Život Vlada Černého, brata neslávne známeho Mikuláša Černáka, bol krátky, no intenzívny a plný udalostí. Jeho príbeh je príbehom vzostupu a pádu, násilia a smrti, ktorý sa odohrával na pozadí divokých 90. rokov na Slovensku. Tento článok sa pokúša zrekonštruovať jeho životnú trajektóriu, od kriminálnych začiatkov až po tragickú smrť, a zároveň poukázať na jeho vplyv na slovenskú mafiánsku scénu.
Rané začiatky a kriminálna kariéra
Vladimír Černák sa narodil 12. januára 1971. Podobne ako jeho starší brat Mikuláš, aj on sa zaplietol do kriminálnej činnosti. Spolu začínali a spoločne budovali svoju pozíciu v podsvetí. Hoci bol o päť rokov mladší, niektorí ho považovali za ešte brutálnejšieho a nebezpečnejšieho ako Mikuláša.
Osudná autonehoda
Život Vladimíra Černáka tragicky ukončila autonehoda 24. augusta 1996. K nehode došlo pri obci Bystrá smerom na Tále v Nízkych Tatrách. Vladimír šoféroval svoje luxusné BMW, keď z nezistených príčin vyletel z cesty a narazil do stromu. Spolu s ním v aute zahynul aj Vítko Chládek, narodený 19. apríla 1969. Obaja muži na mieste podľahli zraneniam.
Pamätník pri ceste
Na mieste nehody, pri hlavnej ceste smerom na Tále, stojí okázalý čierny pomník s podobizňou Vladimíra Černáka. Na pomníku je vyrytá fotografia Vladimíra Černáka s dátumom narodenia a meno Vítka Chládeka s dátumom narodenia s nápisom: "Na tomto mieste 24.8.1996 vyhasli dva mladé životy." Pomník sa skladá z dvoch dosiek. Na druhej doske je vytesaná podobizeň Vladimíra Černáka a nápis: "Život i nás si mal rád, teraz tichý je náš dom, tak veľmi nám chýbaš v ňom. Spíš večným snom, tmavý hrob Ti je domovom. Nič viac Ti už nemôžeme dať, len kyticu kvetov na hrob a s láskou spomínať." Pochovaný je v Telgárte.
Kontroverzné príhody a násilná povaha
Bezpečnostný analytik Milan Žitný sa domnieval, že ak by Vladimírov život nebol taký krátky, mohol byť ešte brutálnejším zločincom ako jeho brat Mikuláš. V súvislosti s Vladimírom spomína na príhodu z Bratislavy, kde Vladimír prehral zápas v pretláčaní rukou s Tutim, známou bratislavskou postavou z podsvetia. Tuti sa po výhre začal posmievať stredoslovákom, čo rozzúrilo Mikuláša Černáka, ktorý chcel Tutiho na mieste zabiť. Milan Reichel a Miro Sýkora vtedy Černáka upokojovali, no Černák im vynadal, že Tuti robí bordel a púta na seba pozornosť. Krátko na to bol Tuti aj so svojím bratom zavraždený. Táto udalosť svedčí o výbušnej povahe a násilníckych sklonoch Vladimíra Černáka.
Prečítajte si tiež: Diéta na balkóne a deti
Vražda v Telgárte a likvidácia svedka
Vladimír Černák bol údajne hlavným aktérom bitky, ktorá spustila vraždenie spájané s menom Černák. V roku 1993 sa v pohostinstve Femina v Telgárte k Vladimírovi a Jánovi Handulovi prisadol podnikateľ Milan Schwarzbacher. Po krátkej hádke došlo k bitke a vražde Schwarzbachera. Vladimíra aj s Handulom síce zadržali policajti a obvinili ich z vraždy, ale k ich odsúdeniu nakoniec nedošlo. Mikuláš Černák totiž dal zlikvidovať svedka masakru, krčmára Miroslava Vlčeka, aby tak ochránil svojho brata. Na jeho popravu si najal zabijaka mafie Alojza Házyho a Vlček je do dnešného dňa nezvestný.
Vladimír Černák - mohol byť horší ako jeho brat
Vladimír Černák mal našliapnuté stať sa bosom všetkých bosov skôr ako Mikuláš. Aj keď bol o päť rokov mladší, bol to práve on, kto z bratskej dvojice vraždil. Po tomto skutku gang černákovcov silnel zo dňa na deň a počet ich obetí sa ráta na desiatky. Aj keď Vladimíra Černáka nikdy za žiadnu vraždu neodsúdili, v podsvetí bolo všeobecne známe, že sa neštítil ničoho.
