Vlado Černý, významná osobnosť slovenského herectva, sa narodil 21. júna 1951 v Bratislave. Jeho životná cesta bola plná zvratov, od športovej kariéry cez štúdium herectva až po úspešnú dráhu v divadle a filme. Tento článok mapuje jeho život, kariéru a osobné míľniky.
Detstvo a športové začiatky
Vyrastal v Bratislave u svojej babky a dedka, pretože jeho rodičia žili prevažne v Prahe. Jeho rodičia boli aktívni športovci: otec bol päťbojár a mama plavkyňa. Aj Vlado sa venoval päťboju a smeroval k športovej kariére. Babka bola ochotníčka a s dedkom ho, ako sám tvrdí, nútili do recitovania, čo ho priviedlo bližšie k herectvu.
Prvé herecké skúsenosti
Prvou hereckou skúsenosťou Vlada Černého bolo účinkovanie v krátkometrážnom filme Havko, vďaka redakcii televízie. Osudovým stretnutím, ktoré ho nasmerovalo k herectvu, bolo stretnutie s režisérom Paľom Bielikom, ktorému ako chlapec rozbil okno. Režisér ho namiesto potrestania pozval na konkurz do filmu Jánošík (1962), kde získal rolu malého Jurka Jánošíka. Za účinkovanie vo filme Jánošík (1962) získal svoj prvý honorár, za ktorý si kúpil bicykel zn. Favorit.
Nasledovalo niekoľko menších úloh vo filme, ale aj pokračovanie v modernom päťboji, ktorý robil vrcholovo a zúčastnil sa i dvoch majstrovstiev sveta.
Štúdium herectva a divadelné začiatky
Definitívne rozhodnutie pre herectvo nastalo, keď ho prijali na herectvo a dostal sa do bohémskeho života. Štúdium na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) však nedokončil na prvýkrát, lebo ho v prvom ročníku vyhodil profesor Karol Legéň Zachar za nakrúcanie filmu, čo bolo počas štúdia zakázané. Nakoľko účinkoval v hre Herodes a Herodias, do ktorej bol obsadený ešte pred vyhodením, naďalej sa sporadicky stretával s pánom Zacharom. Ten ho po incidente s nakrúcaním prvýkrát oslovil až po tom, ako si Oldo Hlaváček zlomil nohu a požiadal ho či by mohol v hre Hlaváčka zaskočiť. Druhýkrát to už bolo s ponukou na opätovné pohovory, ktorými samozrejme prešiel a štúdium úspešne dokončil v roku 1976, ako jeden z najobľúbenejších študentov pána Zachara.
Prečítajte si tiež: Biografia Vlada Černého
Čo sa divadla týka, bol od roku 1974 do 1975 členom hereckého súboru na Poetickej scéne, v sezóne 1975 - 1976 pôsobil ako člen hereckého súboru v Revue Bratislava a potom od roku 1976 do 1979 účinkoval opäť v hereckom súbore na Poetickej scéne. Potom až do roku 1990 bol členom súboru Nová scéna. Po roku 1990 sa stal hercom Divadla Astorka Korzo '90, ktorého je riaditeľom od roku 1995 a súčasne aj externým hercom. Počas týchto rokov stvárnil veľké množstvo divadelných postáv, častokrát charakterovo veľmi odlišných. Boli to postavy hier svetovej klasiky i súčasnej drámy, v ktorých svoje herectvo zdokonalil. Jeho úroveň herectva je na dnešnej úrovni aj vďaka režisérom, s ktorými spolupracoval (Pietor, Strnisko, Luther, Lasica, Nvota, Polák). Za svoje divadelné herectvo boj aj ocenený, v roku 2009 získal Výročnú cenu literárneho fondu za vynikajúce stvárnenie postavy Leva Nikolajeviča Tolstého (Jan Novák: TOLSTOJ A PENIAZE).
