Vysokohorskí nosiči v Tatrách sú jedinečným fenoménom, ktorý sa zachoval len na európskom kontinente. Ich práca je spojená s vynášaním ťažkých nákladov na horské chaty a znášaním odpadu, čo z nich robí nenahraditeľnú súčasť tatranskej kultúry. Tento článok sa zameriava na históriu, rekordy a súčasnosť tohto náročného povolania, ako aj na osobnosti, ktoré sa stali legendami vďaka svojej vytrvalosti a láske k horám.
História Vysokohorského Nosičstva
Povolanie horského nosiča prešlo od svojho vzniku mnohými zmenami. Vyvíjalo sa od príležitostného zamestnania k profesionálnemu až do podôb, ako ho poznáme dnes. Počas storočí sa menila politická situácia, pracovné príležitosti a tým pádom aj motivácia k tomuto nevšednému, no hrdinskému povolaniu. Prvými návštevníkmi Vysokých Tatier boli bylinkári, korienkári, poľovníci, rybári a drevorubači. V 16. storočí, pod vplyvom renesančných ideí, začali Tatry navštevovať aj vedci a bádatelia s cieľom objavovať ich krásu a jedinečnosť. V druhej polovici 17. storočia sa medzi podtatranským obyvateľstvom začali rozvíjať profesie nosičov a vodcov. Nosiči, často miestni dedinčania, boli kľúčovou súčasťou horských výprav, ktoré už vtedy neboli ničím nezvyčajným. Turisti prišli na úpätie hôr kočmi, potom pokračovali pešo a využívali služby nosičov na prenášanie batožiny. Tatry sa stali dostupnejšími vďaka založeniu tatranských osád ako Starý Smokovec v roku 1793 a výstavbe Košicko-bohumínskej železnice so stanicami v Štrbe či Poprade. Dôležitosť nosičského povolania sa ďalej ukázala pri sprístupňovaní tatranských dolín a stavbe horských chát. Nosiči vynášali drevo, cement, nástroje a potraviny pre robotníkov. Materiály nosili v plachtách a prútených košoch na chrbtoch. Po vybudovaní chát a lanovky na Lomnický štít, mnohí nosiči našli zamestnanie na horských chatách. V 30. rokoch 20. storočia sa začala moderná éra tatranských nosičov, ktorí prenášali potraviny, nábytok, petrolej a uhlie, a zároveň odvážali odpad. Ich vzťah k Tatrám bol profesionálny, nakoľko nosičstvo predstavovalo jednu z mála pracovných možností v regióne. Na Téryho a Zbojníckej chate im až do polovice 20. storočia poskytovali ubytovanie a stravu.
Motivácia a Súčasnosť Nosičstva
Hoci v minulosti obyvatelia regiónu vykonávali nosičstvo primárne z ekonomických dôvodov, v posledných desaťročiach sa ich motivácia zmenila. Základom sa stala láska k horám. Viktor Beránek, ktorý je nielen nosičom, ale aj chatárom na Chate pod Rysmi od roku 1977, hovorí, že k horám ho vždy najviac lákala sloboda. “Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím,” hovorí. Dnes mnohých nosičov motivuje aj možnosť sebapoznania a duševnej očisty prostredníctvom fyzickej námahy. Učiteľ Jaro Švorc tvrdí, že jeho hlavnou motiváciou je oddych prostredníctvom intenzívnej fyzickej práce, ktorá síce zaťažuje telo, ale umožňuje duši relaxovať a generovať čisté myšlienky. “Žiadna závisť, problémy, hnev. Súčasní nosiči už nenosia tradičné kroje ani flanelové košele. Dnes majú na sebe často značkové a funkčné oblečenie. Spomínaný chatár Viktor Beránek vsádza na pohodlnosť s roztrhaným tričkom a kraťasmi. Dôležitá je tiež obuv. V minulosti nosiči chodili bosí alebo v krpcoch, neskôr v celokoženej uzavretej obuvi. Do Československa sa táto obuv prvýkrát dostala na konci 40. rokov 20. storočia. Prvýkrát ich vyrobili v Zlíne. Keď prešli testom funkčnosti a odolnosti, podnik, ktorý spravoval chaty ich začal nosičom prideľovať. Začala ich vyrábať aj firma Podtatran v Poprade. Boli ručne šité a vyhotovené na mieru. Dôležitejšia ako oblečenie je však pri povolaní horského nosiča krošňa, teda transportná pomôcka, od ktorej celá vynáška závisí. S krošňami sa bežne stretávame aj v strednej Európe či na iných kontinentoch.
