Agresívne správanie u detí je komplexný problém, ktorý vyžaduje trpezlivý a premyslený prístup. Namiesto okamžitého potláčania agresivity je dôležité pochopiť jej príčiny a naučiť deti, ako ju konštruktívne zvládať. Každý človek má istú mieru agresie vrodenú, problémom sú však neadekvátne vzorce správania, ktoré sa deti učia od nás dospelých.
Agresivita ako prirodzená súčasť života
Agresivita má často negatívnu konotáciu, spojenú s útokom a ubližovaním. Avšak, agresivita je prirodzená emócia, ktorá nám pomáhala prežiť. Dávala nám energiu k loveniu a záchrane života, odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá mobilizovala naše sily k dosiahnutiu cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa náchádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu.
Namiesto tlmenia agresivity by sme sa mali naučiť nasmerovať ju k pozitívnym cieľom. Kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.
Ako sa deti učia agresívnemu správaniu
Spôsoby vyjadrenia agresivity sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia, ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje, dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti.
Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechali hnev vybuchnúť. Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame.
Prečítajte si tiež: Postup pri riešení susedských sporov
I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné,, čo si z tohto „výchovného” momentu vezme je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.
Príčiny detskej agresivity
Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie vo väčšine prípadov spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustráciu či hnev. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.
Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje so Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev. V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov.
Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania ( sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta.
Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý naručuje jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech. Pokiaľ teda máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácií, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”? Techniky na zvládanie agresie dieťaťa, ktoré si tu spomenieme, teda aplikujte aj na seba. V prvom rade si však uvedomte 3 základné veci:
Prečítajte si tiež: Riešenie agresívneho správania
- Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv. U detí je to rovnaké. Namiesto tlmenia ich pocitov, trestania a vyvolávania hanby ich učme, aby vyjadrili slovne čo cítia,, pomenovali to a pochopili, čo sa v nich práve deje.
- Agresivita nie je náš nepriateľ. Naučme sa na ňu dívať ako na spojenca, ktorému ak držíme opraty, dokáže nám v živote veľmi pomáhať. Súvisí so súťaživosťou detí, motivuje dosahovať ciele a tiež nahlas sa ozvať, ak sú v situácií, ktorá im ubližuje. Je to sila, ktorá dáva deťom odvahu nenechať si od druhých skákať po hlave a dovoľovať si voči sebe správanie ktoré im nie je príjemné.
- Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby agresiu presmerovalo k pozitívnejším veciam, teda dosiahnutiu cieľov, záľubám, športu, umeleckej činnosti či asertivite.
Techniky na zvládanie agresie
Pre malé deti
Malé deti vyjadrujú agresiu bitím rodiča, revom či hryzením. V každom prípade by ste mali zareagovať odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie. Buďte konzistentní - ak na to isté raz zareagujete smiechom, potom krikom a potom pľacnutím po zadku, dieťa bude zmätené, pretože nedávate jasnú správu o tom, že chovanie je neadekvátne.
Zistenie príčin agresívneho správania
Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvísí. Následne tomu môžete predísť. Pripravte dieťa na to, že idete do obchodu, ukážte mu zoznam vecí, ktoré potrebujete kúpiť a vysvetlite, že nič iné nekúpite. Noste so sebou ovocie či inú maškrtu, aby nebolo dieťa z hladu vykoľajené.
Vnímajte aj u seba, čo vo vás samých vyvoláva agresívne správanie. Je to strach, hnev, beznádej či frustrácia z nenaplnených potrieb ako pozornosť a uznanie? Snažte sa pochopiť samú seba. Dieťa potrebuje to isté, a ak nemá dostatočnú pozornosť, zaisťuje si ju tým jediným správaním, ktorým si ju získa - agresivitou. To, že je pozornosť v tomto prípade negatívna, je pre dieťa nepodstatné.
Rozhovory a pomenovanie pocitov
Pokiadajte otázky a načúvajte. Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte. Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek. Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla”, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naućiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani nemu samému.
Kľúčom je, aby dieťa pochopilo, že to čo prežíva, prežíva každá osoba na svete. Je nutné, aby ste i vy otvorene hovorili o svojom prežívaní. Dieťa sa upokojí, nebude sa za svoje pocity hanbiť, bude sa cítiť normálne. Vyvolávanie pocitov hanby a viny dieťa nič nenaučíme, práve naopak.
