Úvod
Príchod dieťaťa na svet je jedným z najvýznamnejších momentov v živote rodiny. Táto udalosť prináša nielen radosť a lásku, ale aj nové výzvy a zmeny v živote rodičov. Článok sa zameriava na rôzne aspekty rodičovstva, od prežívania tehotenstva a pôrodu, cez výchovu detí s dôrazom na vzťahovú väzbu, až po prijatie detí do rodiny prostredníctvom pestúnskej starostlivosti alebo adopcie. Skúma tiež tému preferovania jedného dieťaťa pred druhým a vplyv slov na formovanie detskej identity.
Materstvo a jeho Skreslené Obrazy
Mnoho žien zažíva pri otehotnení nielen radosť a strach, ale aj úľavu, pretože si tým splnia svoju spoločenskú povinnosť. Avšak, od detí očakávame, že nám budú dávať lásku, ktorá nám samým chýba. Už pri narodení nakladáme na ich plecia bremeno, aby nás urobili šťastnými, robili nám radosť a postarali sa o to, aby bol náš život krajším. Keď nás dieťa náhodou odstrčí, pretože práve maľuje obrázok, zabolí nás to a oboríme sa. Mnohí si neuvedomujú, že toto nie je vyjadrenie lásky k dieťaťu. Keď sa nahneváme, ak nám dieťa neopätuje objatie či bozk, lásku nedávame, ale vyžadujeme. V tomto prípade sme my tá osoba, ktorá potrebuje, aby ju niekto miloval. To, čo považujeme za vyjadrenie lásky k dieťaťu, je v skutočnosti naša potreba, aby nás dieťa ľúbilo a spravilo nás šťastnými. Z dieťaťa sa často stáva iba nástroj, z ktorého rodič čerpá pocit vlastnej hodnoty.
Veľmi veľa ľudí nepociťuje potrebnú lásku k sebe, pretože ich rodičia neľúbili dostatočne, aby sa sami začali ľúbiť. Preto sa celý život naháňajú za láskou, existujú v nezdravých vzťahoch, aby potrebu lásky zaplnili inými, čo nakoniec vyžadujú od detí. Nedostatok lásky k sebe sa snažíme vyplniť láskou detí a zaplniť tú prázdnu dieru, ktorú sme sa mali naučiť (od rodičov) zapĺňať sami sebaúctou a láskou k sebe. Chceme, aby deti vyrastali s týmto bremenom? Aby cítili, že sú vinné, ak nie sú ich rodičia šťastní? Nikto nie je zodpovedný za naše šťastie, len my sami. Chcieť od detí (aj od kohokoľvek iného), nech zaistia, aby sme boli v živote šťastní, nie je láska, ale sebectvo a, bohužiaľ, aj citové vydieranie. A za všetkým stoja korene výchovy, v ktorej sa z generácie na generáciu odovzdáva myšlienka, že žijeme preto, aby sme tešili rodičov. Musíme žiť svoj vlastný život, nie život rodičov; spraviť šťastnými seba, nie rodičov. Sme zodpovední len sami za seba. Nášmu životu by sme mali dať zmysel ešte predtým, ako privedieme na svet zázrak menom potomok. Naša existencia by mala mať zmysel aj bez dieťaťa, ktoré by nemalo slúžiť na to, aby nám ten zmysel dalo. Na dieťa by sme sa nemali obracať so žiadosťou, že je zodpovedné za naše šťastie.
Výchova a Sila Slova
Vo výchove sú dva nástroje, ktorými ovplyvňujeme naše deti - slovo a konanie. Ak sú oba v súlade, vysielame do priestoru pieseň, ktorá ladí a hladí. Ak nie sú, tak tóny neladia a zneje disharmónia, ktorá reže uši a spôsobuje v duši chaos. Okrem toho, že slovom deti formujeme, sme to my dospeláci, kto ich učí rozprávať, čítať, písať - kto im odhaľuje význam slov i to, ako sa používajú. Určite poznáte časté výchovné zvolanie: „Váž slová!“ Ja si ho dosť dobre pamätám z puberty, obdobia, kedy sa mladí učia slovami formulovať svoje názory. Hovoríme akosi automaticky a pritom nezvažujeme obsah, spôsob prevedenia ani adresáta a dopad slov na neho.
