Abstrakt
Článok sa zaoberá tematikou zmyslu života z psychologického hľadiska, so zameraním na detstvo a dospievanie. V prvej časti sa venuje teoretickým východiskám a konceptom zmyslu života, v druhej časti sa zameriava na praktické aspekty a stratégie, ktoré môžu deťom a dospievajúcim pomôcť nájsť a rozvíjať zmysel vlastného života. Štúdia sa tiež zaoberá stratégiami uplatňovanými pri zdolávaní krízových situácií a hľadaním individuálnych zdrojov sily, motivácie a vôle ísť ďalej, teda uvedomením si vnútorného zmyslu, ktorý pomáha prežiť kritické životné okolnosti.
Úvod
Otázka zmyslu života je jednou z najzákladnejších otázok, ktoré si ľudstvo kladie od nepamäti. Prečo žijeme? Aký je cieľ nášho bytia? Tieto otázky sú obzvlášť dôležité pre deti a dospievajúcich, ktorí sa nachádzajú v období intenzívneho vývoja a hľadania vlastnej identity. Nájdenie zmyslu života môže deťom a dospievajúcim pomôcť prekonať ťažkosti, rozvíjať svoje schopnosti a žiť plnohodnotný život.
Krízy ako Súčasť Ľudského Života
Krízy sú prirodzenou súčasťou ľudského života a môžu mať významný vplyv na hľadanie zmyslu života. Podľa Vodáčkovej sa v kríze nachádza každý subjekt, ktorého stav sa prejavuje zdanlivo bezdôvodným oslabením regulatívnych mechanizmov, vnímaný ním samotným ako ohrozenie vlastnej existencie. Krízu teda možno chápať ako subjektívne ohrozujúcu situáciu s veľkým dynamickým nábojom a potenciálom zmeny.
René Thom vo svojej teórii katastrof upozornil na to, že ľudské uvažovanie sa sústreďuje hlavne na to, čo možno ľahko predpovedať, čo je akýmsi spojitým pokračovaním doterajšieho vývoja. Ak je nejaký jav náhlym vývojovým zlomom nezodpovedajúcim doterajšiemu vývoju udalostí (diskontinuitou), je viac-menej chápaný ako nežiadúci a náhodný.
Väčšina odborníkov sa stotožňuje s princípom dvojitej kvantifikácie, podľa ktorého na to, aby mohla vzniknúť akákoľvek reakcia organizmu, musí dôjsť k zladeniu momentálnej situácie (vnútorného prostredia) organizmu s vonkajším spúšťačom. Thom poukazuje na dva vnútorné precipítory kríz - prvým je nutnosť adaptácie subjektu na svoj vlastný vývoj a zmeny z neho plynúce. Druhým je jav, ktorý Thom nazýva náhradné opatrenie. Znamená to, že za nepriaznivých životných okolností realizuje organizmus v záujme plynulého vývoja akúsi „výluku“ ‒ provizórne opatrenie s obmedzenou časovou platnosťou a účinnosťou. Erikson pre podobné situácie používa termín psychosociálne moratórium.
Prečítajte si tiež: Diéta a zmysel života
Krízový pracovník by mal byť odborníkom na teóriu katastrof, mal by poznať najčastejšie typy krízových situácií, dokázať vidieť pozadie vzniknutej situácie, a takisto byť schopný predpokladať jej vývoj zohľadniac aj skryté premenné. Mal by byť schopný posilniť klientovu kompetenciu natoľko, aby sa v riešení vzniknutej krízovej situácie angažoval čo možno najviac vlastným úsilím. Pokiaľ dokážeme človeka podobným prechodom a zmenami s ním spojenými efektívne sprevádzať, môžeme sa takmer s istotou spoľahnúť, že nový stav odhalí klientovi novú spokojnosť a nový zmysel.
Zmysel Života v Súčasnej Spoločnosti
Otázky zmyslu života v súčasnej spoločnosti, charakterizovanej epizodickosťou a fragmentárnosťou žitia, vyvstávajú s nečakanou naliehavosťou aj v súvislosti s konzumným životným štýlom, a teda v situáciách relatívneho blahobytu, presýtenosti a nudy.
