Život, zdravie, sloboda, ľudská dôstojnosť a iné práva sú hodnoty, ktoré Trestný zákon chráni. Napriek tomu sa v spoločnosti stretávame so situáciami zlého zaobchádzania s deťmi a inými osobami v domácnosti, ktoré si vyžadujú pomoc a zvýšenú starostlivosť. Ide o vážne narušenie ich ľudských a osobnostných práv, čo predstavuje rozsiahly spoločenský problém. Napriek tomu je problematika násilia často vnímaná ako súkromná záležitosť rodiny, ktorá zostáva zahalená mlčaním a na povrch sa dostáva až v štádiu, keď je pre obeť neznesiteľná. Vo všeobecnosti je jedným z najznámejších, no zároveň najzávažnejších druhov trestnej činnosti násilná kriminalita, kam patrí aj týranie.
Týranie blízkej a zverenej osoby v Trestnom zákone
Novelizácia Trestného zákona z roku 2016 priniesla podstatnú reformu, ktorá pozmenila základnú skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, zahrnutú v § 208 zák. č. 397/2015 Z. z. Trestný zákon. Z predchádzajúceho znenia tohto trestného činu vypadlo slovo ,,týra“, čo je charakteristický spôsob konania páchateľa, ktorý bol podrobnejšie popísaný v jednotlivých písmenách uvedeného paragrafového znenia.
V odbornej literatúre sa stretávame s rôznym vymedzením daného pojmu, keďže ide o zložitý interdisciplinárny problém. Pojem týranie predstavuje rozsiahlu škálu emocionálneho, fyzického a sexuálneho zaobchádzania jedného člena rodiny proti inému členovi. ,,Pri definovaní „psychického, či fyzického utrpenia“ je však nutné odmietnuť také definície (ktoré sa už taktiež vyskytli v aplikačnej praxi), že objektívna stránka trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby vyžaduje, aby obťažujúce konanie páchateľa dosahovalo vyššiu mieru intenzity a to spôsobovanie neznesiteľného utrpenia.“ V skratke to znamená bezprostredné použitie fyzickej sily, fyzické ubližovanie, ale aj psychické ubližovanie, kam zahŕňame verbálne útoky na sebavedomie dieťaťa, ponižovanie, zahanbovanie, zavrhovanie, obmedzovanie, odopieranie emocionálnej podpory, vyvolávanie situácií neustáleho strachu či ohrozenia a mnohé iné. ,,Nevyžaduje sa, aby týranej osobe vznikli zranenia alebo iné podobné ujmy, ale musí ísť o konanie, ktoré táto osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie.“ Z uvedeného vyplýva, že pri spáchaní tohto trestného činu je jednou z požiadaviek vyšší stupeň bezcitnosti a hrubosti, ktorá sa týka celkového konania páchateľa, čo následne vedie k fyzickej alebo duševnej bolesti poškodenej (týranej) osoby, ktorá sťažuje a ovplyvňuje jej obvyklý život.
Nárast podnetov a úloha sociálnych pracovníkov
Sociálnym úradom pribúda podnetov, ktoré oznamujú hrubé zanedbávanie starostlivosti o deti, prípadne jeho týranie. Najviac prípadov sa týka záškoláctva, narastá počet priestupkových konaní, najmä v oblasti drobných krádeží u mladistvých aj u detí. Z hľadiska starostlivosti o dieťa prevažujú prípady problematických situácií ohľadom úpravy a realizácie styku rodiča s dieťaťom, ktoré bolo zverené do starostlivosti druhého rodiča.
Všetky podnety sa preverujú, ale našťastie, prevažná väčšina je nepotvrdená. Nárast podnetov súvisí aj s vyšším záujmom verejnosti, ale najmä s osvetou. A prípad Lucky možno viac zmobilizoval aj zdravotníctvo, lekárov. Všeobecne si verejnosť viac všíma život ľudí okolo. Ale na druhej strane sa často stretávame aj s tým, že možnosť podať podnet sa často aj zneužíva, najmä ľuďmi, ktorí medzi sebou riešia partnerské a majetkové spory či dokonca rodinné a susedské spory.
