Úvod
Článok sa zameriava na osobnosť a dielo Dr. Stanislava Jurovského, významného slovenského psychológa a pedagóga. Jurovský sa venoval problematike utvárania osobnosti v kontexte rodiny, školy, sociálneho prostredia, záujmovej a kultúrnej činnosti, povolania a motivácie k práci. Okrem toho sa zameriame na jeho prínos k rozvoju psychológie na Slovensku a jeho vplyv na vysokoškolské štúdium psychológie.
Život a pôsobenie Stanislava Jurovského
Anton Jurovský (PhDr., univerzitný profesor, DrSc.) sa narodil 26. marca 1908 v Uľanke (mestská časť Banskej Bystrice) a zomrel 16. júla 1985 v Bratislave. Štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1932. V rokoch 1929-39 a 1940-47 pôsobil na Psychotechnickom ústave v Bratislave, 1939-59 a 1969-71 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, 1959-63 na Psychologicko-výchovnej klinike v Bratislave, 1964-69 vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave a od roku 1971 v Československom výskumnom ústave práce a sociálnych vecí.
Zameranie a problematika
Jurovský sa zaoberal problematikou utvárania osobnosti v kontexte hlavných sfér ľudského života:
- V rodine (Súlad v rodinnom živote, Martin 1946)
- V školskom a sociálnom prostredí (Dieťa a disciplína, Bratislava 1955)
- V záujmovej a kultúrnej činnosti (Kultúrny vývin mládeže, Bratislava 1963; Mládež a spoločnosť, Bratislava 1974)
- V povolaní a motivácii k práci (Spokojnosť s prácou a jej činitele, Bratislava 1971)
Prínos k rozvoju psychológie na Slovensku
V roku 1935 Jurovský zriadil a do roku 1939 viedol Výchovnú poradňu pre deti. V rokoch 1937-46 organizoval okresné poradne pre voľbu povolania na Slovensku. V roku 1946 založil Psychologický odbor Matice slovenskej v Martine a v rokoch 1946-49 vydával Psychologický sborník Matice slovenskej. Bol zakladajúcim členom Slovenskej psychologickej spoločnosti a jej prvým predsedom (1957-59) a v rokoch 1965-68 predsedom Československej psychologickej spoločnosti.
Vplyv na vysokoškolské štúdium psychológie
Profesor Anton Jurovský, DrSc. bol považovaný za duchovného otca psychológie na Slovensku. Habilitoval sa v roku 1938 prácou „Utváranie osobnosti dieťaťa“ a v roku 1941 sa stal prvým riadnym profesorom psychológie na Slovensku. Pedagogické a organizačné pôsobenie na Filozofickej fakulte doplnil Jurovský významným dielom, ktorým výrazne ovplyvnil prvé roky vysokoškolského štúdia psychológie na Slovensku. Bola to moderná vysokoškolská učebnica všeobecnej psychológie, jej prvé vydanie vyšlo v roku 1942 a hneď zaujalo nielen vysokoškolských študentov, ale aj širšiu odbornú verejnosť. Jeho „Psychológia“ vyšla do konca vojny v troch vydaniach, v roku 1949 vyšla v 4. doplnenom vydaní a bola základnou učebnicou aj v Čechách. Spolu 7 000 výtlačkov bolo v tých časoch na vedeckú knihu neuveriteľné číslo.
Prečítajte si tiež: Objatie uspávanky
Obdobie normalizácie a obmedzovanie psychológie
Po roku 1948 nastal nový režim, ktorý prísne žiadal „vyrovnať sa“ s „buržoáznou“ vedou, čo znamenalo odmietnuť ju a medzi ostatnými disciplínami aj psychológiu budovať na základe marxisticko-leninskej filozofie. Pre vtedajšiu generáciu psychológov nastali zložité časy. Podľa vzoru Sovietskeho zväzu sa zakázali používať psychologické testy a akékoľvek psychometrické metódy. Dôvodom bolo, že tzv. „pedológia a testológia“ sa považovali za „lživedecké“ metódy prevzaté z tzv. „buržoáznej psychológie“. Odstraňovalo a rušilo sa všetko, čo súviselo s aplikovanou psychológiou. Napríklad v roku 1951, po viac ako dvadsaťročnej činnosti, zrušili Psychotechnický ústav. Profesor Jurovský spomínal, že vzniklo priam „ťaženie“ proti psychotechnike, do ktorého sa ochotne zapojili aj tí, ktorí o týchto veciach sotva čo vedeli a nechápali, o čo vlastne ide. Obmedzovalo sa a rušilo aj štúdium psychológie. Na školské roky 1952/53 a 1953/54 Filozofická fakulta nedostala pre štúdium psychológie ani jedno smerné číslo a dva roky nemohla nikoho prijať do prvého ročníka.
