Pamätáte sa na stres, ktorý ste prežívali ako deti pred hodnotením v škole? K tomu si pridajte tlak spojený s dištančným vzdelávaním, izoláciou od rovesníkov a obavami o blízkych, a je jasné, že koncoročné hodnotenie môže u detí vyvolať úzkosť. Cieľom tohto článku je preskúmať, ako pristupovať k hodnoteniu detí psychologicky, aby sme minimalizovali stres a podporili ich celkový rozvoj.
Stres z hodnotenia v kontexte súčasnej doby
Návštevy detí v psychologických a psychiatrických ambulanciách sa počas pandémie zvýšili. Detská psychiatrička Rosenbergerová uvádza, že 50 až 60 % detí nechce chodiť do školy, prežíva úzkosť, apatiu a psychosomatické ťažkosti. S blížiacim sa koncom školského roka tento tlak a strach zo zlyhania narastá.
Objektivita v hodnotení: Sme schopní ju dosiahnuť?
Rosenbergerová zdôrazňuje, že by sme sa mali snažiť vychovávať z detí ľudí, nie žiakov, a rozhodne nie "počítače", ktoré mechanicky reprodukujú vedomosti. Škola má pripraviť na život, nie "o život". Skúšanie je pre dieťa stresujúce, preto je dôležité prehodnotiť, čo je z učiva naozaj kľúčové. Fridrichová navrhuje diagnostické metódy ako portfóliá, projekty a súhrnné práce, pričom sa treba sústrediť na pokrok žiaka a individuálne príčiny ťažkostí.
Dištančné vzdelávanie a jeho dopad na psychickú pohodu detí
Dištančné vzdelávanie prinieslo nové výzvy, ako napríklad absentujúca neverbálna komunikácia, ktorá je dôležitá pre učenie a zapamätávanie. Deti so špecifickými poruchami učenia, ADHD alebo pervazívnymi vývinovými poruchami majú s dištančným vzdelávaním väčšie ťažkosti. Zameriavať sa pri skúšaní na to, čo dieťa nevie, je nespravodlivé. Niektoré deti potrebujú na učenie oveľa viac času, čo ide na úkor ich voľného času a psychohygieny.
Vidieť za každým hodnotením dieťa
Za každým hodnotením sa skrýva dieťa, ktoré sa snaží alebo rezignuje. Každý chce byť pochválený a potrebuje v niečom vynikať. Dôležité je oceňovať každý pokrok, aj keď je malý. Opakované neúspechy robia zo školy miesto, ktorému sa deti vyhýbajú. Je potrebné zreálniť očakávania a sústrediť sa na učenie, nie na skúšanie. Mali by sme sa pýtať, ako prebiehala výučba v čase prerušovaného vyučovania, ako bol zabezpečený kontakt so žiakmi, ktorí nemali prístup k online vyučovaniu, a ako bola realizovaná spätná väzba.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Alternatívy k tradičnému známkovaniu
Vonkajšie vplyvy, ako je hodnotenie v škole, môžu z dlhodobého hľadiska degradovať identitu dieťaťa. Žiaci by namiesto známok mohli pristupovať k samohodnoteniu, aby sami zistili, kde urobili chybu a v čom sa majú zlepšiť.
Vplyv známok na deti na prvom stupni ZŠ
Vývinová psychológia hovorí, že vo veku šiestich rokov je dieťa vo vývinovom štádiu usilovnosti a budovania identity. Hodnotenie je jednou z najnebezpečnejších metód, pretože podmieňovanie sa spája so sebaobrazom dieťaťa. Dieťa je presvedčené, že je akceptované a hodné lásky len vtedy, keď robí to, čo dospelý považuje za správne. To vedie k vytvoreniu "ja", ktoré je závislé od reakcií dospelých a môže viesť k sociálno-patologickým javom. Ak dieťa nemá vnútorný vzťah samo k sebe, nevie si vytvoriť svoje "ja". Všetky komentáre dospelých, ktoré sú zamerané na hodnotenie, kritiku a pochvalu, spôsobujú, že dieťa prispôsobuje svoju osobnosť tomu, čo prichádza zvonka.