Prečítajte si tiež: Všetko o materskej dovolenke
Už niekoľko rokov máme zavedenú služobnú pohotovosť sociálnych pracovníkov, ktorá funguje 24 hodín denne, teda aj po pracovnom čase, počas víkendov a sviatkov. Keď sa podnet k nám dostane, sociálny pracovník na základe opísaného problému vyhodnotí situáciu, či ide o vážnu mieru ohrozenia dieťaťa alebo je to vec, ktorú môže vykonať zajtra alebo pozajtra v rámci plánovania činnosti. Ak je vážne podozrenie na ohrozenie života a zdravia dieťaťa, sociálny pracovník ide na návštevu rodiny alebo prostredia, kde sa nachádza.
Na mieste, priamo v teréne, hovoríme s dieťaťom, rodičmi, ďalšími prítomnými. Ak je podozrenie na týranie dieťaťa, sociálny pracovník robí kroky na izoláciu agresora od dieťaťa a zabezpečenie bezpečného prostredia pre dieťa a odbornej pomoci. Ak ide o zanedbávanie starostlivosti o deti, nastupuje fáza dôkladného zisťovania, overovania informácií, konzultujeme s odborníkmi, pediatrami, školskými zariadeniami, kontaktujeme samosprávu, zisťujú sa informácie o rodine, aké skúsenosti s rodinou má samospráva. Treba zistiť, v akej situácii bola rodina v minulosti a teraz a aký by mohol byť ďalší vývoj. Priebežne sa sleduje situácia v rodinnom prostredí, rodinu navštevujeme. Robia sa pohovory s deťmi, dospelými, poskytuje sa odborné poradenstvo. Zvažuje sa, vyhodnocuje, aké sú možnosti a záujem rodiny aktívne riešiť situáciu. Spolu s ďalšími subjektmi, najmä so samosprávami, sa plánuje ďalšia práca s rodinou.
Zisťujú sa bytové podmienky, hygienické podmienky, ekonomická a sociálna situácia rodiny, aký je príjem rodiny, aké sú vzťahy a komunikácia medzi jednotlivými členmi rodiny. Ak zistíme problémy, poskytujeme poradenstvo. Tam, kde je zlá ekonomická situácia, zvyčajne trpí aj hygiena, nielen osobná, ale aj hygiena ošatenia, môže sa tiež vyskytovať ohrozenie výživy, keď dieťa je len na suchej strave. Stávajú sa aj prípady, že deti chodia po dedine a pýtajú si jesť. Hrubé zanedbanie starostlivosti je aj to, keď sa rodič o dieťa nezaujíma, ignoruje ho.
Často od ľudí počujeme, že dieťa žije v chudobných pomeroch. Sociálni pracovníci často zvažujú, kde je hranica ohrozenia zdravého vývoja dieťaťa. Ak má dieťa jedny topánky a sveter, ale rodičia ho ľúbia, v rodine sú dobré vzťahy, dieťa je najedené, rodičia sa usilujú zabezpečiť ho v rámci možností, chudoba nie je dôvodom na vyňatie dieťaťa z rodinného prostredia. Nemôžeme všetky deti z ekonomicky slabých rodín vziať a dávať do detských domovov. Sociálny pracovník musí na návštevách zistiť a odpozorovať, či rodič deti miluje, či sú tam silné väzby - aj keď jedia veľmi skromne, nehladujú a je záujem starať sa o dieťa.
Aj v rodine, kde ekonomická situácia nemusí byť zlá, sa môže vyskytovať alkoholizmus či psychiatrické ochorenie. V rodine môže byť aj typický agresor. Mali sme aj také rodiny, obaja rodičia boli zamestnaní, pre verejnosť to bola slušná domácnosť, ale otec bol agresor. Je to rozdielne. V niektorých rodinách bývajú preľaknutí, čo sa deje, prežívajú pocit hanby. Tie sú väčšinou ochotné spolupracovať. Snažíme sa ich získať pre spoluprácu, hovoríme, že sa ideme s nimi rozprávať, poskytnúť pomoc, poradiť. Iní sú možno podráždení, ale dá sa vycítiť, že je to ich spôsob obrany a ochrany samého seba. Tiež prežívajú nejaký strach, hanbu, ale reagujú skôr útočne. Ale sociálni pracovníci sú dostatočne vybavení schopnosťou a zručnosťou komunikovať aj s rizikovým klientom, aj s klientom, ktorý je agresívny. Situáciu nevyhrocujeme, treba sa pokúsiť ju zvládnuť.
