Agresívne správanie u detí je komplexný problém, ktorý môže mať rôzne príčiny a prejavy. Niekedy sa agresivita môže prejaviť smerom dovnútra, napríklad v podobe sebapoškodzovania, alebo smerom navonok, ubližovaním druhým. Je dôležité rozlišovať medzi občasnými prejavmi agresie, ktoré sú súčasťou vývinu, a dlhodobým agresívnym správaním, ktoré si vyžaduje odbornú pomoc.
Príčiny nárastu agresivity u detí
Komisár pre deti Jozef Mikloško poukázal na to, že hlavnou príčinou nárastu fyzickej agresivity u detí je vnútorné zranenie. Agresivita môže byť dôsledkom dlhodobého vnútorného napätia, zanedbania, neviditeľnosti a pocitov frustrácie či nedostatku podpory v rodinnom prostredí, medzi kamarátmi aj v škole.
Deti, najmä v adolescentnom veku, vnímajú veľmi citlivo svoje sebaurčenie, chcú niekam patriť, chcú byť akceptované a prijaté. Keď sa tieto základné potreby bezpečia a uznania nenaplnia, deti často hľadajú únik v online svete.
Online svet však namiesto skutočnej pomoci ponúka ilúziu prijatia, často v radikalizovaných skupinách, ktoré ponúkajú zdanlivý pocit dôležitosti a výnimočnosti. Sociálne siete a online prostredie poskytujú priestor pre eskaláciu napätia, šírenie nenávistného obsahu a dezinformácií, ale aj pre napodobňovanie vzorcov správania, ktoré sa neskôr prenášajú do fyzického prostredia. Agresia na internete nie je oddelená od tej "reálnej", ale je s ňou úzko prepojená a v mnohých prípadoch jej predchádza.
Duševne zranené dieťa sa prejaví až v bezpečnom prostredí. Ak to bezpečné prostredie preňho nie je doma, je to poväčšine práve škola. A tam si dokáže nájsť slabší článok a vybiť na ňom svoju frustráciu.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Agresivita v predškolskom veku a nástup do škôlky
Nástup do škôlky je pre dieťa obrovským životným krokom. Adaptačný proces sa neskončí za deň a ani za mesiac, a kým dieťa prejde všetkými fázami zvykania si na nové prostredie, môže to trvať aj pol roka. Rodičia sa často domnievajú, že si dieťa musí v škôlke hneď nájsť kamarátov. Nemusí. V prvej fáze sa potrebuje rozhliadnuť a získať pocit bezpečia.
V prvom rade je dôležité, aby rodičia vybrali takú škôlku, ktorá zodpovedá potrebám a možno i záujmom dieťaťa. Najdôležitejšie je, aby cítili, že vybrali prostredie, ktorému budú môcť sami dôverovať. Zároveň je dôležité rozprávať sa s dieťaťom o škôlke. Vopred mu vysvetlite, čo ho čaká. Ak sa dá, choďte sa spolu s ním do škôlky pozrieť, aby zhruba vedelo, čo si má pod pojmom škôlka predstaviť.
Vo väčšom kolektíve v štátnej škôlke je dieťa oveľa viac odkázané samo na seba. Tam je dôležité, či je naozaj odplienkované, zvláda aspoň základy samoobslužných činností, napríklad vyzuť si topánky, vyzliecť a obliecť sa s pomocou, najesť sa a napiť sa z pohára. Je takisto dôležité, aby bolo dieťa schopné porozumieť pokynom. Porozumenie reči zohráva dôležitú rolu, pretože deti budú v škôlke vykonávať činnosti v skupine.
Ak je dieťa veľmi citlivé, prípadne až úzkostné, má problém vydržať bez maminky, neustále za ňou chodí, mama nemôže odísť ani do obchodu, môžu to byť signály, že dieťa trpí separačnou úzkosťou. Ak dieťa takto reaguje pred nástupom do škôlky, neodporúčam, aby nastúpilo do akéhokoľvek zariadenia.
