Láska je základná sila, ktorá formuje život ľudí pozitívnym smerom. Deti potrebujú lásku, aby z nich vyrástli plnohodnotné osobnosti. Materinská láska v detstve pomáha vyrovnať sa so stresom, úzkosťou a napätím v dospelosti. Objatia, pohladenia a bozky upevňujú vzájomný vzťah a emocionálnu odolnosť dieťaťa. Rané detstvo má veľký význam na ďalší vývin človeka, preto je dôležité uspokojiť všetky potreby dieťaťa už od narodenia.
Význam Stálosti Prostredia a Osoby v Ranom Veku
Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutné, ale nie jedinou podmienkou zdravého vývinu. Významnú úlohu zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti, má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným a produktívnym životom.
Teória Vzťahovej Väzby Johna Bowlbyho
John Bowlby realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické dôsledky straty lásky v ranom detstve. Na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu. Každé dieťa je už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. Dieťa vykazuje určité správanie v prítomnosti aj v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa, kedy deti už majú schopnosť rozoznať matku od iných osôb. Po treťom roku sa deti dokážu cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami. Väzobné správanie však nikdy nevymizne úplne.
Potrebu väzby nemusí uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu, ako napríklad adoptívny rodič alebo vychovávateľ v detskom domove. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie. Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach.
Vplyv Nemilujúcich Matiek na Deti
Malé deti sú závislé väčšinou od svojich matiek, týka sa to hlavne ich bezpečnosti, výživy a celkovej spokojnosti. Potreba matkinej lásky je prvoradá a základná, a preto je obava z účinkov nemilujúcich matiek na deti opodstatnená. Ak potreby dieťaťa nie sú naplnené, môžu v dospelosti viesť k rôznym problémom a tiež neúspešným vzťahom. Nemilujúca matka je tá, ktorá nemôže alebo sa rozhodne neponúknuť svoju náklonnosť svojim deťom, kým ešte vyrastú. Nemilujúce matky sú emocionálne vzdialené, hyperkritické, chladné a rezervované voči svojim deťom. Takéto matky môžu zanedbávať blaho svojich detí a nevedia uspokojiť základné potreby dojčiat. Ak je matka emocionálne stabilná, s láskou vychováva a miluje svoje deti.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Prejavy Emocionálne Nedostupnej Matky
Nedostatočná starostlivosť o dieťa sa neprejavuje len zanedbávaním v oblasti fyzických a rôznych praktických potrieb. Môže sa prejavovať aj emocionálnou nedostupnosťou, ktorá u dieťaťa vyvoláva hlavne pocity odlúčenosti, úzkosti a osamelosti. Emocionálna nedostupnosť spôsobuje problémy hlavne v oblasti sociálnych zručností, zvládania emócií a celkove v oblasti celkového psychického rozvoja. Syndróm chladnej matky, hoci nie je medicínsky uznávanou poruchou, vníma matku ako tú osobu, ktorá nikdy nie je plne prítomná pre svoje deti.
Bežné, ale často prehliadané prejavy nemilujúcich matiek:
- Dieťa cíti, akoby všetko robilo zle.
- Dieťa sa necíti bezpečne, ak chce vyjadriť svoje pocity pred matkou.
- Dieťa nedostáva dostatok objatí a fyzických dotykov. A ak ich aj má, sú chladné.
- Keďže sa dieťa nemôže obrátiť na svoju matku so žiadosťou o útechu alebo duševnú podporu, v strese sa u neho rozvíjajú nezdravé mechanizmy zvládania náročných situácií.
- Často sa cíti osamotené, akoby nikam nepatrilo.
Účinky Nemilujúcich Matiek na Deti
- Nenávisť k sebe samému: Deti si osvojujú nenávisť a zlé zaobchádzanie, pretože sú príliš malé na to, aby pochopili, prečo s nimi ich primárny opatrovateľ zaobchádza neprimeraným spôsobom.
- Nedostatok sebadôvery: Matky reagujú často neadekvátnym spôsobom, keď dieťa niečo navrhne alebo vyjadrí nejakú emóciu. Odmietajú alebo zľahčujú úspechy dieťaťa, niekedy sa mu môžu dokonca posmievať.