Nataša Holinová: Hlas pre slabších a obete systému
Popri príbehu Vlada Černého je dôležité spomenúť aj prácu Nataše Holinovej, novinárky, ktorá sa dlhodobo venuje prípadom slabších, ktorí doplácajú na nefunkčnosť sociálneho systému na Slovensku. Jej práca je kontrastom k brutalite a bezohľadnosti mafiánskeho prostredia, ktoré reprezentoval Vlado Černý. Nataša Holinová sa narodila v roku 1975 v Bratislave. Vyštudovala slovenčinu a históriu na Pedagogickej fakulte UK, scenáristiku s dramaturgiou na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, má za sebou dva roky práva na Paneurópskej vysokej škole. Pracovala v reklamnej oblasti, dlhé roky sa živí ako prekladateľka kníh z angličtiny do slovenčiny, redaktorka a korektorka, píše stĺpčeky do Denníka N. Za rok 2011 získala Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti.
Prípady, kde štát zlyháva
Nataša Holinová sa zameriava na prípady, kde štát alebo samospráva produkujú obete a píše o tom. Zasahuje v prípadoch, kde štát či samospráva produkujú obete, a píše o tom. Motá sa najmä okolo sociálnych vecí. Nechcem zovšeobecňovať, ale ak veci v tomto štáte fungujú tak, že rôzni nešťastníci musia o pomoc žiadať už aj mňa ako občana, je to dôkaz strašného zlyhávania a odolnosti systému voči tomu, čo je jeho povinnosťou. Na začiatku som si myslela, že ide len o príšerné omyly jednotlivcov, a stačí to len niekde oznámiť, aby sa udiala náprava. Bolo to naivné. Verila som, že inštitúcia nadriadená tej zlyhávajúcej mi dokonca poďakuje, ak ju na chybu upozorním. Je to postavené len na náhode. Napríklad úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sú zväčša také, aký je ich riaditeľ. Ak je neschopný, prenáša sa to na aj na zamestnancov.
Kauza pani Majerovej
Pri riešení jedného prípadu, kde na problém dlhodobo kašľala mestská časť Ružinov, ste povedali, že v tomto štáte už nechcete žiť. Odsťahovali ste sa do Rakúska. Nataša Holinová sa angažovala v kauze pani Majerovej, ťažko postihnutej schizofrenickej a invalidnej dcéry 84-ročnej doktorky farmácie pani Majerovej. Starostlivosť o dcéru prevzala žena z ulice, ktorú navrhol úrad, no táto žena vyhodila starú paniu z dcérinho bytu a zakázala jej sa s ňou stretávať. Na polícii matku odbili, že s tým nemôžu nič robiť, lebo u dcéry nemá trvalé bydlisko. Celkovo je šialené, že úrad vôbec do tejto pozície navrhol niekoho neprevereného, kto len, obrazne povedané, zaklopal na dvere úradu, povedal, že bude dcére pomáhať, a tak získal spôsobilosť na právne úkony, ktoré mohol realizovať za ňu. Z toho, že na otázku, ako bola preverená, som z úradu nikdy v živote nedostala odpoveď. Čo keby šlo o človeka s právoplatným rozsudkom za násilnú trestnú činnosť? Úrad to nezaujímalo, inak by preukázal opak. Hovorkyňa úradu mi tiež opakovane klamala od chvíle, keď zistila, že som oboznámená so spisom, a neskôr prestala komunikovať úplne. Nepomáhalo ani to, že som starostu Pekára dávala do kópie.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Na pojednávanie prišli zástupcovia prokuratúry aj mestskej časti Ružinov, pričom tam tvrdili, že so zmenou opatrovníctva nesúhlasia. Načo potom prokuratúra dávala návrh na súd? A úradníci Ružinova dobre vedeli, ako protiprávne sa správa aktuálna opatrovníčka, a napriek tomu ju obhajovali? Pani Majerová mala tak zle rozdané karty, až som žasla, veď jej dokonca dlho hrozilo, že ani nebude účastníčkou konania. Tento rozsudok dokonca vôbec nedostala. Pani Majerová v detstve prežila holokaust, pred koncom života ju zase ničili neschopné úrady. Videla som tam istú paralelu - v roku 1942 ju náš štát právnymi prostriedkami pripravil o všetko vrátane rodiny, keďže koncentrák prežila len ona, pričom domov sa vrátila pešo. Odmenou jej bolo, že po sedemdesiatich rokoch ju náš štát opäť právnymi prostriedkami pripravil o všetko, čo mala, teda o dcéru.