Slová povzbudenia sú dôležité v situáciách, kedy sa druhá strana necíti dosť kompetentná zdolať nejaký problém. Skúsme tieto frázy obohatiť o jednu drobnosť a urobme z nich povzbudenia, ktoré majú silu. Spomeňte si na situácie, kedy v minulosti sa človek, ktorého chcete povzbudiť, ocitol v náročnej situácii a zvládol ju. Ak ste toho boli svedkom alebo situáciu dobre poznáte, skúste sa zamyslieť, vďaka akej silnej stránke, zručnosti, vedomosti dotyčný náročnú situáciu zdolal. A napokon k tomu pôvodnému: „Neboj, to dáš,“ pridajte: „pamätám si, ako si bol v podobnej situácii - opíšme túto situáciu z minulosti - a vďaka tvojej - pridajme konkrétnu zručnosť, skúsenosť, talent - si ju bravúrne zvládol.“ A ak by ste mali chuť, položte otázku: „Čo potrebuješ na zvládnutie terajšej situácie, ktorou prechádzaš? Slová ocenenia sú ako motory, ktoré nás dokážu rozhýbať vpred. Pri nich je dôležité, aby boli adresné a konkrétne. Ocenenie typu: „Si fajn človek.“ Alebo: „Si šikovná.“ - nie sú tým, čo spĺňa spomínané kritériá. Skúsme radšej formulovať ocenenie tak, aby v ňom bolo viditeľné, čo sme si všimli ako ocenenia hodné a čím nás to pozitívne prekvapilo. Napríklad: „Dnes ma veľmi potešilo, že si poupratoval hračky. Ďalším kritériom ocenenia, ktoré motivuje k napredovaniu je oslovovanie tých vecí, ktoré dotyčný zlepšil, naučil sa, zmenil - teda toho, čo je dnes inak, lepšie, než tomu bolo predtým. Aby sme takéto ocenenia mohli dávať, potrebujeme vnímať progres v tom, o čom sa dotyčný usiluje. Tak napríklad: „Vidím, že tvoja známka z matematiky je lepšia než tomu bolo minule, gratulujem.“ Dôležité v tomto prípade je napomôcť ocenenej osobe naformulovať, vďaka čomu sa zlepšila.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre nových rodičov
Vďačnosť a Odpustenie
Cnosť vďačnosti je fenoménom, ktorý nás formuje v najhlbších štruktúrach vedomia. Často totiž padáme do toho, že všetko je automatika a dokonca, ak niečo chýba, zlostíme sa a nárokujeme si to. Ak sa na to pozrieme očami krehkosti bytia, tak žiaľ nič nie je nárokovateľné a nič nie je samozrejmé. Často mávame pocit voči druhým, že sú povinní to či ono voči nám robiť a tak uspokojovať naše potreby. Málo si uvedomujeme, že je to ich ochota a láska, ktorú v každodennosti zažívame, nie ich povinnosť. Aby sme na tento fakt nezabudli, potrebujeme v sebe živiť vďaku. Viete, čo je skvelé? Vďačnosť je stimul či motivátor rovnakého správania, ktoré nám bolo preukázané.
