Strach je prirodzená súčasť života, no u detí môže prerásť do úzkosti. Čo robiť, ak sa dieťa bojí len trochu a kedy sa rozhodnúť pre návštevu odborníka?
Čo je strach a úzkosť?
Strach je úplne prirodzená reakcia tela (mozgu) na neznámu a potenciálne nebezpečnú situáciu, predmet alebo osobu. Potlačovať strach v deťoch sa nevypláca. Strach (spojený so zvýšením stresových hormónov a opatrnosťou) máme v genetickej výbave ešte po našich predkoch z obdobia praveku. Prirodzený strach im pomohol prežiť a napríklad skryť sa pred nebezpečným zvieraťom.
Úzkosť je komplexný psychický stav, ktorý sa prejavuje intenzívnymi pocitmi strachu, napätia a obáv. Je úplne normálne, že niekedy pociťujeme úzkosť. Avšak, keď úzkosť prekračuje normálne hranice, stáva sa nadmernou alebo chronickou, môže významne negatívne ovplyvniť kvalitu každodenného života jedinca.
Kedy vyhľadať pomoc?
Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, možno bude lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom a nehľadať odpovede na blogoch alebo fórach pre mamičky. V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať.
Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra.
Prečítajte si tiež: Prehľad o materskej škole
Rodičia za mnou často prídu, keď už ich deti zažívajú stredne ťažké alebo ťažké úzkostné prejavy, pretože to už presahuje ich možnosti, ako aj kapacitu im pomôcť.
Keď sú úzkosti intenzívne, dieťa má panické stavy denne alebo viackrát týždenne, je rozrušené, reaguje neprimerane aj na najmenšie podnety z okolia, snaží sa vyhnúť aktívnemu zapájaniu sa do bežných situácií, z ktorých má strach. Úzkosť však pritom nie je v danej situácii logická, ale je iracionálna.
Deti sa za každú cenu snažia vyhnúť situáciám alebo druhým ľuďom, pretože ich vnímajú ako ohrozenie, aj keď pre ne nie sú skutočným ohrozením. Nám sa to však prirodzene zdá ako obyčajná situácia, ktorá si nevyžaduje takú intenzívnu reakciu. Vtedy je potrebné vyhľadať pomoc odborníka.
Čiže je to o intenzívnych symptómoch ako silné búšenie v hrudi, intenzívne potenie, niektoré deti pri pocite ohrozenia začnú plakať, hnevať sa či byť podráždené. Situáciu treba riešiť, keď im tieto symptómy narúšajú bežné fungovanie, keď nedokážu rozvíjať sociálne skúsenosti primerané svojmu veku a keď sa príliš viažu na rodičov a domáce prostredie. Teda ak dieťa odmieta chodiť na krúžky, na tábory, prespávačky s kamarátmi, do školy napriek tomu, že má dobrý kolektív, dobrú pani učiteľku či trénera.
Príznaky úzkosti u detí
Deti môžu na stres reagovať rôznymi spôsobmi. Niektoré sa stiahnu do seba, stanú sa tichšími a menej komunikujú. Iné môžu byť naopak podráždené, impulzívne alebo agresívne. Ak si všimnete výrazné zmeny v správaní vášho dieťaťa, môže to byť signál, že prežíva stres.
Prečítajte si tiež: Veľký Šariš: Materská škola Štvorlístok
Stres sa často prejavuje aj telesne. Medzi bežné fyzické príznaky patria bolesti hlavy, brucha, problémy so spánkom, únava alebo nechutenstvo. Niektoré deti môžu mať aj zvýšenú citlivosť na hluk či svetlo.
Ak si všimnete, že sa vaše dieťa ťažšie sústredí, zabúda na úlohy alebo sa mu zhoršili známky, môže to byť dôsledok stresu. Niekedy sa stres prejavuje aj odmietaním chodiť do školy alebo sťažnosťami na učiteľov a spolužiakov.
Deti pod stresom môžu mať ťažkosti so zaspávaním, časté nočné mory alebo sa budia unavené. Nedostatok kvalitného spánku môže ďalej zhoršiť ich náladu a schopnosť zvládať stresové situácie.
Stres môže vyvolať nadmerné obavy o školu, rodinu alebo budúcnosť. Dieťa môže prejavovať strach zo separácie od rodičov, neistotu v nových situáciách alebo opakované otázky o tom, či je všetko v poriadku.
Niektoré deti pod stresom vyhľadávajú nadmernú pozornosť a kontakt s rodičmi, zatiaľ čo iné sa môžu stiahnuť do seba a vyhýbať sa kontaktu s kamarátmi.
Prečítajte si tiež: "Malý veľký zázrak" - Funguje to?
Psychické príznaky: strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou.
Telesné príznaky: závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.