Všetok materiál na vysokohorské chaty vynášajú horskí nosiči na špeciálne upravených krosnách. Náklad, ktorý váži 60 a viac kilogramov, majú nosiči pripevnený na špeciálnych krosnách rôzneho tvaru a materiálu. Horskí nosiči zásobujú šesť chát vo Vysokých Tatrách: Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu, Rainerovu chatu, Zamkovského chatu, Téryho chatu a materiál od stanice lanovky znášajú na Skalnatú chatu. Ostatné sú prístupné lanovkami či motorovými vozidlami. Cestou na chatu nosiči neraz prekonávajú samých seba, ale aj staré rekordy. byť aspoň o trochu lepší, než jeho kamarát, či kolega. ako v minulom roku. základ pre vznik pretekov šerpov. pretekoch. Už od roku 1985 sa každoročne stretávajú odvážni nosiči, aby si zmerali svoje sily a schopnosti v jedinečných pretekoch - Sherpa Rallye. Nosiči si na chrbát naložia 60 kilogramov a vyrazia na trať, aby prekonali samých seba a dosiahli svoj osobný rekord. Nosičská Stovka, známa ako Memoriál Juraja Petranského, predstavuje ešte náročnejšiu verziu pretekov, v ktorých vysokohorskí nosiči merajú svoje sily. Svojím názvom naznačuje, že na svojich pleciach nesú muži hmotnosť až 100 kilogramov a ženy 30kg. „Nosičská stovka“ je vlastne spomienkou na Juraja Petranského, ktorý ako mnoho iných mladých mužov zo všetkých kútov Slovenska i Česka podľahol čaru Vysokých Tatier a živil sa zásobovaním tunajších chat.
Rekordy a Legendy Vysokohorského Nosičstva
Každý nosič urobil za svoju nosičskú éru nejaký ten rekord. V roku 1977 vyniesol Laco Kulanga 140 kilogramový náklad na Zbojnícku chatu. Išlo o nádrž na vodu. Ďalším rekordom je vynáška 207,5 kilogramového nákladu na Zamkovského chatu. Tento váhový rekord je dodnes neprekonaný. Na svojom konte má však aj ďalšie rekordy. Zo Skalnatej chaty zniesol náklad, ktorý vážil 210 kilogramov. Okrem váhových a časových rekordov sa o mnohých netradičných vynáškach nehovorí. História Vysokých Tatier je plná fascinujúcich legiend, vrátane nosičských rekordov, ktoré siahajú do skutočne iných dimenzií. Chatár Skalnatej chaty Laco Kulanga († 2020) patril medzi legendárnych nosičov, ktorých výkony boli zvečnené vo všetkých významných chatách, ako sú Zamkovského, Skalnatá, Téryho, Zbojnícka a Chaty pod Rysmi. Ak si chcete predstaviť jeho neuveriteľné úsilie, vezmite do úvahy tieto údaje: Na Zamkovskú chatu z Hrebienka prinášal náklad presahujúci 200 kilogramov. Na Téryho chatu sa raz vynieslo až 151 kilogramov. Medzi ďalšie významné mená legendárnych nosičov patrí Peter Petra z Rainerovej chaty a Viktor Beránek z chaty pod Rysmi.