Prečítajte si tiež: Ako požiadať o príspevok na dieťa
Ak nemôžeme byť v domácnosti spolu s jej členmi, aby sme zistili to, čo potrebujeme, treba domácnosť opustiť a využiť ďalšie prostriedky, ktoré máme, aby sme sa k dieťaťu a informáciám dostali. Sociálni pracovníci nechodia do rodín za asistencie príslušníkov polície, ale táto možnosť tu je a niekedy ju aj využívame. Máme rodiny, pri návštevách ktorých požiadame o asistenciu štátnu alebo mestskú políciu. Vtedy si predvolávame rodičov na úrad, dieťa tiež môžeme navštíviť v školskom prostredí a tam získať informácie, ako sa dieťa cíti doma, ako sa k nemu správajú rodičia, ako sú zabezpečované jeho potreby. Horšie je to v prípadoch malých detí, ktoré ešte nechodia do školy.
Polícia môže vstúpiť do bytu násilím len vtedy, ak je niekto priamo ohrozený a počuť krik, plač. Sociálni pracovníci sú zvyčajne privolaní po takom vstupe, ak je na to dôvod. Fyzické týranie sa dá odhaliť na základe znakov na tele, lekárskej správy. Stopy po fyzickom násilí môžu vidieť učitelia, príbuzní, priatelia. Horšie je psychické týranie a pohlavné zneužívanie. Tam treba aktívnu spoluprácu obete, dieťaťa. Niektoré deti to vedia skrývať, nehovoria o tom. V takých prípadoch úzko spolupracujeme s lekármi, odborníkmi, psychológmi. Usilujeme sa viesť druhého rodiča, aby situáciu aj s dieťaťom riešil a snažíme sa pomôcť im pri osamostatnení sa. Ale každý prípad je individuálny.
Najhoršia je naozaj situácia detí, ktoré nechodia do školy alebo školského zariadenia. Lebo odtiaľ máme najčastejšie správu, či dieťa chodí hladné, špinavé, učitelia by si tiež mali všímať, aj si všímajú, psychiku, zmeny správania sa dieťaťa, čo môže svedčiť o násilí, ktoré sa na ňom pácha. Za zhoršením prospechu alebo agresivitou a neprimeraným správaním môže byť niečo, s čím si dieťa nevie poradiť a ubližuje mu to. Problém je väčšinou dozvedieť sa to. A to aj napriek tomu, že podnet môže, ba musí dať ktokoľvek, kto sa dozvie, že dieťaťu sa deje nejaká neprávosť a je nejakým spôsobom ohrozené. Veľké možnosti má aj samospráva. Niektoré veľmi dobre spolupracujú, sú aktívne a pomáhajú nám, inde sú rezervy.
Mali sme prípady dievčat, ktoré boli pohlavne zneužívané. V jednom prípade sa dievča zverilo svojmu priateľovi a ten inicioval konanie. V inom prípade sa dievča zverilo kamarátke a tá svojej mame. Niektoré dievčatá išli do zariadenia, pretože neboli podmienky na ich umiestnenie v širšej rodine a matky neboli schopné odísť od partnera, niektoré šli do náhradnej rodinnej starostlivosti. Keď dievča pri rozhovore aj v prítomnosti psychologičky povedalo, že do rodiny sa za nijakých okolností nevráti, lebo sa bojí, tak sme hneď vybavovali umiestnenie v náhradnej starostlivosti a podávali návrh na vydanie predbežného opatrenia. Boli aj situácie, že dieťa sa odmietlo stretnúť s rodičom. Rodičov samozrejme potom kontaktujeme, pozývame na pohovor. Dávame oznámenie orgánom činným v trestnom konaní.
Sú tiež prípady, keď otec pácha násilie na matke a deti sú toho svedkami. Z nášho pohľadu sú aj tieto deti obeťami, lebo sa to týka ich zdravého psychického vývoja a taká situácia je ohrozujúca. Vtedy hovoríme s matkou, snažíme sa jej pomôcť riešiť situáciu - či už odísť, alebo podať trestné oznámenie. Ak to matka neurobí, podávame oznámenie my. Matka niekedy aj súhlasí, že bude vypovedať, ale nevie si predstaviť, že by ona mala byť tým, kto podá oznámenie. Sú aj také prípady, že matky nakoniec odmietli vypovedať alebo zmenili výpoveď. Ale oznámenie rozhodne treba podať a veci preverovať.