Čoho sa deti boja?
Komunikujte s dieťaťom. Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať. V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so psíkom, s ním žiadny problém nemajú, no pre dieťa, ktoré vidí psíka prvý raz v živote u niekoho doma až vo veku dvoch rokov, môže aj čivava predstavovať obrovské nebezpečenstvo.
Strach z hlasných zvukov. Strach zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly (búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb, príliš rýchle položenie).
Strach z oddelenia od matky. Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu.
Strach z cudzích ľudí. Vo veku 6 až 8 mesiacov začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte. Veľa rodičov rieši v tomto období silnú dvojicu: separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka.
Strach z niečoho, čo nevedia ovplyvniť (rozvášnené psy, splachovací záchod, hromy). Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím. Strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel.
Strach z nezvyčajných situácií. Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).
Strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov… Predstavivosť detí je v tomto veku úžasne bohatá. Niekedy majú problém rozoznať rozdiel medzi fantáziou a realitou. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii, vo filme.
Strach z tmy. Temnota v tomto veku pôsobí desivo. Predstavivosť sa rozbieha na plné obrátky a k zvláštnym nočným zvukom alebo tieňom si deti pridávajú vlastné vysvetlenia. Neraz také, ktoré by vydesili aj dospelého. Strach z oddelenia od matky, opatrovateľa. Nastáva obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí. Navyše, uvedomujú si, že ľuďom, ktorých milujú, sa môžu stať zlé veci.
Strach z príšer. Stále „fungujú“ aj duchovia, príšery a čarodejnice, podobne aj strach z tmy. Dôvod? Predstavivosť stále tvrdo pracuje. Strach byť sám doma. Deti v tomto veku sa stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez vás.
Strach z choroby a smrti. „Prvostupniari“ začínajú chápať, že smrť v určitom okamihu postihne každého a že je trvalá. Môžu sa obávať, že sa im alebo vám, prípadne domácim miláčikom, niečo stane.
Strach z odmietnutia rovesníkmi. Prejavuje sa v akomkoľvek veku, ale najväčšie obavy mávajú 10 až 11-ročné deti. Je to príprava na dospievanie. Ak máte dospievajúce ratolesti, okrem iných hormonálnych búrok si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy, pozor však, aby neprerástli do škodlivých pocitov. Toto obdobie je mimoriadne háklivé.
Strach z neúspechu. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne.
Strach zo správ. Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy).
Strach, že niečo zmešká. Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.
Sociálna fóbia
Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi, so vzdialenejšími príbuznými alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním. Vyhľadajte odbornú pomoc. Nemusí vám ako rodičovi byť jasné, z čoho má dieťa extrémny strach, ale pri týchto príznakoch spozornejte a vyhľadajte odborníka.
Ako pomôcť dieťaťu?
Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť. Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti v partií, skúsi to aj to, ktoré sa bojí, len aby sa mu nesmiali alebo aby sa nestal outsiderom.
Určite je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete. Taktiež je však dôležité, aby ste na strach nereagovali prehnane. Prehnanou reakciou a vydesenou tvárou len a len neúmyselne posilníte strach. Pomenujte, čo vidíte, a udalosť vysvetlite. Opakom sú rodičia, ktorí si myslia, že strašiť deti je zábava alebo ich klamstvami utešujú aj vtedy, keď je skutočne problém.
Vytvorte bezpečné prostredie - Podporujte otvorenú komunikáciu a uistite dieťa, že sa na vás môže spoľahnúť. Dodržujte pravidelný režim - Predvídateľnosť a rutina môžu dieťaťu pomôcť cítiť sa bezpečne. Podporte fyzickú aktivitu - Pohyb pomáha znižovať napätie a zlepšuje náladu. Učte ho relaxačné techniky - Dychové cvičenia, meditácia či kreslenie môžu pomôcť dieťaťu upokojiť sa. Obmedzte stresujúce faktory - Ak viete, čo spôsobuje stres, skúste nájsť riešenia na jeho zmiernenie. Podporte kreatívne vyjadrenie - Maľovanie, hudba alebo písanie môžu byť pre dieťa formou spracovania emócií. Doprajte mu dostatok času na odpočinok - Príliš veľa povinností môže dieťa vyčerpávať, preto mu doprajte čas na hru a relax. Buďte vzorom v zvládaní stresu - Deti sa učia pozorovaním, preto je dôležité, aby ste aj vy vedeli zvládať stres konštruktívne.