Nakoniec sa jej podarilo dosiahnuť zmenu opatrovníctva, ktorú získala evanjelická diakonia, kam sa napokon matka aj dcéra presťahovali. Nataša Holinová poukazuje na to, že keby bol úrad v Ružinove príčetný, také zlo sa starej panej nikdy nestane. Najhoršie je, že v iných prípadoch tak aj robí - posiela do domácností pomoc s hygienou, upratovaním aj nákupmi. Tu sa však niekto dozvedel o byte ako ľahkej koristi a všetko bolo inak.
Polepšovňa a obchod s bielym mäsom
Pôvodne som tam šla len napísať článok o obetiach obchodu s bielym mäsom na objednávku istej medzinárodnej organizácie. Do hlavy nám nešla len jedna vec - ak sa niekto stane obeťou obchodu s bielym mäsom, čo je strašná trauma, ako je možné, že za ním mám ísť do polepšovne? Ako vôbec niekto môže myslieť v skratke, že ak dievča predajú na prostitúciu, nepozeráme sa naň ako na obeť, ale ako na štetku, ktorú treba prevychovať? V roku 2002 sa však ešte prakticky nebolo na koho obrátiť, úrad verejného ochrancu práv ešte len vznikal, existovalo iba Stredisko pre ľudské práva, kde sme to dali ako podnet, nič sa však nevyriešilo. Strašné bolo, že sa tam porušovali ešte aj zákony, ktoré boli zlé už samy osebe. Napríklad dnes môžu dať dieťa na samotku na maximálne 24 hodín, vtedy to bolo 72 hodín.
Nataša Holinová sa angažovala aj v prípade blogera, ktorý si povesť postavil na pomoci iným, no narazila na dievčatá, ktoré tvrdili, že ich sexuálne zneužíval. Žiaľ, prípad sa nedotiahol do konca, lebo sa nedalo. Táto dievčina nepila, nebola vyzývavo oblečená, šla k dotyčnému po pomoc so svojím problémom. On si očividne dokáže vyberať také slabé osoby, až do nich vtlčie pocit, že je im akýmsi otcom.
Štát vytrhol malé dieťa z rodiny
Riešili ste aj prípad, kde štát vytrhol malé dieťa z rodiny a dal ho do detského domova, hoci na to nebol žiadny dôvod. To bol až neuveriteľný prípad šlendriánskeho prístupu sociálnej pracovníčky, ktorá súdu navrhla vyňať z rodiny štvorročnú Darinku a postavila to na úplnom nezmysle. Na začiatku bolo nepreukázané podozrenie, že dieťa je zanedbávané. Právne neexistuje, aby sa s takým niečím nakladalo ako s hotovou vecou, kým niekto z odborne spôsobilých úradníkov minimálne nepríde na prešetrovanie veci priamo do rodiny. A dala na súd návrh na vyňatie dieťaťa z rodiny. Súd sa jej, samozrejme, nepýtal, či to aj osobne prešetrovala, zrejme to považoval za automatické. Až pri rozpletaní celého príbehu som zistila, že na začiatku nebolo nič, len obyčajná pavlačová klebeta. Vrcholom bolo, ako psychologičky detského domova dieťaťu vysvetľovali, že maminka si ho bude môcť vziať späť, až si dá do poriadku svoje veci.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Život v Rakúsku
Odišla zo Slovenska, lebo sa necítila bezpečne. Zblízka som tu sledovala jeden majetkový súdny spor. To, čo by u nás súdy riešili roky, sa v Rakúsku vyriešilo za štyri mesiace od podania. Na Slovensku ešte aj spory o deti, ktoré rýchlo rastú a dospievajú, trvajú nekonečné roky. Poznám prípad, kde sa striedavá starostlivosť pojednávala šesť rokov. Bol to súd, na ktorom už nemohol nik vyhrať, s istotou to však prehrali deti. Naučili sa akurát to, že ich práva nikoho v tomto štáte nezaujímajú.