V súvislosti so zmyslom života vyjadruje termín „zmysel“ pochopenie, poznanie a interpretáciu životných udalostí a aj života samotného v zmysluplnom kontexte. Druhý význam sa týka dôležitosti a záväznosti. Používa sa ako vyjadrenie relevantnosti, signifikácie a účelu. Vo vzťahu ku zmyslu života vyjadruje prítomnosť relevantných a významných cieľov či hodnôt v živote človeka.
V Maslowovej klasifikácii je potreba zmyslu zaraďovaná medzi vyššie, druhotné potreby - takzvané metapotreby. Podľa Frankla človek nemusí zmyslu za určitých okolností rozumieť. Vtedy sa ho snaží iba odhadnúť. Každá situácia má iba jeden správny výklad a jednotlivec sa musí rozhodnúť podľa svojho najlepšieho vedomia. „Orgánom“ zmyslu je u neho svedomie a možno ho tiež definovať ako schopnosť odhaliť jedinečný a neopakovateľný zmysel ukrytý v každej situácii - je to schopnosť vnímať zmyslové obsahy v konkrétnych životných udalostiach.
Vôľa k zmyslu je u človeka motivovaná napätím medzi realitou a ideálom. Je akousi motiváciou sebauskutočňovania - v miere, v akej človek napĺňa zmysel, uskutočňuje seba samého. Rozpor a primerané napätie medzi tým, čím človek je a tým, čím by sa mohol stať sú nevyhnutné pre duševné zdravie, pretože ľudia potrebujú istý druh napätia, ktorý ich trvalo orientuje ku konkrétnym hodnotám s cieľom uskutočniť ich, a ku zmyslu existencie, ktorý má byť naplnený. Napätie medzi subjektom a objektom zdravie neoslabuje, ale naopak posilňuje.
Prečítajte si tiež: Sebarealizácia dieťaťa
Viktor Frankl bol tiež presvedčený, že zmysel musí byť u každého jedinca nájdený individuálne. Jedinečnosť osoby a situácie tak vytvára jedinečnú ľudskú úlohu. Na jeho vytváraní sa zvyčajne podieľajú viaceré faktory: makroštruktúra ‒ celkové kultúrne, etnické a socio-demografické pozadie určujúce hodnotový systém jedinca a mikroštruktúra ‒ oblasť konkrétneho života jednotlivca zahŕňajúca jeho vzťahy, skúsenosti, osobité charakteristiky, či subjektovú aktivitu.
Lukasová vo svojom výskume zistila deväť obsahových kategórií zmyslu života: vlastné blaho, sebarealizácia, rodina, zamestnanie, spoločnosť, záujmy, zážitky, služba nejakému presvedčeniu a vitálne potreby.
Logoterapia ako Metodologické Východisko
Metodologickým východiskom uplatneným v našom výskume bola teória a prax logoterapie. Opodstatnením tejto voľby je fakt, že logoterapia je nedeterministická psychológia, čo znamená, že odmieta presvedčenie o nemeniteľnosti ľudského osudu v zmysle biologickej, sociálnej, kultúrnej, psychologickej, či osobnostnej podmienenosti.
Výberový súbor nášho výskumu tvorilo 194 respondentov získaných kombinovanou metódou zámerného výberu a samovýberu (snow ball technique). Faktor zámerného výberu bol uplatnený v kritériu veku a vzdelania ‒ v konkrétnych počtoch išlo o 110 žien a 84 mužov s ukončeným vysokoškolským vzdelaním vo vekovej škále 25-71 rokov. Prevažná väčšina respondentov pochádzala z vekovej kategórie 30-55 rokov, čo v konkrétnych počtoch predstavovalo 139 osôb zodpovedajúcich 72 % opýtaných. Z hľadiska kritéria rodinného (respektíve partnerského) stavu tvorilo výskumný súbor: 34 % samostatne žijúcich osôb (z toho 21% rozvedených), 39 % respondentov žijúcich v manželskom zväzku, 18 % osôb žijúcich v spoločnej domácnosti s partnerom a zvyšných 9% opýtaných predstavovali ovdovené osoby.