Prečítajte si tiež: História a súčasnosť tatranských šerpov
Ladislav Kulanga vyrastal v Tatranskej Lomnici, neskôr vo Veľkej Lomnici. Zamiloval sa do atletiky, vynikal v cezpoľných behoch, opantalo ho korčuľovanie na rybníkoch a zakrátko hokej. V Ostrave sa učil za baníka a chytal puky za hokejový klub Vítkovice. No ako píše vo svojej knihe, rýchlo sa nabažil dorasteneckej hokejovej ligy v tieni dymiacich komínov, znovu zatúžil namiesto sadzí vdychovať vzduch voňavej kosodreviny a namiesto svetiel nad čiernymi šachtami pozerať na žiariaci vrchol Lomnického štítu. Zbalil si učňovský kufrík. Mal 19 rokov, keď si na chrbát naložil svoju prvú vynášku na Zamkovského chatu (vtedy sa volala Chata kapitána Nálepku). Hneď na úvod asi 70 kilogramov. Bez problémov ich vyniesol hore. Pracoval aj ako vlekár, údržbár. Nuž a 35 rokov bol chatárom. Už v roku 1993 sa podujal aj s rodinou a priateľmi zachrániť chátrajúcu Skalnatú chatu. V 19. storočí si toto miesto dávni návštevníci doliny spájali s mohutným previsnutým balvanom - Skalnatým ohniskom (niekde sa spomína iba ako Ohnisko). V roku 1841 ho obmurovali štyria sliezski turisti Ferdinand Burkhardt, Karol Schneider, Jozef Scholz a Karol Lohmeyer, autor prvého tatranského turistického sprievodcu. Pomáhali im dvaja horskí vodcovia Jakub Lux a Michal Stüber. Postupne sa Ohnisko pretvorilo na útulňu prezývanú Kaverna a neskôr z nej bola chata. Vystriedalo sa v nej množstvo chatárov. Postupne však začala chátrať a na jej opravu neboli peniaze. Zásluhou Laca Kulangu však chata znovu ožila.
Viktor Beránek (70) sa dostal k noseniu a chatárčeniu, nám prezradil počas nakladania tovaru do auta, ktorý ešte v ten deň musel vyniesť na chatu. „Do Tatier som vlastne ušiel ako osemnásťročný mladík. Prišli Rusi a my sme po Poprade a Smokovci lepili plagáty. Išla po nás Štátna bezpečnosť. Keď som raz cez Sliezsky dom a Prielom prišiel na Zbojnícku chatu, zmenil sa mi život. Spýtal som sa vtedajšieho chatára Fera Kelleho staršieho, možno len z rozmaru, možno z trucu, či nepotrebuje nosiča,“ opísal začiatok svojej dlhočižnej kariéry.„Tu je krošňa, tu je zoznam a ráno pôjdeš do Smokovca. Budem ťa volať Kristus, lebo máš dlhé vlasy, vyhŕkol na mňa. Bolo to 3. septembra 1969. Prvýkrát som niesol 48 kg a dostal som za ne asi 20 korún. O desať rokov som sa stal chatárom na Chate pod Rysmi a som tu dodnes,“ doplnil s tým, že absolvoval skoro 6 000 vynášok, počas ktorých vyniesol odhadom 300 ton vecí.„Drží ma to v psychickej aj fyzickej kondícii,“ dodal s tým, že na dôchodok sa tak skoro nechystá. Viktor Beránek o oslave ani neuvažoval. „Musím teraz riešiť vážne technické problémy na chate. Elektrický agregát vypovedal službu. Rodina a známi mi už poslali 150 esemeskových blahoprianí. Budem odpovedať, keď sa vrátim z chaty,“ uzavrel.