Konflikty do našich vzťahov - v rodine, v práci, s deťmi - prichádzajú pomerne jednoducho. Stačí stret záujmov a nepochopenie je na svete. Súčasťou riešenia takýchto situácií je aj odpustenie. Slovné spojenia: „Odpusť mi.“; „Odpúšťam ti.“ asi každý z nás už niekomu adresoval a zrejme od niekoho aj prijímal. Rodičia sa snažia naučiť svoje dieťa umeniu odpúšťania tak, aby vedelo, kedy a ako používať ono známe: „Prepáč!“ Hovorí sa, že je to jedno z „čarovných slovíčok“, ktoré buduje zdravé vzťahy. Ono samotné prepáč na odpustenie nestačí. Potrebujete k nemu ešte pár ďalších vecí. V prvom rade uvedomenie si toho, že sa niečo stalo. Mnohí totiž ignorujú situáciu a jej dopad na vzťahy spôsobom: „Nič sa nestalo! Ideme ďalej.“ Druhou dôležitou vecou je jasné uvedomenie si, aké potreby a hodnoty boli narušené, aké dohody a pravidlá neboli dodržané. Napokon je potrebné si premyslieť, ako by ste radi podobnej situácii predišli a pripraviť sa na prijatie dohody o novom správaní. K tomu často potrebujeme za hrsť osobnej pokory a konkrétny krok v ústrety tomu druhému - k partnerovi, dieťaťu, ktorému sme ublížili. Napokon pripravte priestor pre spoločný rozhovor, odložte invektívy, hodnotenie, posudzovanie a dobré rady. Hovorte za seba, o vašom uhle pohľadu. Vystríhajte sa postoju, že viete ako veci boli a ako majú byť. Buďte otvorení načúvať a to aj bolestivým informáciám, nesúhlasu, či iným názorom. Posledným krokom procesu odpustenia je dospieť k dohode ako budete nabudúce postupovať inak a dodržať ju. Konflikt je totiž vyriešený až vtedy, ak sa v budúcej situácii zachováme tak, ako sme sa dohodli. Tým predídeme opätovnému zraneniu a dáme činom najavo, že nám na vzťahu s tým druhým záleží. Ak sa teda pohádame kvôli neuprataným topánkam, dajme ich nabudúce tam, kam patria.
Keď Matka Uprednostňuje Dieťa
Takmer žiadna matka neprizná, že niektoré dieťa uprednostňuje. Júlia (39) toto tabu porušila v šokujúcej spovedi. Jedno je isté - pre obe svoje deti by Júlia spravila všetko. Ale hlboko v srdci vie, že jedno dieťa je jej predsa len trochu bližšie ako to druhé. Možno je to tiež tak ako u tisícky ďalších matiek. Ale žiadna o tom nehovorí, mnohé si toho ani nie sú vedomé, alebo by si to nikdy nepripustili. Júlia si to však uvedomuje.
Júlia si veľmi dobre spomína na svoje prvé tehotenstvo: „Bola som plná radostných očakávaní na prvé dieťatko. Potom prišiel Max a ja som sa s ním a s materstvom akosi nedokázala zžiť, všetko na ňom bolo nejaké cudzie. Mal čierne vlasy, nie blonďavé, ako máme my s mužom. Aj starostlivosť o Maxa bola omnoho náročnejšia, než akú museli vynakladať ostatné mamičky v okolí na svoje deti.“ Mladá žena akceptovala, že jej dieťa dlho - predlho kričí a že si aj neskôr vyžadovalo neustálu pozornosť a bolo nesmierne náladové. „Stálo ma to síce veľa nervov, ale akoby za odmenu z nás Max robil nasledujúce mesiace a roky veľmi pyšných rodičov. Vedel omnoho skôr chodiť a rozprávať ako ostatné deti. A bol neuveriteľne pekný - náš malý divoch s veľmi pevnou vôľou.“ Júlia a jej muž Tomáš (43) sa často divili, ako ich dieťa otvorene pristupuje k druhým ľuďom, ako sa ničoho nebojí a neustále sa vrhá do rôznych dobrodružstiev. „Celkom inak ako my dvaja s Tomášom,“ hovorí Júlia, ktorá aj so svojím mužom stojí radšej v úzadí a v pokoji. „Niekoľko ráz sme sa sami seba zo žartu pýtali, či nám ho v nemocnici náhodou nezamenili s iným dieťaťom…“
