Problém zneužívania detí a mládeže je právom stredobodom pozornosti a stáva sa problémom celej spoločnosti. Výchova dieťaťa v rodinnom prostredí, neskôr v školskom prostredí a vplyv širšieho sociálneho prostredia zohrávajú v tomto probléme veľmi dôležitú úlohu. Cieľom je naučiť mladých ľudí správať sa k druhým s láskou, zaobchádzať s nimi ako s rovnocennými a priznať si svoje slabosti.
Agresivita ako súčasť osobnosti
Agresivita, podobne ako oheň, je dobrý sluha, ale zlý pán. Každý z nás ju má vo svojej základnej osobnostnej výbave. Môže nám pomôcť, ale aj komplikovať život. Nakopená negatívna energia, stres, neúspechy, frustrácia, vnútorná nespokojnosť a nevyrovnanosť, to všetko sa stalo súčasťou dnešného života. Následkom môže byť správanie, ktoré sa nielenže nepáči nášmu okoliu, ale môže mu ubližovať - agresivita.
Slovo agresia pochádza z latinského aggressio čo znamená výpad alebo útok. Agresia je konanie, ktorým sa prejavuje násilie voči niektorému objektu, alebo nepriateľstvo a útočnosť s výrazným zámerom ublížiť. Agresivita patrí medzi druhy extrémneho správania a v psychológii sa definuje ako osobnostná črta. Veľmi častá je jej slovná forma, ktorú si možno ani neuvedomujeme. Predstavuje napríklad aj vnucovanie vlastných názorov, útočenie na druhú osobu ironickými vyjadreniami. Agresívny človek sa presadzuje na úkor iných, nerešpektuje ich práva a požiadavky. Ak sa mu nedarí, vinu hádže na iných. Manipuluje s ľuďmi a ťažko ovláda svoje emócie. V psychoanalytickom poňatí je agresívne konanie jedna z bežných reakcií na frustráciu. Agresia je jeden zo spôsobov vyrovnávania sa s náročnou životnou situáciou.
Agresivita u detí a mladistvých
Bohužiaľ, agresivita študentov na školách je už skôr pravidlom ako výnimkou. Čoraz viac sa rozmáha šikanovanie, či už medzi rovesníkmi alebo šikanovanie mladších staršími. Buď je to psychická forma - posmievanie, ponižovanie, alebo vydieračská násilná forma - vymáhanie peňazí a bitka. Študenti sa čoraz vulgárnejšie vyjadrujú, bežne aj pred pedagógmi, a táto ústna agresivita často prerastá do fyzickej.
Šikanovanie v školskom prostredí je fenoménom psychologickým, pedagogickým a právnym. Zároveň ho považujeme za problém, ktorý súčasná škola potrebuje špecificky vymedziť, definovať a nutne riešiť. Z hľadiska psychologického ako špecifické poruchy správania. Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho slova chicane, čo znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, sužovanie, prenasledovanie. Autorky príručky pre učiteľov Tholtová, Žuffová, Sučáková (2000) podávajú rozšírenú a najčastejšie uvádzanú definíciu v odbornej literatúre: „Šikanovanie je, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí druhému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a pod. Tieto incidenty sa môžu opakovať a pre šikanované dieťa je veľmi ťažké ubrániť sa. Ako šikanovanie označujeme tiež opakované posmešky alebo nepekné poznámky o rodičoch. Šikanovanie je prejavom sociálnej patológie, kde hlavným záujmom je cieľ niekomu ublížiť. Od jednoduchej agresie sa líši snahou ublížiť druhému a navyše ešte získať ľubovoľnú odmenu vo svoj prospech. Šikanovanie je vlastne zneužívanie sily alebo právomoci. Tento výraz znamená zlomyseľné obťažovanie, preháňanie, strkanie do iného dieťaťa, bitky, kopanie, týranie, prenasledovanie, vydieranie, ponižovanie, prezývanie, zastrašovanie, ničenie osobných vecí a pod. Ide o cielené a opakované použitie násilia voči takému študentovi alebo skupine študentov, ktorí sa z najrôznejších dôvodov nevedia alebo nemôžu brániť. Jasný úmysel ublížiť druhému, či už fyzicky alebo psychicky. Incidenty sú opakované. Šikanovanie sa prejavuje v priamej podobe: fyzickými útokmi, urážlivými prezývkami, nadávkami, posmechom, tvrdými príkazmi agresora vykonať určitú vec proti vôli obete, odcudzením veci a pod. Šikanovanie sa môže prejavovať i v nepriamej podobe, napr. prehliadaním a ignorovaním obete.
