Strata dieťaťa, či už v dôsledku spontánneho alebo umelého potratu, je hlboko traumatická udalosť. Pre mnohé ženy je táto skúsenosť spojená s pocitmi smútku, viny, hanby, prázdnoty a straty zmyslu života. Na Slovensku existujú organizácie a odborníci, ktorí sa venujú poskytovaniu psychologickej pomoci ženám po potrate, aby im pomohli vyrovnať sa s touto stratou a nájsť cestu k uzdraveniu.
Poradňa ALEXIS: Miesto, kde ženy nie sú samy
V Poradni Alexis, kde pracujú už siedmy rok, je téma umelých potratov súčasťou ich každodennej práce. Poradňa ALEXIS je miesto, kam prichádzajú ženy v zložitých životných situáciách - buď sú práve neplánovane tehotné a stoja pred rozhodnutím, alebo už potrat absolvovali a nesú si so sebou jeho následky. Niektoré prichádzajú krátko po potrate, doslova pár hodín či dní, keď sú ešte v akútnej kríze, rozrušené a zasiahnuté stratou.
„Našim cieľom nie je moralizovať, ale podať ženám pomocnú ruku. Chceme, aby vedeli, že na svoje trápenie nie sú samy. Umelý potrat je vážnym rozhodnutím, ktoré ženu aj jej okolie poznačí. Nie je to téma, ktorú možno odložiť a zabudnúť. Dôležité je o nej hovoriť otvorene, bez moralizovania, s empatiou a rešpektom. Umelý potrat je vždy hlbokou ranou - nielen pre konkrétnu ženu, ale aj pre spoločnosť.“
Poradňa ALEXIS poskytuje bezplatné odborné poradenstvo ženám a mužom v krízových životných situáciách, a to prostredníctvom:
- Telefonického a online poradenstva: Najžiadanejší spôsob, ktorý umožňuje anonymnú formu pomoci.
- Osobného poradenstva: V kanceláriách v Bratislave a Banskej Bystrici.
- Terénnej práce: Poradkyne chodia za klientkami aj do ich domáceho prostredia.
- Svojpomocných podporných skupín: Stretávanie sa žien s podobnou životnou skúsenosťou, ktoré sa zdieľajú a navzájom sa podporujú.
- Právneho poradenstva: V oblasti právnych otázok súvisiacich s tehotenstvom a rodičovstvom.
- Materiálnej pomoci: Zabezpečenie výbavičky pre bábätko, kočíka, postieľky, plienok a iných potrebných vecí.
- Finančnej pomoci: Pravidelná finančná pomoc pre ženy v náročnej rodinnej situácii.
Aj muži tvoria významnú časť klientov poradne. Sú to otcovia, ktorí sa cítia byť súčasťou rozhodovania o živote nenarodeného dieťaťa, alebo muži, ktorí nesú následky straty - či už po spontánnom alebo po umelom potrate.
Prečítajte si tiež: Možnosti práce počas materskej dovolenky
Poradenstvo môže mať rôznu podobu - niekedy ide o jednorazové stretnutie, inokedy o dlhší proces. V prípade neplánovaného tehotenstva konečné rozhodnutie však vždy robí žena. Úlohou poradne je poskytnúť informácie, podporu, materiálnu či sociálnu pomoc a hlavne priestor pomenovať si nahlas, čo žena prežíva. Nie je to manipulácia ani nátlak.
Prvý kontakt so ženou po potrate
Prvý kontakt so ženou po potrate je veľmi dôležitý. Poradkyňa sa snaží vytvoriť bezpečné a dôverné prostredie, v ktorom sa žena môže otvoriť a zdieľať svoje pocity a prežívanie.
„Klientka príde osobne, prípadne zavolá/napíše niekedy pár dní po potrate, ale niekedy aj po oveľa dlhšom čase, keď postupne zistila, že sa s touto situáciou nevie vyrovnať. Prípadne sa môže stať, že žena túto skúsenosť nejako potlačí a niekde ju to neskôr dobehne,“ vysvetľuje Mgr. Zuzana Straková z Poradne ALEXIS.
Počas prvého stretnutia poradkyňa:
- Vypočuje ženu: Nechá ju rozprávať o tom, čo prežila a čo cíti.
- Pomenúva pocity: Pomáha klientke pomenovať a utriediť jej pocity.
- Vysvetľuje reakcie: Ubezpečuje ju, že jej reakcie sú normálne a pochopiteľné.