Dva roky neskôr priviedla Júlia na svet Kláru. Vtedy sa zrodilo aj porovnávanie a v Júliiných očiach to všetko vychádzalo v Maxov neprospech. Nielenže sa malé slniečko Klára takmer vždy iba smiala, ľahšie sa o ňu aj staralo, lebo si vystačila aj s málom - jednoducho úplný opak divokého Maxa. „Predovšetkým nám bola v mnohým vlastnostiach veľmi podobná. Bola stále pokojná, takmer až zasnívaná. Rada spievala a maľovala, bola empatická a vyhľadávala blízkosť mamy a otca. Často mi sedela na kolenách, nechala sa mojkať a hovoriť si obľúbenými prezývkami. Bola úplne iná ako Max, ktorý už aj pri najmenšom dotyku protestoval. Za to bola pomalšia ako jej brat a aj v škole skôr zaostávala za priemerom.“
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Júlia však začala byť z Maxa čoraz častejšie vynervovaná a ku Kláre čoraz milšia bez toho, aby si to uvedomovala. Až do dňa, keď ju prišla navštíviť kamarátka a otvorene ju skritizovala: „Môžeš si, prosím, dať aspoň trochu záležať na tom, aby nebolo tak vidieť, že vo všetkom uprednostňuješ Kláru? Chudák Max!“ Júlii sa zrazu od hrôzy stiahlo hrdlo. Najprv reagovala podráždene a bola na bezdetnú priateľku naozaj nahnevaná. „Aj tak som to však nemohla dostať z hlavy,“ spomína si Júlia. „Pokúšala som sa pozorovať, ako zaobchádzam s deťmi. A naozaj to sedelo, s Maxom som bola často netrpezlivá. Ale on ma dostával svojou živelnosťou a neposednosťou do naozaj ťažkých situácií. Klára nerobila toľko neplechy, často sa dlhé hodiny hrala a viac vyhľadávala moju blízkosť. Milujem ju preto viac ako Maxa?“
Keď boli deti na tri týždne na prázdninách u starých rodičov, pocítila Júlia, že jej viac chýba Klára ako Max. „Najprv som si to vysvetľovala tým, že ma potrebuje menej, a preto sa moje myšlienky a city točili stále okolo Kláry. Ale potom som sa snažila byť k sebe úprimná. V skutočnosti to bolo preto, že Kláru naozaj ľúbim viac ako Maxa! Krutá pravda, ktorá ma doteraz straší. Jedno mi je jasné: môj syn to nesmie nikdy pocítiť!“ Odvtedy sa pokúša vyjsť synovi v ústrety väčšou pozornosťou a náklonnosťou. Preto chodí napríklad len s Maxom každý víkend plávať. Povzbudzuje ho, alebo s ním súťaží, Max sa evidentne dobre baví a keď idú spolu domov, jeho oči žiaria šťastím. Nedávno jej dokonca povedal: „To bolo skvelé, mama, ty si tá najlepšia!“ Júlia hovorí: „Vtedy prekypuje moje srdce láskou.“
Následky Znevýhodňovania Súrodencov
Nebýva to nič neobvyklé, že mladší súrodenec je často väčším miláčikom. Okrem toho sa dá spozorovať bližšia väzba medzi matkou a dcérou. Pravdepodobne v tom hrá rolu identifikácia: mama v dcére vidí seba, pociťuje hlboké pochopenie a väčšiu blízkosť k svojmu „mladšiemu Ja“. V ideálnom prípade sa podarí otcovi uprednostňovať syna, a tak sa dostaví rovnováha. Inak by mohla v synovi vzniknúť predstava, že nie je hoden lásky. Následkom by bolo chýbajúce sebavedomie.
Pre vývoj dcéry je možný prehnaný pocit vlastnej hodnoty alebo aj pocit viny voči bratovi. Deti totiž majú dokonale vycibrený cit pre nespravodlivosť. Prvý krok Júlia už urobila: priznala si, že dieťa naozaj uprednostňuje.
