Rodina je základná jednotka spoločnosti a zohráva nezastupiteľnú úlohu vo vývoji dieťaťa. Rodinné prostredie, sociálno-ekonomické zázemie a sociálny kapitál majú významný vplyv na detskú osobnosť, jej súčasný a budúci životný štandard. V nasledujúcom článku sa budeme venovať rôznym aspektom vplyvu rodiny na vývoj dieťaťa, od výchovných štýlov až po socioekonomické faktory.
Úvod
Rodina je považovaná za najdôležitejšiu sociálnu skupinu, v ktorej človek žije. V rodine dochádza k uspokojovaniu jeho fyzických, psychických a sociálnych potrieb. V niektorých prípadoch sa rodina môže stať sama sebe záťažou a zdrojom psychických problémov, čo vedie k narušeniu psychosociálneho rozvoja a fungovania všetkých jej členov, najčastejšie detí.
Je všeobecne známe a nespochybniteľné, že rodina je najdôležitejším faktorom pôsobiacim na dieťa, podieľajúcim sa výraznou mierou na utváraní jeho osobnosti. V podstate väčšina vlastností, názorov a koniec koncov i životný štýl sú ovplyvnené rodinou a rodinnou výchovou. Dieťa je produktom rodiny, ktorá sa odráža v jeho vlastnostiach, správaní a hodnotách. Rodinné prostredie sa všeobecne považuje za primárne prostredie socializácie a edukácie dieťaťa a za najdôležitejší činiteľ formovania správania človeka. So svojimi determinantmi výrazne ovplyvňuje rozvoj osobnosti dieťaťa.
Funkcie rodiny a ich vplyv na vývoj dieťaťa
Z hľadiska spoločnosti plní rodina niekoľko funkcií. V prípade, že niektoré funkcie neplní, môže sa stať pre jej príslušníkov zdrojom prípadného negatívneho vývoja, porúch správania a vzniku rozvoja sociálnopatologických javov. V takom prípade hovoríme o dysfunkčnej rodine. Taká rodina nie je schopná zaistiť normálny vývoj dieťaťa a plniť požiadavky spoločnosti na jeho výchovu. V dysfunkčnej rodine spravidla existujú medzi partnermi napäté vzťahy.
Väčšina rodín je našťastie funkčných. To sú tie, v ktorých je zaistený dobrý vývoj dieťaťa a jeho prospech. Ďalším typom je problémová rodina. Je to rodina, v ktorej sa vyskytujú závažnejšie poruchy niektorých alebo všetkých funkcií. Tie však vážnejšie neohrozujú rodinný systém alebo vývoj dieťaťa. Najhorším typom rodiny je afunkčná rodina. To je taká rodina, v ktorej sú poruchy takého veľkého rozsahu, že táto prestáva plniť svoju základnú úlohu a dieťaťu závažným spôsobom škodí alebo ho dokonca ohrozuje v samotnej existencii. Jediným riešením, ktoré dieťaťu môže prospieť, je vziať ho z nej a umiestniť do rodiny náhradnej.
Prečítajte si tiež: Rozvojové aspekty hry
Vzťahy v rodine a ich dopad na psychický vývoj
Narušené vzťahy medzi rodičmi bývajú väčšinou sprevádzané častými hádkami. Takéto súžitie stále častejšie končí rozvodom. Rozvod rodičov, ak neprebieha podľa vopred určených a premyslených pravidiel, býva v duševnom dozrievaní dieťaťa často výrazným problémom. Dochádza k rozpadu dôverne známeho prostredia, bezpečia a istoty práve v období jeho vývoja, keď túto istotu nadmerne potrebuje. Nedokáže sa ešte plne zorientovať. Preto dochádza k vzniku pocitu krivdy a rozčarovania, ktoré sa následne premieta do utvárania jeho životných hodnôt. Deti z dysfunkčných rodín sa preto veľmi často stretávajú s pocitom psychickej deprivácie. Takéto deti sa potom často vyznačujú niektorými psychickými zvláštnosťami, niekedy až poruchami negatívne ovplyvňujúcimi ich postupné zaraďovanie do spoločnosti. Rodičia sa im často nevenujú tak, ako by mali a nesledujú dôsledne náplň a trávenia ich voľného času.