- Problémy s dôverou k iným ľuďom: Dieťa začne mať problémy s dôverou, pretože jeho matka nie je vnímaná ako neotrasiteľný zdroj ochrany a starostlivosti.
- Precitlivenosť na kritiku: V dospelosti bude veľmi citlivo reagovať na akúkoľvek kritiku, pretože vyrastalo s hyperkritickou matkou.
- Emocionálna nestabilita: Je náročné spracovať emocionálne spúšťače stresu a efektívne zvládať svoje pocity. Majú tendenciu podráždene reagovať alebo sa urážať.
- Problémy s nastavením hraníc: V dospelosti sa im nedarí nastaviť zdravé hranice vo vzťahoch, pretože v detstve nedostávali pozornosť, ktorá by im mala byť bezpodmienečne venovaná.
- Hľadanie problémových vzťahov: Často hľadajú partnerov, ktorí im „pomáhajú“ napodobniť tie vzorce správania, pred ktorými sa snažili utiecť celý život.
Ako sa v Dospelosti Vysporiadať s Tým, že Vás Vychovávala Emocionálne Nedostupná Matka?
- Myslite na to, že nie ste sami a je veľa tých, ktorí prežili podobné bolestivé skúsenosti.
- Pochopte, prečo sa vaša matka správala tak, ako sa správala a že to nikdy nesúviselo s vami.
- Väčšinou si ľudia myslia, že všetci rodičia milujú svoje deti a vedia tiež, ako túto lásku prejavovať.
- Vo všeobecnosti sa predpokladá, že každý rodič je zrelý a zodpovedný dospelý človek bez akýchkoľvek emocionálnych problémov, ktoré majú vplyv na jeho rodičovstvo.
- No často sú to však len ideálne predstavy a v mnohých prípadoch to takto nefunguje.
- Rodičia sú tiež len ľudia a robia chyby.
- Majú vlastné názory na svet a na to, čo je správne rodičovstvo.
- Každý rodič môže v sebe nosiť aj nevyriešené problémy.
- Niektorí môžu zápasiť s duševnými chorobami, závislosťami, poruchami osobnosti, emocionálnymi zraneniami a podobne.
- Mnoho rodičov bolo v období vlastného detstva emocionálne ranených a ak sa tieto rany v priebehu dospievania nevyliečili, často si ich prenášajú do dospelosti a do vlastného rodičovstva.
- Nejedno dieťa prežíva v detstve veľa bolesti, agresie, nezáujem o svoju osobu, nepocítilo hranice, necítilo dôveru alebo necítilo lásku.
Vzťah Rodičov a Vplyv na Dieťa
Dieťa od momentu svojho počatia nevníma iba mamu a otca. Cíti predovšetkým „TO“ krásne a nežné medzi nimi, ktoré ich spája. „TO“ krásne a nežné, čo priťahuje rodičov k sebe, priťahuje aj ich deti. Dieťa potrebuje mamu aj otca, ale to najdôležitejšie čo potrebuje, je cítiť ich vzťah. Deti sú pokojné a tešia sa, ak rodičia spolu rozumne komunikujú, akceptujú sa, ak majú možnosť vnímať ich objatia, ich tanec. Dáva im to istotu, pocit bezpečia, spoznávajú a cítia lásku. Učia sa mať rád, a s týmito emóciami dokážu prijať aj konflikty rodičov, ktoré sú súčasťou života rodiny. Duša ide vždy za láskou! Tak je to v partnerskom vzťahu, ale aj vo vzťahu rodič a dieťa.
Citové Prázdno a Jeho Dôsledky
Čo cítia deti žijúce v citovom prázdne? Ako majú precítiť a poznať lásku? V takomto prostredí deti nevedia, čo majú cítiť a žijú obrnené voči neláske a potom v živote nedokážu cítiť ani lásku. Paradoxne to môže začať narodením dieťaťa. Sú to práve matky, ktoré sa tak sústredia na dieťa, že zabúdajú na to, že sú aj manželky, milenky a ženy. Rodičovský vzťah začína mať prevahu nad manželským, resp. partnerským vzťahom. Prioritu má ale vždy manželský vzťah, bol prvý a dieťa sa narodilo z tohto intímneho vzťahu a jeho silu potrebuje cítiť celé svoje detstvo. Matky sa snažia obetavo dávať lásku svojim deťom. Problémom sa stáva ich preťaženosť, ktorá vplýva aj na ich sexualitu, a tým aj partnerstvo. Rizikom je pohltenie ženskosti materskou energiou, ktorá je nevyhnutná v období prvých troch rokov dieťaťa. To je cesta ako byť zmyselnou, zaujímavou, cítiť sa krásne a sebaisto aj v partnerskom vzťahu.