Prečítajte si tiež: Zdravý úsmev pre vaše dieťa
Agresor je ten, kto šikanuje, často týra alebo obťažuje fyzicky či slovne. Najčastejšie je to chlapec, ale výnimkou nie je ani dievča. Trpí pocitmi menejcennosti, závidí svojim kamarátom úspechy v školskej práci. Väčšinou je sebaistý, nie je úzkostlivý. Prevláda v ňom túžba dominovať, ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať, ubližovať druhým je pre neho radosťou. Ľahko sa urazí, vidí agresiu proti sebe aj tam, kde jej niet. V zásade sa nelíši od ostatných. Niekedy býva agresor slabšej telesnej stavby, no prevažuje u neho bezohľadnosť, zlomyseľnosť alebo túžba dominovať. Takéhoto agresora nachádzame hlavne pri verbálnom šikanovaní. V praxi sa často stretávame so študentmi trpiacimi pocitom menejcennosti. Verbálna agresivita súvisí podľa Frankovského a Bajana (1998, s. 317-319) s úrovňou argumentatívnosti.
Agresia a agresívne správanie môže mať rozmanitú podobu. Agresia ako forma hry. Agresia ako reakcia frustrovaného jedinca. Agresia ako nevhodná forma túžby po láske. Sklon k takémuto správaniu sa utvára už v prvých rokoch života. Zásluhu na tom má temperament študenta (impulzívnosť, nepremyslené konanie) a spôsob výchovy (nedostatok záujmu o neho, citový chlad, ľahostajnosť, ponižovanie, fyzické tresty). Agresor býva zväčša egoistický jedinec, je mu cudzia úcta k iným ľuďom, nerozumie utrpeniu a bolesti iných, nevie, čo je empatia.
Účastníkmi šikanovania sú agresor a jeho obeť. chronický agresor - u týchto detí je veľmi ťažké zmeniť ich správanie. Podľa Mrúzovej (2007) príležitostný agresor môže mať niektoré alebo všetky z nasledovných charakteristík: je agresívny k rovesníkom, učiteľom, rodičom a súrodencom, reaguje impulzívne, želá si byť vodcom, môže byť fyzicky silný, vie byť presvedčivý, manipulatívny, má aj iné antisociálne prejavy, má dobrú úroveň sebaúcty - šikanovanie mu dáva pocit dôležitosti, môže byť rozmaznaný. Ak chceme zmeniť správanie šikanujúceho, mali by sme mu vysvetliť, čo sa od neho očakáva, prediskutovať a vymedziť krátkodobé ciele.
Vymedziť pojem obeť je zložitejšie. Kritériá na jej výber v kolektíve sú rozmanité. Niekedy je to otázkou náhody. Najdôležitejším zistením je, že obeťou šikanovania sa môže stať každý. Prvý typ: študent je pasívny, úzkostlivý a neistý. Nie je schopný brániť sa. Druhý typ: obeť je provokujúca. Dráždi iných a posmieva sa im. Obeťou sa môže stať ktorýkoľvek študent. Podľa Mrúzovej (2007) existujú rôzne typy obetí: Pasívne obete sú úzkostné a neisté, citlivé a tiché, na šikanovanie reagujú plačom alebo odtiahnutím sa, majú negatívny obraz o sebe, pocit zlyhania, chýba im sebavedomie, sú osamelé a izolované od rovesníkov, učiteľov a iných, je nepravdepodobné, že to budú oplácať. Aktívne obete sú úzkostné a agresívne, provokatívne, narušené.
Výchova k prosociálnosti
Druhou veľmi silnou realitou pôsobiacou na človeka v období detstva a dospievania je po rodine škola. To je miesto možného pozitívneho vplyvu. Reflexia nepriaznivých spoločenských podmienok nás vedie k vnímaniu väčšej potreby výchovy. Výchova zasahuje celú osobnosť človeka a potom aj všetky jeho výstupy, či už na úrovni postojov, alebo konkrétneho správania a zodpovednosti za osobný vklad do akéhokoľvek vzťahu. Súčasná školská výchova má túto možnosť aj prostredníctvom projektu výchovy k prosociálnosti. Tento projekt vníma „učenie o vydarenom živote“ (Spaemann, 1990). Ide o ľudský život ako celok, o správanie, aby život mal zmysel, aby priviedol mladého človeka k šťastiu. Projekt prosociálnej výchovy si za základ vzal dve psychické potreby človeka - milovať a byť milovaným. Prosociálnosť je také správanie, ktoré je orientované na druhého človeka, je to správanie ústretové, nápomocné, bez očakávania odmeny. Prosociálny človek popri starostlivosti o iného, sám sa stáva úplným - napĺňa svoju psychickú potrebu milovať.