Zdrojom pocitu bezpečia a istoty pre dieťa v normálnej rodine je predovšetkým matka. Potreby bezpečia, istoty, lásky sú ľudské náležitostí a sú uspokojované emočnou akceptáciou a poskytovaním špecifickej skúsenosti prežívania bezpečného citového vzťahu. Jednou z ďalších negatívnych možností pôsobenia rodinného prostredia a ich členov na psychický vývoj dieťaťa je situácia, keď dieťa trpí nedostatkom v oblasti uspokojovania potrieb. Negatívny vplyv a dôsledky sú spojené predovšetkým s nedostatkom v oblasti citovej a emocionálnej. V takom prípade hovoríme o psychickej deprivácii.
Priľnutie k rodičom je prvým a zrejme najdôležitejším vzťahom dieťaťa. Pomáha mu vytvoriť si názory a predstavy, ktoré sa mu v budúcnosti stanú príkladom pre ďalšie vzťahy. Ale keď v ranom veku nedôjde k ničomu závažnému a negatívne skúsenosti sa objavia až v neskoršom veku, riziko narušenia tejto väzby sa výrazne znižuje. Pokiaľ deti majú osobnú skúsenosť s narušenou väzbou k rodičom, je väčšia pravdepodobnosť, že v dospelosti budú ako rodičia zle zaobchádzať s vlastnými deťmi. Prvé citové základy týkajúce sa empatie získavame už v dojčenskom veku - od rodičov, ktorí sú s nami emočne zladení.
Výpovednú hodnotu má nasledujúci príklad. Malé dievčatko nedokáže správne poskladať kocky a požiada matku o radu. Pokiaľ matka reaguje láskavo a s radosťou jej pomôže, posilní v dieťati dôveru. Avšak, ak sa dievčatko stretne s podráždeným nezáujmom, bude zneistené. Najviac sú ohrozené deti, ktorých rodičia sú citovo nezrelí. Berú drogy, sú neustále deprimovaní alebo rozčúlení alebo žijú chaotickým životom. Takíto rodičia nedokážu spravidla poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť, nehovoriac o ich vnímavosti k citovým potrebám dieťaťa. Nevšímavosť rodičov je pre dieťa taktiež stresujúci faktor, ktorý sa často prehliada. Sledovanie detí z rizikových rodín (D.Goleman) odhalilo, že prehliadané deti boli navyše úzkostné, nesústredené a apatické, striedavo agresívne a uzatvorené do seba. 65 percent takýchto detí muselo opakovať prvú triedu. Intenzívny stres môže v tomto období oslabiť funkciu mozgových centier zodpovedných za učenie a poškodiť intelekt. Deti, ktoré sú z rodín, kde panuje napätie, nenávisť, zvady, hašterenie, môžu sa prejavovať ako citovo labilné, náchylné žiarliť a plakať, môžu byť vzťahovačné a precitlivené. Niektoré ťažko nadväzujú priateľstvá, iné nemajú zmysel pre spoluprácu ani pre kolektívnu hru. Najviac sú postihnuté deti v rodinách, v ktorých sú vystavené trvalému traumatizovaniu (neustále scény pre neveru alebo alkoholizmus, alebo duševná porucha niektorého z rodičov). Deti vychovávané v atmosfére stáleho strachu, obáv, hnevu alebo žiarlivosti sú viac alebo menej takmer vždy citovo labilné a majú v živote mnoho ťažkostí.
Alkoholizmus a jeho dopad na rodinu
Najzhubnejšie, najmasovejšie a najrozkladnejšie zasahuje alkoholizmus do manželských a rodinných vzťahov, ktoré brutálne narúša, ničí lásku manželských partnerov, vzájomnú dôveru a rodinný súlad, vyvoláva manželské rozvraty a je hlavnou príčinou krízy rodinného života. K tomu pristupujú nevyčísliteľné škody, ktoré spôsobujú alkoholici narušovaním psychickej rovnováhy svojich detí, tým, že pre ne utvárajú nevhodné výchovné prostredie a zanedbávajú ich výchovu. Alkoholizmus spôsobuje u detí alkoholikov rozličné psychické poruchy a spoločenské defekty, ktoré sú v dospelosti vážnou prekážkou ich spoločenského uplatnenia a robia z nich konfliktné osoby. Alkoholizmus v rodine vyvoláva napäté situácie a spôsobuje krízu rodinného života, ktorá má často za následok rozvod. Pod vplyvom alkoholu sa muži i ženy často dopúšťajú manželskej nevery, lebo alkohol uvoľňuje a rúca zábrany. Alkoholik hľadá sexuálne uspokojenie tam, kde môže mať momentálny úspech. Najväčšie škody napácha alkoholizmus v oblasti výchovy detí, vo vzťahu rodič - dieťa. Dieťa obyčajne vidí vo svojom rodičovi prirodzenú autoritu, ktorá nemá chyby a ktorá sa nemôže mýliť ani mať negatívne vlastnosti.