Prijatie Dieťaťa do Rodiny: Adopcia a Pestúnstvo
S manželom máte momentálne v pestúnskej starostlivosti 3,5-ročného synčeka. V čase, keď ste s manželom spolu ešte len chodili a pripravovali sa na manželstvo, rozprávali sme sa o tom, že keby dieťa neprichádzalo, či by sme boli naklonení aj možnosti prijať do rodiny iné dieťa. Vtedy sme, samozrejme, až tak veľmi nerátali s touto možnosťou, ale vnútorne sme boli naladení, že áno. Keď sme sa neskôr vzali, deväť rokov sme čakali, či k nám príde dieťatko prirodzenou cestou, ale neprišlo, a tak v nás možnosť adopcie začala postupne dozrievať. U mňa to prišlo asi o niečo skôr ako u manžela. Začali sme teda cítiť povolanie k inému príbehu ako k tomu, keď dieťa príde prirodzenou cestou.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Keď sme skončili prípravu, chceli sme ísť do osvojenia hneď. V požiadavkách, ktoré žiadatelia vypĺňajú, sme vtedy uviedli, že nám nezáleží na etnicite. V tom čase sme si mysleli, že na rómske dieťa, ktorých je na Slovensku dosť a nie sú až také žiadané, nebudeme dlho čakať. V tom období šírili osvetu aj niektoré mediálne známejšie osobnosti, ktoré prijali rómske deti. Sama som tiež bola na rôznych diskusiách a podľa mňa sa tomu ľudia celkom otvorili. Vtedy sme s manželom začali v duchu prehodnocovať, či by sme dokázali zmeniť nejakú ďalšiu z našich požiadaviek. Kritérium, ktoré sme napokon boli ochotní zmeniť, bolo to, ktoré sa týka osvojiteľnosti. Rozhodli sme sa preto pre pestúnstvo. V tom čase akurát prepukol covid. My sme dlho vnímali v našom manželstve istú prázdnotu, niečo nám chýbalo, a teraz je tu zrazu s nami ďalší človek a je úžasný. Touto zmenou sa teda celý proces zrýchlil.
Bála som sa toho, aké to bude. Väčšinou sa pri pôrode spúšťa hormonálna kaskáda, ktorá navodzuje pocity a fungujú tam rôzne fyziologické a biochemické mechanizmy. Najviac mi však pomohlo, keď som bola za svojou najlepšou kamarátkou v Kanade, kde som jej dva mesiace pomáhala starať sa o dcérku, pretože tam nemajú úplne taký systém škôlok ako u nás. Veľmi som si ju zamilovala. Vtedy to bolo pre mňa veľmi dôležité, že napriek tomu, že je to „cudzie dieťa“, vedela som si ju zamilovať a tešila som sa na chvíle s ňou. Veľa sme toho spolu zažili. Keď nám potom ponúkli nášho synčeka a keď sme videli jeho prvú fotku, hneď som sa do neho zaľúbila. Vlastne sa to aj odporúča. Keď vám ponúknu dieťa, mala by pri spoločných interakciách preskočiť iskra. Nám to bolo jasné už po prvej návšteve. To bolo počas pandémie a prvého uvoľnenia opatrení. Prišli sme sa na neho pozrieť v rúškach a rukaviciach, v plášti a s dvojmetrovým odstupom, ale vedeli sme, že on je náš. Keď potom prišiel domov, bolo to pre mňa dosť náročné. Zo dňa na deň sa všetko zmení. Jeden deň ste v práci a druhý „s cudzím“ polročným dieťaťom doma.
Prijať dieťa je určite veľká vec aj pre širšiu rodinu daného páru. Asi prevažovali pozitívne reakcie, hoci bolo aj zopár takých, ktoré neboli príjemné. Ale väčšinou sme zažili povzbudenie. Tiež sme si vraveli, že Bratislava je asi to najlepšie miesto, kde môže rómske dieťa vyrastať, lebo je to tu asi trochu otvorenejšie ako v iných častiach Slovenska, kde majú ľudia možno aj horšie skúsenosti s týmto etnikom. Koniec koncov, teraz má tri a pol roka, a kým to niekomu vyslovene nepoviem, nikto by nepovedal, že je Róm.