Nebezpečenstvo závislosti od pozitívneho hodnotenia
Keď je dieťa závislé od pozitívneho hodnotenia zvonka, môže ho očakávať aj od nesprávnych ľudí a dostať sa tak na zlé chodníčky. Hodnotenie ako také, nielen negatívne hodnotenie, je nebezpečné.
Slovné hodnotenie a sebahodnotenie
Či už ide o slovné hodnotenie, percentá alebo známky, dôležité je, aby ich dieťa nevnímalo ako hodnotenie seba, ale len ako spätnú väzbu na konkrétny výkon. Uprednostňuje sa rozvíjať sebahodnotenie dieťaťa, ako je to napríklad pri Hejného metóde, kde sa kladie dôraz na to, ako dieťa vníma to, čo urobilo. Dieťa si môže samo skontrolovať výsledky, pričom učiteľ je v role facilitátora a reaguje na prežívanie dieťaťa. To je veľmi dôležité porozumenie, aby mu dospelí rozumeli.
Pozitívne hodnotenia a zlatá klietka
Pozitívne hodnotenia sú rovnako nebezpečné, je to takzvaná zlatá klietka. Syndróm vedie napríklad dievčatá k tomu, že si vytvárajú sebaobraz, že "my dievčatá musíme byť vždy dobré, krehké, nežné a poslušné". Učiteľ od prvej triedy vytvára hodnotenie, napríklad "chlapci, pozrite sa na dievčatá, ako fungujú". Je to pasca, lebo v živote zažívame celé spektrum pocitov a potrieb. Je v poriadku byť občas aj nahnevaný alebo smutný, to sú zdravé pocity, nie sú zlé, tie pocity prichádzajú, keď nemáme naplnené nejaké potreby. Hnev a konflikt sú veľmi dobrou súčasťou praxe. Nerieši sa len to, že sa hnevajú alebo niekto niekoho kopol, ale čo je za tým, dáva sa tým deťom porozumenie. Ony vedia, že kopnúť niekoho je zlé, netreba im to stále opakovať, ale treba riešiť, prečo sa k tomu dieťa uchýlilo, čo prežívalo. Väčšinou sa vždy hľadá vinník, ale nerieši sa, čo to dieťa prežívalo. Deti nepotrebujú nekonečno slobody a mohli by sa pri tom cítiť aj zle. Skôr je potrebné citlivo sledovať v ich vývine, kedy sa vyvíja napríklad potreba viac sa rozhodovať. Bezpečie je formulované aj nejakými hranicami, štruktúrou a predvídateľnosťou prostredia. Treba vedieť, kedy koľko, a potom vidíme, ako chcú so slobodou postupne preberať aj zodpovednosť.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Atmosféra v triede bez známkovania
V školách bez známkovania vládne priateľská atmosféra, postavená na dôvere a vzájomnom rešpekte. Deti samy objavujú, skúmajú, diskutujú, pracujú v tímoch a to si vyžaduje oveľa viac pohybu po triede a viac komunikácie. Využívajú sa inovatívne metódy založené na pedagogickom konštruktivizme, ako je napríklad Hejného metóda vyučovania matematiky, Informatika s Emilom, ExpEdícia a podobne. Jednotlivé čiastkové úlohy a písomky hodnotíme väčšinou percentami alebo bodmi, podrobné slovné hodnotenie u nás nahrádza známky na vysvedčení.
Vnútorná motivácia a spätná väzba
Dieťa by k učeniu sa malo mať vnútornú motiváciu, teda chuť niečo sa dozvedieť, objaviť. Slovné hodnotenie je navyše oveľa presnejšie a povie vám oveľa viac o tom, čo vám ide a v čom sa ešte môžete zlepšovať. Zákon umožňuje hodnotiť žiakov slovne, známkami alebo kombinovane. V rámci kurikulárnej reformy sú školy povzbudzované k tomu, aby viac využívali slovné hodnotenie.
Individualita dieťaťa
Snažíme sa klásť dôraz na individualitu každého dieťaťa. Všetci učitelia sa snažia dobre poznať svojich žiakov, vedieť, aký je ich potenciál, a pomáhajú im ho využiť naplno. Využívame na to napríklad gradované úlohy, teda žiaci v jednej triede riešia rôzne náročné úlohy podľa toho, na čo sa aktuálne cítia. Každý potrebuje spätnú väzbu, z ktorej presne pochopí, čo už zvládol a čo má ešte pred sebou, kde je jeho potenciál.
