Obdobie okolo 18 mesiacov je pre mnohé deti časom intenzívneho vývoja osobnosti, ktorý sa často prejavuje ako "obdobie vzdoru". Z pokojného bábätka sa stáva malý človek, ktorý si začína presadzovať svoju vôľu, čo môže priniesť náročné situácie pre rodičov. Čo robiť, keď vaše 18-mesačné dieťa neposlúcha rady, hádže sa o zem, kričí a búcha? Kedy ide o bežnú súčasť vývoja a kedy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc?
Pochopenie obdobia vzdoru
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov, niekedy aj dlhšie. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako aprílové počasie. Okolo 3,5 až 4 rokov je vzdor na vrchole, čo predstavuje skúšku pevnosti rodičovských nervov. Deti majú v tomto veku už pomerne rozsiahlu slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie.
Detský vzdor nie je o tom, že by dieťa chcelo rodičom robiť napriek. Ide skôr o reakciu na silné emócie, ktoré ho zaplavujú a s ktorými sa ešte nevie vyrovnať. Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom presný, pretože dieťaťu nejde primárne o vzdorovanie. Je to normálna a prirodzená súčasť vývoja a dieťa to nerobí naschvál.
Prejavy vzdoru
Medzi typické prejavy obdobia vzdoru patrí:
- Negativizmus: Dieťa často hovorí "nie" na všetko, čo mu rodič povie.
- Záchvaty zlosti: Dieťa sa hádže o zem, kričí, kope, búcha hlavou o zem alebo do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští.
- Tvrdohlavosť: Dieťa si presadzuje svoju vôľu za každú cenu, aj keď je to pre neho nevýhodné.
- Skúšanie hraníc: Dieťa testuje, čo si môže dovoliť a kam až môže zájsť.
- Problémy s poslušnosťou: Dieťa nepočúva príkazy a robí veci, ktoré sú mu zakázané.
Prečo dieťa neposlúcha?
Existuje niekoľko dôvodov, prečo 18-mesačné dieťa neposlúcha rady:
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Nedostatok exekutívnych funkcií: Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti.
- Impulzívnosť a rigidita: Malé dieťa je impulzívne a rigidné, čo znamená, že preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia.
- Egocentrizmus: Dieťa je egocentrické a myslí si, že "všetko je tu pre mňa".
- Emocionálna reakcia: Malé dieťa nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne.
- Potreba kontroly: Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať.
Ako reagovať na neposlušnosť
V situáciách, keď dieťa neposlúcha, je dôležité zachovať pokoj a reagovať s rozvahou. Tu je niekoľko tipov, ako na to:
- Zachovajte pokoj: Čím nervóznejšie bude rodič reagovať, tým viac nervóznejšie bude dieťa. Deti zrkadlia emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my.
- Nastavte hranice: Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí.
- Uznajte emócie dieťaťa: Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov.
- Ponúknite alternatívy: Nechajte dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre vás nepodstatné. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“
- Odveďte pozornosť: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti.
- Buďte konzistentní: Je dôležité byť konzistentný v tom, čo od dieťaťa vyžadujeme. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia.
- Vysvetľujte: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Používajte pozitívne posilňovanie: Chváľte dieťa za dobré správanie a odmeňujte ho za splnenie úloh.
- Vyhnite sa fyzickým trestom: Fyzické tresty sú neúčinné a môžu dieťaťu ublížiť.
Čo nerobiť?
- Kričať: Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou.
- Vydávať prázdne vyhrážky: Ak dieťaťu poviete, že ak niečo neurobí, bude nasledovať trest, musíte to aj dodržať.
- Porovnávať s inými deťmi: Je v poriadku, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“. Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje. Ale porovnávaniu s inými deťmi nerozumie.
- Používať výčitky a nadávky: Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak je vyčíňanie dieťaťa občasnou záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch. Ak sú však prejavy vzdoru dlhodobé, časté a intenzívne, je dobré poradiť sa s odborníkom. Detský psychológ vám môže pomôcť identifikovať príčinu problémov a navrhnúť vhodné riešenia.
Odbornú pomoc vyhľadajte, ak:
- Dieťa si ubližuje alebo ubližuje iným.
- Záchvaty zlosti sú veľmi časté a intenzívne.
- Dieťa má problémy s poslušnosťou aj v iných situáciách (napr. v škôlke).