Prečítajte si tiež: Depresia a problémy s otehotnením
Premeny rodiny v modernej spoločnosti
Kvalita života v akejkoľvek spoločnosti je priamo závislá od kvality rodinného života. Premeny, ktoré sprevádzajú transformáciu našej spoločnosti, sa bezprostredne týkajú aj rodiny. Rodina, ale i rodinné prostredie, prechádza mnohými kvantitatívnymi a kvalitatívnymi zmenami, ktoré v období, keď dieťa vstupuje do školského procesu, veľmi zasahujú a ovplyvňujú jeho celý priebeh. Tým, z akého rodinného prostredia dieťa prichádza, je poznačený priebeh jeho celého fungovania. V súvislosti zo spoločenským vývojom, neustálymi zmenami, zrýchľujúcim sa tempom života sa rodina v poslednom období stáva krehkejšia a veľakrát potrebuje viac podpory ako kedykoľvek predtým. Vytvorenie priaznivého rodinného prostredia, schopnosť realizovať kvalitný rodinný život je jedna z najťažších úloh človeka.
Výchovné štýly a ich vplyv na dieťa
Výchova detí patrí medzi najnáročnejšie, ale zároveň najdôležitejšie úlohy rodičov. Každý rodič si vytvára svoj vlastný spôsob prístupu k deťom na základe vlastných skúseností, vzdelania či kultúrnych vplyvov. Rodičovské výchovné štýly však nie sú len abstraktné pojmy - majú priamy vplyv na správanie, emocionálny vývoj a sebavedomie detí.
Výchovný štýl je spôsob, akým rodičia komunikujú, riešia konflikty a poskytujú podporu svojim deťom. Tieto vzorce správania a postoje určujú základné pravidlá, hranice aj mieru slobody v rodine. Psychológovia identifikovali niekoľko základných typov výchovných štýlov: autoritatívny, autoritársky, permisívny a neglektívny. Každý z týchto prístupov sa vyznačuje odlišnou mierou kontroly, tepla a pozornosti voči dieťaťu.
Dieťa je prirodzene ovplyvnené tým, ako naň rodičia reagujú v rôznych situáciách. Citlivý a podporný prístup môže viesť k rozvoju zdravého sebavedomia a samostatnosti, zatiaľ čo prílišná prísnosť alebo nezáujem môžu spôsobiť problémy so správaním a emocionálnou stabilitou. Porozumenie výchovným štýlom a ich dôsledkom je pre rodičov cenným nástrojom, ktorý im môže napomáhať pri hľadaní najlepšieho prístupu k vlastným deťom.
Autoritatívny výchovný štýl
Autoritatívny výchovný štýl je často označovaný ako "zlatá stredná cesta" medzi prísnosťou a láskavosťou. Rodičia vyznávajúci autoritatívny štýl dokážu udržať pevné hranice a zároveň ponúkajú lásku a pochopenie. Deti takýchto rodičov zvyčajne vynikajú v sebaovládaní, majú vyššiu mieru sebavedomia a sú schopnejšie zvládať stresové situácie. Podľa výskumov deti vychovávané autoritatívnym štýlom dosahujú lepšie výsledky v škole, majú menej problémov s disciplínou a rozvinutejšie sociálne zručnosti. Takéto deti sa ľahšie adaptujú na nové prostredia a majú zdravý vzťah k autoritám.
Prečítajte si tiež: Bezpečnosť lietania a tehotenstvo
Permisívny výchovný štýl
Permisívny výchovný štýl sa vyznačuje vysokou mierou slobody a nízkou mierou kontroly či požiadaviek zo strany rodiča. V praxi sa u detí vychovávaných permisívne často objavujú problémy s disciplínou a autoritou. Tieto deti môžu mať ťažkosti s prijímaním hraníc nielen doma, ale aj v škole či vo vzťahoch s vrstovníkmi. Permisívna výchova môže u detí podporiť kreativitu a nezávislosť, no ak chýba primerané usmernenie, môžu sa objaviť problémy s impulzívnym správaním, slabou zodpovednosťou a nízkou frustračnou toleranciou. Napriek tomu, že permisívni rodičia bývajú veľmi milujúci a benevolentní, ich deti často postrádajú pocit bezpečia, ktorý plynie z jasne nastavených hraníc.