Dôležitosť Partnera a Otca Dieťaťa
Možno by ste mi povedali - v bežnom živote sa to ťažko realizuje. Nech už prežívate akokoľvek zložité obdobie zastavte sa, alebo spomaľte. Ak to neurobíte vy, môžu vás zastaviť zdravotné problémy. Zastaviť vás môžu deti, ktoré trpia, ak vidia matku unavenú, bezradnú, možno depresívnu. Ak muž nenájde v matke ženu, ktorú si vzal, môže ju hľadať inde. V čase, keď matka vyživuje dieťa, je pre ňu dôležitý partner a otec dieťaťa, ten je jej oporou svojou láskou i hmotným zabezpečovaním. Základ je v jeho sile, odvahe, priebojnosti, rozhodnosti, schopnosti riskovať. Je dôležité, aby spočiatku otec akceptoval citové sústredenie matky na dieťa. Muž musí dávať žene, práve v tomto období svoju lásku, aby sa mu po určitej dobe vrátila naspäť ako žena. On musí v nej vidieť aj ženu, ktorú si bral.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Odpútanie Dieťaťa od Matky a Úloha Otca
Najťažšou úlohou matky je dieťa pustiť a rešpektovať jeho príklon k otcovi. Matky to často vnímajú osobne, ako odmietnutie svojej osoby ako matky. Od tretieho do piateho až šiesteho roku, by primárna starostlivosť matky mala pomaly končiť. Ak neskončí, dieťaťu začne škodiť. Vtedy musí zasiahnuť otec a pomôcť dieťaťu odpútať sa od matky. V tomto veku deti totiž prechádzajú aj do mužského sveta. Ak matka dieťa zdržiava, má to svoje dôsledky. Predovšetkým chlapci v staršom veku, ak nemajú oporu v otcovi, môžu prežívať strach, nevedia sa presadiť a môžu byť obeťami šikany, nevedia byť partnermi a utiekajú sa k maminke. Rizikom sú situácie, ak rodičia nenájdu naplnenie svojho života, ale aj partnerského vzťahu a ich zmyslom sa stala výchova a detí. Plánujú životnú cestu dieťaťa, predvídajú možné stresy, neúspechy, ktoré preventívne riešia, zasahujú. Dieťa stráca svoju cestu. Nevie, ktorú školu si vybrať, čo robiť, kadiaľ ísť. Neučte dieťa, že svet sa krúti okolo neho. Venujte sa sebe, partnerovi, pestujte svoje záujmy, ktoré budú mať pre vás význam aj vtedy, keď deti odídu a vy zostanete sami.
Konflikty Rodičov a Ich Vplyv na Dieťa
Ak sa v partnerskom vzťahu vytratila láska medzi mužom a ženou, otcom a matkou, môže niektorý z nich nájsť lásku niekde inde. Opustený rodič môže cítiť hnev, poníženie, nenávisť a svojou kritikou a obviňovaním partnera zasahuje psychiku detí. Je to častá situácia, keď matka zostane s dieťaťom a otec si nájde inú partnerku. Dieťa cíti lásku u otca a hnev u matky. Ako sa má s touto situáciou vysporiadať? Často nedokáže povedať matke, že sa lepšie cíti u otca, nechce ju zraňovať, a hrá pred ňou niečo iné. Práve pre toto deti rozvedených rodičov trpia, trpia ich konfliktami, ich obviňovaním.
Prílišná Naviazanosť na Rodiča a Jej Dôsledky
Môže byť prílišná naviazanosť na mamu, alebo otca problémom? Prečo deti nepotrebujú dokonalú mamu, ale dobrú mamu?