Tatranskí Šerpovia a Súťaže
Šerpovia - malý tibetský horský kmeň z Nepálu, bol pri horolezeckých expedíciách v Himalájach roky prenajímaný na vynášky. Práve ich meno sa použilo ako "krycie" v názvosloví pre tatranských nosičov a ich horský pretek. Krstným otcom myšlienky súťaže s vynáškou 60 kg nákladu bol Viktor Beránek, chatár najvyššie položenej chaty v Karpatoch vôbec ( bufety pri termináloch lanoviek nerátajte ).Pred tohtoročným 18. Minuloročné preteky prebehli práve v talianskych Alpách Orobie pri Miláne a Taliani by neboli Talianmi, keby nepozvali do Álp celý autobus slovenských nosičov aj s harmonikárom Ferom a Demänovkou. Po preteku a niekoľkých hltov z nej bolo Talianom jedno, že nevyhrali domáci, ale nejakí: Čiko, Miki, Lenka, všetci z Karpát. Veľký favorit z nosičov, trojnásobný víťaz Šerparely, Miki Knižka (na Zbojníčke rok pred tým vytvoril dokonca rekord, keď z Hrebienka na chatu vyniesol krosnu koksu za 1 hod a 23 minút), bol vtedy v Alpách druhý, keď ho predbehol Milan Juroš-Čiko, nosič z nízkotatranskej Kamennej chaty. Na štarte pri Popradskom plese všetci nenápadne sledovali, akej značky má Čiko ponožky a to, či na podloženie mechu koksu na krosne použije polyetylén, polypropylén či polystyrén. Nakoniec darmo, bolo jedno, akú polymerizáciu kto použil, rozhodujúca bola kondička srdca, pľúc a nôh. Na štarte sa zišlo 24 nosičov a 13 nosičiek, čo je o 10-20 menej ako v tých lepších časoch. Deň pred tým totiž čerstvo nasnežilo. Na odporúčanie V. Beránka, ktorý ráno zbehol z chaty k štartu, aby to zorganizoval i odpretekal, znížil sa objem koksu na nosiča pre šmykľavý terén na 50 kg pre mužov a 15 kg pre ženy. Zatiaľ čo pri nakladaní koksu bolo všeobecne veselo, na trase nosiči mierne zvážneli. Depresie zmizli, len čo si spomenuli na to, že Beránek bežne vynáša 85 kg, Miki Knižka drží rekord vo vynáške 131 kg a že ich hore na chate čaká sud.
Váha vzdychá pod ustavične váženým bremenom - chlapi ponesú 50 kg, baby-nosičky 15 kg koksu. Dvadsaťštyri šerpov (z toho dvaja juniori) a 13 diev s týmto nákladom na chrbte bude stúpať hore Mengusovskou dolinou, potom odbočia k Žabím plesám a vyšplhajú sa do výšky 2250 metrov k Chate pod Rysmi. Štyri kilometre chodníka s prevýšením 756 metrov. Tam je cieľ. V tomto momente však ešte nie je jasné, či vôbec preteky budú. "Chvíľu pred štartom som ešte mal pochyby, či preteky nezrušiť. Chodník bol značne zľadovatený, nebezpečný bol najmä úsek cez reťaze. Táto časť cesty na Rysy robí problémy aj normálnym turistom bez nákladu, nieto ešte nosičom s bremenom na chrbte. Tam keď sa človek pošmykne, nemusí v takýchto podmienkach dobre skončiť. Nechcel som riskovať životy kamarátov. Ale nakoniec sme to vyriešili - z chaty vyrazila skupina horolezcov, tzv. pracovná čata a rizikový úsek vyčistili, zaistili lanom, vysekali stupy. Mohli sme teda odštartovať. Takéto tvrdé podmienky však neboli po prvý raz: pamätám si preteky s cieľom na Chate pod Rysmi, keď bolo meter snehu. Na začiatku histórie pretekov (v roku 1985) bola chuť dobre sa zabaviť, stretnúť sa po vyčerpávajúcej letnej sezóne s kolegami - nosičmi a v neposlednom rade aj akási potreba porovnať svoju kondíciu s tými ostatnými. Nebola v tom rivalita, skôr motivácia posúvať vlastné hranice. Cieľom pretekov bolo vyniesť rovnaký náklad rovnakou trasou za čo najkratší čas. "Nosičský život býval kedysi akýsi družnejší, veselší, viac sme to prežívali. Mám taký zlý pocit, akoby dnešní mladí nosiči už videli za tým niečo iné, nevedia sa navzájom tak vyhecovať… Niečo sa z nosenia vytráca. Prvé ročníky Sherpa rallye nemali masový charakter. Na štart sa stavalo osem ľudí. Až rokmi získavali preteky na