Materská škola je úžasné prostredie na cvičenie sociálnych zručností. Pred tým, ako do nej dieťa nastúpi, je však podstatné, aby sa naučilo zvládať niektoré sociálne situácie. Napríklad, aby sa nebálo detí.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Pred nástupom do škôlky rodičov vždy upozorňujem na to, že by sa mali s deťmi o škôlke rozprávať, pozerať si fotky, prechádzať sa popri škôlke, navštíviť škôlku, hrať sa doma na škôlku. Ale zároveň by si mali dať aj pozor na to, aby prílišnou prípravou a analýzou situácie dieťa nezneistili. Hovorte dieťaťu základné veci a ďalej len toľko, koľko sa pýta.
Ak nástup do škôlky nadmerne riešime, dieťa si z toho zoberie informáciu, že sa asi niečo deje a asi to nebude úplne dobré. Pokiaľ rodič dieťa pripravuje s mierou a vie pracovať s vlastnými obavami a strachmi, väčšinou sa neudeje, že by dieťa tému nástupu do škôlky vopred odmietalo.
Keď sa nástup do škôlky blíži a dieťa reaguje odmietavo, povedzte mu, že ho chápete a ani vám sa občas nechce ísť do práce. Že je úplne normálne, že nechce ísť niekam, kde je pre neho všetko nové. Vyjadrite mu pochopenie a uznajte jeho pocity. Motivujte dieťa čímkoľvek, na čo by sa mohlo tešiť.
Na to, aby dieťa dobre zvládlo nástup do škôlky, musí mať s rodičom bezpečnú vzťahovú väzbu. Bezpečná vzťahová väzba je o tom, že rodič je na dieťa naladený a vníma jeho potreby. Vzťah s rodičom je pre dieťa čitateľný. Vie, že keď rodič odíde, tak sa aj vráti, a je úplne v poriadku, že mu počas neprítomnosti chýba.
Deti, ktoré nemajú s rodičmi bezpečnú vzťahovú väzbu, nemajú zvnútornený pocit istoty a bezpečia. Ťažko sa v škôlke adaptujú. Na bezproblémovú adaptáciu dieťaťa v škôlke vplýva aj predchádzajúce odlúčenie od matky či prítomnosť otca vo výchove.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Okolo prvého roku veku si deti začnú postupne uvedomovať rozdiel medzi ja a ty a ich vzťah s matkou prechádza do diády. Je individuálne, kedy presne k tomu dôjde. V prvých mesiacoch života je mama pre dieťa všetkým.
Ak ho budeme nútiť a odmietať, nezafunguje to. Môžeme tým narušiť našu bezpečnú vzťahovú väzbu s dieťaťom a aj jeho kontakt so svetom. Preto nie je vhodné, aby bolo dieťa do jedného roka vystavené obrovskému stresu, ktorý preň predstavuje odchod matky na dlhší čas alebo návšteva jasličiek či iného zariadenia. Ak má rodina na výber, je dôležité, aby bola mama prvý rok nepretržite pri dieťati, neskôr ho môžu chvíľu postrážiť aj príbuzní či blízki.
Ak všetko funguje, ako má, dieťa postupne prijme aj otca a vznikne triáda. Opäť je to veľmi individuálne. Ak nastane problém, často sa stretávam s tým, že to nie je o dieťati, ale o tom, že mama otca do vzťahu nepustí alebo ho nepustí dostatočne. Prípadne sa otec bojí väčšmi zapájať. No ak je otec prítomný pri starostlivosti o dieťa od narodenia pri prebaľovaní, kúpaní aj uspávaní, dieťa ho rýchlejšie prijme a reaguje otvorenejšie aj na ďalšie zmeny.
Ak má dieťa s rodičmi bezpečnú vzťahovú väzbu, vie, že poň do škôlky prídu. No ak slzy neprídu vôbec, je dobré sa nad tým zamyslieť. Ak totiž dieťa necíti, že má dovolené prejavovať emócie, môže ich potláčať a nedávať najavo, aj keď tam sú. Zároveň sú deti, ktoré sú natoľko dosýtené rodičmi, ich prítomnosťou a starostlivosťou, že už potrebujú zmenu a nové podnety. A ak to navyše "zaklikne" a učiteľ alebo učiteľka sa pre ne stanú úžasnou náhradnou vzťahovou osobou, môže byť adaptácia skutočne aj úplne bez sĺz.
