Separačná úzkosť je bežná vývojová fáza, ktorou prechádza väčšina detí, zvyčajne sa objavuje okolo 8. až 10. mesiaca života. Hoci môže byť pre rodičov náročná, je dôležité si uvedomiť, že ide o normálnu súčasť vývoja dieťaťa a existujú spôsoby, ako ju zvládnuť a pomôcť dieťaťu prekonať toto obdobie.
Čo je separačná úzkosť?
Separačná úzkosť je definovaná ako nadmerný strach z odlúčenia od blízkych osôb, najčastejšie od matky. U detí ide o psychický míľnik, ktorý je súčasťou dozrievania mozgu. Dieťa si začína uvedomovať, že je samostatná osoba od matky a že matka môže odísť. Táto nová realita môže vyvolať strach a úzkosť, pretože dieťa ešte nechápe, že matka sa vždy vráti.
Separačná úzkosť sa prvýkrát vo zvýšenej miere u dieťatka objaví okolo 8-10 mesiaca. Potom ho sprevádza ešte veľmi dlho, pričom v obdobiach 12, 18 a 24 mesiacov hovoríme o jej vrcholení. Najčastejšie sa spája teda práve s obdobiami spánkovej regresie.
Ako sa prejavuje separačná úzkosť?
Prejavy separačnej úzkosti sa môžu líšiť u každého dieťaťa, ale medzi najčastejšie patria:
- Plač a nepokoj, keď sa matka vzdiali z dohľadu.
- Nervozita a plačlivosť počas dňa.
- Odmietanie iných osôb ako matka, príp. rodičia či iná blízka osoba, ktorá sa o neho stará.
- Problémy so zaspávaním a časté budenie v noci.
- Skrátenie alebo odmietanie denných spánkov.
- Dieťa sa neustále dožaduje pozornosti.
- Hra na "suchý zips" - dieťa chce byť neustále v blízkosti matky.
- Dieťa sa bojí túto blízku osobu opustiť, bojí sa, že ju nikdy neuvidí, že sa už nevráti, keď odíde preč.
Prečo vzniká separačná úzkosť?
Matka a ďalší ľudia, ktorí zodpovedajú za starostlivosť o dieťa preň vytvárajú bezpečné prostredie, čo tvorí základňu pre dieťa, jeho pocit bezpečia a istoty, že jeho najdôležitejšia osoba v živote je spoľahlivá a dôveryhodná, a že ju má k dispozícii, kedykoľvek ju potrebuje. To je kľúčové pre zdravý vývin dieťaťa. V prvých dvoch rokoch života je dostupnosť vzťahovo blízkych osôb kľúčová vzhľadom k tomu, že detský mozog ešte nerozumie dôvodom neprítomnosti matky, či inej vzťahovo blízkej osoby, čo sa prejavuje automaticky úzkosťou.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Separačnou úzkosťou si prejde dieťa v období od 6. do 12. (niekedy 18.) mesiaca veku, je to úplne normálne zdravé vývojové štádium, v ktorom si utvára citové puto k preň najdôležitejšej osobe (čo býva spravidla práve matka). U tej sa cíti v úplnom bezpečí, pretože mu dáva dokonalý pocit istoty. Ak ju však odrazu nevidí, prepadá doslova panike, má strach, spustí zúfalý plač. Dieťatko totiž v tomto veku žije len prítomnosťou, a tak nevie a nechápe, že matka sa o chvíľku vráti, že ho neopúšťa. Ono ju skrátka miluje nadovšetko na svete, je od nej psychicky závislé a chce s ňou byť v nepretržitom kontakte. Každá minúta bez nej je preň veľmi stresujúca.
Ako zvládnuť separačnú úzkosť?
Hoci separačná úzkosť môže byť náročná, existuje niekoľko stratégií, ktoré môžu pomôcť dieťaťu aj rodičom prekonať toto obdobie:
Buďte trpezliví a chápaví: Je dôležité si uvedomiť, že dieťa neprežíva strach a úzkosť naschvál. Potrebuje vašu podporu a uistenie. Rozhodne sa nesnažte jeho úzkostlivé správanie ignorovať alebo podceňovať. Nemôže za to, neovplyvní to. Správnou cestou k prekonaniu tohto náročného obdobia je naopak vypočutie jeho aktuálnych potrieb. Pomôže mu to k rozvoju dobrých citových väzieb v neskoršom veku, vyrastie z neho zdravo sebavedomý a milujúci jedinec. Buďte mu nablízku, keď to vyžaduje, zoberte ho na ruky, doprajte mu svoje teplé náručie, hlaďte ho. Naopak úplne ignorujte pripomienky okolia, že svoje dieťa rozmaznávate. Vy ste rodič, vy svoje dieťa vychovávate a je len na vás, aby ste mu vytvorili tie najlepšie možné podmienky na zdravý psychický vývin a pripravili ho na ďalšie roky jeho života.