Vzhľadom na citlivosť témy výskumu, ktorou boli krízové životné situácie a ich konkrétne dopady na životy respondentov, bolo obzvlášť dôležité zabezpečiť anonymitu probandov. Na základe odborných konzultácií sme sa napokon rozhodli použiť elektronické dotazníky obsahujúce poväčšine otvorené otázky. Stanovenie minimálnej vekovej hranice (25 rokov) súviselo so skutočnosťou, že uvedené obdobie poväčšine zodpovedá životnej fáze dosiahnutej po absolvovaní viacerých druhov životných výziev. (dospievanie, vytváranie partnerstiev, orientácia na trhu práce a podobne), a teda bolo možné predpokladať jeho motivované rozhodovanie a zaujímanie postojov voči prežívaným (diskomfortným) udalostiam.
Prečítajte si tiež: Vzdelávanie v septembri
Najčastejšie Druhy Kríz
Z odpovedí respondentov na prvú otázku ‒ Akým druhom kríz, respektíve výrazne problematických situácií ste v živote museli doteraz čeliť? ‒ vyplynulo, že najčastejšie sa vyskytujúce druhy kríz boli vyvolané:
- ukončením partnerstva (rozvod alebo rozchod),
- úmrtím blízkej osoby (príbuzný, priateľ, vychovávateľ),
- vlastným ochorením,
- partnerským konfliktom (týkajúcim sa hlavne komunikačných bariér, ale aj uvedomenia si odlišných hodnôt partnerov ‒ táto kategória sa v našom výskume vzťahuje na typ partnerstva, ktoré ukončené nebolo).
- nezhody v rodine (odmietanie dieťaťa rodičom, citový chlad v rodinných vzťahoch, verbálne konflikty, súrodenecké alebo všeobecne príbuzenské rozpory)
- existenciálna a duchovná kríza.
Z celkového počtu 15 nami zistených a uvádzaných kategórií krízových stavov, zaujíma tak kríza bezprostredne súvisiaca s problematikou zmyslu života popredné miesto a závažnú dôležitosť. (7. ochorenie blízkych osôb, 8. nezamestnanosť, 9. konflikty na pracovisku, 10. strata hodnôt, ďalej: kríza identiy, osamelosť, závislosti.) Podľa Lukasovej súvisí existenciálne zúfalstvo najčastejšie s absolutizáciou nejakej relatívnej hodnoty, hoci aj významnej, ktorú človek pokladá za jedinú možnosť naplnenia (zmyslu) svojho života.
Zdroje Prekonávania Krízových Situácií
Z odpovedí probandov na druhú otázku ‒ Kto alebo čo Vám v minulosti pomáhalo prekonávať/ zvládať krízové životné situácie? ‒ vyplynulo, že najefektívnejšími zdrojmi prekonávania krízových situácií v minulosti boli: 1. príbuzní a 2. priatelia. Treťou uvádzanou kategóriou (3. sám/sama) boli vlastné sily - schopnosti, vedomosti a zručnosti. Viera a duchovno sa objavili na 4. mieste, potreba ďalšieho vzdelávania a čerpanie informácií z kníh na 5. mieste. Na 6. pozícii sa vyskytli činnosti vedúce k vedomému odkloneniu pozornosti klienta od vzniknutého problému ( tzv. distrakčné aktivity) - vyjadrené vlastnými slovami účastníkov výskumu ako: „Robiť čokoľvek, len na to nemyslieť.“ „Vymyslela som si veľa najrôznejších aktivít.“ a podobne.