- Hľadá smerovanie: Sprevádza ju na ceste zmierenia sa so stratou.
Postabortívny syndróm: Realita alebo mýtus?
V psychológii sa často hovorí o postabortívnom syndróme (PAS), čo je súbor psychických a emocionálnych symptómov, ktoré žena po potrate prežíva. Môže ísť o intenzívny smútok, pocity viny či hanby, nepokoj, citovú otupenosť, narušený obraz o sebe samej alebo problémy vo vzťahoch. V niektorých prípadoch sa tieto symptómy prehĺbia až do depresie, porúch príjmu potravy či závislostí.
Prečítajte si tiež: Metódy sterilizácie u žien po pôrode
„Syndróm je súhrn symptómov, ktoré sú veľmi podobné až rovnaké. Tieto symptómy vidím u žien po potrate bez ohľadu na ich vek, status či vzdelanie,“ hovorí Mgr. Zuzana Straková. Naša skúsenosť je, že každá žena po potrate je týmto rozhodnutím hlboko ovplyvnená - niekedy si to uvedomuje hneď, inokedy až po dlhých rokoch. Cesta von však existuje. Rada to prirovnávam k fyzickej rane: keď sa zahojí, zostane jazva. Tá jazva pripomína minulosť, ale neznamená, že nemôžeme žiť plnohodnotne. Podobne aj ženy po potrate môžu nájsť zmierenie, pokoj a nový zmysel.
Medzi najčastejšie príznaky PAS patria:
- Pocit prázdnoty
- Hanba
- Smútok
- Strata zmyslu života
- Celkový nepokoj
- Nervozita
- Zhoršené vnímanie seba ako matky
- Narušený vzťah k sebe, k partnerovi či iným ľuďom
Je dôležité si uvedomiť, že každá žena prežíva potrat inak a intenzita a prejavy PAS sa môžu líšiť.
Rozdiely medzi prežívaním po spontánnom a umelom potrate
Hoci prežívanie po spontánnom a umelom potrate môže byť podobné, existujú aj určité rozdiely. Ženy po umelom potrate často cítia väčšie výčitky svedomia a môžu sa dostávať do izolácie, pretože sa boja odsúdenia.
„Žena po umelom potrate cíti väčšie výčitky. Aj žena, ktorá je po spontánnom potrate, rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej vedomie, že nemala zlý úmysel, často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu. No ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie,“ vysvetľuje Mgr. Ženy po spontánnom potrate prežívajú predovšetkým smútok za stratou dieťaťa, zatiaľ čo ženy po umelom potrate môžu prežívať aj pocity viny, hanby a ľútosti.
Prečítajte si tiež: Podmienky materskej a rodičovskej
Faktory ovplyvňujúce vyrovnávanie sa so stratou
Vyrovnávanie sa so stratou dieťaťa po potrate ovplyvňuje viacero faktorov, ako napríklad:
- Vek ženy
- Rodinné zázemie
- Osobnosť
- Minulé skúsenosti
- Podpora okolia
- Prístup personálu v nemocnici
- Vzťah k nenarodenému dieťaťu
- Viera
Dôležité je, aby žena mala dobré rodinné zázemie, vnútornú pripravenosť čeliť životným ťažkostiam, zdravý životný štýl a psychohygienu.
Fázy smútku
Podobne ako pri strate blízkeho človeka, aj pri strate nenarodeného dieťaťa žena prechádza fázami smútku. Tieto fázy však nemusí prežívať každý rovnako alebo v rovnakom poradí, prípadne niektoré fázy môže preskočiť.
Zuzana Straková hovorí, že prežívanie straty nenarodeného dieťaťa sa skôr u žien prejavuje ako smútenie vo vlnách. Zo začiatku sa smútkom cítia úplne zaplavené a vnímajú len svoju stratu a bolesť. Pomaličky však prichádzajú chvíle, kedy sa vedia z tejto vlny vynoriť a nadýchnuť a od smútku sa tak odpútať. Vidia, že život je nielen bolestný, ale aj plný dobrých vecí. Časom sú vlny smútku menej časté a menej intenzívne a to je znak, že sa človek so svojou stratou vyrovnáva.
Ako pomôcť žene po potrate
Ak poznáte ženu, ktorá prežila potrat, môžete jej pomôcť nasledovnými spôsobmi:
- Akceptujte jej prežívanie: Nech ju rozpráva o jej pocitoch a prežívaní bez toho, aby ste ju súdili alebo zľahčovali jej bolesť.