- Máte pocit, že situáciu nezvládate a ste zúfalí.
- Vzdor pretrváva aj vo vyššom veku (napr. okolo 5 rokov).
ADHD a zlá výchova
Podľa slov odborníčky k nej do ambulancie prichádza veľmi veľa detských pacientov s diagnostikovaným ADHD (porucha správania), často však nie úplne správne. ADHD sa prejavuje zvýšenou motorickou aktivitou, rýchlymi a často neucelenými pohybmi. Deti sú netrpezlivé, mrvia sa alebo neustále poskakujú, často veľa a hlasno rozprávajú, vydávajú rôzne zvuky. Okrem motorického nepokoja sú prítomné aj poruchy pozornosti. Ak má dieťa tieto symptómy, nejde o neposlušnosť dieťaťa, ale diagnózu, ktorú treba riešiť s odborníkom. Medzi zlou výchovou a ADHD existuje skutočne veľmi tenká hranica.
Útecha pre rodičov
Obdobie vzdoru je náročné, ale prechodné. Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme.
Prečítajte si tiež: Tipy na stravovanie 7-mesačného dieťaťa
Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.
Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Príbeh mamy
"Dobry den, idem si k vam po radu. Brali sme si ho rovno z porodnice, nema inu mamu a je u nas od prvych dni. V posledne dni mam pocit, ze moje dieta programovo robi vsetko pre to, aby ma vytacalo a absolutne ma nepocuva. Ano viem, je este "malicky" ale on uz vsetkemu rozumie. Neposlucha vsak ani za nic. Moj brat ma rovnako stareho syna, ten je o tyzden starsi a je uplne iny. Je sice tiez temperamentny, ako aj moj syn, ale je taky, ako by som to nazvala, poslusnejsi. Napriklad s mojim synom mam od jeho 7 mesiacov problem so zachvatmi hnevu. Pravidelne, ako nahle sa mu nieco nepaci alebo zakazeme, nasleduje zachvat hnevu, pri ktorom bud hodi co drzi o zem (doslova treskne) a potom si cupne na vsetky styri a bucha hlavou o zem (o beton vonku, o parkety alebo dlazbu doma) a to ak silno, ze si spravi modrinu alebo ho to minimalne boli, kedze nevie odhadnut silu. Dalsi sposob je, ze ked ho vezmem na ruky (potrebujem niekam ist a on vzdy ide na opacnu stranu, alebo ho potrebujem prezliect ci prebalit) tak ide nechtami proti mojej tvari a naozaj poskriabe. Robi to uplne vedome. Akonahle mu ich vezmem, zacne sa jedovat, trieskat o zem a naschval robit vsetko to, co vie, ze ma vytaca - trieskat hracky o zem, vsetko na co dociahne na ktoromkolvek stole alebo skrinke pohadzat na zem, stahovat klietku s kralickom po celom byte, chyti hracky a hadze ich hlava nehlava. Ked mu farbicky vezmem tak sa zacne jedovat - nedam mu ich, ale nabuduce ked ideme kreslit cela situacia sa zopakuje, nemozem mu ich vziat navzdy. Milionkrat mu mozem povedat ze na gauci sa iba sedi alebo lezi, nie, milion a jednakrat bude skusat co to spravi, ked zacne po nom behat. MIilionkrat mu mozme vysvetlovat, ze na postel sa nelezie v topankach, len co prideme zvonka, nez ho stihnem vyzut uz je v spalni na posteli. Zacala som to robit tak, ze ho bud chytim za ruku, zaco si vysluzim zachvat jedu, ze ho obmedzujem alebo tu spalnu zatvaram, ale to si tiez myslim, ze nie je riesenie. Milionkrat mu mozem povedat, ze na stolicku na jedenie sa nevesiame, ze ju moze zlomit, bude to robit milionprvykrat. Milionkrat mu mozem povedat ze hracky nehadzeme do kosa, spravi to milionprvy. Milionkrat mu mozem povedat, aby nebuchal z hrackami do umyvacky riadu, aj ked sa to tak pekne ozyva, urobi to znova len co polavim v ostrazitosti a bude to robit a skusat kym ho to neprestane bavit. A vedela by som pisat este velmi dlho. Odmalicka som bola velmi dosledna ako som zvyknuta z prace, ked raz nieco poviem, tak to