Filmové a televízne role
Vlado Černý bol obsadený aj do mnohých filmov a televíznych inscenácií. Ako dvadsaťročný si zahral menšie role pastierov vo filmoch Nevesta hôľ (1971) a Bačova žena (1972). Vo filme Rok má šesť dní (1976) bol motorkár a vo filme Zlatá réva (1977) bol mladým traktoristom. V roku 1982 si zahral v rozprávke Popolvár najväčší na svete, kde už stvárnil výraznejšiu postavu - princa Pravoslava (Cifroš princ), ktorý bol jedným z dvoch bratov hlavnej postavy princa Radoslava - Popolvára (Marek Ťapák). V Sladkých starostiach (1984) stvárnil rolu Puca Baráneka, kde oprášil svoje skúsenosti z päťboja a opäť si vo filme zajazdil na koni. V roku 1985 bol vojakom vo filme Kára plná bolesti. V poviedkovej televíznej inscenácii Z môjho denníka (1995) si zahral násilného zlodeja a v roku 2002 bol otcom ústrednej postavy Viery vo filme Perníková věž. V roku 2009 spoluprodukoval film Nedodržaný sľub, v ktorom si aj sám zahral a bola to rola doktora Féhera. Scenár k filmu napísal Jan Novák, práve na podnet Vlada Černého, ktorý si knihu o Martinovi Friedmannovi-Petráškovi prečítal v roku 2003 u jedného slovenského emigranta počas pobytu v Amerike a následne ju Novákovi odporučil. V roku 2012 bol Vlado Černý opäť obsadený do roly doktora v seriáli Búrlivé víno, kde sa jeho postava pretransformovala z deprimovaného a frustrovaného doktora na príjemného a dobre naladeného chlapíka, čo je v jeho filmovej kariére ojedinelý jav, nakoľko bol takmer vždy obsadzovaný do záporných postáv. Pri nakrúcaní strávili herci najviac času vo vinohradoch, v ambulancii doktora Buranovského (Vlado Černý) a v obývačke Ivana Dolinského (Emil Horváth).
Osobný život
Z osobného života možno prezradiť, že je druhýkrát ženatý. Prvé manželstvo stroskotalo práve kvôli Vladovmu bohémskemu životu, ktorému sa v dnešnej dobe skôr vyhýba. Terajšou manželkou je Iveta Černá, s ktorou vychováva jej dve deti z prvého manželstva. S Ivetou sa zoznámil v roku 2003 na bratislavskom kúpalisku, keď ju chcel dohodiť svojmu kamarátovi. Dnes je šťastný, že prejavila záujem práve o neho a je mu v živote veľkou oporou, s ktorou má aj veľa spoločného. Okrem Ivetiných detí má aj svojho vlastného syna z prvého manželstva, no o tohto skoro prišiel, lebo ako dieťa mal rakovinu. No dnes je z neho živý a zdravý muž, ktorý má už vyše tridsať rokov.
Záľuby a relax
Vlado Černý svoj voľný čas rád využije na šport, ku ktorému má od mala veľmi blízko a vždy pri ňom dobre zrelaxuje. Rád sa venuje aj svojim dvom koňom, ku ktorým sa snaží pritiahnuť aj svoju polovičku. Okrem koní majú aj psa - pitbulla, ktorého dostali do daru. Vlado rád relaxuje aj pri hubárčení na Záhorí či dobrej knihe, ktorú však nie vždy dočíta dokonca.
Rodinná tragédia: Príbeh brata Vladimíra Černáka
Život Vlada Černého, brata neslávne známeho Mikuláša Černáka, bol krátky, no intenzívny a plný udalostí. Jeho príbeh je príbehom vzostupu a pádu, násilia a smrti, ktorý sa odohrával na pozadí divokých 90. rokov na Slovensku. Tento článok sa pokúša zrekonštruovať jeho životnú trajektóriu, od kriminálnych začiatkov až po tragickú smrť, a zároveň poukázať na jeho vplyv na slovenskú mafiánsku scénu.
Prečítajte si tiež: Formovanie postavy po pôrode: Cviky od Vlada Zlatoša
Rané začiatky a kriminálna kariéra
Vladimír Černák sa narodil 12. januára 1971. Podobne ako jeho starší brat Mikuláš, aj on sa zaplietol do kriminálnej činnosti. Spolu začínali a spoločne budovali svoju pozíciu v podsvetí. Hoci bol o päť rokov mladší, niektorí ho považovali za ešte brutálnejšieho a nebezpečnejšieho ako Mikuláša.
Osudná autonehoda
Život Vladimíra Černáka tragicky ukončila autonehoda 24. augusta 1996. K nehode došlo pri obci Bystrá smerom na Tále v Nízkych Tatrách. Vladimír šoféroval svoje luxusné BMW, keď z nezistených príčin vyletel z cesty a narazil do stromu. Spolu s ním v aute zahynul aj Vítko Chládek, narodený 19. apríla 1969. Obaja muži na mieste podľahli zraneniam.