Neglektívny výchovný štýl
Neglektívny alebo zanedbávajúci výchovný štýl sa vyznačuje nedostatkom záujmu, pozornosti a podpory zo strany rodiča. Deti vychovávané v tomto prostredí môžu trpieť nedostatkom emocionálneho tepla, podpory či rešpektu. Často sú ponechané samy na seba a musia sa o seba starať bez jasných pravidiel a smerovania. Absencia rodičovskej podpory a záujmu môže viesť aj k problémom s dôverou a pocitu bezpečia. Neglektívny štýl je považovaný za najrizikovejší pre zdravý vývoj dieťaťa.
Kombinácia výchovných štýlov
Nie všetky rodiny striktne dodržiavajú jeden výchovný štýl. Často dochádza ku kombináciám rôznych prístupov, ktoré môžu byť ovplyvnené konkrétnou situáciou, povahou dieťaťa alebo rozdielnymi postojmi oboch rodičov. Výhodou kombinácie štýlov je flexibilita. Rodič môže byť v niektorých oblastiach prísny (napr. školské povinnosti), zatiaľ čo v iných ponúka väčšiu voľnosť (napr. voľnočasové aktivity). Ak však rodičia nie sú jednotní, dieťa sa môže cítiť zmätené a neisté, čo môže viesť k manipulácii rodičmi alebo strate rešpektu. Správna kombinácia štýlov závisí od potrieb dieťaťa, situácie v rodine a schopnosti rodičov reagovať na meniace sa okolnosti.
Všímajte si, ako reagujete na nevhodné správanie dieťaťa, aké pravidlá a hranice stanovujete a aký je váš spôsob komunikácie s dieťaťom. Áno, kombinácia prístupov môže byť užitočná, ak je konzistentná a jasná. Zvážte úprimný rozhovor s dieťaťom a partnerom, prípadne vyhľadajte radu odborníka. Trávte spolu kvalitný čas, buďte otvorení, načúvajte potrebám dieťaťa, oceňujte jeho úspechy a nebojte sa priznať chybu. Rodičovské výchovné štýly formujú základy osobnosti dieťaťa a ovplyvňujú jeho správanie na celý život. Každé dieťa aj každá rodina je jedinečná, preto je dôležité poznať rôzne prístupy a hľadať ten najvhodnejší. Vytváranie bezpečného, podporného a láskyplného prostredia je tým najlepším, čo môže rodič pre svoje dieťa urobiť.
Socioekonomický status rodiny a jeho vplyv na dieťa
V rámci rodinného prostredia existuje celý rad činiteľov, ktoré ovplyvňujú vývin detskej osobnosti, jeho súčasný i budúci životný štandard. Socioekonomický status významne koreluje s ukazovateľmi osobnosti, výkonu, kariérneho sebapresadzovania a životnej úspešnosti. Jeho základ tvorí sociálna vrstva, ku ktorej jedinec patrí, a to najmä na základe prestíže povolania, príjmu a vzdelania. Postavenie človeka v ekonomickej a sociálnej štruktúre spoločnosti určuje jeho ekonomické zdroje, sociálny status, životný štýl, ako aj vzdelávaciu dráhu jedinca (Průcha, J. a kol., 1995, s. 167).
Na rozdiely v kvalite rodinného prostredia - v jeho kultúrnej úrovni, majetkových pomeroch či v sociálnom kapitále rodiny poukazuje sociológ I. Možný (2006, s. 103-104), ktorý uvádza tri dôležité rodinné faktory ovplyvňujúce životné šance jednotlivcov. V prvom rade je to kultúrny kapitál rodiny (vzdelanie a kultivovanosť rodičov), ktorý sa prejavuje v schopnosti rodičov stimulovať a podporovať deti pri príprave do školy a v celkovom rozvoji ich schopností. Druhým je ekonomický kapitál, spočívajúci v tom, že bohatá rodina má možnosť kúpiť deťom stimulujúce hračky, dopraje mu zaujímavé a obzor rozširujúce prázdniny a trávenie voľného času, poskytne mu kvalitnejšie stravovacie návyky (a tým i základ pre lepšie zdravie), lepšie podmienky bývania a prostredie na štúdium. Posledným faktorom je sociálny kapitál, ktorý pozostáva z kontaktov, známostí či priateľstiev, teda zdrojov, ktoré má rodina uložené vo svojich konexiách a stykoch, resp.