Prečítajte si tiež: Agresívne správanie u detí a krízové situácie
Konzistencia a predvídateľnosť
Dbajte na konzistenciu. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu. Vždy dodržiavajte harmonogram, a pripravujte dieťa vopred na zmeny, ktoré majú nastať. Predídete tým mnohým hysterickým výlevom.
Pozitívna pozornosť
Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne. Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”
Kútik na upokojenie
Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť. Predtým, než zareaguje, miesto toho aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub.
Rekapitulácia pred spaním
Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojim správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu.
Hranie rolí
Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik. Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.
Dychové cvičenia
Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10. 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať.
Knihy a imaginácia
Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc. Používajte imagináciu. V situácií, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie.
Kreslenie a relaxácia svalov
Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia. Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť, a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania.
Všimli ste si, že ak prežívate hnev či frustráciu, zatínate svaly, čelusť, päste? Stres, hnev a obdobné pocity sa nám ukladajú vo svaloch, najmä tie nespracované a nevyjadrené. Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čelusť prípadne akékoľvek iné svaly. Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.
Agresia v rôznych vývojových obdobiach
Agresivita v škole
V škole sa rozvíjajú prvé priateľstvá. Dieťa má silnú potrebu patriť do nejakej skupiny vrstovníkov. Prostredníctvom konfrontácie s inými deťmi získava v triede určitú pozíciu. Ak sa uňho objaví agresivita, môže to súvisieť aj s tým, aké vzťahy má s inými deťmi. Napríklad odmietané deti reagujú často nepriamou agresiou. Kontroverzné deti sa agresívnym správaním snažia získať lepšie postavenie v triede. Aj neprospievanie dieťaťa v škole môže viesť k agresivite. Dieťa takýmto spôsobom reaguje na sklamania, frustráciu, hnev na seba aj na iných, že sa mu nedarí.
Agresivita v puberte
V puberte prebieha veľká zmena osobnosti. Dospievajúce dieťa si vytvára svoju identitu. Odmieta autoritu dospelých, negativizmus je prejavom výraznej potreby osamostatňovania a uplatňovania vlastného názoru. Dospievajúci sa môžu správať agresívne aj preto, lebo chcú zapadnúť do skupiny vrstovníkov.
Faktory ovplyvňujúce vznik agresívneho správania
Vznik a nárast agresívneho správania determinujú dva druhy faktorov - vnútorné a vonkajšie.
- Vnútorné faktory: sú určované človekom samotným, genetikou, jeho povahou alebo správaním. Rizikovým faktorom je dráždivosť, impulzivita, potreba vyhľadávať vzrušenie. Ďalej je to znížené prežívanie úzkosti, menšia citlivosť k spätnej väzbe, resp. nezávislosť na pozitívnom hodnotení, teda ľahostajnosť k odozve. Môže ísť napríklad o úraz hlavy, ochorenie mozgu a podobne.
- Vonkajšie faktory: patria napr. vplyvy rodiny, školy, vrstovníckej skupiny a v súčasnosti sa rozšíril vplyv masovokomunikačných prostriedkov.
Vplyv rodiny
Významným a špecifickým činiteľom socializácie dieťaťa je rodina. Rodina dáva dieťaťu prvé, a preto už veľmi silné skúsenosti do ďalšieho života. Ukazuje mu, ako sa k sebe ľudia správajú, či spolupracujú a pomáhajú si, ako reagujú, keď sa im niečo nedarí. Rodina odovzdáva základný model sociálnej interakcie a komunikácie v malej sociálnej skupine.
Z faktorov rodinného prostredia môžu negatívne ovplyvniť ich správanie najmä zlé materiálno-ekonomické podmienky, narušená štruktúra rodiny a zlá rodinná výchova. Celý rad výskumov potvrdzuje, že deti vyrastajúce v rodinách, kde je medzi rodičmi mnoho otvorených konfliktov, majú väčší sklon k negatívnemu správaniu ako deti vyrastajúce v pokojnom rodinnom prostredí.
Vplyv školy
Škola je druhým najdôležitejším činiteľom, ktorý vplýva na dieťa. Škola je miestom komunikácie medzi žiakmi samotnými na jednej strane a medzi žiakom a učiteľom na druhej strane. Vytvárajú sa tu formálne i neformálne vzťahy. Na žiaka sú kladené aj určité povinnosti, ktoré musí vykonávať bez ohľadu na to, či sa mu chce, alebo nie.