Prečítajte si tiež: Odplienkovanie bez stresu
Lencz (2002) pripomína definíciu prosociálnosti prof. Roberto Rochelle Olivar (1992), ktorý dal teoretický základ prosociálnosti tvrdí, že existuje 15 premenných (veličín), ktoré sú odpoveďou na jeho otázky: dôstojnosť ľudskej osoby a úcta k sebe; postoje a spôsobilosti v medziľudských vzťahoch; pozitívne správanie a hodnotenie iných ľudí; kreativita a iniciatíva; komunikácia a vyjadrenie vlastných citov; interpersonálna a sociálna empatia; asertivita, sebaovládanie, riešenie konfliktov s inými; reálne a zobrazené prosociálne modely (vzory rodičov); prosociálne správanie (pomoc, spolupráca, darovanie, zodpovednosť, starosť o druhých, delenie sa…); komplexná prosociálnosť (solidarita, nenásilie, občianska neposlušnosť, sociálna kritika, sociálne problémy); prijať dieťa také, aké je; vyjadrenie sympatie (bezpodmienečné prijatie); atribúcia (prisudzovanie) prosociálnosti; induktívna disciplína - poukázať (vysvetliť) dôsledky správania; nabádanie k prosociálnosti, podporovať prosociálnosť. Tento model zahŕňa všetky vekové kategórie (aj dospelých). Je však nutné prispôsobiť ho veku. Ak sa realizuje s malými deťmi, tak neskôr aj s dospelými. Slovenský model, ktorého autorom je Lencz spolu s Krížovou (2004) rešpektuje 10 premenných Olivara. Nazývame ich základné témy, spôsobilosti alebo obsah, ktorý máme študentov naučiť. Otvorená komunikácia - naučiť mladého človeka otvorene komunikovať je jedným z kľúčov ku kvalitnému životu. Komunikáciu chápeme ako odovzdávanie a prijímanie významov s cieľom lepšie sa navzájom chápať. Dôstojnosť ľudskej osoby - pozitívne hodnotenie seba. Uvedomenie si hodnoty vlastnej dôstojnosti je prvým krokom k akceptácii iného človeka. Podmienkou vnímania hodnoty druhého človeka je pochopenie vlastnej hodnoty. Pozitívne hodnotenie druhých. Jeden z hlavných bodov výchovy k prosociálnosti. Ak chceme iným robiť dobre, byť k nim dobroprajní, treba, aby sme ich vnímali pozitívne. Kľúčovým aspektom tejto témy je pochvala, objavovanie dobra na iných. Kreativita a iniciatíva. Každý človek má istú dávku kreativity. Tú ale treba rozvíjať. Prežívanie úspechu dáva mladému človeku väčší pocit sebaúcty. Pri kreativite vstupuje nutne do akcie i sebaovládanie, i to je dôležité v koncepte sebahodnotenia. Ak chce byť človek prosociálny, potrebuje spôsobilosť tvorivosti. Vyjadrovanie citov. Mladí ľudia, ktorí vedia kultivovane vyjadrovať svoje city, sú menej konfliktní. Možno aj preto, že sú pokojnejší. Mladých ľudí vedieme k tomu, aby svoje city identifikovali, aby pomenovali dôvod ich citového rozpoloženia a kultivovane ho vyjadrili. Empatia - znamená vcítenie sa do situácie toho druhého. Nemôžeme druhému robiť dobro podľa našich predstáv, ale podľa jeho potrieb. Ten druhý musí o nás povedať, že sme prosociálni. Preto vedieme mladých k empatii, veľmi vzácnej vlastnosti pre každodenný život. Asertivita - znamená sebapresadenie. Prosociálny človek má vo svojej výbave aj prvok priamej, jasnej komunikácie svojich oprávnených nárokov. Vie sa svojich práv kultivovane dožadovať, ak sa rozhodne, vie prijať aj kompromis. Pri presadzovaní svojich práv je slušný, avšak vytrvalý. Nedá sa zmanipulovať pocitom viny a aj sám sa usiluje, aby jeho požiadavky na okolie nemali v sebe prvky manipulácie. Reálne a zobrazené vzory. Vplyv okolia a hlavne vplyv tých najbližších dáva veľkú formačnú pečať na každého z nás. V neskoršom období na mládež vplývajú kamaráti, rôzne vzory, idoly z médií. Poukazujeme na ich zodpovednosť za vlastné správanie. Aj oni môžu byť pre niekoho vzorom. Prosociálne správanie v konkrétnej forme. Téma ponúka oboznámenie sa s druhmi prosociálneho správania - spolupráca, priateľstvo, pomoc, darovanie, delenie sa. Zákonitosti jednotlivých druhov správania si mladí skúšajú na sebe v simulovaných situáciách, ale i naživo v teréne a potom o nich diskutujú. Vnímajú hlavný rozlišovací znak prosociálnosti a to je nezištnosť. Komplexná prosociálnosť. Tento pojem je orientovaný na širšiu societu. Teda už nielen od človeka k človeku, ale prosociálne správanie od jednotlivca ku skupine a medzi skupinami. Téma poskytuje možnosť uvažovania nad tým, čo vedie ľudí k angažovaniu sa za spoločenské dobro.