Prečítajte si tiež: Radostný Mikuláš v škôlke
Obete väčšinou dlho nehovoria, v rodinách tiež funguje fenomén hanby, takže stane sa, že rodina vie, ale skrýva to. Na správne vyhodnotenie situácie a zvolenie postupu nestačí len to, čo povie dieťa. Sociálny pracovník sleduje nielen slová, ale aj celkové správanie sa dieťaťa, jeho mimiku, prejav. Snaží sa vyhodnotiť vzťah rodič-dieťa, situáciu v rodine. Preto sa pokúša získať všetky dostupné informácie. Niektoré deti v takých závažných veciach aj klamali, bol to prejav ich vzdoru voči rodičom. Sociálni pracovníci môžu v záujme ochrany života a zdravia umiestniť dieťa do domova alebo krízového strediska aj bez zabezpečovania nutných dokladov. Stačí, že je podaný na súd návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktoré má byť súdom vydané do 24 hodín. Robí sa tak v prípadoch, keď ide o dieťa, na ktorom bolo páchané násilie, bolo hladné, smädné, unavené.
Aj v teréne sme dvaja, na úrade sa radíme viacerí, požiadame o radu psychológov. V tomto je tá práca veľmi ťažká a náročná na odbornosť a osobnostné kvality. Celý deň pracujete s emóciami ľudí a ťažkými osudmi. Dostávajú sa k vám informácie, ktoré bolia. Musíte vedieť pracovať s klientom tak, aby ste si získali jeho dôveru, ale aby vás jeho osud zároveň nevtiahol príliš hlboko a aby emócie neprekryli ratio. Fáza, keď sa musíte rozhodnúť, je veľmi ťažká. Všetko ide veľmi rýchlo, niet času. A tam nesie zodpovednosť každý sám. Rozhodujeme o životoch - o deťoch i rodičoch. Všeobecne sa hovorí, že je nás málo. Odborníkov máme, ale potrebujeme ich viac.
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (CAN)
Existencia týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa v rodine vyvoláva dnes stále sa zvyšujúci záujem tak odborníkov rozličných oblastí a zamerania, ako i širokej verejnosti. Problém týrania dieťaťa nie je nový, sprevádza ľudstvo prakticky od začiatku jeho existencie. Jeho existencia bola ovplyvnená tým, že dieťa bolo všeobecne považované za vlastníctvo rodičov, s ktorým mohli ľubovoľne nakladať. V histórii ľudskej spoločnosti sa stretávame s rôznymi formami týrania a zneužívania dieťaťa, ako napríklad predávanie detí do otroctva, zabíjanie handikepovaných detí, ktoré boli príťažou pre rodinu i spoločnosť, zbavovanie sa nechcených detí a pod.
Na označenie všetkých foriem týrania dieťaťa Zdravotná komisia Rady Európy od začiatku 90. rokov využíva pojem Child Abuse and Neglect (CAN). Rozumie sa ním úmyselné, zlé, kruté, priamo neľudské zaobchádzanie s dieťaťom, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje jeho telesné i duševné zdravie. Skratka CAN nachádza uplatnenie aj v domácej literatúre. Popri nej sa však používa aj slovenský jazykový ekvivalent - týrané, zneužívané a zanedbávané dieťa.
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine. Pojem CAN zahŕňa:
- Telesné týranie (telesné ublíženie dieťaťu alebo nezabránenie ublíženiu či utrpeniu dieťaťa)
- Pohlavné týranie (nepatričné vystavovanie dieťaťa pohlavnému kontaktu, činnosti, správaniu)
- Citové vydieranie (správanie, ktoré má negatívny vplyv na citový vývoj dieťaťa a na vývoj jeho správania)
- Zanedbávanie (akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý spôsobuje vážne narušenie vývoja dieťaťa alebo ohrozuje dieťa)
- Systémové týranie - druhotné ponižovanie (týranie, ktoré je spôsobené systémom, ktorý bol založený na pomoc a ochranu detí a ich rodín).