Teória kultúrneho a sociálneho kapitálu P.F. Bourdieu
S problematikou sociálneho a kultúrneho kapitálu rodiny korešponduje teória kultúrneho kapitálu, ktorú sformuloval francúzsky sociológ P. F. Bourdieu. Podľa neho kultúrny kapitál predstavujú súbory kultúrnych vedomostí a jazykových zručností jedincov, ktoré získali v rámci príslušnosti k určitej sociálnej vrstve, čiže aj k rodine. Bourdieu zavádza aj pojem sociálny kapitál, ktorým označuje súhrn sociálnych kontaktov a známostí. Tie čiastočne pramenia z postavenia rodiny v spoločenskej štruktúre a umožňujú dosiahnuť hmotný úspech, bohatstvo, či úspech nehmotný, t.j. uznanie, prestíž (Kopecký, M., 2002).
Jazykový kód a sociálna vrstva rodiny
Zaujímavo vyznieva teória o vplyve príslušnosti rodiny k istej sociálnej vrstve na rozvoj osobnosti dieťaťa. Podľa koncepcie anglického sociológa a sociolingvistu B.B. Bernsteina rodina vytvára tzv. jazykový kód, ktorý si jedinec z rodiny do života odnáša ako určité dedičstvo, čím autor naznačuje, že sa spôsoby komunikácie v rôznych sociálnych vrstvách do istej miery líšia. Príslušnosť rodiny k sociálnej vrstve uľahčuje alebo naopak sťažuje predpoklady pre školskú úspešnosť žiaka a pre jeho adaptáciu (Kozma, B., 2001). Bernstein sa snaží vysvetliť procesy, v ktorých sa sociálne rozvrstvenie spoločnosti premieta do prostredia inštitucionálnej výchovy a vzdelávania v škole, a tým samozrejme i do školských výsledkov jednotlivca. S jeho názorom korešpondujú výsledky rozsiahlej štúdie, realizovanej na Novom Zélande, podľa ktorej ovládanie materinského jazyka je predpokladom lepšieho výkonu v škole. Potvrdilo sa, že deti z anglicky hovoriaceho rodinného prostredia dosahovali lepšie výsledky v školách, kde sa používala angličtina ako komunikačný nástroj (Biddulph, F., Biddulph, J., Biddulph, Ch., 2003).
Aj keď Bernsteinova teória aj teória P. Bourdieho vznikla ešte v 70. rokoch 20. storočia, ide stále o živú tému rozporov medzi prostredím rodiny a školy, medzi rovnosťou a nerovnosťou vzdelávacích šancí. I keď v súvislosti s oboma teóriami môžeme naraziť v literatúre na rôzne pripomienky a protesty, oba fenomény, jazykový kód aj kultúrny a sociálny kapitál, musíme chápať ako významné a špecifické determinanty školskej úspešnosti žiaka.
Chudoba a jej vplyv na rodinu
V Slovenskej republike po spoločensko-politických zmenách v 90. rokoch 20. storočia došlo i k zmenám v ekonomických podmienkach mnohých rodín. To, že dochádza k tzv. otváraniu nožníc v príjmoch rodín, môžeme vidieť i v škole, kde je možné rozpoznať deti z bohatších a deti z chudobnejších rodín. Môžeme povedať, že sa v súčasnej dobe stále viac začínajú prejavovať majetkové rozdiely medzi jednotlivými rodinami a tým i medzi jednotlivými žiakmi v školskom prostredí. V súvislosti so socioekonomickým statusom rodiny sa hlavným problémom javí chudoba. Jej zdrojom je vo všeobecnosti nezamestnanosť, nízky príjem zo zamestnania, nízke vzdelanie a nedostatočná úroveň vlastnených zdrojov.