Známky ako spätná väzba
Známka v škole v podstate slúži na spätnú väzbu. Ako spätnú väzbu môžeme dávať ústne hodnotenie: "z desiatich si dvakrát trafil cieľ", "v diktáte si spravil dve chyby", prípadne "z piatich rovníc sú tri správne". Nech je to akákoľvek spätná väzba o pokroku nášho dieťaťa, vždy budeme nespokojní. Túžba po dokonalosti je v nás tak hlboko zakorenená, avšak ani my ako deti sme nevedeli všetko na výbornú známku. Aké je to zlé dostať menej bodov ako maximálne určený počet. To je na jeho osobnosti, či sa začne báť, alebo sa správa tak, akoby ho hodnotenie ani nezaujímalo, prípadne obe naraz. Marcus Aurelius je iniciátorom myšlienky, podľa ktorej nestresuje nás podnet z vonka, ale naša predstava o ňom.
Reálne očakávania a ciele
Dôležité je mať reálne očakávania, čo sa týka učenia v škole. Namiesto dosiahnutia najlepšieho výkonu, skúsme vytýčiť skutočné a dosiahnuteľné ciele. Nie je dobré hodnotiť výkon dieťaťa podľa našich hypotetických predstáv, ale berme to s nadhľadom, aké sú jeho najlepšie schopnosti. Či sa naučil z daného predmetu toľko, ako zvyčajne. Berme ohľad na to, o čo sa naše dieťa zaujíma, aké sú jeho silné a slabé stránky, a podľa toho sa tešme, alebo ohŕňajme nosom nad prinesenými známkami. Ale ak je to možné, vôbec neohŕňajme nosom. Radšej im povedzme úprimne, ale taktne, ak sme sklamaní.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Čo je hodnotenie?
Podľa Jana Slavíka je hodnotenie "porovnávanie niečoho s niečím, pri ktorom rozlišujeme „lepšie“ od „horšieho“ a vyberáme „lepšie“, alebo sa snažíme nájsť cestu k náprave či aspoň zlepšenie horšieho." Učiteľ musí zvažovať, čo je treba pri školskom hodnotení porovnávať, čo je treba vyberať k zlepšeniu alebo náprave, ako rozlišovať „lepšie“ od „horšieho“ a ako naučiť žiakov rozlišovať „lepšie“ od „horšieho“. Pri hodnotení porovnávame objekt alebo predmet hodnotenia buď s jedným zrovnávateľným objektom alebo s nejakým ideálnym vzorom či normou. Za objekt hodnotenia považujeme ako produkt žiaka, tak i proces- činnosť žiaka. Pri hodnotení potrebujeme i vedieť, na ktorom stupni hodnotového rebríčka sa hodnotený objekt nachádza.
Funkcie hodnotenia
Hodnotenie v živote človeka a spoločnosti slúži rôznym cieľom alebo plní rôzne funkcie. Charakter hodnotenia i jeho dôsledky sa líšia podľa toho, ktorá funkcia v hodnotení momentálne prevláda. Okrem toho každá z funkcií hodnotenia môže mať podľa okolností rozdielne dopady na psychiku žiaka. Preto by učiteľ mal rozlišovať rôzne funkcie hodnotenia a v závislosti na nich upraviť svoj hodnotiaci postup alebo zvoliť určitú metódu hodnotenia.
Hodnotenie v prvom rade vedie človeka k tomu, že niečo prijíma a niečo odmieta, k niečomu sa naopak stavia ľahostajne- to je motivačná funkcia. Súvisí predovšetkým s emocionálnou- citovou stránkou hodnotenia. Bezprostredne sa týka citov a prežívania žiaka, ktorý hodnotí resp. ktorý je hodnotený. Cieľom vyučovania je zamerať pozornosť k určitým hodnotám. Hodnotenie i umožňuje, aby človek prenikal k významu, zmyslu i dôležitosti toho, čo ho vo svete obklopuje- to je poznávacia funkcia hodnotenia. Súvisí predovšetkým s intelektuálnou stránkou hodnotenia. Cieľom vyučovania je rozlišovať hodnoty a významy, ukazovať ich súvislosti. Hodnotenie smeruje k aktívnemu pôsobeniu na skutočnosť, k jej zmenám v súlade s hodnotami, ktoré človek uznáva- to je konatívna funkcia hodnotenia. Súvisí predovšetkým s ľudskou vôľou k činu. Cieľom vyučovania je aktivizovať, podnecovať k činnému dosahovaniu alebo udržiavaniu hodnôt.