Medzi ďalšie prejavy týrania detí patria pocity viny a chronické utiekanie z domova.
Identifikácia týrania
Identifikácia týrania predstavuje veľmi zložitú a náročnú činnosť zabezpečovanú hlásením alebo cieľavedomým vyhľadávaním. Informácie o existencii týrania dieťaťa v rodine získavajú oddelenia sociálnej starostlivosti, policajné orgány, prípadne aj iné odborné alebo charitatívne inštitúcie od učiteľov, najmä učiteľov materských škôl a učiteľov, pôsobiacich na 1. stupni základných škôl.
Úloha sociálneho pracovníka
Ťažiskom činnosti sociálneho pracovníka je najmä individuálna sociálna práca (prípadová práca), častou je aj skupinová práca a práca v obci, regióne (regionálna práca). Prípadová práca má individuálny charakter. Jej cieľom je určenie psychosociálnej diagnózy, nápravných opatrení a spôsobov terapie a súčasne pomôcť týranému dieťaťu zbaviť sa strachu, osvojiť si nové role a vedomie svojho práva nebyť týraným a zneužívaným.
Práca so skupinou má kolektívny charakter, tzn. že sociálny pracovník pracuje so skupinou, ktorá už existuje alebo ktorá bola účelovo vytvorená. Cieľom jeho činnosti je dosiahnuť vyjadrenie emócií a negatívnych skúseností jednotlivých členov a ich spracovanie ako predpokladu optimálneho vývoja každého jedinca.
Regionálna sociálna práca predstavuje komplex činností a sociálnych opatrení zameraných na pozitívne ovplyvňovanie sociálneho prostredia. Obsahuje tak koncepčnú činnosť, ako aj činnosť investičnú, výchovnú, zameranú najmä na výchovu k zodpovednému rodičovstvu, na boj proti alkoholizmu a drogám.
Skúsenosti so syndrómom CAN jednoznačne ukazujú, že prevencia je základným prostriedkom boja proti tomuto javu. Je to najúčinnejší a súčasne aj najlacnejší prostriedok predchádzania i riešenia tohto javu. Jednou z foriem sociálnej prevencie je vyhľadávacia činnosť, ktorú vykonáva sociálny pracovník. V rámci tejto činnosti vyhľadáva rodiny s maloletými deťmi žijúce v nepriaznivých rodinných pomeroch, deti voči ktorým si rodičia neplnia rodičovské povinnosti alebo ohrozujú či narúšajú ich výchovu. Jeho úlohou je poskytnúť a zabezpečiť poradenskú alebo terapeutickú pomoc rodičom prejavujúcim sa agresívnym spôsobom voči deťom, prípadne rodičom neschopným adekvátne vykonávať rodičovské povinnosti. Jeho včasný zásah do patologickej rodiny je jednou z možností ako predísť závažným zdravotným poškodeniam dieťaťa.
Významnú úlohu má sociálny pracovník pri terciárnej prevencii, teda v situácii, keď už došlo k ublíženiu dieťaťu. Jeho zámerom je zabezpečiť, aby sa násilie neopakovalo a aby dieťa nebolo ďalej poškodzované. Posúdenie situácie ohrozeného dieťaťa je zložitou a náročnou záležitosťou. Ide o komplexný problém, pri ktorom sa sociálny pracovník nezaobíde bez pomoci a spolupráce ďalších odborníkov, ako neurológa, detského psychiatra, špeciálneho pedagóga, foniatra, logopéda, právnika. Sociálny pracovník by sa mal predovšetkým ujať úlohy koordinátora a jeho úlohou by malo byť zostavenie týmu potrebného k riešeniu každého jedného prípadu. Jeho úlohou je naplánovať, organizovať postup šetrenia a koordinovať prácu jednotlivých odborníkov.