- Poskytnite jej podporu: Pomôžte jej s praktickými vecami, ako sú starostlivosť o domácnosť alebo deti.
- Buďte trpezliví: Vyrovnávanie sa so stratou môže trvať dlho a žena môže potrebovať vašu podporu aj po dlhšom čase.
- Navrhnite jej odbornú pomoc: Ak vidíte, že sa žena nevie so stratou vyrovnať sama, povzbuďte ju, aby vyhľadala pomoc psychológa alebo poradcu.
- Pripomínajte si, že aj partner smúti: Podporu by si mali poskytnúť navzájom, lebo najhoršie je, keď je človek v utrpení sám.
Projekt Ráchelina vinica
Okrem Poradne ALEXIS existujú aj ďalšie organizácie, ktoré poskytujú pomoc ženám po potrate. Jednou z nich je projekt Ráchelina vinica, ktorý ponúka emocionálne a duchovné uzdravenie pre ženy i mužov, ktorí sú zranení skúsenosťou potratu - spontánneho aj umelého.
Tento projekt zahŕňa poradcov, psychológov, sociálnych poradcov, lekárov, duchovných otcov, ktorí sú školení v tejto tematike. Program Ráchelina vinica prepája duchovný a psychologický aspekt.
Dôležitosť odtabuizovania témy potratu
Spontánny potrat je v spoločnosti stále veľkým tabu. Mnohé ženy sa o tom nezmienili ani najbližšej rodine a trpia len v tichosti. Je dôležité, aby sa o tejto téme hovorilo otvorene, aby sa ženy cítili viac pochopené a aby mali prístup k potrebnej pomoci.
„Prirodzene, keď sa o tom hovorí a robí sa osveta, scitlivuje to ľudí na tento problém, a ženy, ktoré si potratom prešli, sa cítia viac pochopené,“ hovorí Mgr.
Skúsenosť Evky: Od bolesti k uzdraveniu
Svojou skúsenosťou sa podelila aj Evka, ktorá podstúpila interrupciu pred 20 rokmi. Kvôli náročnej životnej situácii a strachu sa rozhodla pre tento krok, ktorý ju však dlhé roky prenasledoval.
„S veľkou bolesťou v srdci a strachom som podstúpila interrupciu. Veľmi som si túžila to dieťatko nechať, no môj strach a slabosť ma premohli. Nik okrem mňa a manžela to vtedy nevedel. Do nemocnice na zákrok som išla taká nijaká, bez nálady. A tak ako to opisuje veľmi veľa žien, hneď po prebudení z narkózy som cítila v srdci i na duši obrovskú bolesť, prázdnotu a trápenie. Plač bol môj sprievodca aj doma.“
Evka roky trpela výčitkami a depresiami. Zlom nastal až po stretnutí s kolegyňou Evkou, ktorá ju zoznámila so Svätým písmom a priviedla ju k viere. Neskôr sa Evka zúčastnila duchovnej obnovy a púte do Fatimy, kde prežila hlboké uzdravenie.
„Akt ľútosti, ale tej opravdivej ľútosti a pokánia je tak veľmi boľavý, ale neskutočne dôležitý, aby sa duša mohla liečiť. Počas tejto púte sa opona rozťahovala a ja som videla toto nádherné divadlo čistým zrakom. Panna Mária bola všade prítomná, cítila som ju všade - v mojom tele, duši, mysli, všade, kde sme sa pohli, bola Ona, jej Syn Vykupiteľ i Duch Svätý. Tomuto sa hovorí duchovná infúzia. Práve cez bolesť som prišla k Ježišovi, cez peklo na zemi, ktoré som si však zväčša dobrovoľne zvolila sama.“
Po prijatí krstu, 1. sv. prijímania a sviatosti birmovania, Evka stále pociťovala bolesť spojenú s potratom. Až počas chvál v kostole započula slovo poznania: „Ježiš sa prihovára k žene okolo 45 rokov, ktorá pred 20 rokmi bola na potrate. Ježiš ti už dávno odpustil, už si musíš odpustiť len ty sama.“
Evka si odpustila a s manželom obnovili manželské sľuby. Najväčším darom bolo nečakané tehotenstvo.