Pamätník pri ceste
Na mieste nehody, pri hlavnej ceste smerom na Tále, stojí okázalý čierny pomník s podobizňou Vladimíra Černáka. Na pomníku je vyrytá fotografia Vladimíra Černáka s dátumom narodenia a meno Vítka Chládeka s dátumom narodenia s nápisom: "Na tomto mieste 24.8.1996 vyhasli dva mladé životy." Pomník sa skladá z dvoch dosiek. Na druhej doske je vytesaná podobizeň Vladimíra Černáka a nápis: "Život i nás si mal rád, teraz tichý je náš dom, tak veľmi nám chýbaš v ňom. Spíš večným snom, tmavý hrob Ti je domovom. Nič viac Ti už nemôžeme dať, len kyticu kvetov na hrob a s láskou spomínať." Pochovaný je v Telgárte.
Kontroverzné príhody a násilná povaha
Bezpečnostný analytik Milan Žitný sa domnieval, že ak by Vladimírov život nebol taký krátky, mohol byť ešte brutálnejším zločincom ako jeho brat Mikuláš. V súvislosti s Vladimírom spomína na príhodu z Bratislavy, kde Vladimír prehral zápas v pretláčaní rukou s Tutim, známou bratislavskou postavou z podsvetia. Tuti sa po výhre začal posmievať stredoslovákom, čo rozzúrilo Mikuláša Černáka, ktorý chcel Tutiho na mieste zabiť. Milan Reichel a Miro Sýkora vtedy Černáka upokojovali, no Černák im vynadal, že Tuti robí bordel a púta na seba pozornosť. Krátko na to bol Tuti aj so svojím bratom zavraždený.
Vražda v Telgárte a likvidácia svedka
Vladimír Černák bol údajne hlavným aktérom bitky, ktorá spustila vraždenie spájané s menom Černák. V roku 1993 sa v pohostinstve Femina v Telgárte k Vladimírovi a Jánovi Handulovi prisadol podnikateľ Milan Schwarzbacher. Po krátkej hádke došlo k bitke a vražde Schwarzbachera. Vladimíra aj s Handulom síce zadržali policajti a obvinili ich z vraždy, ale k ich odsúdeniu nakoniec nedošlo. Mikuláš Černák totiž dal zlikvidovať svedka masakru, krčmára Miroslava Vlčeka, aby tak ochránil svojho brata. Na jeho popravu si najal zabijaka mafie Alojza Házyho a Vlček je do dnešného dňa nezvestný.
Prečítajte si tiež: Vlado Černý - portrét
Vladimír Černák - mohol byť horší ako jeho brat
Vladimír Černák mal našliapnuté stať sa bosom všetkých bosov skôr ako Mikuláš. Aj keď bol o päť rokov mladší, bol to práve on, kto z bratskej dvojice vraždil. Po tomto skutku gang černákovcov silnel zo dňa na deň a počet ich obetí sa ráta na desiatky. Aj keď Vladimíra Černáka nikdy za žiadnu vraždu neodsúdili, v podsvetí bolo všeobecne známe, že sa neštítil ničoho.
Stanislav Štepka: Paralely s normalizačnými procesmi
Život Stanislava Štepku, zakladateľa Radošinského naivného divadla, ponúka zaujímavú paralelu s obdobím normalizácie, ktoré Vlado Černý zažil počas svojej kariéry. Štepka, podobne ako Černý, musel čeliť cenzúre a obmedzeniam, ktoré ovplyvňovali jeho tvorbu a umelecké vyjadrenie.
Začiatky a umelecké smerovanie
Stanislav Štepka sa narodil 26. júla 1944 v obci Radošina. Po štúdiu na Pedagogickom inštitúte v Nitre sa venoval učiteľstvu, písaniu a divadelníctvu. V roku 1963 založil Radošinské naivné divadlo, ktoré sa stalo platformou pre jeho autorské hry.
Normalizácia a cenzúra
Normalizačné procesy v 70. a 80. rokoch sa snažili obmedziť dosah Štepkových hier na publikum. Schvaľovacie komisie a cenzúra zasahovali do jeho tvorby, čo ho nútilo hľadať spôsoby, ako vyjadriť svoje myšlienky prostredníctvom symbolov a obrazov.
Jááánošííík a ťažkosti so schvaľovaním
Jednou z najznámejších hier Stanislava Štepku je Jááánošííík (1970), ktorá prešla náročným schvaľovacím procesom. Hra bola kritizovaná za "škodlivú improvizáciu" a obvinená z toho, že si neváži komunistu Rudolfa Jašíka. Napriek pozitívnym recenziám muselo divadlo čeliť zákazom a obmedzeniam.
