôveraako viera. Boh je tu predstavený ako niekto, v koho môžeme vždy vložiť svoju nádej, pretože Boh je nekonečne dobrý. Istota Božej lásky voči človeku vedie k pevnej dôvere, že neexistuje nič ani nik, komu by sa dalo veriť viac, kto vždy plní svoje sľuby, kto vždy dá šancu, kto dvíha a nezabúda, kto je vždy nablízku s pomocou.
Ukázať našim deťom bez ohľadu na vek všetky aspekty tejto nádhery dôvery v nášho Boha je jedným zo základných kameňov viery. Skôr však ako vstúpime do jednotlivých vekových kategórií detí a postupov s tipmi, ako naučiť deti dôverovať Bohu, nesmieme zabudnúť na jedno: my ako rodičia učíme deti dôverovať aj tým, aký vzťah dôvery s nami majú, ako sa o jej stav staráme my doma… Takže je to výzva aj pre nás: vráťme sa späť k tomu, čo je potrebné pre dôveru. Aký je jej stav u nás doma? Čo s tým potrebujem/e práve teraz u nás doma urobiť? Čo pre mňa osobne znamená dôvera v Boha? Ako si ju žijem v bežnom živote? Dokážem o nej hovoriť - svojmu manželovi, deťom?
Dôvera v Boha u detí do 6 rokov
Dieťa do 6 rokov potrebuje zažívať pocit istoty, bezpečia a bezpodmienečnej lásky. Je to pre vytváranie dôvery najcitlivejší vek. V tomto období sa buduje základ pre budúce postoje a spôsoby myslenia. Dieťa má v ranom detstve veľký vnútorný hlad po duchovne. Odpovedáme naň tým, že ho sprevádzame pri poznávaní Boha cez najväčšie podstaty viery upriamujúc ho pritom na láskavú a starostlivú Božiu tvár. Práve tá hlboko napĺňa duchovné potreby malých detí a formuje v nich dôveru v Boha - Dobrého pastiera (porov. Jn 10, 3-5.10b -11.14-16; Lk 15, 1-6; Ž 23).
S najmenšími deťmi sa zameriavame na bezpodmienečnú lásku a starostlivosť Boha - Dobrého pastiera, ktorý sa stará o každú svoju ovcu; Boha, ktorý dal svojho Syna - Ježiša, a ten za nás zomrel a vstal z mŕtvych, je stále blízko nás v Eucharistii, Jeho svetlo prežiaruje všetku temnotu a krstom a skrze Ducha Svätého sme aj my dostali na ňom účasť. Pri rozprávaní sa vyhýbame zdrobneninám, infantilným vysvetľovaniam a prerozprávaniam udalostí Svätého písma rozprávkovým spôsobom. Pomáhať deťom vstupovať do dôverného vzťahu s Bohom môže premieňať aj nás, ak budeme najskôr s pokorou a v pravde skúmať svoje vnútro, svoj vzťah s Bohom a zameriame sa na skutočnú podstatu. Často im zvyknem pripomínať anjela strážcu, aby sa nebáli v rôznych situáciách.
Naučiť deti dôverovať Bohu pre mňa znamená odovzdať im dôveru v to, že Boh je nekonečne milujúci Otec, že chce ich dobro. Priala by som im, aby verili, že je neustále s nimi, že ich nesmierne miluje, že Jeho láska nie je založená na podmienkach a plnení pravidiel, ale že je nezištná, vždy prvá, vychádzajúca im v ústrety. Vec, ktorá síce znie jednoducho, ale jej naplnenie v praktickom živote vôbec nie je ľahké.
Cestou u nás osvedčenou je byť citlivý na mnohé malé situácie, ktoré život prináša, a práve v nich nasmerovať deti na to, že aj keď urobili zo svojho ľudského pohľadu všetko, ešte zďaleka ich možnosti nie sú vyčerpané, pokiaľ s danou vecou nezašli za Otcom…Alebo im ponúknuť, že za ním zájdeme spolu…a potom už len čakať na to, ako sa on prejaví… A on sa prejavuje a nenecháva zahanbiť. Tiež sa nám osvedčilo zostať pravdivý a úprimný, priznať pred deťmi, kde končia naše ľudské možnosti, ale že aj tak môžeme urobiť ešte niečo - zveriť celú situáciu Bohu. A fajn je, ak sa potom k tej situácii vrátime a, ak sa to dá, tak spolu s deťmi aj zhodnotíme, ako to nakoniec dopadlo. Bolo to dobré rozhodnutie odovzdať to Bohu? Ako to nakoniec Boh vyriešil? Svoje deti sme chceli naučiť nielen veriť v Boha, ale hlavne veriť Bohu.
Vydávanie každodenného svedectva o našej dôvere v Boha je pre naše deti najlepšou učebnicou katechizmu. To, že nás vidia kľačať na kolenách, čítať Božie slovo, chodiť do kostola, na spoveď a na sväté prijímanie… Vtedy sa im to všetko stáva prirodzeným, lebo je to prirodzená súčasť nášho života. Je dôležité, keď kresťanom som a nie, keď sa naňho iba hrám. Je dôležité, aby svedectvo viery vydávali obaja rodičia, avšak z praxe vieme, že často to býva len jeden rodič, ktorý vedie dieťa k Bohu. Ale keď zapálime hoci aj jednu zápalku, aj tá jedna prinesie svetlo do našich rodín. Nezúfajme!