Evka odkazuje ženám, ktoré si prešli umelým potratom: „Neostávať v tom sama. Boh na Vás čaká, má pre Vás veľký plán, čaká Vás vo sviatosti zmierenia, a chce Vám odpustiť, otvorte Mu svoje srdce a pustite Ho do svojho života, dôverujte Mu a okúsite ovocie, ba trúfam si povedať - vyskúšajte si Ho, ak neveríte. Aspoň sa o to pokúste. Dajte Mu šancu, On Vás nesklame. Odovzdajte Mu všetku Vašu bolesť, trápenie, strach, hnev, nervozitu, frustráciu, čokoľvek pociťujete. A vedzte, že Vás miluje takú, aká ste. Hľadajte pomoc, podporu, múdrosť do rozhodnutí a Boha samotného.“
Podporné skupiny pre ženy po potrate
Poradňa Alexis prichádza ako prvá na Slovensku s podpornými skupinami žien po potrate. Stretnutia organizujú raz do mesiaca na cca 2 hodiny vo večernom čase v ich poradni v Bratislave. Informujú dopredu cez sociálne siete, web, oslovujú aj materské centrá. Vedia o nich niektoré gynekologické oddelenia nemocníc. Ženy môžu prísť aj neohlásene, priamo na miesto. Všetko ich poradenstvo je bezplatné, rovnako aj podporné skupiny, ale vždy uvítajú akúkoľvek, aj malú finančnú pomoc, keďže ich fungovanie závisí vo veľkej miere od ich darcov.
Okrem osobného poradenstva sme vnímali, že ženám veľmi pomáha, keď počujú skúsenosti iných žien, ktoré si prešli podobnou situáciou. Aj keď sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, vždy človeku pomôže, keď zistí, že nie je jediný so svojim problémom. Keď vie, že je tu niekto, kto prežíva niečo podobné. Hlboko si rozumejú, čo tá druhá prežíva, vedia si navzájom pomôcť, podporiť sa a nájsť nové spôsoby fungovania do budúcnosti. Je to dobrý doplnok k psychologickému poradenstvu. Ak žena má túžbu sa k takejto skupine pridať, môže jej to veľmi pomôcť. Závisí samozrejme aj od toho, či o tom chce rozprávať pred inými. Každý je nastavený inak a prežíva veci individuálne. Klientka si sama vyberie, či je to pre ňu vhodné alebo nie.
Do budúcna plánujú rozšíriť tieto stretnutia v rámci celého Slovenska. Povzbudzujú všetkých, ktorí sú hocikde na Slovensku a majú túto túžbu, že svojpomocnú skupinu môžu začať prakticky kedykoľvek, keď predpokladajú dosť účastníkov (odporúča sa aspoň 7-10 ľudí). Prítomnosť psychológa je síce výhodou, ale nie je to nevyhnutné. Svojpomocné skupiny môžu fungovať aj bez psychológa. Výhodou jeho prítomnosti sú však určité emočne napäté situácie. Môže ísť napr. aj následok prežitej traumy z potratu, bolestivé spomienky, nespracované emócie. Vtedy vie odborne zasiahnuť a žene pomôcť. Prípadne vysvetliť určité situácie, eventuálne pripraviť krátku prednášku.
Rozhodovanie o potrate a pomoc Poradne Alexis
Vo svojej Poradni Alexis sa venujú ženám, ktoré zvažujú potrat, aj ženám, ktoré majú skúsenosť s potratom, spontánnym alebo umelým. Väčšinou sa im ozývajú ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat alebo by si dieťa vyslovene chceli nechať, no majú pocit, že na to nemajú podmienky. Napríklad pre nedostatok peňazí alebo pre odmietnutie zo strany partnera. Vtedy hľadajú pomoc, aby nemuseli ísť na interrupciu. Ozývajú sa aj ženy po potrate, spontánnom aj umelom.
Ženy, ktoré potrat ako riešenie už zavrhli alebo ho ešte zvažujú, hľadajú radu, napríklad aké financie môžu dostať od štátu alebo sa pýtajú na adopciu, lebo už sa rozhodli, že dieťa si nenechajú. Potom majú dievčatá, čo majú 16, 17 rokov, sú neplánovane tehotné, tie si bábätko často chcú nechať, ale niektoré sa aj pýtajú na interrupciu a na to, či sa bude dať zatajiť pred rodičmi. Niekedy sa stane, že sa žena ozve s tým, aby im poradili, kam má ísť na interrupciu. Na takéto ženy môžu ešte vplývať.