Prílišná Naviazanosť Rodiča na Dieťa
Keď sa dieťa narodí, silná väzba s matkou mu môže len prospievať. Ale ako rastie, potrebuje sa od nej osamostatňovať. Ak sa ho snaží pred všetkým chrániť a vytvára mu prostredie, v ktorom neokúsi frustráciu a sklamanie, nepripravuje ho do reálneho sveta, ktorý nie je vždy len krásny. Ak rodič nesníme dieťaťu z bicykla pomocné kolieska (v podobe rodičovskej pomoci), tak ho vlastne vedie k tomu, aby s nimi jazdilo celý život. Zdá sa, že matky sa vo vzťahoch so svojimi deťmi zapletajú o čosi častejšie než muži. Pribúdajú však hypotézy a výskumy, ktoré indikujú, že muži aj ženy majú porovnateľné vzťahové schopnosti aj potreby, hoci tie sa môžu prejavovať u každého pohlavia odlišne. Muži sa napríklad zdráhajú priznať vzťahovú závislosť a majú tendenciu prezentovať sa autonómnejšie, než akými v skutočnosti sú.
Varovné Signály Prílišnej Naviazanosti
Prílišná naviazanosť a zapletené vzťahy sú typické pre rodiny so závislými, spolu-závislými, kontrolujúcimi, narcistickými alebo emočne nestabilnými vzorcami prežívania a správania. Ide aj o rodiny, ktoré kladú dôraz na nepísané pravidlá, vzájomnosť a bezhraničné splývanie a lásku. Stierajú osobné hranice medzi členmi rodiny a neuznávajú individualitu alebo nezávislosť. Rodič je nadmerne ustarostený, pomáhajúci, perfekcionistický, úzkostný a zaangažovaný, prípadne od detí niekedy očakáva ich emočnú podporu. Je často ovládaný VLASTNÝMI výchovnými potrebami ako aj snami o povahe, vzdelaní či kariére dieťaťa. Ľahko ho zaplavia negatívne emócie dieťaťa. Ak napríklad nevie utíšiť smútok či bezmocnosť dieťaťa, tak obviňuje samého seba alebo sa na dieťa hnevá. Ak stráca kontrolu, tak začne kričať, alebo sa rozplače. Ak stanovuje dieťaťu hranice alebo vynucuje ich dodržiavanie, tak má veľký strach, že ho dieťa odmietne. Okamžite plní potreby dieťaťa a nadmerne mu pomáha s každodennými činnosťami a domácimi úlohami. Pre svoj vzťah s deťmi zanedbáva svoj vzťah s partnerom, ako aj iné priateľské a sociálne vzťahy. Vo vzťahu s dieťaťom má vždy pravdu a nepriznáva svoje chyby. Napríklad má predstavu, že rodič sa pri dieťati mýliť nemôže, lebo by to oslabilo jeho autoritu. Ak sa má dieťaťu niekedy ospravedlniť, tak to urobí z donútenia. Počas sporu nepočúva argumenty dieťaťa a zmení tému. Veľmi chce svoje dieťa zdokonaľovať a preto je zameraný na jeho nedostatky, ktoré často kritizuje. A ak aj dieťa vyrastie, tak ho naďalej nadmerne kontaktuje alebo ho navštevuje podľa vlastnej potreby.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Stratégie Výchovy a Vyvolávanie Viny
Používajú rozmanité stratégie (najmä výchovné štýly, ktoré sú prehnane a nadmerne starostlivé, kontrolujúce, ochraňujúce alebo povoľujúce) a obvykle bez toho, aby si to plne uvedomovali. Ich domácnosť je často riadená vinou a hanbou. Rodič napríklad dieťaťu vyčíta nejaké porušenie povinnosti, ktoré mu však v minulosti nevysvetlil. Alebo správanie dieťaťa reguluje slovami “Čo by na to povedali ľudia?” Niekedy dieťaťu opakovane a bez jasného dôvodu pripomína, že kvôli jeho prehreškom sa cíti utrápene, smutne alebo nahnevano. Pomocou vyvolávania viny ho následne riadi. Dobrým príkladom je situácia, kedy rodič vytýka dieťaťu, že mu toho o sebe málo hovorí, alebo že ho málo navštevuje. Ak dieťa prisľúbi, že sa polepší, rodič následne prehlási: “Nemusíš to robiť nasilu. Len ak budeš chcieť.”