V modlitbe hľadáme aj nachádzame Boha a odpovede na otázky večného života i každodenných trápení… Modlitbu naše deti vnímali vždy radostnejšie a pozitívnejšie, ak sme pre ne pripravili aktivitu, ktorá im pomohla názorne pochopiť myšlienku z Božieho slova. Priložiť obrázok k textom, pripísať slová a vety k obrázkom, usporiadať vystrihnuté písmená… Do modlitby sme často vkladali ľudí, ktorých sme počas dňa stretli. Keď sa za niekoho modlíme, vyprosujeme preňho dobro a požehnanie, náš vzťah k nemu sa mení.
Dôvera v Boha u detí od 6 do 12 rokov
Všetci odborníci odporúčajú pýtať sa detí na ich vnútorné prežívanie - ako bolo v škole, čo sa odohralo medzi ich priateľmi, čo zažili pekné, veselé, nezvyčajné. Na základe častých takýchto rozhovorov a po uisteniach, že sa nás môžu pýtať na hocičo, deti k nám získali dôveru a skutočne sa nás veľa pýtali. Po spoločných večerných modlitbách neraz prišlo k rozhovorom o veciach, ktoré mali v sebe nespracované… Pýtali sa nás na veci, o ktorých sa rozprávali v škole so spolužiakmi alebo o ktorých niekde čítali. Neraz šlo o veľmi ťažké a náročné veci, ako napríklad smrť, prečo je nešťastie na svete, prečo niektorí ľudia sú neveriaci, prečo pri pohromách zomierajú mnohí ľudia… Niekedy sme im vedeli odpovedať hneď, inokedy sme si debatu na danú tému dohodli na ďalšie dni, čo nám dalo čas pripraviť si odpovede vďaka Youcatu, internetu alebo po rozhovoroch s kňazmi a inými „múdrejšími“ ľuďmi… A keď už sme boli aj my v koncoch, uisťovali sme ich o tom, že nech sa deje v ich živote čokoľvek, Bohu môžu stále dôverovať a Boh im môže dať tie najsprávnejšie odpovede.
V tomto veku sme stavili na prirodzenú detskú zvedavosť a „žranie príbehov“. Vedeli sme, že naše deti fascinujú príbehy z minulosti, avšak nie iných, ale naše vlastné. Zážitky z čias bezstarostného detstva sme deťom servírovali v pravidelných dávkach pri hocijakej príležitosti. Akosi nám samy naskakovali do hlavy. Postupne si deti uvedomili, že namiesto šťastia, náhody či osudu sme mali nad sebou ochrannú ruku nášho Stvoriteľa.
Hmatateľný dôkaz Božej starostlivosti o našu rodinu prišiel v deň svätého Mikuláša. Balíček tróniaci pred dverami obsahoval okrem všakovakých dobrôt i nemalú finančnú čiastkou. Ako? Kto? Kedy? Pátracia akcia zlyhala. Preverovanie stužiek, spôsobu viazania, veľkosti balíčka a skúmanie časových súvislostí neprinieslo ani náznak tušenia možného „vinníka“. Bola to riadna lekcia aj pre nás rodičov. Dodnes sme veľkorysého dobrodinca nevypátrali.
Dôvera v Boha u teenagerov
Teenagerské obdobie nie je ľahké ani pre teenagerov, ani pre rodičov. Skúsenosť teenagerov s dôverou na úrovni pekných rodinných vzťahov je pre skúsenosť dôvery s Bohom dobrým základom. Milosť stavia na prirodzenosti. Dôvera medzi rodičmi a deťmi prináša do vzťahu pocit bezpečia. Je krehká, vyžaduje si určitý jemnocit rodiča. V našej rodine sa vieme spolu smiať, zmýšľať o sebe dobre, riešiť konflikty s úctou a dovoľujeme si navzájom „byť iný“, aj zlyhávať.
Kritický postoj teenagerov k náboženským obsahom je prirodzený veku a vedie k ústupu „sakrálnej“ religiozity. Ich postoje sú často protirečivé. Rebelujú a vedome robia chyby. Aj Ježiš bol rebel. Kompetenciu naučiť našich teenagerov dôverovať Bohu sme zverovali v modlitbe Duchu Svätému a my sme prijímali pozvanie stať sa pre nich príťažlivou vôňou nášho osobného vzťahu s Bohom.
Každé dieťa malo k Bohu svoju cestu. Cesta k vzťahu s ním pre jedno z našich teenagerov bola cez rozprávania našich osobných zážitkov života s Bohom. Ďalšie z našich detí si vytváralo osobný vzťah s Bohom aj vďaka tomu, že sme ho „poslali“ riešiť si istý problém s Bohom. A tak syn začal skúšať funkčnosť našej výzvy. Pýtal sa Boha: Pane, ako to myslíš? Čo na to povieš? a čakal na odpoveď, ktorá prišla… robí to tak dodnes. Ďalším naším krokom bolo povzbudzovanie overovať si „Boží hlas“ v duchovnom sprevádzaní.