Rizikové faktory môžu byť prítomné už pred narodením dieťaťa. Matky z chudobnejších štvrtí majú horšiu zdravotnú starostlivosť, častejší je u nich výskyt fajčenia a alkoholizmu, stiesnené bytové podmienky zvyšujú riziko stresu a interpersonálnych konfliktov. Podľa zdravotných štatistík majú ich deti nižšiu pôrodnú hmotnosť. V chudobnejších rodinách je vyšší výskyt osamelých, mladistvých matiek, s nižším vzdelaním, ktoré otehotneli neplánovane, ostali bez pomoci a podpory partnera, v horšom prípade bez pomoci orientačnej rodiny. V dôsledku absencie citovej a sociálnej opory počas tehotenstva nie sú často schopné primeranej starostlivosti o dieťa, dôsledkom je často odmietanie vlastného dieťaťa.
Osobitným problémom v chudobnejších rodinách sú stravovacie návyky, resp. absencia niektorých zložiek stravy (napr. bielkovín, ovocia). Popri materiálnom nedostatku je závažným problémom kaloricky nezdravé stravovanie (napr. v zariadeniach rýchleho stravovania). Výchovné postupy rodičov z marginálnych subkultúr sú menej priaznivé pre rozvoj osobnosti dieťaťa (v porovnaní s rodinami zo stredných vrstiev). Rodičia sú menej citliví na špeciálne schopnosti svojich detí, pokladajú za menej dôležité podporovať ich v ich rozvíjaní (aj keď objektívne podmienky nie sú vždy vhodné). V oblasti výchovy detí je častejší výskyt konformizmu a autoritatívnej výchovy, rodiny sú častejšie hierarchicky usporiadané (v porovnaní s rodinami s vyšším socioekonomickým statusom). Častý je citový chlad rodičov, tradičné rolové rozdelenie úloh, vyšší výskyt trestov a citovej deprivácie.
Neúplné rodiny a ich ekonomická situácia
Na ekonomickú situáciu rodiny má často vplyv i tá skutočnosť, že chýba jeden z rodičov. Zvyšovanie podielu neúplných rodín so závislými deťmi, resp. jednorodičovských rodín prináša so sebou nutnosť riešiť problematiku ich životnej úrovne. Výdavky týchto rodín sú hradené z jedného príjmu a spravidla ide o príjem žien, ktoré majú v priemere nižšie pracovné príjmy v porovnaní s mužmi. Nezriedka tiež býva zanedbávaná vyživovacia povinnosť zo strany bývalého partnera (najčastejšie muža) voči svojim deťom.
Vplyv socioekonomického statusu na vzdelanostnú dráhu dieťaťa
Empirické zistenia potvrdzujú, že životné šance dieťaťa nie sú nezávislé od jeho sociálneho (sociokultúrneho) pôvodu. Socioekonomické faktory pozitívne korelujú s rodičovskými investíciami do budúcnosti detí. Existuje vyššia pravdepodobnosť, že rodiny s vyšším socioekonomickým statusom investujú do svojich detí viac času, peňazí, energie, budú klásť vyššie nároky na akademický úspech svojich detí, vytvoria podnetne bohatšie prostredie, ktoré sa pozitívne odrazí v školskej úspešnosti dieťaťa, vo výške dosiahnutého vzdelania (Conger, R.- Donnellan, M. B, 2007, In Bomba, L. - Zemančíková, V., 2011).
Deti z rodín s nižším socioekonomickým statusom, navštevujúce školy s prevládajúcim počtom žiakov s vyšším socioekonomickým statusom, dosiahli výsledky na vyššej úrovni ako keby navštevovali školu vo svojom okolí (s prislúchajúcim socioekonomickým statusom). Socioekonomický status rodiny a vzdelanie rodičov má veľmi významný vplyv na úspechy detí v škole. Tie deti, ktoré sa narodia do chudobnejšej rodiny, majú nižšiu šancu dosiahnuť vyššie vzdelanie, a teda i vyššie príjmy. Dôležité je, či rodičia vnímajú vzdelanie ako dôležité a ako veľmi svoje deti podporujú v jeho získavaní - a to častejšie robia práve tí, ktorí už sami vyššie vzdelanie majú. Vzdelanie rodičov ovplyvňuje aj kvalitu času stráveného s dieťaťom. Rodičia s vyšším vzdelaním trávia viac času s deťmi pri aktivitách, ktoré ich rozvíjajú, pretože si uvedomujú ich vývinové potreby. Interakcia medzi rodičmi a deťmi zohráva významnejšiu úlohu v školskom výkone ako napr. etnická príslušnosť, zamestnanie, príjem a úroveň vzdelania rodičov.