Tým najväčším darom je ten človiečik sám osebe. My sme dlho vnímali v našom manželstve istú prázdnotu, niečo nám chýbalo, a teraz je tu zrazu s nami ďalší človek a je úžasný. A pre mňa ako vedkyňu je zároveň úžasné sledovať, ako sa učí, rastie a z nehovoriaceho a nepohybujúceho sa bábätka je dnes 3,5-ročný chlapček, ktorý dokáže milión vecí. Je fascinujúce sledovať to a sprevádzať ho pri tom. Na druhej strane cítim aj obrovský strach. Neviem, či väčšia, ale v niečom iná. Je to moje subjektívne vnímanie. Všetky prijaté deti sú viac-menej traumatizované, nesú si so sebou svoj batôžtek, ktorý si vo väčšine prípadov nepamätajú, a práve to rané detstvo má najväčší vplyv na všetky ďalšie veci v neskoršom živote. Toto je taký môj strašiak. Nemyslím jeho traumu, ale to, aby som mu to ja nejakým svojím nesprávnym prístupom nezhoršila. Držím sa toho, že veľa čítam. Čítam knihy o výchove, o traume. Tie sú pre mňa takým návodom, ako fungovať. Potom sú to, samozrejme, iné mamy, ktoré majú podobný príbeh. To ma tiež povzbudzuje.
Smútok v Detskom Svete
Deti sú najnežnejšími bytosťami na Zemi. Keď dieťa smúti, často nedokáže pomenovať, čo cíti - buď preto, že ešte nerozumie svojim emóciám, alebo sa ich bojí vyjadriť. Mnohé deti sa uzavrú do seba, vyhýbajú sa kontaktu, uchyľujú sa do sveta fantázie a myšlienok. Môžu sa na dlhé roky odpojiť od seba a svojho pravého ja. S deťmi môžeme maľovať, čítať čo tvoriť príbehy, formovať z hliny a plastelíny, hrať divadielko, spievať a tancovať.
Opakom rozhovoru je ticho. To nenápadné, obyčajné - a pritom nesmierne silné. V procese smútenia má ticho nezastupiteľné miesto. Ak si to dieťa praje, jednoducho pri ňom sme. Držíme ho za ruku a tichom vytvárame pocit bezpečia. V takých chvíľach sa môže srdce dieťaťa začať pomaly otvárať. Sme tu a teraz - v jeho prežívaní. Ticho sa stáva darom. Dávame aj prijímame. S tichom prichádza aj trpezlivosť - byť prítomný bez očakávaní, bez potreby niečo meniť či vysvetľovať. Len tak byť. A darovať dieťaťu to najvzácnejšie - spoločný čas. Deti potrebujú cítiť, že ich vnímame.
Empatia je dar, ktorý máme všetci. Pri podpore smútiaceho dieťaťa sa môže prejaviť ako zdieľaný smútok, ako tiché gesto, ktoré hovorí: plačem s tebou, cítim s tebou. Empatia nehľadá riešenia - prináša prítomnosť. Ponúka útechu a vytvára priestor, v ktorom sa dieťa cíti videné a vypočuté. Smútiace deti nám pomáhajú vrátiť sa k sebe - k nášmu vlastnému vnútornému dieťaťu. Cez hru sa učíme trpezlivosti, prijatiu a - čo je možno najdôležitejšie - poznávame seba samých.
Zrodenie v Harmónii
Zatúžila som po prvom dieťatku. Zrodilo sa v správnom čase na správnom mieste. Moje „prenatálne dieťa“ a ja sme boli v dokonalej harmónii. Potreby môjho prvorodeného chlapčeka boli v brušku napĺňané a naplnené. Moje predstavy o materstve boli dosť skreslené obrazom spoločnosti, keďže som bola neskúsená prvorodička: nereálne očakávania, nesprávne vzory, nesprávne obrazy na ulici. Dieťa plače. Uvedomovala som si, že mu nerozumiem. Ak by som mu rozumela, vedela by som, čo môžem urobiť. Má svoje potreby. Ktorá to je? Poznáte to - skúšate všetko, aj tak nič nezaberá. Pojem „vzťahová výchova“ som nepoznala. Na čo si spomínam, je, že som si dôverovala.