Je dobré naučiť sa zručnosti reflektívneho rodičovstva, teda uznať tie pocity, ktoré dieťa prežíva, lebo preň sú v danej situácii reálne, a nepopierať, nebagatelizovať či neminimalizovať ich. Zároveň však nezostávame iba pri uznaní jeho strachu, ale cieľom je pomôcť dieťaťu sa prakticky premostiť k tomu, aby bolo schopné s našou pomocou obavu prekonať. Aby si nakoniec aj samo vedelo pomenovať, že symptóm, ktorý prežíva v tele, je v podstate obava vo forme myšlienky, ktorá prichádza zvonka, aby sa jej vedelo brániť a nenechalo sa úzkostnými myšlienkami šikanovať.
Snažíme sa obavu externalizovať - teda nie je to niečo, čo vychádza zvnútra dieťaťa, ale prichádza to zvonka a snaží sa ho do niečoho nútiť alebo, naopak, nabáda ho vyhnúť sa niečomu, čo v skutočnosti doposiaľ malo rado.
Pri úzkostiach je potrebné, aby dieťa čelilo tomu, čoho sa bojí, nesťahovať ho z obávaných vecí. Keď dieťa napríklad nechce ísť do školy, plače, má k tomu veľký odpor, ako ho do školy dostať?
Keby sme dieťa nechávali doma zakaždým, keď cíti bolesť brucha, úzkosť by v tom postupne našla cestu a ešte viac by sa zosilňovala, pričom panika by bola časom intenzívnejšia. Ponechávanie dieťaťa doma tak môže spôsobiť v konečnom dôsledku väčšiu úzkosť a ochromenie.
Keď sa problém s chodením do školy stane chronickým, je dobré, keď sa v spolupráci so školským podporným tímom alebo s dostupnými odborníkmi v škole nastaví konkrétny a dosiahnuteľný postup. Napríklad na začiatku dieťa ide do budovy, zostane tam hodinu, povedzme u školskej psychologičky. Potom ide do triedy na hodinu, dve, na doobedie a neskôr aj na celý deň.
Ako reagovať na nekonečné otázky?
Odpovedanie na nekonečné otázky alebo neustále uisťovanie dieťaťa nazývame akomodácia úzkosti alebo prispôsobovanie sa úzkosti.
Užitočnejšie než odpovedať na otázky je dať situáciu do kontextu. Môže sa to síce na prvý pohľad zdať ignorantské, neodpovedať naliehavým a neústupčivým otázkam dieťaťa, avšak my sa potrebujeme do istej miery naučiť úzkosť ignorovať. Odpovedaním na všetky otázky ju paradoxne posilňujeme.
Úzkostné otázky sa v skutočnosti nedajú zodpovedať, lebo keď sa zodpovie jedna, v poradí je séria ďalších. Uisťovaním ani odpovedaním na otázky reálne nedochádza k vyriešeniu koreňa úzkosti, dokonca ani k upokojeniu dieťaťa.
Riešenie tak nespočíva v zodpovedaní otázok, ale v naučení dieťaťa, aby si vedelo pomenovať samo svoju skutočnú obavu, ktorá sa skrýva za danými otázkami. Najprv sa to väčšinou deje s pomocou terapeuta a rodiča a neskôr to postupne dieťa dokáže identifikovať aj samo. Ďalej od nás potrebuje pomoc v znovunadobudnutí sebaistoty, že si bude vedieť poradiť aj s novými a nečakanými situáciami, lebo na to má vnútorné zdroje a schopnosti. Zároveň potrebuje vedieť, že v prípade potreby sa môže s dôverou obrátiť na dospelých.
Stres zo školy
Stres zo školy je emočná a fyzická reakcia dieťaťa na rôzne požiadavky školského prostredia. Rozpoznanie príznakov stresu zo školy je prvým krokom k efektívnej pomoci.
Keď má dieťa stres zo školy, existuje množstvo účinných techník, ktoré môžete použiť doma. 1. Naučte dieťa techniku „4-4-4“: nádych na 4 sekundy, zadržanie dychu na 4 sekundy a výdych na 4 sekundy. 2. Organizácia je kľúčová pri zvládaní stresu zo školy. 3. Úzkosť zo školy sa často zhoršuje, keď ju dieťa drží v sebe. 4. Mnohé deti majú stres zo školy kvôli strachu z chýb. 5. Keď má dieťa stres zo školy, často sa cíti bezmocne.
Keď má dieťa stres zo školy, rodinné prostredie hrá kľúčovú úlohu pri uzdravovaní.
Najlepšie riešenie úzkosti zo školy je prevencia.
Úzkosť z návratu do školy je prirodzený jav, ktorý by mal bez zásahu ustúpiť do 2-3 týždňov.
Dospievajúci často zažívajú stres zo školy kvôli zvýšeným akademickým požiadavkám, sociálnemu tlaku a hormonálnym zmenám.
Áno, stres zo školy môže vyvolať reálne fyzické príznaky ako bolesti hlavy, brucha, únavę, poruchy spánku a časté choroby.