Týmto spôsobom sa však rodič môže nevedome zbavovať pocitu vlastnej zodpovednosti za manipuláciu s emóciami dieťaťa. V skutočnosti navodzuje pocity viny dieťaťu, pretože mu vnucuje, aby “chcelo” o sebe viac hovoriť a aby “chcelo” rodiča viac navštevovať. A ak to dieťa následne robiť nechce, tak sa cíti previnilo.
Zdravá a Nezdravá Naviazanosť
Vzťahová naviazanosť môže byť zdravá aj nezdravá. Napríklad silné a hlboké puto matky k dieťaťu počas prvých dvoch až troch rokoch života je pre dieťa blahodarným požehnaním. Aby sa dieťa stalo nezávislým dospelým, musí byť najskôr závislé. Pre zdravie dieťaťa je kľúčové najmä popôrodné pripútanie sa na matku (bonding) a vzťahová väzba počas prvých rokov, ktorá sa nazýva “bezpečná”. Vzťahová väzba matka-dieťa je zdravá a bezpečná vtedy, ak matka reaguje na signály dieťatka s adekvátnou pozornosťou, promptne, empaticky a zároveň tie signály interpretuje z perspektívy dieťaťa. Dobrá matka začína po narodení dieťatka s takmer úplnou adaptáciou na jeho potreby, ale ako dieťa rastie, adaptuje sa naň čoraz menej - podľa jeho rastúcej schopnosti tolerovať frustrácie a nevyhnutné zlyhania rodiča, ktoré život prináša. Svoje tackajúce dieťa naučí chodiť najlepšie vtedy, keď mu podporujúc umožňuje, aby sa v narastajúcej miere púšťalo jej ruky. Kľúčové je, aby bol vzťah medzi nimi blízky, predvídateľný, zladený a zosynchronizovaný (nie úplne súladný ani nie málo zladený) - t.j. ak mama síce pôsobí na dieťa, ale zároveň ho necháva pôsobiť na seba. V dôsledku týchto zladených a zosynchronizovaných, ale stále nedokonalých interakcií sa dieťa cíti bezpečne, nadobúda dôveru v seba i svet, a učí sa rozumieť sebe i svetu. Postupne si tak osvojuje a uvlastňuje svoje hranice, sebahodnotu a identitu.
Kedy Začína Prílišná Naviazanosť Škodiť?
Napríklad keď rodič reaguje na signály malého dieťaťa s prehnanou starostlivosťou alebo neistotou, alebo nevedomky uspokojuje svoje vlastné túžby a potreby. Svoju formu starostlivosti si zamieňa s láskou. Často hľadá pre dieťa dokonalé riešenia, pretože nemá v sebe dostatočné pocity istoty. V zaslepení tejto snahy môže nevedomky reagovať ustarostene, úzkostne, znepokojene, nekonzistentne, nepredvídateľne, nanucujúco alebo intruzívne, v dôsledku čoho sa vo vzťahu s dieťaťom zaplieta. Hoci výsledný vzťah rodiča s dieťaťom môže byť silný, ak je zároveň úplne bezpečný a zosúladený (napríklad dieťa nezažíva žiadne frustrácie a neprežíva rozdiely medzi svojimi a rodičovými pocitmi) alebo príliš rozladený (napríklad matka vnucuje dieťaťu vlastné “dokonalé” riešenia a dieťa svoje pocity následne potláča), nedochádza k potrebnej synchronizácii, ale k rôznym nevyváženým zaplietaniam, čo oslabuje vývoj osobných hraníc (toto som “ja” a toto si “ty”), sebahodnoty (som hoden lásky a mám vplyv) a identity (mám o sebe jadrové presvedčenia).