Vytvorte si rutinu: Predvídateľnosť pomáha deťom cítiť sa bezpečnejšie. Zaveďte pravidelnú večernú rutinu, ktorá dieťa pripraví na spánok - kúpeľ, jemná masáž, čítanie knižky. Uspávanie dojčením je úplne v poriadku. Skúste však pridávať aj nové asociácie a prípadne dojčenia v noci, ktoré nie sú o hlade. Skúste nahradiť touto novou asociáciou, ktorú predstavíte. Pokúste sa zaviesť predvídateľnú rutinu, ktorá dieťa pripraví na spánok - kúpeľ, jemná masáž, čítanie knižky. Upevnenie večernej rutiny je veľmi dôležité.
Zohľadnite denný režim: Dva denné spánky sú vo veku 10 mesiacov bežné, ale skontrolujte ich dĺžku a načasovanie. Celkový denný spánok by mal byť približne 2 - 3 hodiny. Posledný denný spánok ukončíte aspoň 3 - 4 hodiny pred nočným zaspávaním. Príliš veľa alebo naopak málo denného spánku môže ovplyvniť nočné prebúdzanie.
Prečítajte si tiež: Tipy na stravovanie 7-mesačného dieťaťa
Uistite dieťa o svojej láske a prítomnosti: Hovorte na dieťa, vysvetlite mu, že odchádzate, ale vrátite sa späť. Dôležité je, aby ste vytvorili stabilné a čo najviac predvídateľné prostredie, kde dieťa bude presne vedieť, čo ho čaká. Takže áno, hovorte na neho, vysvetlite mu, že odchádzate, ale vrátite sa späť, bude to pre neho menší šok a bude cítiť, že sa o jeho potreby staráte a môže vám dôverovať. Dôležité je, aby pocity dieťaťa, či už strach alebo úzkosť, boli akceptované, pomenovávané a aby sme im rozumeli ako prirodzeným prejavom. Uistite dieťa, že ho máte radi a že sa vrátite.
Podporujte samostatnosť: Podporte staršie deti v tom, aby činnosti, ktoré už vedia, robili samostatne bez vašej asistencie. Jedenie, obliekanie ponechajte v ich zodpovednosti.
Hrajte sa na "kukuk": V postieľke cez deň pri hraní ale aj cez deň v iných častiach domu/bytu, sa skrývajte za blízky nábytok (posteľ, gauč a pod.) na pár sekúnd a hovorte, “Kde je maminka?… Tu je maminka!” alebo “Kukuk!“. Takýmto spôsobom ukazujete, že veci existujú, aj keď ich nevidíme.
Hrajte divadielko: Hrajte si napríklad s plyšiakmi, autíčkami alebo bábikami divadielko o maminke a dieťatku. Simulujte modelové situácie, kedy maminka (hračka) na chvíľku odíde a potom sa s k svojmu dieťatku opäť vráti.
Neodchádzajte potajomky: Nikdy neodchádzajte od dieťatka únikom, kazí to vzťah a dôveru medzi vami a dieťaťom. Pri vašom odchode na krátky nákup, do fitka alebo na kávu so súrodencom dieťatko vždy pobozkajte a rozlúčte sa. Nikdy neodchýdzajte „na tajnáča“.
Prečítajte si tiež: Ako riešiť tiky u detí
Uistite sa, že dieťa počas dňa prijíma dostatok kalórií: Uistite sa, že dieťa počas dňa prijíma dostatok kalórií, aby nočné budenia neboli spôsobené hladom.
Doprajte si čas pre seba: Je dôležité, aby ste si aj vy dopriali čas pre seba a zrelaxovali. Separačná úzkosť môže byť vyčerpávajúca, preto je dôležité, aby ste sa starali aj o svoje vlastné potreby.
Vytvorte fotoalbum: Odfoťte dieťa pri jednotlivých úkonoch predspánkovej rutiny (s maminkou, s ockom, samé). Večera - kúpanie - pitie mliečka - čítanie - obliekanie vaku - uloženie do postieľky - dieťatko spí. Vytvorte si zošiť alebo knihu a ponaliepajte jednotlivé fotografie v správnom poradí a cez deň a pred spaním (začiatkom rutiny) si knihu prezerajte/čítajte.