popularite, bývali roky, že súťažiť prišlo pol stovky pretekárov. Za 18 rokov ralley štartovalo celkom takmer 600 ľudí a vyniesli do 40 tisíc kíl nákladu. Okrem recesie a zábavy má táto bilancia aj nezanedbateľný výsledok - konkrétna pomoc masívnou vynáškou pre konkrétnu chatu. Ako rád pripomínal ďalší zo zakladatľov tradície Jaro Švorc, pri pretekoch či obyčajných vynáškach zväčša nešlo o rekordy. "Tie sú prekonateľné. Ale pocity, ktoré pritom prichádzajú, nikdy nezmažeš," tvrdieval. Sám za 20 rokov tatranského sezónneho nosenia na chrbte vyterigal zvyčajne na Chatu pod Rysmi spolu okolo 50 tisíc kíl nákladu. K tradičným účastníkom patrí aj Peter Petras z Rainerovej chaty. Hoci mu už minulo 55 rokov, neobáva sa postaviť na štart vedno s mladými svalnáčmi. "Je to možno aj o prekonávaní samého seba,"tvrdí Peter. Jasot, spev a povzbudzujúce pokriky sa niesli od Chaty pod Rysmi, z cieľa pretekov, aby vyhecovali súťažiacich k maximálnemu vypätiu síl. Rovnako nákazlivá prietrž dobrej nálady a skandovania sa zopakovala pri vyhlasovaní výsledkov. Každý zo súťažiacich dostal jedlú sladkú medailu, zožal potlesk a ten najbúrlivejší patril víťazom. Najrýchlejšie sa s terénom i vynáškou popasovala Mirka Paliderová z Kamennej chaty pod Chopkom, cestu zvládla za obdivuhodnú hodinu a 16 minút. Len o sekundu za ňou zaostala Beata Jurinová zo Skialpinistického klubu Žiarska dolina a tretia s časom hodinu 20 minút a 26 sekúnd dobehla do cieľa Iva Lehotská z Banskej Bystrice. Treba dodať, že priemerne zdatnému turistovi trvá túra z Popradského plesa na Chatu pod Rysmi dve hodiny a 15 minút. Bez nákladu. Traduje sa, že najrýchlejšia dievčina-nosička vyšla hore s nákladom 20 kg za 1 hodinu 10 minút a 26 sekúnd. Chlapi sa tiež šikovne popasovali s tvrdým ľadom. Tretí Laco Gildein, ktorý hájil farby Zamkovského chaty, dorazil do cieľa s časom hodina, 35 minút a 4 sekundy. Na druhý stupienok sa postavil večne vysmiaty Čiko z Kamennej chaty (teda horský bežec Milan Juroš) s časom 1:30:27 A absolútnym víťazom mužskej kategórie Sherpa rallye sa stal Edo Lipták zvaný Kuro, súťažiaci za Chatu pod Rysmi. Práve v nej si ako nosič odkrútil svoje tatranské začiatky. Dnes už pracuje ako profesionálny záchranár Tatranskej horskej služby. Jeho čas: 1:29:30. "Teším sa. Ráno pred pretekmi mi volal Miki Knižka, všetkých vás pozdravuje, v duchu je s nami. A chcel by som tu spomenúť aj nášho kamaráta Jura Petranského, s ktorým sme v trojke radi pretekali a žiaľ, už nie je medzi nami." Nasledovala minúta ticha za všetkých nosičov, ktorí tu už nie sú. Lebo aj taký býva osud nosičov. Oživením boli aj ceny za umelecký dojem, tzv. erotická prémia. Tú si tento rok odniesli Jaja a Eva z Chaty pod Rysmi, Iva z Tatranskej Polianky a z rovnakého oddielu aj copatý a v príťažlivých šatách odetý Méďo. V súťaži družstiev sa na Sherpa rallye tretia priečka ušla Téryho chate, druhý post patril "Kamienke" a jednoznačným víŕazom bol tím hostiteľov, šerpovia spod Rysov. A ešte k rekordom roku 2002: V uplynulej nosičskej sezóne mala najťažšia vynáška na Zbojnícku chatu hodnotu 120 kg, na Téryho chatu 96 kg a na Chatu pod Rysmi 107 kg. Lebo aj o tom sú preteky. O schopnosti baviť sa.
Riziká a Straty
Desiatky kíl batožiny, náročný vysokohorský terén a pochod za každého počasia - to neznie najbezpečnejšie. Za posledných deväť rokov zahynuli štyria nosiči, dvaja v lavíne, dvaja po páde. Všetko to boli vyzretí nosiči, žiadni začiatočníci. Každého z nich som poznal, boli skúsení, ale aj tak sa stalo, čo sa stalo, bohužiaľ. Patrí to k životu v horách. Aj najlepší spraví chybu a príde osudové rozhodnutie - hlavne v zime - niekedy stačí jeden chybný krok.