Sociálny pracovník sa priamo podieľa na riešení problému týrania a zneužívania dieťaťa. Jeho miesto a úloha je nezastupiteľná nielen pri vypracovaní sociálnej anamnézy objektívne zachytávajúcej celý doterajší vývoj dieťaťa a jeho rodičov, ale aj pri vypracovaní sociálnej diagnózy, hodnotiacej aktuálnu situáciu dieťaťa, stav jeho telesného, duševného i sociálneho zdravia, charakter rodiny a rodinného života, štruktúry rodiny, jeho stabilitu, charakter osobnosti rodičov, charakter ich vzájomných vzťahov vôbec a vo vzťahu k dieťaťu zvlášť. Pre vypracovanie sociálnej diagnózy sociálny pracovník využíva širokú škálu diagnostických metód, predovšetkým diagnostický rozhovor, diagnostické pozorovanie ako aj ďalšie poznatky získané z návštevy priamo v rodine.
V kompetencii sociálneho pracovníka je aj právo uložiť niektoré z výchovných opatrení (napomenutie, dohľad, obmedzenie) a v prípade potreby aj prísnejšie opatrenia - návrh na nariadenie ústavnej výchovy súdom. V naliehavých a akútnych prípadoch, keď si to záujem dieťaťa vyžaduje, môže rozhodnúť o okamžitom umiestnení dieťaťa do azylového prostredia alebo do náhradnej výchovy. Vo veciach výchovy a výživy sociálny pracovník zastupuje v súdnom konaní maloleté deti ako súdom ustanovený kolízny opatrovník. Túto funkciu plní aj v konaní o rozvode manželstva, o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, o určení či zapretí otcovstva, nariadení či zrušení ústavnej výchovy, výchovného opatrenia a pod. V súdnom konaní má sociálny pracovník postavenie účastníka konania a preto môže podávať návrhy na doplnenie dokazovania a má právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu.
Činnosť a kompetencia sociálneho pracovníka vo vzťahu k ohrozenému a k týranému dieťaťu je široká a mnohostranná. Jej súčasťou je aj činnosť preventívna a právna spojená so sanáciou rodiny a podmienok rodinného života a tak zabezpečiť dieťaťu - vyňatého z rodiny v dôsledku zlého zaobchádzania s ním - návrat do rodiny bez rizika opätovného týrania.
Formy týrania detí a ich prejavy
Týranie detí má rôzne formy:
- Telesné týranie: Spôsobenie telesného ublíženia dieťaťu alebo nezabránenie ublíženiu či utrpeniu dieťaťa.
- Pohlavné týranie: Nepatričné vystavovanie dieťaťa pohlavnému kontaktu, činnosti alebo správaniu.
- Citové týranie (vydieranie): Správanie, ktoré má negatívny vplyv na citový vývoj dieťaťa a na vývoj jeho správania.
- Zanedbávanie: Akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý spôsobuje vážne narušenie vývoja dieťaťa alebo ohrozuje dieťa.
- Systémové týranie: Druhotné ponižovanie spôsobené systémom, ktorý bol založený na pomoc a ochranu detí a ich rodín.
Týrané deti môžu vykazovať rôzne fyzické, psychické a behaviorálne prejavy, ktoré môžu byť indikátorom týrania, ako nevysvetliteľné zranenia, strach z dospelých, úzkosť, depresia, pocity viny, poruchy spánku a stravovania, problémy so správaním, chronické utiekanie z domova, nízke sebavedomie a regresívne správanie.
Preventívne aktivity
Cieľom preventívnej činnosti je predchádzať týraniu detí a znižovať jeho výskyt prostredníctvom výchovy a vzdelávania, podpory rodín a propagácie práv detí.
Zlyhanie systému a dôsledky
Aj napriek existencii systému ochrany detí sa stávajú prípady, kedy systém zlyháva a dôsledky sú tragické.
Úloha sociálneho poradcu pri CAN syndróme
Sociálna práca predstavuje významné miesto pri práci s deťmi trpiacimi príznakmi syndrómu CAN. Tieto deti sú totiž jednou z cieľových skupín, ktorým sa sociálna práca venuje, a ktorým sa snaží pomôcť, pričom čerpá poznatky aj z iných vedných disciplín. Ide o pomáhajúcu profesiu, ktorá je významnou súčasťou pomoci smerujúcej k obnove pôvodného stavu. Sociálny pracovník je nevyhnutnou osobou pri obetiach postihnutých CAN syndrómom. Jeho úlohou je určiť, potvrdiť a najmä zaistiť bezpečnosť dieťaťa, ktoré bolo týrané, zanedbávané alebo zneužívané.