Niektorí rodičia si mylne myslia, že ak ich má dieťa rado, musí pri odlúčení plakať. Treba si všímať zmeny v správaní dieťaťa. Niektoré deti sa namiesto ranného plaču po príchode zo škôlky doma hodia o zem. Zatvoria sa dvere bytu a dieťa začne kričať, hádzať veci a mať výbuchy hnevu. Stáva sa to preto, lebo dieťa musí spracovať zmenu režimu a množstvo podnetov, s ktorými sa v škôlke stretlo. Je dôležité, aby dieťa cítilo, že môže vyjadriť silné emócie hnevu alebo smútku a že to rodič zvládne.
Dieťaťu dovoľujeme prejaviť emócie, pričom korigujeme jeho správanie. Rodičia si často neuvedomujú, že smútok a hnev sú emócie, ktoré sú silno prepojené. Ak v nich dieťa zabrzdíte, začne emócie potláčať. To sa potom často prejavuje napríklad nechutenstvom. Alebo dieťa začne mať nočné desy, problémy so spánkom či s vyprázdňovaním, začne sa pocikávať, prestane rozprávať alebo začne ísť dozadu vo vývine. Toto sú už vážnejšie signály, že dieťa nedokáže spracovať prechod z domáceho prostredia do škôlky. Vtedy by mali rodičia vyhľadať odborníka.
Najprv sa treba pozrieť do svojho vnútra a spýtať sa samých seba, či v sebe sami niečo nedusíme. Položte si otázku, či dokážete sami zvládnuť pocity, ktoré vo vás vyvoláva vstup dieťaťa do škôlky. V nás dospelých môže táto situácia oživiť traumy alebo úzkosti z vlastného detstva. Dieťa je na rodiča napojené. Je dôležité, aby rodičia pri dieťati odmalička opisovali, čo cítia a čo cíti dieťa. Dbajte pri tom na to, aby ste dieťa nezaplavovali svojím smútkom či hnevom.
Rodičia sa už vopred boja, že dieťa bude mať zo škôlky traumy. Trauma vzniká, ak je dieťa vystavené situácii, že sa ocitlo v strachu či strese a nemá pri sebe nikoho, o koho by sa mohlo oprieť.
Stáva sa, že sa dieťa počas adaptačného procesu akoby vracia o niekoľko krokov a napríklad vyžaduje, aby ho rodič obúval, aj keď to už dovtedy robilo samo, alebo chce nočník namiesto použitia klasickej toalety. Za každým správaním dieťaťa je skrytá nejaká potreba. Aj v tejto situácii je namieste položiť si otázku, čo moje dieťa potrebuje a čo mi dáva najavo.
Ak to dieťa vyžaduje, odporúčam zahrať sa s dieťaťom na bábätko. Povedzte, že sa hráte, obujte ho, oblečte ho a noste ho. A keď sa hra skončí, posmeľte ho, že teraz sa už obuje samo. Dieťa zároveň v škôlke väčšinou naozaj celý deň robí všetko samo. Samo sa oblieka a zvládne sa obuť aj najesť. A keď poň mama príde, chce, aby sa oň chvíľu zas niekto staral.
Pre dieťa je adaptácia na nové prostredie a podnety veľmi náročná. Prirodzene si na novom mieste vyberá osobu, pri ktorej cíti najväčšie bezpečie. Na začiatku sa väčšina detí fixuje na jednu pani učiteľku alebo učiteľa. Tento človek je preň oporným bodom. Keď si trochu viac zvykne, začne byť otvorené aj ďalším učiteľom a vzťahom. Adaptácia v materskej škole trvá minimálne pol roka. Závisí od osobnosti dieťaťa a jeho pripravenosti, ako celý proces zvládne.