Čo nerobiť pri separačnej úzkosti?
- Netrestajte dieťa: Separačnú úzkosť nemôžete preskočiť, ani zrýchliť. Potláčanie separačnej úzkosti, okrikovanie alebo dokonca trestanie dieťaťa vedie k narušeniu jeho psychického vývoja, stáva sa z neho neistý jedinec bez sebavedomia, ktorý si následky tohto traumatizujúceho zážitku odnáša do dospelosti. Myslite tiež na to, že i vaše dieťa bude raz rodičom a musí vedieť, ako citlivo a s láskou vychovávať svojich potomkov.
- Neignorujte pocity dieťaťa: Rozhodne sa nesnažte jeho úzkostlivé správanie ignorovať alebo podceňovať.
Ako dlho trvá separačná úzkosť?
Toto obdobie v živote dieťaťa trvá rôzne dlho, u niekoho pár dní, iného týždňov, niekedy mesiacov. Odíde zo dňa na deň, tak, ako sa objavilo. Väčšina detí z tejto fázy vyrastie. Až medzi tretím a štvrtým rokom života dokáže dieťa skutočne pochopiť, že vzdialenie sa matky je niekedy nevyhnutné. Vďaka otvorenejšej komunikácii sa dieťa po 3. roku dokáže separačnej úzkosti postupne zbavovať.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Vo väčšine prípadov separačná úzkosť odznie sama od seba. Ak však máte obavy alebo ak sa zdá, že úzkosť dieťaťa je príliš silná a ovplyvňuje jeho každodenný život, je vhodné poradiť sa s pediatrom alebo detským psychológom. Sú však deti, ktoré aj vo vyššom veku sú až príliš naviazané na rodičov, boja sa zaspať mimo domu, majú silný strach ostať samé, obávajú sa, že sa rodičom niečo môže stať, majú rôzne fyzické symptómy, ako bolesti hlavy, brucha. Vtedy je potrebné poradiť sa s odborníkmi, najlepšie s pediatrom, či detskou psychologičkou.
Separačná úzkosť u starších detí a dospelých
Separačná úzkosť sa môže vyskytnúť aj u detí v predškolskom a školskom veku. V dospelosti sa môžeme stretnúť so strachom z odlúčenia od pokrvného príbuzného, životného partnera, alebo spolubývajúceho, ku ktorému máme výrazné emočné puto.
Príznaky separačnej úzkosti u starších detí a dospelých:
- bolesť hlavy,
- zvracanie,
- nevoľnosť,
- búšenie srdca,
- strach,
- úzkosť,
- hanba,
- rozpaky,
- bezmocnosť,
- hnev,
- nočné mory,
- neschopnosť opustiť domov a ísť do školy, práce, obchodu, kamkoľvek, bez blízkej osoby.
Ako rozpoznať chorobnú separačnú úzkosť?
O chorobnej separačnej úzkosti môžeme hovoriť vtedy, ak v oblasti prežívania ide o intenzívny a iracionálny strach, že sa niečo blízkej osobe stane, pokiaľ práve nie je s nami. Samozrejme tento strach je natoľko intenzívny, že výrazne obmedzuje každodenné fungovanie. Prítomné sú rovnako fyzické a psychické príznaky, o ktorých sme už hovorili.
Ako pracovať na znížení separačnej úzkosti u starších detí a dospelých?
- Postupné predlžovanie času bez milovanej osoby.
- U starších detí, ako i dospelých môže ísť o postupné vystavenie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť, ideálne pod dohľadom odborníka (tzv. Metóda expozície).
- Relaxačné techniky môžu výrazne pomôcť lepšie zvládať stresové situácie a navodiť celkovú pohodu.
- Pravidelná rutina - u detí mať vytvorený harmonogram dňa, čas jedla, spánku, hry, vzdelávania. U dospelých pevný pracovný čas, vyhradené hodiny na cvičenie, relax, záujmy.
Aká je prevencia separačnej úzkosti?
U detí aj dospelých môžeme hovoriť o vytváraní bezpečného a podporného prostredia. Rodičia by mali byť citliví na potreby svojho dieťaťa, dospelý potrebuje zas oporu v rodine a priateľoch. Možnosť otvorenej komunikácie a pochopenie prežívania človeka, mať možnosť komunikovať bez posudzovania a cítiť uznanie a prijatie svojich pocitov.