Medzi prvými desiatimi najvyužívanejšími zdrojmi (čerpania sily) v minulosti sa u účastníkov nášho výskumu ešte objavili: 7. partner, 8. vyhľadanie odbornej pomoci, 9. umenie (chápané ako zážitková aktivita) a 10. drogy (vrátane alkoholu a cigariet). Na ďalších pomyselných priečkach sa umiestnili: presvedčenie, že čas všetko vylieči, zameranie na prácu, šport, nadhľad, zábava, spánok a vedomie zodpovednosti za iných (deti, blízke osoby). Vedomie zodpovednosti bolo súčasne označené za najvýznamnejší vnútorný faktor ‒ osobnú motiváciu na prekonanie krízy. Na 2. mieste bola viera v lepšiu budúcnosť, na 3. presvedčenie o zmysle udalostí, na 4. náboženská viera a na 5.
Ďalšia výskumná otázka sa týkala vlastností, schopností, zručností alebo vedomostí, ktoré respondentom pomáhajú prekonávať zložité životné situácie v súčasnosti. Z našich zistení vyplynulo, že najúčinnejšími zdrojmi využívanými respondentmi dnes sú: 1. trpezlivosť/ vytrvalosť, 2. nadhľad - racionálne posúdenie situácie spolu s analýzou aktuálnych možností 3. vnútorná sila/ odolnosť, 4. náboženská viera, 5. optimizmus a pozitívne myslenie, 6. rozvaha, 7. zodpovednosť, 8. potreba pomáhať iným, 9. vedomie cieľa a 10.
Prínos Kríz v Osobnom Živote
Žiadna z odpovedí na otázku, či krízové situácie respondentov niečomu naučili, či ich prekonaním získali nejaké významné poznanie, schopnosti alebo vlastnosti nebola negatívna. Všetci súhlasne potvrdili prínos kríz v ich osobnom živote. Výpovede účastníkov prieskumu sa odlišovali len po obsahovej stránke. Novonadobudnutými pozitívnymi vlastnosťami a schopnosťami boli najmä: ohľaduplnosť - úcta voči ostatným, reálne zhodnotenie situácie a racionálna analýza vzniknutých možností, citový odstup od neželaných okolností, empatia - schopnosť pochopiť prežívanie iných, vnútorná odolnosť, tolerancia a vytrvalosť.
Uskutočnenú zmenu postojov (v oblasti základných životných otázok) v dôsledku životných kríz hodnotilo ako pozitívum 60% opýtaných a ako negatívum 34,4% respondentov.
Zmysluplnosť Ľudského Života
Na otázku týkajúcu sa zmysluplnosti ľudského života ‒ Má podľa Vás ľudský život nejaký (konkrétny) zmysel? ‒ odpovedali naši respondenti nasledovne: ľudský život vnímalo ako zmysluplný takmer 76% respondentov a ako nezmysluplný len 19% opýtaných. Väčšinová vzorka medzi možnosťami jeho naplnenia uviedla: realizáciu osobnostného potenciálu, žitie pre iných, uskutočnenie určitého poslania, prežívanie lásky, vytvorenie nejakej hodnoty, či pomoc ostatným.
Podľa Frankla patria medzi charakteristiky človeka s absenciou zmyslu: fatalistický postoj (je nemožné konať a vziať život do vlastných rúk, pretože osud je nadmieru silný - či už vo forme pudov, vlôh, alebo prostredia), provizórne bytie (viera, že to hlavné v živote ešte len príde, dovtedy človek žije provizórne), kolektivistické myslenie (strach z osobnej zodpovednosti, keď sa človek snaží „splynúť s davom“ a primárne uplatňuje vzorce kolektívneho myslenia), fanatizmus (neuznávanie platnosti iného spôsobu myslenia ako vlastného, neuznávanie názorov iných osôb, súčasne frekventované podliehanie verejnej mienke a uplatňovanie pravidla účel svätí prostriedky.
Podľa viacerých súčasných psychologických výskumov sa pri absencii úlohy, ktorú má človek v živote vykonať, výrazne zvyšuje pravdepodobnosť jeho ochorenia alebo úmrtia. Naopak, vedomie cieľa udržiava človeka v duševnom a telesnom zdraví, chráni ho pred chorobami a smrťou (napríklad senior trpiaci pocitom zbytočnosti a nezmyselnosti života).