Slovkoncert a schvaľovacie komisie
Radošinské naivné divadlo muselo prejsť schvaľovacím procesom agentúry Slovkoncert, ktorá mala monopol na sprostredkovanie umeleckej činnosti. Komisie posudzovali hry a vyžadovali úpravy a zmeny, ktoré mali zabezpečiť, aby tvorba divadla bola v súlade s ideologickými požiadavkami režimu.
Vygumuj a napíš: Hra na prelome epoch
Hra Vygumuj a napíš, ktorú Štepka napísal v roku 1989, odráža revolučnú atmosféru a napätie doby. Hra bola schválená len pre uvedenie v Bratislave, pretože Slovensko podľa komisie nebolo pripravené na takéto témy. Po predstavení v Žiline jeden z divákov zvolal: "Ďakujem vám za dve hodiny slobody."
Odkaz Stanislava Štepku
Stanislav Štepka a Radošinské naivné divadlo zohrali významnú úlohu v slovenskej kultúre. Ich tvorba, hoci obmedzovaná cenzúrou, si získala širokú popularitu a stala sa symbolom vzdoru proti totalitnému režimu.
Nataša Holinová: Hlas pre slabších a obete systému
Popri príbehu Vlada Černého je dôležité spomenúť aj prácu Nataše Holinovej, novinárky, ktorá sa dlhodobo venuje prípadom slabších, ktorí doplácajú na nefunkčnosť sociálneho systému na Slovensku. Jej práca je kontrastom k brutalite a bezohľadnosti mafiánskeho prostredia, ktoré reprezentoval Vlado Černý.
Prípady, kde štát zlyháva
Nataša Holinová sa zameriava na prípady, kde štát alebo samospráva produkujú obete a píše o tom. Zasahuje v prípadoch, kde štát či samospráva produkujú obete, a píše o tom. Motá sa najmä okolo sociálnych vecí. Nechcem zovšeobecňovať, ale ak veci v tomto štáte fungujú tak, že rôzni nešťastníci musia o pomoc žiadať už aj mňa ako občana, je to dôkaz strašného zlyhávania a odolnosti systému voči tomu, čo je jeho povinnosťou. Na začiatku som si myslela, že ide len o príšerné omyly jednotlivcov, a stačí to len niekde oznámiť, aby sa udiala náprava. Bolo to naivné. Verila som, že inštitúcia nadriadená tej zlyhávajúcej mi dokonca poďakuje, ak ju na chybu upozorním. Je to postavené len na náhode. Napríklad úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sú zväčša také, aký je ich riaditeľ. Ak je neschopný, prenáša sa to na aj na zamestnancov.
Kauza pani Majerovej
Pri riešení jedného prípadu, kde na problém dlhodobo kašľala mestská časť Ružinov, ste povedali, že v tomto štáte už nechcete žiť. Odsťahovali ste sa do Rakúska. Nataša Holinová sa angažovala v kauze pani Majerovej, ťažko postihnutej schizofrenickej a invalidnej dcéry 84-ročnej doktorky farmácie pani Majerovej. Starostlivosť o dcéru prevzala žena z ulice, ktorú navrhol úrad, no táto žena vyhodila starú paniu z dcérinho bytu a zakázala jej sa s ňou stretávať. Na polícii matku odbili, že s tým nemôžu nič robiť, lebo u dcéry nemá trvalé bydlisko. Celkovo je šialené, že úrad vôbec do tejto pozície navrhol niekoho neprevereného, kto len, obrazne povedané, zaklopal na dvere úradu, povedal, že bude dcére pomáhať, a tak získal spôsobilosť na právne úkony, ktoré mohol realizovať za ňu. Z toho, že na otázku, ako bola preverená, som z úradu nikdy v živote nedostala odpoveď. Čo keby šlo o človeka s právoplatným rozsudkom za násilnú trestnú činnosť? Úrad to nezaujímalo, inak by preukázal opak. Hovorkyňa úradu mi tiež opakovane klamala od chvíle, keď zistila, že som oboznámená so spisom, a neskôr prestala komunikovať úplne. Na pojednávanie prišli zástupcovia prokuratúry aj mestskej časti Ružinov, pričom tam tvrdili, že so zmenou opatrovníctva nesúhlasia. Načo potom prokuratúra dávala návrh na súd? A úradníci Ružinova dobre vedeli, ako protiprávne sa správa aktuálna opatrovníčka, a napriek tomu ju obhajovali? Pani Majerová mala tak zle rozdané karty, až som žasla, veď jej dokonca dlho hrozilo, že ani nebude účastníčkou konania. Tento rozsudok dokonca vôbec nedostala. Pani Majerová v detstve prežila holokaust, pred koncom života ju zase ničili neschopné úrady. Videla som tam istú paralelu - v roku 1942 ju náš štát právnymi prostriedkami pripravil o všetko vrátane rodiny, keďže koncentrák prežila len ona, pričom domov sa vrátila pešo. Odmenou jej bolo, že po sedemdesiatich rokoch ju náš štát opäť právnymi prostriedkami pripravil o všetko, čo mala, teda o dcéru.