plati, ci s amu to paci alebo nie. Ale priznam sa, niekedy som v koncoch - viem, ako vychovavat a ci plati na trojrocne deti, ale nedokazem si poradit z jeden a pol rocnym, kedze vysvetlovanie, pripadne zakazanie niecoho nepomaha. Este ani raz som mu nepolavila, ani ked predviedol ukazkovy zachvat jedu, ci to bolo doma alebo v obchode. Radsej ho v klude odvediem prec, ruciaceho, revajuceho, metajuceho sa a skriabajuceho ma do tvare. Ja viem, som na modrom konikovi a je mi jasne, aka bude vacsina prispevkov, priznam sa, velmi ho milujem ale som z neho obcas uz velmi unavena. Mam skusenosti so starsimi detmi a vacsina, ktore poznam v jeho veku uz su take, ze spolupracuju a viac menej posluchaju ale toto je maly zivel. Vcera sme boli u brata a pytam sa svagrinej, ako je mozne, ze jej maly tak pocuva, ze ho ani nenapadne otvarat tie suflikY (a to tam nemaju zabrany). Odpovedou bola e odmalicka vedel, ze to ma zakazane. To vedel aj moj syn, ale nezaujimalo ho to. Oni mozu mat na stole cokolvek, jej syn sa toho nedotkne, toho mojho treba napominat a vecne mat na ociach lebo on slovo nesmies ignoruje. Mal obdobie ked bol poslusnejsi, trvalo to kratko ale vtedy mi pomahal vypratat umyvacku, spolu sme upratovali, vsetko sme robili spolu. Teraz ho nic z toho nebavi a napriklad pomoct mi upratat hracky, ktore NASCHVAL pohadzal po zemi po tom, ako som ho prebalila proti jeho voli ho donutim iba tak, ze ho drzim za jednu ruku a druhou mu tu hracku dviham, sam ani za nic to neurobi. Akoze ja ho k tomu nakoniec donutim, ale za cenu toho, ze on chyti zachvat jedu a ja si skazim naladu na pol dna. Bit ho nechcem, ani po nom kricat, aj ked sa priznam, obcas uz zvysim hlas, hlavne ked mu nieco poviem, ze nesmie a on to naschval urobi a este sa na tom smeje. Ked mu nic nie je prikazovane, zakazovane a ked nie je nicim obmedzovany a moze si robit co len chce, tak to je to najzlatsie dietatko na zemeguli. Akonahle pride zakaz, prikaz, koniec, neda sa s nim spolupracovat. Ani nehovorim o tom, co sa deje, ked prideme od babky a od dedka, ktori v nom vidia najdokonalejsie dieta na zemeguli, dovolia mu vsetko a potom ma presviedcaju, ze ako je mozne, ze sa stazujem, ze neposlucha, ked to je uplne dokonale dobre dieta. Jasne ze je, lebo ma dovolene vsetko a nema dovod sa jedovat. A dookola mi prizvukuju, ze je este prilis maly. Ale ja si poznam dieta, on velmi dobre vie, co robi a vie, co smie a nesmie. Len uprimne na to kasle. Potrebujem ho hlavne zvladnut a naucit poslusnosti, prosim uteste ma, ze to je len prechodne obdobie a ze to prejde. Aj ked u nas to uz trva velmi dlho a mam pocit, ze sa to nezlepsuje :( Skutocne nemam pocit, ze by som bola prilis benevolentna, naozaj, ked nieco poviem, tak to plati, aj keby sa na hlavu postavil, ale ani ta doslednost z mojej strany neprinasa vysledky. Velmi ho milujem a prave preto chcem, aby z neho vyrastol slusny a dobry clovek."
Táto mama opisuje typické prejavy vzdoru u svojho 18-mesačného syna, ktorý neposlúcha, hádže sa o zem, búcha hlavou a škriabe. Hoci je dôsledná vo výchove, jej snaha neprináša výsledky.
Je dôležité, aby si táto mama uvedomila, že správanie jej syna je v tomto veku bežné a že to nie je jej chyba. Je potrebné zachovať pokoj, byť dôsledná a hľadať spôsoby, ako dieťaťu pomôcť zvládať silné emócie. Dôležité je tiež komunikovať s rodinou a vysvetliť im, ako je dôležité, aby boli vo výchove konzistentní.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Separačná úzkosť
tags: #18 #mesacne #dieta #neposlucha