Všetky naše deti ocenili príležitosť patriť do spoločenstva, samy dnes vedú spoločenstvá. Máme veľkú komunitu pezinských rodín, spolu rastieme vo vzťahu k Bohu a slúžime - jemu aj farnosti. Každou spomínanou malou skúsenosťou s Bohom rástla dôvera našich teenagerov v reálneho, dobrotivého Otca. Najlepší spôsob, ako naučiť deti dôverovať Bohu, je sloboda!
Dôvera v Boha u dospelých detí (18+)
Dôvera v Boha je veľmi osobná vec. Nevieme ju spôsobiť zvonka, a to dokonca ani u malých detí, nieto ešte u dospelých mladých. Dôvera v Boha vychádza z hĺbky človeka, je založená na vzťahu, ktorý ten človek má, a tomuto vzťahu sa rozhodne dôverovať. To, že to nedokážeme „dodať“ zvonka, však neznamená, že tomu nevieme nijako pomôcť. Naša pomoc ako rodičov spočíva vo vytvorení priaznivých podmienok, aby v nich mohla táto dôvera vyrásť.
Prvou je pestovanie vďačnosti voči Bohu. Mladý človek bude dôverovať tomu, o kom vie, že do neho svoju dôveru vložiť môže. Tomu, kto je pre jeho život naozaj relevantný. A Bohu vďačíme za nesmierne veľa. Udržuje nás pri živote, dáva nám zdravie, stojí pri nás v tisícich chvíľach každý deň. Môžeme však robiť tú chybu, že to berieme ako samozrejmosť, že ho vnímame ako vzduch okolo nás, ktorý síce k životu nevyhnutne potrebujeme, ale už sme tak zvyknutí, že tu stále je, že jeho prítomnosť ani vedome neregistrujeme. Vďačnosť nám pomáha uvedomovať si, že Božia prítomnosť a pomoc nie sú samozrejmosť. Že sa musíme učiť vedome vstupovať do skúsenosti jeho lásky. A keď si uvedomujeme, za čo všetko sme mu vďační, ľahko vstúpime do vzťahu s ním a vieme sa o neho s dôverou oprieť. Bez denného prežívania vďačnosti môže byť Boh pre nás vzdialený (a teda ťažko s ním nadviažeme vzťah) alebo nemilujúci (a teda mu ťažko dôverujeme). Ako vždy: najprv sa musím učiť vďačnosti ja ako rodič.
Druhou radou je, že môžem ako rodič byť dobrým „simulátorom“ toho, čo to znamená dôverovať. Vložiť dôveru s tým, že sa spoľahnem, že nebude zneužitá. Dôveru detí voči rodičom verím, že už budujete dlhodobo: dodržaním sľubov, ospravedlnením sa za chyby, pevnosťou v predsavzatiach. Pri dospelých deťoch však budovanie dôvery znamená aj to, že risknem a budem dôverovať ja im. Zverím im náročnú a zodpovednú úlohu, a pri jej plnení im nebudem neustále stáť za chrbtom, či náhodou nezlyhali. Dám im kľúče od auta a budem dôverovať, že šťastlivo a zodpovedne prídu tam aj späť. Zverím im jednu oblasť domácnosti a budem im dôverovať aj vtedy, keď to ešte nebude dokonalé a len postupne budú vstupovať do toho, ako to zvládať.
Tretia rada znie: učte ich nebáť sa riskovať s Bohom. Prvou lekciou je praktizovanie samotnej druhej rady - že vy ste ochotní riskovať, keď dôverujete im (nebojte sa, vidia to a vážia si to, aj keď to nepovedia). Tak ich povzbuďte, aby dali Bohu výzvu, stavili na neho a vytrvalo čakali na jeho odpoveď. V malých veciach, aj vo väčších životných rozhodnutiach. Nech sa učia nedržať svoj život za každú cenu v rukách, ale dokázať ho vložiť do rúk niekoho, kto ich pozná lepšie ako ony samy, a postará sa o nich za každých okolností. A keď Boh na ich výzvu odpovie a odmení ich dôveru, nech si to zapíšu a pamätajú, aby mu nabudúce vedeli dôverovať ešte väčšmi. Tak veľa síl do dobrodružstva dôvery voči Bohu so svojimi deťmi!
Samostatnou kapitolou školy dôvery v Boha boli rôzne zdravotné problémy či vážne úrazy, ktoré sme v našej rodine zažili a ktoré nás aj vďaka modlitbe posilnili. Zážitok modlitby veľkého spoločenstva za našu rodinu, alebo, naopak, našich detí za druhých, boli a sú veľkým povzbudením našej dôvery v Boha. Boha, v ktorého vieru sa zo všetkých síl snažíme odovzdávať aj našim deťom.