Našich respondentov sme sa preto opýtali: Myslíte si, že každý človek (Vy) má v živote nejaké poslanie/ úlohu? Viac než 70% opýtaných bolo presvedčených o životnom poslaní alebo úlohe. Podľa logoterapie spočíva podstata ľudskej existencie v sebatranscendencii - sebapresahu. Človek je bytosťou neustále smerujúcou k tomu, aby dávala svoje telesné a duševné funkcie do služieb určitej úlohe, ktorá potom jeho život a konanie urobí zmysluplnými. Potrebuje zmysel, kvôli ktorému sám seba prekračuje. Preto sme sa na záver našich respondentov opýtali: Máte potrebu byť spoločensky, komunitne alebo inak užitočný/á?
Ako Rozpoznať, že Dieťa Stráca Zmysel Života?
Je dôležité si uvedomiť, že deti nemusia vždy vedieť pomenovať svoje pocity slovami. Preto je dôležité venovať pozornosť reči ich tela, výrazu tváre, tónu hlasu a zmenám v správaní. Môžu to byť znaky úzkosti, ktoré vám pomôžu začať rozhovor. Spýtajte sa ich, či je niečo, čo ich trápi a povzbudzujte ich o tom hovoriť.
Zmeny v Správaní
Zmeny v správaní dieťaťa môžu byť indikátorom stresu. Dieťa sa môže často v noci budiť s plačom alebo mať opakujúce sa nočné mory. Môže sa u neho prejaviť extrémna únava z vnútorného napätia. Dieťa sa môže zrazu stiahnuť do seba. Prejaví sa apatia a niekdajšie záujmy ho už nebavia. Zdá sa, že stratilo radosť z činností, ktoré ho predtým napĺňali.
Zmeny v Stravovacích Návykoch
Chuť do jedla sú úzko spojené s emočným stavom. Strata chuti do jedla môže byť jeden z príznakov zlého vnútorného stavu dieťaťa, tak aj prejedanie sa, či náhle nezvyčajné zmeny v preferenciách jedla môžu byť príznakom depresie.
Zlozvyky
Dieťa nevedome hľadá spôsob, ako uvoľniť vnútorné napätie. Preto sa môžu zintenzívniť zlozvyky (obhrýzanie nechtov, žmolenie oblečenia, cmúľanie vlasov či pokašliavanie). Môžu objaviť aj fyzické prejavy bez zjavnej príčiny (bolesti brucha, nevoľnosť alebo hnačky).
Problémy so Sústredením
Vnútorný nepokoj výrazne narúša schopnosť sústrediť sa. Dieťa tak môže mať problémy s učením a nechce chodiť do školy.
Regres v Správaní
Dieťa sa môže vrátiť k skorším vývojovým štádiám. Napríklad pomočovanie, ak dieťa bolo dlho bez plienok, alebo opätovné cmúľanie palca. Dieťa sa tak vracia do obdobia, keď sa cítilo bezpečnejšie a menej zraniteľné.
Ako Pomôcť Dieťaťu Nájsť Zmysel Života?
Posilnenie Sebadôvery
Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré môžete urobiť pre deti, ktoré prežívajú úzkosť, je posilnenie sebadôvery. Dajte im možnosť robiť rozhodnutia o sebe (napríklad aké oblečenie si oblečú). Stanovujte im dosiahnuteľné ciele, a chváľte ich za úsilie, nie len za výsledok.
Identifikácia Spúšťačov
Zistite, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa. Môže to byť určitá situácia, prostredie, alebo dokonca rozhovory dospelých. Pokúste sa minimalizovať tieto spúšťače, alebo pripravte dieťa na ne vopred.
Podpora Kreativity
Deti spracovávajú zložité emócie prostredníctvom príbehov a kreativity. Povzbudzujte ich, aby vyjadrilo svoje pocity a prežívanie a hľadalo riešenia.
Komunikácia a Spolupráca
Ak máte pocit, že vaše dieťa potrebuje viac pomoci, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc (psychológ, psychoterapeut). Je tiež dôležité komunikovať s učiteľmi a vychovávateľmi, aby dieťa malo citlivú podporu aj mimo domova.