Potom sa narodila moja prvá princezná. Moje dievčatko. Nemôžem to sem nenapísať. Po lícach mi stekajú slzy. Áno, to bolo tak krásne, keď sa narodila. Je dva roky od toho momentu a vo mne sú stále také silné emócie zo zázraku jej zrodenia. Harmónia zrodením pokračuje. Nepotrebujem sa učiť rozumieť svojmu dieťaťu. Nepotrebujem sa pýtať: „Prečo plače?“ Neplače. Neplakala a nemala dôvod plakať. V kontakte v dokonalej harmónii bez stresových hormónov u mňa, či u malinkej, s láskou, úsmevom, v záplave oxytocínu. Komunikácia matka a dieťa fungovala na najvyššej úrovni. Takto je to naprogramované. Rozumeli sme si dokonale.
Kalendár kRok - Inšpirácia pre Rodiny
Ak by ste mali chuť siahnuť po krásnej inšpirácii pre rodiny - je tu pre vás rodinný kalendár kRok a sním 365 dňové dobrodružstvo za rodinným šťastím. Jedným z rituálov šťastia, ktorý sa vďaka nemu vo vašej rodine usídli, je aj oceňovanie.
Betlehemské Jasličky - Domáce Evanjelium
Svätý Otec prerušil svoj cyklus o Skutkoch apoštolov a katechézu venoval príprave na Vianoce. Nazval ju: „Betlehemské jasličky, domáce evanjelium“. Postaviť betlehem znamená sláviť Božiu blízkosť. Betlehemské jasličky nám pripomínajú, že Ježiš prichádza do nášho konkrétneho života. Keď doma staviame betlehem, je to akoby sme otvorili dvere a povedali: „Ježiš, poď ďalej!“ Spraviť si betlehem znamená sláviť blízkosť Boha, znamená znovuobjaviť, že Boh je skutočný, konkrétny, živý a chveje sa. Boh nie je akýmsi vzdialeným pánom či nevšímavým sudcom, ale je pokornou Láskou, ktorá zostúpila až k nám.
Kniha "Z lásky sa zrodilo…"
Kniha "Z lásky sa zrodilo…" je v tvrdých doskách so špirálovou väzbou, aby sa väzba knihy prispôsobila hrúbke po zaplnení fotografiami. Strany knihy sú z kvalitného 190g papiera, sú vhodné na vpisovanie perom a lepenie fotografií. Prvá časť je venovaná tehotenstvu, kde nájdete miesto pre zápisky ako ste sa dozvedeli o tehotenstve, o pohlaví bábätka, ako ste sa počas tehotenstva cítili a napríklad aj to, ako ste vyberali svojmu bábätku meno a aký je jeho rodokmeň. V prvej časti nesmú chýbať fotografie zo sona, fotky bruška mesiac po mesiaci, či profesionálne tehotenské fotografie s partnerom. Druhá časť knižky je písaná od narodenia a je venovaná prvému roku dieťatka. V knihe je priestor hlavne na zachytenie dieťatka ako rástlo mesiac po mesiaci, ako sa vyvíjalo a ako prežívalo prvé Vianoce, prvé narodeniny a iné sviatky a významné udalosti. Nechýbajú ani strany s vtipnými fotkami, ktoré sa rodičom podarili zachytiť, priestor na rodinné fotky s bábätkom a fotografie z krstín / z uvítania dieťatka do života. Tretia časť knižky je venovaná obdobiu batoľaťa od 1. do 3. roku života, kedy dieťatko začína rozprávať a preto je veľa strán venovaných prvým slovám, prekladu detskej hatlaniny a neskôr aj zápisu vtipných výrokov a otázok, ktoré dieťa zaujímali. Štvrtá časť zachytáva predškolský vek dieťaťa, nástup do škôlky, prvé vystúpenie, prvé kresbičky dieťaťa významné míľniky ako prvá jazda na bicykli, ako sa dieťa učilo plávať a zaviazať si šnúrky na topánkach. Záver knihy je venovaný mladšiemu školskému veku do približne 10. roku života dieťaťa. Nesmie chýbať nástup do školy, prvácka fotka, fotka so spolužiakmi a vtipné fotografie ako dieťaťu postupne vypadávali mliečne zúbky a rástli trvalé zuby. V knižke je dokonca priestor pre prvé písmená na pamiatku, prvý podpis dieťaťa a listy Ježiškovi s vianočnými prianiami.