Prispôsobenie Dieťaťa Správaniu Rodiča
Ak stále hovoríme o nadmernej rodičovskej ochrane, o snahe o dokonalú výchovu alebo o predstave o dokonalom dieťati, tak konanie rodiča a reakcie dieťaťa sa dajú prirovnať akoby až ku genetickému inžinierstvom. Rodičia manipulujú s prirodzenou výbavou dieťaťa podľa vlastných potrieb, úzkostí, predstáv, alebo snov o dokonalosti ich dieťaťa. Výskum jednoznačne ukazuje, že dieťa, ktoré nemá v týchto prípadoch na výber, dá vždy prednosť bezpečiu a blízkosti s rodičom, bez ohľadu na to, čo pre to musí urobiť. Potlačí svoje prirodzené potreby a pudenia k autonómii a adaptuje sa na čokoľvek, čo zaručí pokojnejšie prežitie a blízkosť mamy či otca. Inak by mohlo rozvibrovať rodičovu emocionalitu ešte viac a stratiť jeho priazeň. Vo výsledku sa však vo vzťahu s rodičom neraz natoľko zaplieta, že má ťažkosť vycítiť a odlíšiť “čo som JA a čo si TY”. Nedôjde k vzniku zdravých osobných hraníc, sebaúcty a autonómie. Takto “vychovávajúci” rodič nepúšťa dieťa zo svojich rúk a nedovolí mu, aby sa naučilo kráčať a byť samo. Ak však rodič nesníme dieťaťu z bicykla pomocné kolieska (v podobe rodičovskej pomoci), tak ho vlastne vedie k tomu, aby s nimi jazdilo celý život.
Zdravá Láska a Starostlivosť
Zdravá láska a starostlivosť môže mať rôzne formy v závislosti od veku, povahy a podmienok. “Bezhraničná láska” môže vyvolávať krásne, ale aj trochu rozprávkové predstavy. Veľa napovedá aj staroveká múdrosť v tom zmysle, že ak dieťa milujete, je potrebné ho nielen chrániť, ale aj nechať na slobode. Treba nájsť zlatú strednú cestu. Pre dieťa nie je dobré ani prostredie bez lásky, ale ani také, kde je tej lásky až príliš. Výskum ukazuje, že narcistické, závislé a emočne labilné deti nevyrastajú len tam, kde chýba láska a starostlivosť, ale aj tam, kde sú dieťaťu v mene lásky odopierané zážitky s frustráciami a neistotami, kde mu je vnucovaná závislosť, nadmerná starostlivosť alebo spoliehanie sa na autority. Psychicky zdravé a odolné deti však vyrastajú skôr v bezpečí a nie v predstavách rodiča o dokonalom dieťati, trvalom symbiotickom vzťahu, v bezstarostnom prostredí alebo bezhraničnom svete možností. Deti viac profitujú z nedokonalých, ale stále dostatočne láskyplných, bezpečných vzťahov s pevnými a flexibilnými hranicami, v rámci ktorých môžu slobodne explorovať svet a seba a zároveň znášať neistoty, tolerovať frustrácie, regulovať negatívne emócie.
Snaha Rodičov o Šťastie Dieťaťa
Veľa rodičov si myslí, že ich náplňou je zabezpečiť, aby dieťa bolo šťastné. Rodičom podsúva predstavu o tom, že ich dieťa má byť v živote šťastné. Táto ambiciózna kultúrna predstava má však slabú oporu v realite. Šťastie je všelijaké a najmä je to epizodická a prchavá emócia. Zdá sa mi realistickejšie, ak sa usilujeme o dlhodobú spokojnosť a stabilné vzťahy, ak akceptujeme svoje limity, ak regulujeme svoje emócie a prijímame svoju nedokonalosť ako čosi prirodzené a ľudské. Výskum ukazuje, že dieťa bude psychicky aj fyzicky zdravšie, ak vyrastá v dôverných a bezpečných vzťahoch, v ktorých môže zdieľať a regulovať nielen svoje príjemné pocity radosti a prekvapenia, ale aj nepríjemné pocity smútku, hnevu, viny, hanby. Ak môže byť takto ľudsky “nedokonalé”, tak je OK.