Sociálny poradca v prípadoch týrania, zneužívania alebo zanedbávania detí pôsobí ako tretia strana, ktorá sa snaží porozumieť klientom na všetkých úrovniach. Vždy háji záujmy obete a snaží sa prijímať také opatrenia na podporu, aby dieťaťu umožnilo eliminovať všetky negatívne vplyvy a dopady na jeho psychický a fyzický vývoj. Pre obete CAN syndrómu vytvára určitý systém ochrany, ktorý je aktivovaný proti významnému poškodeniu ich emocionálneho vývoja.
V rámci svojho profesijného vzťahu poskytuje nielen platné informácie o postupoch, informuje svojich klientov o svojich službách a práci, ktorú vykonáva, rizikách, ktoré sú spojené s riešením prípadov týrania, zneužívania alebo zanedbávania detí. Sociálny poradca sa neustále snaží týraným a zanedbávaným deťom pomáhať prekonať tento sociálny problém. Pracuje priamo s jednotlivcom, ale snaží sa do pomoci zahrnúť i rodinu. V nadväznosti na pomoc spolupracuje aj s komunitami a organizáciami, ktoré sa zaoberajú týranými, zanedbávanými a zneužívanými deťmi. Tu im pomáhajú prekonať všetky emocionálne, ale aj fyzické problémy, ktorým boli vystavené. Pre sociálneho pracovníka v takomto prípade je prioritou duševné zdravie dieťaťa a jeho nasledujúci vývoj.
V prípade syndrómu CAN je veľmi dôležitá podpora primárnej prevencie, ktorá by mala zabrániť tomu, aby sa dieťaťu vôbec ubližovalo, a tiež podpora výchovy a vzdelávania o právach detí. Zmyslom terciárnej prevencie je zamedziť ďalšiemu násiliu alebo zneužívaniu dieťaťa. Do terapie a rehabilitácie je možné zahrnúť aj celú rodinu, ak je to v záujme dieťaťa. Ak je to možné, je potrebné do tohto procesu zahrnúť aj školu a ďalších odborníkov.
Kam sa obrátiť pri podozrení na týranie dieťaťa?
Ak máte podozrenie z týrania dieťaťa, môžete túto skutočnosť oznámiť na polícii (čísla 112 a 158) alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny má zriadenú pre tento účel i bezplatnú infolinku, kde sa môžete dozvedieť viac o možnostiach postupu (číslo 0800 191 222). Podozrenie z týrania, zneužívania alebo zanedbávania dieťaťa je možné anonymne nahlásiť na túto bezplatnú linku Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
Prekážky pri identifikácii týraného dieťaťa
Dieťa, na ktorom je páchané násilie, je veľmi ťažké identifikovať. Jeho správanie môže byť ako správanie akéhokoľvek iného spolužiaka s dobrou náladou, úsmevom na tvári a bezproblémovými vzťahmi s rovesníkmi. Treba si uvedomiť fakt, že násilie nemá dieťa „napísané na čele“. Neexistuje žiaden zoznam symptómov, ktorý by pomohol jednoznačne identifikovať to, či dieťa je alebo nie je týrané, zneužívané alebo zanedbávané.
Medzi predsudky, ktoré bránia identifikácii, patrí stereotypná predstava o tom, čo je násilie. V tomto prípade si treba uvedomiť, že ide vždy o nepomer síl medzi páchateľom a obeťou, o rozdiely fyzické aj psychické. Taktiež existuje stereotypná predstava o tom, že násilie páchajú zväčša muži. Skutočnosť je však taká, že páchateľom môže byť osoba akéhokoľvek pohlavia, etnickej skupiny, vierovyznania, vzdelania, zamestnania, rodinného zázemia či úrovne duševného zdravia. Musíme si uvedomiť, že páchateľom môže byť niekto, kto sa v našich očiach javí ako ideálny vzor pre dieťa pretože sa nemusí a pravdepodobne ani neprejavuje násilne vo všetkých oblastiach medziľudskej interakcie.
Násilie na deťoch zanecháva na ich duši stopy, ktoré nemusia byť vôbec viditeľné, inokedy zase veľmi mätúce.