Nakoniec sa jej podarilo dosiahnuť zmenu opatrovníctva, ktorú získala evanjelická diakonia, kam sa napokon matka aj dcéra presťahovali. Nataša Holinová poukazuje na to, že keby bol úrad v Ružinove príčetný, také zlo sa starej panej nikdy nestane. Najhoršie je, že v iných prípadoch tak aj robí - posiela do domácností pomoc s hygienou, upratovaním aj nákupmi. Tu sa však niekto dozvedel o byte ako ľahkej koristi a všetko bolo inak.
Polepšovňa a obchod s bielym mäsom
Pôvodne som tam šla len napísať článok o obetiach obchodu s bielym mäsom na objednávku istej medzinárodnej organizácie. Do hlavy nám nešla len jedna vec - ak sa niekto stane obeťou obchodu s bielym mäsom, čo je strašná trauma, ako je možné, že za ním mám ísť do polepšovne? Ako vôbec niekto môže myslieť v skratke, že ak dievča predajú na prostitúciu, nepozeráme sa naň ako na obeť, ale ako na štetku, ktorú treba prevychovať? V roku 2002 sa však ešte prakticky nebolo na koho obrátiť, úrad verejného ochrancu práv ešte len vznikal, existovalo iba Stredisko pre ľudské práva, kde sme to dali ako podnet, nič sa však nevyriešilo. Strašné bolo, že sa tam porušovali ešte aj zákony, ktoré boli zlé už samy osebe. Napríklad dnes môžu dať dieťa na samotku na maximálne 24 hodín, vtedy to bolo 72 hodín.
Nataša Holinová sa angažovala aj v prípade blogera, ktorý si povesť postavil na pomoci iným, no narazila na dievčatá, ktoré tvrdili, že ich sexuálne zneužíval. Žiaľ, prípad sa nedotiahol do konca, lebo sa nedalo. Táto dievčina nepila, nebola vyzývavo oblečená, šla k dotyčnému po pomoc so svojím problémom. On si očividne dokáže vyberať také slabé osoby, až do nich vtlčie pocit, že je im akýmsi otcom.
Štát vytrhol malé dieťa z rodiny
Riešili ste aj prípad, kde štát vytrhol malé dieťa z rodiny a dal ho do detského domova, hoci na to nebol žiadny dôvod. To bol až neuveriteľný prípad šlendriánskeho prístupu sociálnej pracovníčky, ktorá súdu navrhla vyňať z rodiny štvorročnú Darinku a postavila to na úplnom nezmysle. Na začiatku bolo nepreukázané podozrenie, že dieťa je zanedbávané. Právne neexistuje, aby sa s takým niečím nakladalo ako s hotovou vecou, kým niekto z odborne spôsobilých úradníkov minimálne nepríde na prešetrovanie veci priamo do rodiny. A dala na súd návrh na vyňatie dieťaťa z rodiny. Súd sa jej, samozrejme, nepýtal, či to aj osobne prešetrovala, zrejme to považoval za automatické. Až pri rozpletaní celého príbehu som zistila, že na začiatku nebolo nič, len obyčajná pavlačová klebeta.
Život v Rakúsku
Odišla zo Slovenska, lebo sa necítila bezpečne. Zblízka som tu sledovala jeden majetkový súdny spor. To, čo by u nás súdy riešili roky, sa v Rakúsku vyriešilo za štyri mesiace od podania. Na Slovensku ešte aj spory o deti, ktoré rýchlo rastú a dospievajú, trvajú nekonečné roky. Poznám prípad, kde sa striedavá starostlivosť pojednávala šesť rokov. Bol to súd, na ktorom už nemohol nik vyhrať, s istotou to však prehrali deti.
tags: #vlado #cierny #nemanzelske #dieta