Ukazuje sa, že ženám najviac pomôže povzbudenie, že to zvládnu. Povedia im tiež, že môžu pomôcť materiálnou pomocou od darcov. Objasnia aj iné možnosti - adopciu či pestúnsku starostlivosť. Poskytnú aj iné informácie podľa konkrétnej situácie danej ženy. Keď sa tieto informácie dozvedia, často zvážia, že sa to s dieťatom predsa len bude dať zvládnuť. Tieto ženy dostávajú zo svojho okolia veľmi rozličné rady. Keď sa ozvú im, dostanú aj odbornejšie informácie.
Nedostatočná pomoc zo strany štátu
Zo strany štátu by mala byť táto pomoc určite lepšia. Príspevky na dieťa sú malé, veľa nezmôžu, núdzové bývanie pre takéto ženy je u nás tiež problémové. Zariadení je málo, takže sú často plné. Pomoc je teda nedostatočná. Navyše, pojem osamelá tehotná žena ako kategória nedávno vypadol aj zo zákona o sociálnej pomoci.
V roku 2009 bol zavedený informovaný súhlas pred potratom, ktorý zaväzuje gynekológov informovať ženu o dopadoch potratu na ňu aj na plod. Z praxe majú skôr skúsenosti, že to funguje len v minimálnej miere. Žena len rýchlo podpíše nejaký papier, bez toho, aby ju lekár podrobnejšie informoval. Dokonca im jedna žena povedala, že ak by vedela veci, ktoré jej vraveli v poradni, tak by sa rozhodla inak.
Keď sa bavia s klientkami, tak ony samy hovoria, že neboli dostatočne informované.
Ženy po potrate a ich prežívanie
Žien po umelom potrate je v poradni menej. Z nich sa im viac ozývajú ženy po spontánnom potrate, trochu menej ženy po umelom potrate.
Žena po umelom potrate cíti väčšie výčitky. Aj žena, ktorá je po spontánnom potrate, rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej vedomie, že nemala zlý úmysel, často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu. No ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, veď žiadny postabortívny syndróm neexistuje, ako píšu médiá. Boja sa odsúdenia, niekedy sú dokonca prvý alebo druhý človek, komu o potrate povedia. Na jednej strane im konzervatívni ľudia niekedy povedia, veď si si to zaslúžila, tak teraz trp. Zástancovia pro-choice ich zas nechápu: urobila si dobré rozhodnutie, tak prečo sa trápiš? Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ani jej čin neschvaľujú, ani neodsudzujú. Oni však nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky.
Pojem popotratový syndróm sa používa skôr všeobecnejšie. Nepochybujú, že veľa žien sa s potratom vyrovná ľahko a už sa k nemu nevracajú. Iné to však neuzavrú takto ľahko a to, čo prežívajú, môže mať rôznu intenzitu aj prejavy. Napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov. Dokonca sa stretli s tým, že vyhľadali Alexis, lebo odborník, kam chodili dovtedy, sa touto témou odmietol zaoberať. Povedali im, že to už bolo dávno, je to len taká banalita, majú si to jednoducho odpustiť a podobne.
Zdá sa, že najvýznamnejšia premenná je v tom, aký má ona vzťah k tomu nenarodenému dieťaťu, či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Podľa zahraničných štatistík okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Takže vedia, že čakajú dieťa, aj sa na začiatku potešia, no potom zistia, že by s ním ostali samy a boja sa, že to nezvládnu. Aj v poradni majú svedectvá, že partner ženu k potratu nútil. Ženy, ktoré idú na zákrok, väčšinou nie sú priebojné povahy. Nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by šli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia. Nemusí to byť hneď fyzické násilie, ale dajú napríklad na nejaké reči, niekto ich zmanipuluje alebo spochybní ich schopnosti.
Neveria, že viera by bola tým najdôležitejším faktorom, prečo žena považuje nenarodené dieťa za dieťa alebo nie. Ale určite k tomu prispieva. A určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. No to, že počatý život je už ľudská bytosť, je vedecký fakt, o ktorom sa učia deti v škole. Takže si nemyslia, že sa dá určiť, že veriaca žena bude trpieť a neveriaca nie.
Podľa zahraničných štúdií, napríklad z USA, kde sú rozšírenejšie potraty aj v neskoršom štádiu, to súvisí s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené.