Koncepcie vzdelávania a školské hodnotenie
Koncepciu vzdelávania vymedzuje sociológ R. Meighan ako "rozsiahli a vnútorne prevádzaný systém ideí a presvedčení o spôsobe vzdelávania, ktorý uznáva určitá skupina ľudí a ktorý sa prejavuje v ich správaní i v komunikácii." Ďalej R. Meighan uvádza tri koncepcie, ktoré ovplyvňujú spôsoby školského hodnotenia: transmisívna, interpretačná a autonómna koncepcia.
- Transmisívna koncepcia: Kladie dôraz na predvádzanie poznatkov a schopností, zodpovednosť je plne zverená učiteľovi, ktorý je považovaný za sprostredkovateľa tradovaných hodnôt.
- Interpretačná koncepcia: Zdôrazňuje vyzdvihovanie poznatkov z osobnej skúsenosti žiaka do ohniska jeho vedomej pozornosti a ich následné vykladanie (interpretácia) spojená s rozvíjaním, spresňovaním, doplňovaním poznaného.
- Autonómna koncepcia: Patrí do popredia sebavzdelávania, sebareflexii, svojprávnosti žiakovej cesty k poznaniu. Učiteľ je organizátorom žiakovej vlastnej skúsenosti, pomáha mu pochopiť poznávacie procesy.
Autonómne hodnotenie
Autonómia znamená svojprávnosť, schopnosť samostatného rozhodovania vlastnej voľby cieľov a prostriedkov k ich dosahovaniu. Žiakova autonómia je v autonómnej koncepcii vzdelávania hlavným cieľom. Autonómne hodnotenie podporuje tie stránky vyučovania, ktoré odpovedajú autonómnej koncepcii výchovy a vzdelávania. Zmenou prístupu k hodnoteniu sa budú do istej miery meniť i ostatné zložky vyučovania. Autonómne hodnotenie je hodnotenie, ktoré žiak sám zvláda, ktorému do potrebnej miery rozumie a ktoré dokáže vysvetliť prípadne obhajovať.
Motivácia k autonómnemu hodnoteniu
K zavedeniu autonómneho hodnotenia musí byť motivovaný sám učiteľ. Motivácia pre žiakov môže byť samotná existencia autonómneho hodnotenia. Primerané zvýšenie zodpovednosti za vlastnú prácu a náhľad na ňu motivuje k aktivite. Ďalšou formou podporovania žiakovho záujmu o autonómne hodnotenie je zmluva medzi učiteľom a žiakom, v ktorej sú vytýčené určité ciele, ktoré žiak sa snaží splniť.
Zavádzanie autonómneho hodnotenia
Toto zavádzanie sa nezaobíde bez prípravy, ktorá má dve hlavné dimenzie: poznatková dimenzia a psychosociálna dimenzia. Poznatková dimenzia sa týka prípravy žiakov k poučnému a analytickému sebahodnoteniu. Psychosociálna dimenzia je prípravou sociálnej klímy v triede. Realizácia autonómneho prístupu k hodnoteniu je spojená s poskytovaním príležitostí, aby žiaci mohli poučene hodnotiť sami seba a svoju prácu. Najdôležitejším východiskom pre autonómne hodnotenie je poznanie, že chyba v škole nie je „zlom“, ktorú je treba prekryť, ale predovšetkým príležitosťou k lepšiemu porozumeniu učiva.
Postup práce s chybou
Je vhodné naučiť žiakov používať nasledujúci postup práce s chybou: vyhľadať chybu, určenie typu chyby, vysvetľovanie chyby a náprava chyby.
Sebahodnotenie
Sebahodnotenie môžeme vnímať ako súčasť humanizácie v pôsobení žiaka a jeho prípravy pre život, ako významný princíp humanistickej psychológie C. Rogersa, jeden zo základných princípov humanizácie v školách M. Zelinu, B. Kosovej. Sebahodnotenie sa vytvára na základe vnútorného prijatia hodnotenia, premeny hodnotenia na sebahodnotenie a sebahodnotenia ako zdroja autoregulácie.