Keď dieťa prichádza do materskej školy, v prvej fáze je pozorovateľom. Málo sa zapája do aktivít, má minimum interakcií s inými deťmi. V tejto fáze je úplne prirodzené, ak ešte v škôlke nechce jesť, je málo, odmieta ísť na toaletu alebo nechce spať. Potom sa dieťatko postupne osmeľuje. Zrazu je ochotné komunikovať s učiteľkou a s inými deťmi, začína skúšať nové hračky a ochutnávať jedlo. Keď zistí, že je všetko v prostredí bezpečné, prechádza do tretej fázy. V nej začína nadväzovať kontakty. Po niekoľkých mesiacoch prichádza ďalšia fáza a dieťa zatúži mať v kolektíve svoju pozíciu. Každý kolektív má svoju dynamiku. Niekto je v ňom zabávač, iný ten, ktorý sa o všetkých stará, niekto je vodca. Dieťa hľadá, čím môže byť zaujímavé pre ostatné deti. Ak dieťa, ktoré bolo dovtedy tiché a utiahnuté, zrazu začne vyvádzať a vyčnievať, môže to byť preto, lebo nevie vyniknúť v tom pozitívnom, čo v ňom je, a začne sa na seba snažiť strhávať pozornosť nežiaducim správaním.
Deti sú po príchode zo škôlky často doma zlostnejšie alebo samopašnejšie ako dovtedy. Často potrebujú len "pustiť paru". Aj keď sa v škôlke cítia dobre a majú rady pani učiteľky, nie sú to ich mamy a nie je to domov. V kolektíve muselo dieťa celý deň dodržiavať nejaké pravidlá a prispôsobovať sa rôznym požiadavkám. To, že je toho naň po celom dni veľa, prejaví až doma pri rodičovi a úplne najčastejšie pri mame. Pre rodičov by to malo byť paradoxne lichotivé, že sa pri nich dieťa cíti úplne bezpečne a prirodzene. Namiesto toho si však často kladú otázku, čo robia zle, keď sa ich dieťa začne hneď po príchode domov hnevať alebo prepadne silným emóciám. Prirodzené zároveň je, ak je dieťa po príchode zo škôlky unavenejšie ako zvyčajne alebo má potrebu byť samo so svojimi hračkami vo svojej izbe. Nechajte ho hrať sa samo, ak to potrebuje.
Rodič by sa mal snažiť predchádzať veľkému emočnému výbuchu dieťaťa, ktoré je po príchode zo škôlky prirodzene citlivejšie a unavenejšie. Neberte ho do preplneného obchodného centra, netlačte naň a nevoďte ho ani na ďalšie krúžky. Vytvorte mu prostredie, v ktorom si môže oddýchnuť. Hľadajte činnosti, ktoré mu robia dobre. Veľké emočné výbuchy, pri ktorých sa dieťa zacyklí, vznikajú z preťaženia. Ak sa dieťa dostane do vývrtky a ste vonku na ihrisku alebo na verejnosti, vezmite ho bokom, tak, aby bolo s vami osamote a nemohlo ublížiť ostatným. Buďte pri ňom, keď plače a kričí. Objímte ho, ak o to stojí. Ak nie, len pri ňom buďte. Často sa stáva, že dieťa vybuchne, lebo nemá naplnené základné životné potreby. Počas adaptácie deti v škôlke často málo jedia alebo nespia. Preto sa vždy pýtajte učiteľa alebo učiteľky, či dieťa jedlo alebo spalo. Ak nie, zabezpečte mu to.
Čo je to agresia a prečo sa objavuje u detí?
Agresia je prejav správania, ktorý je často vyvolaný frustráciou, hnevom, strachom alebo pocitom bezmocnosti. U detí sa môže objaviť z mnohých dôvodov, ktoré sa líšia v závislosti od veku a individuálneho vývoja.
Vývojové štádiá
U malých detí (batoľatá a predškoláci) je agresia často súčasťou normálneho vývoja. Ešte sa len učia vyjadrovať svoje potreby a emócie, a keď nevedia inak, môžu prepadnúť fyzickej agresii. Je to spôsob, ako si vynútiť pozornosť, získať hračku alebo prejaviť nespokojnosť.