Popotratový syndróm a medicínska klasifikácia
Reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie, ktorí s týmito ženami pracujú, je taká, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa. Je zvláštne, že niekto je vôbec schopný popierať, že takto trpiace ženy existujú.
Denník N pred časom vyzdvihol štúdiu z Kalifornskej univerzity, podľa ktorej asi 95 percent žien po potrate pokladalo zákrok za správne rozhodnutie a netrápi ich. K tomu majú viacero výhrad, rovnako ako ku spomínanej štúdii. Z toho vyplýva, že na začiatku sa ženy trápili, ibaže sa to postupne lepšilo. Vôbec sa v spomínanej štúdii neriešilo, prečo sa to lepšilo, či nevyhľadali terapeutické programy, ktoré sa zameriavajú na popotratový syndróm alebo či nešli k psychiatrovi. Tá štúdia práveže dokázala, že na začiatku ženy trpeli. Z oslovených žien ani nie 40 percent súhlasilo, že do výskumu pôjdu. Už na začiatku je to teda skreslené, lebo skôr sa prihlásia tie ženy, ktoré nemajú problém hovoriť o tom, čo prežili. Skôr to odmietnu ženy, ktoré sa v tom nechcú hrabať. Druhá vec je, že aj počas výskumu asi tretina žien z neho odstúpila, napriek tomu, že boli finančne motivované vypĺňať každý polrok dotazníky. Takže tie ženy, ktoré im zostali na konci, boli práve tie, ktoré sú takpovediac psychicky najzdravšie. Vyvodzovať z nich závery pre celú populáciu teda nie je objektívne. Takže tento výskum nič definitívne nedokázal, tak ako ktorýkoľvek iný pred ním. A obávajú sa, že práve také štúdie a články, ako bol v Denníku N, môžu u žien prehĺbiť pocit izolácie, ktorý spomínali.
Samozrejme to môže ovplyvniť výsledky, vedome aj nevedome. Nie je náhoda, že výskumníkom, ktorí verejne zastávajú právo na „slobodu voľby“, vychádzajú vždy nízke čísla a z pro life prostredia zas naopak. Keďže psychológia nie je exaktná veda, viete si dopredu nastaviť parametre výskumu tak, že vám vyjdú výsledky, ktoré chcete. Tým, akú vzorku si vyberiete, akú metodiku. Netvrdia, že sa to takto deje vždy a naschvál, no osobne sú veľmi opatrní pri akejkoľvek štúdii, či už je z pro life alebo pro choice tábora. Majú štúdie, ktoré vám povedia, že takmer nula percent žien trpí, aj keď i pro-choice tábor je schopný uznať nejakých desať percent. Potom máte tých radikálnych pro life výskumníkov, ktorí hovoria o 90 percentách trpiacich žien a o tom, že veľká časť z nich má až posttraumatickú poruchu, čo tiež len sotva môže byť pravda. Podľa nich je pravda niekde medzi týmito pólmi, sami nevedia odhadnúť kde. V užšom zmysle je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy, ale často sa tento pojem používa širšie - ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. No celkovo sa o týchto ženách málo vie - tým, že téma je tabuizovaná, sú dosť izolované a nehovoria o nej. Často sa im stáva, že sú jedna z prvých, aj po rokoch, ktorá sa o potrate od dotyčnej ženy dozvie. Na začiatku je v nej pocit viny, presvedčenie, že urobila zlé rozhodnutie, aj keď - ako sa uvádza v tejto štúdii - tvrdí, že najlepšie možné.
Čo sa týka diagnostických manuálov, sú tam zaradené diagnózy ako posttraumatická stresová porucha, depresia, sexuálne dysfunkcie, poruchy príjmu potravy a ďalšie. Popotratový syndróm sa v ťažších prípadoch prejaví ako niektorá z nich alebo ešte ďalších. Nemusí tam byť ako samostatná škatuľka, lebo logika manuálu je iná. Popotratový syndróm je skôr súbor typických príznakov, ktoré sa vyskytujú po potrate, no samotné môžu patriť pod rôzne diagnózy.
Nie je ani problém, že „popotratový syndróm“ nie je zadefinovaný v klasifikácii chorôb, je to rovnako ako napríklad s manželskou krízou alebo traumou po znásilnení. Tiež sa ako diagnózy v diagnostických manuáloch nenachádzajú, pričom nik nespochybňuje, že utrpenie či trauma existuje v oboch prípadoch.