Vo všeobecnosti platí, že deti z rodín s vyšším príjmom majú doma viac podporné prostredie pre učenie sa ako deti z nízkopríjmových rodín. Ale ak má dieťa z takejto rodiny (s nízkym statusom) emocionálne podporné rodinné prostredie orientované na školskú úspešnosť, tak sa významne zlepšuje jeho akademický výkon. Nižší výkon detí z rodín s nízkym statusom je zjavný na začiatku školskej dochádzky, čo môže následne ovplyvniť ich školský výkon v priebehu celého vzdelávania.
Finančné možnosti rodiny a školské aktivity
Finančné možnosti jednotlivých rodín sa u žiakov v školskom prostredí odrážajú v rôznych znakoch. Škola usporiada v priebehu roka akcie, ktoré do rozpočtu rodiny zasiahnu: plávanie, divadelné predstavenie, školský výlet, škola v prírode alebo lyžiarsky kurz, atď. Smutná je finančne motivovaná neúčasť dieťaťa na väčších spoločných akciách školy, akými sú škola v prírode či lyžiarsky kurz.
Rodičovská podpora a domáca príprava
Dôležitým faktorom, vyplývajúcim zo socioekonomického statusu rodiny, je aj miera rodičovskej podpory domácej prípravy dieťaťa do školy. Rodičia z vyšších tried sú aktívnejší v podpore dieťaťa pri domácej príprave, viac zdôrazňujú rozvíjanie vedomostí a zručností detí ako rodičia z nižších tried. S deťmi sa spoločne do školy viac pripravujú, častejšie ich prihlasujú do knižníc, záujmových krúžkov, pravidelnejšie s nimi navštevujú školské podujatia a sami sa významnejšie zaujímajú o dianie v školskom prostredí. Rodičovská pomoc u rodičov z nižších sociálnych vrstiev má skôr charakter dohľadu a kontroly nad splnením domácich úloh, ich záujem sa skôr sústreďuje na formálne vyjadrené známky. Rodičia deťom neobjasňujú, ako učebnú látku zvládnuť, aký má učenie zmysel - učenie nesprostredkovávajú.
Sociálny status ako posadnutosť
Sociálny status sa stáva často posadnutosťou. A je jedno, či chceme byť videné určitým profesným smerom ako odborníčky alebo chceme byť videné ako dokonalé matky, partnerky, priateľky, duchovné vedmy… Túžba po sociálnom statuse vychádza často zo strachu o svoje bytie. Túžba po sociálnom statuse často zrkadlí naše vlastné pochybnosti o sebe, ktoré potrebujeme zakryť cez vonkajšie zdanie, teda cez status.
Ženy sú často presvedčené, že sú menejcenné, ak nedosiahnu určitý status a jedno či, je to status matky, podnikateľky či dokonalej milenky…Každá žena, ktorá túži po nejakom sociálnom statuse, je ovládaná mužským princípom a zanedbáva svoje ženské bytie, svoju ženskosť. Ženy, ktorá buduje nejaký svoj status, sa koncentruje na výkon, na budúcnosť, na fixovanie seba do určitej polohy, ale to sú všetko mužské atribúty. Ženskosť je o bytí a prítomnosti a prežívaní všetkého, čo teraz je. Je v poriadku mať statusy, ale treba ich vnímať iba ako pomôcky na komunikáciu s vonkajším svetom, ktorý nám môže cez statusy lepšie porozumieť.
Sociálny status má byť pre ženu iba komunikačnou pomôckou pri kontakte s vonkajším svetom. Jej vnútorný svet musí ostať nezaťažený sociálnymi prvkami. Čím som, ak nie som svojim statusom…Čím je žena viac ponorená do sebapoznávania a vníma samu seba na hlbokej úrovni, najmä svoju ženskú dušu, o to menej lipne na spoločenských nálepkách. Rovnako to vidíme u skutočných odborníkov, ktorí sú neustále ponorený vo svojom obore a žijú vášňou pre danú vec, ktorá ich presahuje. Skutočný odborník nie je ten, ktorý ukazuje seba, ale ktorý ukazuje pravdu, ktorú objavil. A podobne je to i u žien, ktoré žijú v ženskom princípe natoľko, že sa neboja zahodiť i nálepku…