Adaptácia a Zvládanie Záťažových Situácií
Človek sa musí už od narodenia adaptovať na nové podmienky. Niekto sa vie dobre prispôsobiť zmenám, novým podmienkam, požiadavkám zo strany okolia, vyrovnať sa s nepriazňou osudu. Inému podobná situácia spôsobuje ťažkosti, psychické utrpenie, neskôr môže viesť aj ku vzniku psychického alebo psychosomatického ochorenia. Adaptácia je podľa Paulíka (2010) správanie sa človeka, ktoré mu umožňuje prispôsobovať sa podmienkam (prostrediu), v ktorom žije, je nevyhnutná k prežitiu, zabezpečuje „vzájomné pôsobenie rôznych viac menej zložitých systémov, ich podsystémov, súčastí a prvkov“. Adaptácia prebieha neustále počas života jedinca. Cieľom adaptácie je udržať si vnútornú rovnováhu - homeostázu organizmu. Človek má schopnosť učiť sa a neustále hľadá a aj nachádza nové spôsoby zvládania záťažových situácií a vyrovnávania sa s podmienkami vonkajšieho prostredia.
Osobnostná dispozícia na adaptáciu zahŕňa osobné zdroje odporu a obranné mechanizmy (odolnosť voči záťaži, stresu). Vonkajšie vplyvy na adaptáciu (Paulík, 2010) sú životné udalosti, drobné každodenné radosti alebo nepríjemnosti, sociálna opora, bioklimatické vplyvy, ohrozenie hodnôt u jedinca, ohrozenie osobnosti. Zložky adaptácie (psychologické adaptačné činitele) sú kognitívna, emocionálna a sociálna, afektívna (závisí od našej neuropsychickej stability alebo lability, s mierou neuroticizmu).
Za vyšší stupeň adaptácie považujú Bratská (2001) a Křivohlavý (2004) zvládanie (ekvivalent angl. výrazu coping, vychádza z gréckeho slova „colaphos“, v zápasníckej terminológii označuje priamy úder na ucho) - ako priamy boj s náročnou životnou situáciou alebo vyrovnávanie sa so záťažou, pomocou obvyklých spôsobov správania alebo skúseností. Ak náročnosť životnej situácie presahuje vlastné zdroje, musia byť vzorce správania najskôr vytvorené a osvojené. Reziliencia je odolnosť, vytrvalosť a súhrn faktorov, ktoré človeku pomáhajú prežiť v náročných životných situáciách.
Salutogenézea je zvládnuteľnosť, zrozumiteľnosť a zmysluplnosť danej situácie. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť aj s pojmom hardiness - „tuhosť, pevnosť, zdatnosť, nezdolnosť, zocelenosť alebo schopnosť vytrvalo a usilovne bojovať s ťažkosťami“ (S. C. Kobasa, S. R. Maddi, S. Kahn, in Paulík, 2010, s. 108). Hardiness tvorí presvedčenie o vlastných možnostiach ovládať a zvládať dianie (kontrola), výzva (zmena), osobné zaujatie (zaangažovanosť).
Dôležité je snažiť sa o prevenciu, aby nedochádzalo k nadmernej záťaži, nahromadeniu neprimeraného množstva úloh, naopak k mobilizácii vnútornej sily, nájdenie primeraných stratégií na riešenie, vedieť účinne zregenerovať, odstrániť narušenú rovnováhu, obnoviť svoje sily a osobné zdroje.
Znížená odolnosť voči záťaži ovplyvňuje telesné a duševné zdravie, kvalitu života, spokojnosť- nespokojnosť, telesné fungovanie (zmena životosprávy, obezita, poruchy príjmu potravy), sociálne vzťahy (potrebujeme sociálnu oporu, rodinu, priateľov…), zamestnanie (napr. problém s workoholizmu), školskú výkonnosť (nadmernej záťaži v škole), rovesnícke vzťahy, vzťah k autoritám, zmysel života, spiritualitu, fyzickú, športovú výkonnosť.