Prečítajte si tiež: Tradícia vysokohorského nosičstva
Až zimomriavky prejdú po chrbte, ako až takmer prorocky zneli Beránkove slová spred štyroch rokov. Laco Kulanga zrejme tiež nechcel skončiť v nemocnici. Po ošetrení zranení podpísal reverz, šiel domov a o tri dni na to, v pondelok 14. septembra, doma zomrel. Podľa zasahujúcich horských záchranárov sa v piatok 11. septembra pošmykol, keď šiel s nákladom sudov zo Skalnatého plesa na Skalnatú chatu. Zlomil si kľúčnu kosť. „Sedel v chate trochu skľúčene, jedno rameno hore, druhé dole, no na nič sa nesťažoval,“ opisoval Novému Času personál Skalnatej chaty. smútočné oznámenie, Laco Kulanga Smútočné oznámenie.
Súčasné Výzvy a Budúcnosť Nosičstva
Názory na budúcnosť tohto povolania sa rôznia. Zatiaľ čo niektorí si myslia, že nosičstvo sa stane len tatranskou atrakciou, iní dúfajú, že o styk s prírodou sa len tak ľahko nepripravíme. Aj keď prišla pandémia, ukázalo sa, aký je náš systém zraniteľný. Jeden smiešny a primitívny organizmus - z nášho pohľadu - nám ukázal, akí sme bezmocní. Musíme rešpektovať prírodu, viac sa uskromniť, mať menšie nároky a to ani nemusí byť na úkor nášho komfortu. Som optimista, verím, že vždy keď sme boli ako ľudstvo na tenkom ľade, spamätali sme sa. Dokážeme úžasné veci, sme šikovní, lebo veď ak by to tak nebolo, ako druh vyhynieme. Je prirodzené, že ovplyvňujeme svoje prostredie, len ide o to, akou intenzitou a v akom smere.
Skúsenosti a Pohľady Nosičov
Štefan Bačkor pracuje ako tatranský nosič už roky a pešo na vysokohorské chaty vynáša desiatky kíl nákladu.V podstate ide o zásobovanie vysokohorských chát. Keďže sú často vo veľmi neprístupnom teréne, bolo potrebné nájsť spôsob, ako tam vynášať veci potrebné pre ich chod. Bolo nutné zaistiť zásobovanie na dennej báze, lebo sa tam aj varí, treba vždy čerstvé suroviny. A ak nie potraviny, tak potom suroviny na kúrenie. Niektoré chaty však využívajú aj vrtuľníky - tie sú však limitované. Vysokohorské chaty a útulne sa nachádzajú v národných parkoch, takže nemôžu lietať pri zlom počasí. Nosiči však na rozdiel od nich žiadne limity nepoznajú, tí idú aj za hmly či víchrice. Ďalším limitom je aj cena.
Priemerne je to tak okolo troch hodín, čo predstavuje ideálnu letnú vynášku s váhou okolo 70 kíl. Keď som ja začínal, bola základná nosičská maturita veľký sud piva. Kto ho nevyniesol a behal po doline len so 40-kami, prezývali ho poštár. Po veľkom sude ho však začali brať vážne, to ho v podstate pasovali do nosičského stavu. Mňa prvých pár týždňov chatár nebral vážne, ani meno si nepamätal, až kým som mu nepriniesol sud s pivom. Sudy piva a kofoly, to je konštanta a ešte plynové bomby, keďže sa varí hlavne na plyne. Potom, samozrejme, potraviny a všetko pre zaistenie technickej prevádzky. Keď si vezmete jeden 50 litrový pivný sud (62 kíl), tak vynáška má cez 70 kíl a keď si k nemu pribalím ešte nejaké potraviny, tak aj viac. Môj váhový rekord mal 121 kíl.