Dôležitosť Dostatatočne Dobrej Mamy
Psychoterapeuti hovoria: “Mama nemusí byť dokonalá. Stačí ak je dostatočne dobrá.” Niektoré mamy si to však napriek tomu vysvetľujú po svojom a myslia si, že hoci nemusia byť dokonalé, tak nezaškodí, ak dokonalé budú. Vykladajú si svoju prehnanú starostlivosť a snahu o dokonalosť po svojom. Hoci pre psychické zdravie dieťaťa je veľmi dôležité, aby mama venovala dieťaťu adekvátnu pozornosť a vedela správne čítať jeho signály, pre dieťa je lepšie, ak sa jeho matka nesnaží byť dokonalou. Čím sú deti staršie, tým viac potrebujú skôr také matky, ktoré nielenže nežijú iba pre svoje deti, ale aj také, ktoré v starostlivosti niekedy zlyhávajú. Deti sa potrebujú naučiť, že svet sa netočí len okolo nich, že veci sa nie vždy vyvinú ich smerom a že život môže byť ťažký. Potrebujú sa naučiť odopierať si baženie po okamžitom napĺňaní vlastných predstáv a potrieb. Potrebujú skúsenosti, že si dokážu poradiť aj sami, a že je pre ich užitočné investovať do vzťahov. Potrebujú, aby vo vzťahu s matkou prežívali niekedy aj zlyhania a reparácie, odlúčenia a opätovné spojenia, prehry aj výhry. Potrebujú zážitky, že ak sa vo vzťahoch občas objaví niečo nepríjemné a ohrozujúce, tak to napokon obaja môžu zmeniť na príjemné a bezpečné. Práve história nedokonalého, občasne zlyhávajúceho a zároveň korigujúceho a dostatočne láskyplného a bezpečného vzťahu s rodičom pomáha dieťaťu utvoriť si nielen zdravé hranice, sebahodnotu a identitu ale aj odolnosť a kompetentnú výbavu do rôznych situácií v dospelosti.
Aké Matky Deti Potrebujú?
Ukazuje sa, že malým deťom prospieva, ak matky reagujú na ich signály a potreby empaticky (nie intruzívne), promptne (nie prirýchlo alebo neskoro), s primeranou (nie nadmernou) pozornosťou, a zároveň tie signály dokážu dešifrovať správne a z perspektívy dieťaťa (nie iba z vlastnej perspektívy). Deti potrebujú také matky, ktoré majú spracované vlastné negatívne zážitky a ktoré dokážu strpieť a akceptovať smútok, hnev, vinu, bezmocnosť či sklamanie svojich detí a pomáhajú im ich prijímať, rozpoznávať a regulovať. Staršie deti potrebujú vidieť viac také mamy, ktoré majú tiež svoje potreby, limity, hranice, priateľov, prácu, či hobby. Mamy, ktoré občas zlyhávajú a zas uspievajú, ktoré priznávajú svoje limity a nedostatky, a ktoré vedia dieťaťu úprimne povedať “Prosím”, “Ďakujem” a “Prepáč.”. Mamy, ktoré svoje deti vedú tomu, aby aj oni prijímali svoje limity a nedokonalosti. Mamy, ktoré ich naučia nielen prijímať, ale aj zvládať znesiteľné frustrácie, znášať tolerovateľné neistoty a čeliť nutným hrozbám, s ktorými sa v živote budú stretávať. Takže vždy, keď mamy svoje dieťa nepočujú hneď na prvýkrát, vždy, keď dieťaťu nevenujú bezbrehú a bezlimitnú pozornosť, vždy, keď im na večeru nedajú ich obľúbené, ale iné zdravé jedlo, vždy keď im nekúpia čokoľvek, po čom zatúžia, vždy, keď ich potreby neuspokoja ihneď, ale s tolerovateľným časovým odstupom, vždy, keď nezaženú alebo nezbagatelizujú ich negatívne emócie, ale spolu s nimi ich príjmu, pochopia a zregulujú, vždy, keď im pripomenú a požiadajú, aby si splnili svoje domáce povinnosti, vždy, keď im dávajú časový limit, ktorým primerane obmedzia ich zábavu a hry, tak ich vlastne pripravujú na to, aby vedeli fungovať v spoločnosti, ktorá ich bude niekedy frustrovať a sklamávať. Nie dokonalé, ale nedokonalo-ľudské a dostatočne dobré matky dávajú deťom dôležitejšiu výbavu k tomu, aby boli odolné a vedeli efektívne žiť aj v nedokonalej a neférovej realite.