Nedostatočné komunikačné zručnosti
Ak dieťa nevie slovami vyjadriť, čo cíti alebo čo potrebuje, môže sa uchýliť k fyzickej agresii. Je to akýsi ventil pre preplnené emócie. Je to pre neho spôsob, ako dať najavo: "Cítim sa zle," alebo "Potrebujem niečo!" Hádzanie hračiek, kričanie či udieranie tak môžu byť zúfalým pokusom o komunikáciu, keď zlyhajú všetky ostatné možnosti.
Frustrácia a bezmocnosť
Ak dieťa nevie dosiahnuť svoj cieľ, zlyháva v nejakej úlohe alebo sa cíti ukrivdené, môže to viesť k frustrácii, ktorá sa prejaví agresiou. Je to pre neho akýsi spôsob, ako uvoľniť nahromadené napätie, často preto, že ešte nepozná iné, konštruktívnejšie spôsoby, ako sa s týmito silnými emóciami vyrovnať.
Napodobňovanie
Deti sú vynikajúci pozorovatelia a napodobňovatelia. Ak sú svedkami agresívneho správania v rodine, medzi kamarátmi alebo v médiách, môžu ho prebrať ako vzorec správania. Pre dieťa, najmä v ranom veku, sú dospelí a starší rovesníci silnými vzormi. Ak vidia, že agresia vedie k dosiahnutiu cieľa, môžu si túto stratégiu osvojiť. Je preto dôležité uvedomiť si, že prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, a vzory, ktoré prijíma, majú priamy vplyv na rozvoj jeho sociálneho správania, vrátane prejavov agresie.
Hľadanie pozornosti
Niektoré deti zistia, že agresívne správanie im prináša pozornosť, aj keď negatívnu. Pre dieťa, ktoré sa cíti prehliadané, môže byť aj negatívna pozornosť lepšia ako žiadna. Vníma to ako potvrdenie, že existuje a že si ho niekto všíma, aj keď to vedie k pokarhaniu alebo trestu. Stáva sa to, ak rodičia alebo vychovávatelia venujú dieťaťu pozornosť len vtedy, keď sa správa problémovo, a prehliadajú jeho snahy o pozitívne prejavy.
Emocionálne alebo vývojové problémy
V niektorých prípadoch môže byť agresívne správanie znakom hlbších emocionálnych problémov, ako sú úzkosť, depresia, ADHD alebo poruchy autistického spektra. V takýchto prípadoch je dôležité vyhľadať odbornú pomoc.
Stres a zmeny
Veľké zmeny v živote dieťaťa, ako sú sťahovanie, rozvod rodičov, príchod súrodenca alebo zmena školy, môžu vyvolať stres, ktorý sa môže prejaviť agresiou. Dieťa nemusí vedieť, ako sa s týmito intenzívnymi emóciami vyrovnať. Agresia sa v takomto prípade stáva mechanizmom zvládania stresu, akýmsi ventilom pre nahromadené napätie, úzkosť a strach, ktoré prežíva.
Rozpoznávanie foriem agresie
Agresia u detí sa neprejavuje vždy rovnako. Môže mať rôzne podoby:
Fyzická agresia
Je najviditeľnejšou formou a zahŕňa fyzické útoky, ako sú údery, kopanie, štípanie, hryzenie, hádzanie predmetov či strkanie. Intenzita a frekvencia týchto útokov sa môžu líšiť.
Verbálna agresia
Zahŕňa kričanie, nadávky, urážky, výsmech, hrozby a ponižovanie. Deti sa môžu snažiť zraniť iných slovami, šíriť klebety alebo manipulovať s nimi prostredníctvom vyhrážok.
Sociálna agresia
Je subtílnejšia a zameriava sa na poškodzovanie sociálnych vzťahov obete. Patrí sem šírenie klebiet, vylúčenie z hry, manipulácia s priateľstvami, sociálna izolácia a kyberšikana. Je často ťažšie rozpoznateľná, ale môže mať rovnako devastačné následky.
Pasívna agresia
Prejavuje sa nepriamym spôsobom, napríklad sabotovaním, ignorovaním, prokrastináciou alebo neposlušnosťou. Dieťa sa vyhýba priamej konfrontácii, ale svoj hnev či frustráciu prejavuje inými, menej zrejmými spôsobmi.