Na emocionálnej úrovni je dôležité podchytiť signály nežiadúcich reakcií na stres ešte predtým, ako sa naplno rozvinú (napr. neustále sa snažiť a sebaovládanie a o sebarozvoj, napr. trénovaním pozornosti, pamäti, tvorivosti, empatie a pod., potrebný je aj pravidelný režim práce a odpočinku, tiež plánovanie, dbať na telesné cvičenie a racionálnu výživu, vhodná je aj relaxácia, imaginácia, nácvik dýchania a pod., využívať humor primeraným spôsobom atď.
Psychická Odolnosť Dieťaťa
Psychickú odolnosť dieťaťa v predškolskom veku podporuje, ak je vedené (Hoskovcová, Ryntová, 2009) k samostatnosti, zvládaniu samoobslužných činnosti, dorozumievaniu sa a komunikácii s ostatnými ľuďmi, určitej miere sebakontroly (čo sa patrí a čo už nie), k prijímaniu spätných väzieb od iných (k jeho úspechom a neúspechom), zvládaniu porovnávania so svojimi rovesníkmi.
Psychickú odolnosť v školskom a adolescentnom veku podporuje, ak je žiak vedený (Hoskovcová, Ryntová, 2009) k nasmerovaniu pozornosti potrebným smerom, plneniu si svojich povinností, porozumeniu dôležitosti príkazov a zákazov, vnímaniu významu kladených nárokov, k možnosti klásť otázky pri nepochopení, k pochopeniu hlbšieho zmyslu toho predložených činností, v adolescentnom veku k aj hľadaniu zmyslu života.
Deti až do adolescencie optimisticky pristupujú k životu a s chuťou „skúšajú rôzne zaujímavé veci a získavajú skúsenosti“ (Hoskovcová, Ryntová, 2009, s.
Psychickú odolnosť dieťa zvyšuje: pocit dôvery v rodine, pocit bezpečia a ochrany, domov, pokoj, psychická pohoda, odpútavanie sa od rodičov, autonómia, nezávislosť, osvojovanie si základných pravidiel, životný rytmus, láska v rodine, prijatie inými, ocenenie, rešpektovanie hraníc, vyjadrenie emócií, komunikačné zručnosti, sociálnu adaptáciu, kooperácia, sebaprijatie, sebaponímanie, vnímanie vlastnej sexuálnej identity, sebadôvery, sebarozvoj, reálne sebahodnotenie, sebarealizácia, empatia, asertivita, schopnosť koncentrácie, prekonávanie strachu, etické hodnoty, chápanie prírody, zvládanie životných kríz, príp. ich predchádzanie, zvládanie problémov, príp. ich predchádzanie, vyrovnávanie sa s neúspechom, pravidelný režim dňa, dostatok spánku, psychohygiena, aktivity podporujúce relaxáciu, tvorivosť, estetické hodnoty, zmysel života, rozvíjanie spirituality, humor.
Dôležitá je aj práca s emóciami - potreba primerane a citlivo reagovať na dieťa, keď sa mu stane nejaká drobná katastrofa, napr. keď niečo rozbije a pod.
Záťažové Situácie a Ich Zvládanie
Záťažová situácia je situácia, ktorá vyžaduje splnenie neprimerane vysokých nárokov vzhľadom na ich aktuálny stav, schopnosti a danosti, ako aj na ich vnútorné a osobnostné dispozície vedúce k nezvládnutiu splnenia danej požiadavky a k subjektívnemu pocitu nadmernej záťaže.
Typy záťažových situácií (Ďurič, L., Bratská, M. et al., 1997) sú kladenie neprimeraných úloh a požiadaviek (veľmi vysokých alebo nízkych), problémové situácie, frustrujúce situácie, deprimujúce situácie, konfliktné situácie, stresové situácie, životné krízy.
Deti v živote pripravujeme na rôzne situácie - vstup do MŠ a ZŠ, zablúdi, stratí sa, návšteva lekára, nečakané situácie, zmena bydliska, zmena školy, narodenie súrodenca, prehra, neúspech, strata kamaráta, vylúčenie zo skupiny kamarátov a pod..