Je ťažké prisľúbiť žiakom 100 % ochranu, avšak učitelia môžu poradiť obeti, aby sa vyhla nebezpečným miestam, mali by mať agresora v škole pod stálym dohľadom ako aj zariadiť v škole také miesto pre obeť, kam môže ísť v prípade, že sa cíti byť ohrozená a vystrašená. Vhodné je priradiť obeti konkrétnych ľudí z učiteľského zboru, alebo aj zo žiakov na ktorých sa môže obrátiť, presvedčiť dieťa, aby oznámilo, keď sa ho útočník pokúsi opäť šikanovať.
Výrazne nižší výskyt šikanovania je zistený tam, kde sa prevencii šikanovania venuje náležitá pozornosť, kde platia jasné pravidlá a ich dodržiavanie je jednotné a konzistentné, kde vládnu dobré medziľudské vzťahy a otvorená komunikácia. Ak nekonáme, šikanovanie tolerujeme. Obete majú pocit, že nemajú žiadnu hodnotu, ani šancu na spravodlivosť, problémy sa nevypláca oznamovať, je lepšie ľuďom neveriť a byť ticho, byť submisívny a žiť v strachu. Páchatelia sa naučia, že hrubá sila je lepšia ako slušnosť a inteligencia, môže ľudí ovládať zlobou a silou, naučia sa správať z pozície sily a moci, naháňaním strachu. Školy musia uviesť do praxe základný preventívny princíp: „„Sme škola, kde sa šikanovanie netoleruje v žiadnych podobách!“ Tento základný princíp musí platiť od prvého dňa školského roka bez výnimky pre všetkých študentov, rodičov a pracovníkov školy. Väčšina preventívnych opatrení proti šikanovaniu sa musí začať doma, skôr než dieťa nastúpi do školy.
Zdôrazňuje sa nevyhnutnosť aktívnej prevencie šikanovania. Nie je dobré očakávať, že mladí ľudia prirodzene vyrastú zo svojej agresie bez zásahu dospelých. Učiť k zodpovednosti za seba a iných: Je iba jediný spôsob ako naučiť mladých ľudí zodpovednosti a to je dať im zodpovednosť. Zodpovednosť musíme zvyšovať krok po kroku a prispôsobovať ju špeciálnym požiadavkám. Naučiť vážiť si seba a iných: Sebaúcta a úcta k ostatným sú úzko prepojené. Navzájom sa dopĺňajú a jedna je zrkadlovým obrazom druhej. Naučiť starostlivosti a jemnosti: Dobrý príklad dospelého je jeden z najlepších spôsobov, ako naučiť starostlivosti. Keď mladý človek cíti, že sa o neho starajú, bude sa starať aj on o druhých. Naučiť vhodnej asertivite a agresii: Na agresii, ktorá je správne nasmerovaná a adekvátne regulovaná, nie je nič zlé. Deti sa učia kontrolovať agresiu aj v hre. Stanoviť pevné pravidlá pre každodenný život: Do určitej miery môžeme na prejavy neprijateľnej agresie alebo šikanovanie pozerať ako na zlyhanie disciplíny - buď sa študent nenaučil pravidlá rozumného správania ,alebo ich zámerne porušil. Kontrola a usmernenie agresie: Šikanovanie sa väčšinou vyskytne tam, kde je kontrola najslabšia. Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za šikanovanie sa nemôže sústrediť iba na samotnú šikanujúcu osobu. Rodičia, učitelia, ostatní dospelí a aj obete majú svoj podiel viny.
Prečítajte si tiež: Svetové strany pre deti - zábavné aktivity
tags: #ako #naucit #dieta #vyjadrovat #agresivitu