Kedy hľadať odbornú pomoc?
Aj keď je občasná agresia u detí normálna, existujú signály, ktoré naznačujú, že je čas vyhľadať odbornú pomoc:
- Agresia je častá a intenzívna
- Agresia ubližuje dieťaťu alebo iným
- Agresia ovplyvňuje sociálne vzťahy dieťaťa
- Agresia sa objavuje v škole alebo škôlke
- Agresia sa stupňuje s vekom
- Agresia je sprevádzaná inými problematickými prejavmi
V takýchto prípadoch je vhodné konzultovať detského psychológa, pedagóga alebo pediatra. Úrad komisára pre deti opakovane zaznamenáva situácie, keď školy čelia závažným incidentom, no chýba im dostupný partner v systéme, ktorý by vedel včas a účinne zasiahnuť. Odborníci upozorňujú, že riaditelia a učitelia zostávajú na problém sami, pričom dostupnosť odborníkov, psychológov a najmä detských psychiatrov je nedostatočná, čakacie doby často presahujú 12 mesiacov.
Ako riešiť agresívne správanie u detí?
Riešenie agresívneho správania si vyžaduje trpezlivosť, dôslednosť a pochopenie. Neexistuje univerzálne riešenie, ale existuje mnoho účinných stratégií:
Zachovajte pokoj a reagujte rozvážne
- Buďte vzorom. Deti napodobňujú. Ak budete reagovať na agresiu hnevom a krikom, dieťa si osvojí rovnaký model správania. Zostaňte pokojní a reagujte rozvážne.
- Namiesto trestov, ktoré sú často neúčinné, zvoľte dôsledky, ktoré sú spojené s agresívnym správaním. Napríklad, ak dieťa zničí hračku, nemôže sa s ňou hrať.
Naučte dieťa rozpoznávať a vyjadrovať emócie
- Pomôžte dieťaťu pomenovať pocity. Pýtajte sa: "Čo cítiš?" "Si nahnevaný/á?" "Si smutný/á?" Pomôžte mu nájsť slová pre jeho emócie.
- Rozprávajte sa s dieťaťom o tom, ako riešiť nezhody s kamarátmi alebo súrodencami bez agresie. Hrajte sa rolové hry a precvičujte si rôzne scenáre.
- Navrhnite alternatívne spôsoby vyjadrenia hnevu. Namiesto udierania alebo kriku ponúknite dieťaťu iné možnosti, ako sa zbaviť nahromadenej energie - napríklad kreslenie, športovanie, trhanie papiera, stláčanie loptičky alebo udieranie do vankúša.
Stanovte jasné hranice a pravidlá
- Vysvetlite, čo je neprijateľné. Dieťa musí vedieť, že agresívne správanie nie je tolerované a že existujú dôsledky.
- Stanovte si jasné pravidlá a dôsledne ich dodržujte. Ak dieťa vie, čo môže očakávať, cíti sa bezpečnejšie a menej pravdepodobne bude testovať hranice.
- Používajte krátke a jasné pokyny. Zložité vety môžu dieťa zmiasť.
- Pochváľte dieťa, keď sa správa pokojne a rieši konflikty konštruktívne.
Poskytnite dostatok pozitívnej pozornosti
- Hrajte sa s dieťaťom. Venujte mu čas a pozornosť, keď sa správa dobre.
- Vytvorte si rituály. Spoločné čítanie pred spaním, rodinné večere - to všetko posilňuje pocit bezpečia a lásky.
- Chváľte a povzbudzujte. Posilňujte pozitívne správanie. Aj malá pochvala môže mať veľký vplyv.
Riešte základné príčiny
- Prehodnoťte denný režim. Má dieťa dostatok spánku? Je unavené alebo hladné?
- Znížte stresory. Ak je dieťa pod stresom, snažte sa identifikovať príčiny a pomôcť mu ich zvládnuť.
- Obmedzte sledovanie agresívnych filmov alebo videohier.
- Trávte čas v prírode. Pohyb a čerstvý vzduch majú upokojujúci účinok.
Používajte "time-out" alebo pokojné miesto