Rozvíjanie sebapoznávania a pozitívneho sebahodnotenia
Pozitívne sebahodnoenie patrí medzi tie vlastnosti človeka, ktoré sa podieľajú na dynamike osobnosti, na jej motivačnom a hodnotovom systéme. Hlavným výchovným a psychologickým zámerom školy u detí s nízkym sebahodnotením, je pomáhať týmto deťom nadobudnúť im vyššiu sebaúctu, sebahodnotenie a pocit úspešnosti. Stavať na silných stránkach osobnosti každého jednotlivca, to je najúčinnejší spôsob, ako môže školský psychológ, učiteľ, rodič preťať začarovaný kruh nízkej sebaúcty dieťaťa a výchovno-vzdelávacích ťažkostí s tým spojených.
Chyby interpersonálneho hodnotenia
V školskom prostredí sa stretávame s mnohými chybami interpersonálneho hodnotenia. Treba zdôrazniť, že je v moci každého pedagóga i riadiaceho pracovníka školy, aby v rovine psychologicko-pedagogickej edukácie, autoregulácie a autokorekcie svojho správania tieto chyby postrehol, vyhol sa im, resp. ak vznikli, vedel ich eliminovať a korigovať.
- Haloefekt: Posudzovanie osobností na základe nejakej výraznejšej črty, vlastnosti, spôsobu správania, ktoré nás upútajú pri prvom stretnutí.
- Chyba centrálnej tendencie: Hodnotiteľ sa vyhýba používaniu extrémnych hodnôt a hodnotenia spriemeruje.
- Chyba podobnosti, projekcia: Hodnotiteľ posudzuje iných podľa tých vlastností, aké sami "vlastníme".
- Chyba kontrastu: Hodnotiteľ má tendenciu posudzovať iných opačným spôsobom, ako hodnotí sám seba.
- Chyba zhovievavosti: Tendencia posudzovať ľudí a ich pracovné výkony lepšie, než to zodpovedá skutočnosti.
- Chyba subjektívneho hodnotenia: Spočíva v „efekte miernosti“ a „efekte prísnosti“.
- Chyba predinformácie: Hodnotenie iných na základe akejkoľvek predinformácie "a priori", pred vlastnou skúsenosťou.
- Chyba stereotypizácie: Hodnotenie na základe obmedzenej predchádzajúcej skúsenosti.
- Chyba blízkosti: Posudzovanie ľudí alebo ich vlastnosti podľa toho, ako sú k nám blízko, ako ich poznáme, ako často sme s nimi v kontakte.
- Chyba referenčných skupín: Posudzovanie iných a hodnotiť ich podľa spoločenskej skupiny, s kým sa stýkajú, s kým trávia čas.
- Chyba efektu hierarchie: Hodnotenie a komunikácia selektívne s ľuďmi, ktorí sú v spoločenskom rebríčku hierarchicky vyššie.
- Chyba sympatie a antipatie: Sympatia pôsobí vždy motivujúco.
- Chyba „regeny efekt“ alebo „Mikuláš“: Hodnotiteľ má tendenciu hodnotiť iných podľa ich posledného výkonu, ktorý si pamätá najlepšie.
- Chyba kauzálnej a základnej atribúcie: Pri posudzovaní vonkajších alebo vnútorných príčin ľudského správania sa prejavujú rôzne tendencie.
- Chyba preceňovania seba: Tendencia všímať si seba v centre diania.
- Samonaplňujúce sa proroctvá: Naše presvedčenia si môžu vytvárať svoju vlastnú realitu.
Chyby možno odstrániť edukáciou a následne sebareflexiou a tréningom.
Hodnotenie štvorročných detí v škôlke
Na záver, je dôležité spomenúť problematiku hodnotenia štvorročných detí v škôlke. Hodnotenie grafomotorického a celkového vývoja v tomto veku môže byť predčasné a stresujúce. Namiesto toho by sa mal klásť dôraz na individuálny prístup a podporu rozvoja dieťaťa bez zbytočného tlaku. Odporúčanie psychologického vyšetrenia na základe "vykonštruovaných záverov z informácií z internetu" je neprofesionálne a môže rodičov zbytočne znepokojiť.