V roku 2019 sa nám podaril zápis nosičstva ako remesla. Stali sme sa tak slovenským nehmotným kultúrnym dedičstvom. Na ministerstve kultúry nám navrhli aj zápis do UNESCA, len je to dlhší proces, ktorý trvá aj 5 rokov, kým organizácia otvorí zápis. Sme však na národnom zozname a na to sme hrdí, teraz to má punc tradície. Je to jedinečné remeslo. Prišiel sa pozrieť aj na naše mini-múzeum a Sherpa Caffe, keď sme začínali, a vyjadril nám veľkú podporu. Má k nám rešpekt s tým, že podotkol, že už ani v Himalájach sa to nerobí tak ako u nás v Tatrách. Poprial nám, aby sme si remeslo zachovali, lebo sa to už len tak vo svete nevidí - a to ho ako horský sprievodca precestoval riadny kus. Za posledné roky tu máme „boom“. Prichádza si to k nám vyskúšať veľa mladých chalanov. Po filme Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom k nám začalo prichádzať viac ľudí. Pričom ešte pred premiérou sme zažívali akýsi útlm, takže aj toto nám veľmi pomohlo v zachovaní remesla. Sú dve skupiny nosičov. Kmeňoví zamestnanci, tí majú aj zmluvu s chatármi. A potom sú externí nosiči, ako ich ja volám, ktorí už nie sú zamestnancami, často sú to bývalí nosiči, no majú už každý svoj vlastný život, rodinu, prácu … Niektorí to majú zase ďaleko, ale aj tak prídu niekoľkokrát za mesiac.
Prečítajte si tiež: Podmienky práce vysokohorského nosiča
Nosič má na seba veľa času. Tam hore ste len vy a váš náklad. Ja osobne sa uzamknem do seba a mám veľa času na premýšľanie, je to pre mňa tréning pre mozog aj reset. Ale každý na to ide ináč. Niekto počúva hudbu, niekto podcasty, ja si po ceste aj angličtinu potrénujem (smiech). Nepoznám inú prácu, v ktorej by mal človek toľko času pre seba a mentálnu hygienu. Možno na mori rybári, ale už ani tí nechodia sami, vždy sú tam aspoň dvaja, traja. Niekedy sa v zime dohodneme viacerí na vynášku, kvôli bezpečnosti. Na prvý pohľad to vyzerá ako stereotyp, keď pracujete pre jednu chatu v jednej doline a keď už trasu poznáte aj poslepiačky. No aj tak vás vie dolina zakaždým niečím prekvapiť, takisto aj práca s ľudmi. Človek musí byt hlavní naladený na prostredie. Ten, ktorému hory nič nehovoria, sa v tom asi nenájde. Ja počúvam hudbu a podcasty. To mi pomáha aj na nejaký ten kvázi stereotyp. Aj keď, paradoxne, som v úžasnom prostredí. Niekedy si po ceste robím srandu z turistov, keď sa ma spýtajú, čo počúvam. Ja im odpovedám, že spev vtáčikov a šum potoka a horského vetra. Oni sú vždy zarazení s tým, že veď to mám všade okolo seba. Ja ich v tom nechám a idem s úsmevom ďalej. Snažím sa tráviť čas s rodinou, keďže väčšina neho končí v horách. Rád s manželkou deťom ukazujem našu prírodu, keďže žijeme na krásnom mieste. Každý to má ináč, ale netreba to mystifikovať a hľadať nejakú hlbokú filozofiu. Pre niekoho je to práca, šport, tréning alebo z každého trochu. Keď ste v prírode tak dlho sami, niektoré situácie sa jednoducho nedajú rozumom spracovať a vysvetliť. Aspoň pre mňa sú to také malé mystéria. Okrem toho nie sme stavaní na to, aby sme sedeli 12 hodín za počítačom alebo volantom. Boli sme evolučne skonštruovaní na to, aby sme sa hýbali. Len teraz sme trocha spyšneli v tom, že akí sme dokonalí. Príroda nám však dáva častokrát najavo, že sme malí a zraniteľní. Je to super liek na ego. Všímam si, že keď ľudia chodia do kopcov, vypotia všetky nepodstatnosti a pri hrnčeku čaju v prírode si pripomenú, čo je naozaj dôležité. Všetci máme hypotéky, rodiny, riešime tie iste veci dokola, no myslím si, že je len na nás, aký život si spravíme.
tags: #vysokohorsky #nosic #vaha