Škola môže mať na žiaka aj negatívne vplyvy v rámci interakcie so spolužiakmi a pedagógmi. Zo strany pedagógov ide hlavne o subjektívne pripisovanie určitých vlastností, vo väčšine prípadov negatívnych. Jav je známy aj pod názvom „nálepkovanie“.
Vplyv rovesníckych skupín
Mladí ľudia sa často združujú do menších skupín, čím si napĺňajú potrebu združovania sa. Vzťahy k rovesníkom začínajú byť prežívané ako najdôležitejšie a sú veľmi intenzívne. Každá skupina má svoje hodnoty, normy a špecifické formy správania, ktorým sa členovia prispôsobujú.
Vplyv masmédií
Výrazný vplyv na socializáciu mládeže majú aj masovokomunikačné prostriedky. Médiá ponúkajú deťom veľké množstvo vedomostí, informácií a zábavy. Na druhej strane však majú v značnej miere negatívny vplyv tým, že: vedú k pasivite a konzumnému spôsobu života, znižujú tvorivosť a predstavivosť, neumožňujú únik do sveta fantázie, znižujú možnosť vzájomných kontaktov s okolím, podnecujú vznik citového otupenia, znižujú schopnosť koncentrácie a pozornosti, vedú k preferovaniu povrchných hodnôt, umožňujú preberanie agresívnych modelov správania.
Vyučovacie stratégie
Učiteľ môže na vyučovaní v prípade agresívneho správania žiakov využívať postupy, metódy a techniky, ktorými sa dá predchádzať konfliktom, prípadne zastaviť nežiaduce správanie už v jeho počiatkoch. Môže použiť vtip, žart, môže zareagovať nečakane a vtipne, a tak zmierniť napätie prekonaním prekážky. Keď vzniká nepokoj, podráždenosť, konflikt, napätie v triede, môžete ho znížiť bezprostrednou zmenou hodiny.
Poruchy správania u detí
Poruchy správania u detí predstavujú náročnú výzvu nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov a odborníkov. Ich prejavy môžu byť rôznorodé - od nepozornosti a impulzívneho konania, cez agresivitu, až po odmietanie komunikácie.
Najčastejšie príčiny porúch správania
Poruchy správania majú zložité príčiny, ktoré sú často kombináciou genetických, environmentálnych a psychologických faktorov:
- Genetické faktory: Genetika môže hrať významnú úlohu v sklone k poruchám správania.
- Traumatické zážitky: Udalosti ako strata rodiča, fyzické alebo emocionálne zanedbávanie, alebo často sa opakujúce konflikty v rodine môžu spôsobiť dlhodobú psychologickú záťaž na duševné zdravie dieťaťa.
- Poruchy v ranom vývoji: Problémy, ktoré vznikli počas tehotenstva, ako napríklad nedostatočná výživa matky alebo vystavenie toxickým látkam môžu ovplyvniť vývin mozgu.
- Zanedbané prostredie a výchova: Deti, ktoré vyrastajú v chaotickom prostredí bez jasných pravidiel a hraníc, môžu mať problémy so sebakontrolou a disciplínou.
Varovné signály
Každé dieťa niekedy prejavuje vzdor. Niektoré prejavy však môžu signalizovať potrebu odborného zásahu:
- Extrémna agresivita
- Hyperaktivita a nepozornosť
- Sociálna izolácia
- Impulzívne správanie
Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa.
Tipy na zlepšenie správania
- Stanovte jasné hranice.
- Buďte dôslední.
- Chváľte úspechy.
- Venujte deťom čas.
- Podporte ich pohodu.
Disciplinovanie detí
Disciplinovanie detí môže byť náročné, ale existujú efektívne prístupy, ktoré môžu pomôcť zlepšiť správanie vášho dieťaťa. Stanovte jasné pravidlá a očakávania, aby vaše dieťa vedelo, čo je prijateľné správanie. Deti nemajú prirodzenú sebakontrolu, preto ich naučte vyjadrovať svoje pocity slovami a nie fyzickými prejavmi. Namiesto vyhrážok im ukážte alternatívy správania a chváľte ich, keď sa správajú správne. Naučte svoje dieťa používať slová namiesto násilia na urovnávanie sporov. Váš vlastný pokojný prístup môže slúžiť ako vzor pre vaše dieťa.