Založenie Katedry psychológie
Prvé samostatné psychologické pracovisko na pôde univerzity vzniklo až v roku 1957 pod názvom Psychologický ústav. Jeho prvým riaditeľom bol profesor Jurovský, neskôr profesor Pardel. Samostatná Katedra psychológie vznikla až v roku 1959. Z univerzity museli po zásahu z „vyšších miest“ odísť profesor Čečetka a profesor Jurovský.
Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici
Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici zriadil Okresný národný výbor v Banskej Bystrici 1. marca 1969 s perspektívnym umiestnením múzea v budove, v ktorej žil, pracoval a zomrel spisovateľ Ján Botto, na Lazovnej ulici č. 11. LHM je v súčasnosti začlenené ako organizačný útvar Štátnej vedeckej knižnice. Múzeum sa zameriava na dokumentáciu literárnej a hudobnej kultúry banskobystrického regiónu, ku ktorému sa viažu významné osobnosti slovenskej národnej kultúry a umenia.
Pamätná izba Pavla Tonkoviča v Podkoniciach
Expozícia v priestoroch Obecného úradu Podkonice je venovaná histórii a národopisu obce Podkonice a osobnosti rodáka - folkloristu, dirigenta, pedagóga a skladateľa Pavla Tonkoviča.
Pamätný dom Jozefa Gregora Tajovského v Tajove
Expozícia v malebnej rodnej drevenici spisovateľa je venovaná histórii a významným osobnostiam obce Tajov s dôrazom na literárne kontexty Jozefa Gregora Tajovského a jeho manželky, spisovateľky a prekladateľky Hany Gregorovej.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Žena vo verejnom živote
V poslednom čase sa veľa hovorí o zrovnoprávnení žien. Mnohí si ani dobre neuvedomujú, čo to zrovnoprávnenie má byť. Hnutie po zrovnoprávnení žien s mužmi je už staršieho dáta. Výraznejším sa stalo v druhej polovičke minulého storočia, keď sa ženy - a ešte viac ich mužskí zastanci - začaly dovolávať väčšej voľnosti. Keď si uvedomíme, že v tých časoch bola žena takrečeno priviazaná k domu, že bolo mnoho úzkych a často nesmyselných predpisov, ktoré musela dodržiavať, že nemohla voľne študovať, do zamestnania ísť, ale len čakať, kým ju niekto nepopýta o ruku, vidíme opodstatnenie tohto hnutia. A nie je chyba ani to, že - ako všetko ľudské - aj snaha po zrovnoprávnení má isté nedostatky; veľké nebezpečenstvo celej akcie je v tom, že neberie ohľad na pravé poslanie ženy, ktoré má ako matka v rodine a v ktorom ju nik nemôže nahradiť, ale sa usiluje zapojiť ju do verejného života len ako robotníčku, úradníčku, i poslankyňu. Aby tu mohla dobre obstáť a aby mohla zvládnuť všetky úlohy, ktoré na ňu pripadnú, berie jej deti, zľahčuje jej povinnosti ako vedúcej domácnosti i ako manželky. Tým, pravda, rodina trpí. Keď sa večer pri domácom stole rodina síde a otec a matka sú ustatí a oba majú plné hlavy starostí a záujmov o verejné záležitosti, o svoj úrad, o svoje zamestnanie, láska a teplo rodinné tu nemôžu žiť. Deti - ak nejaké sú -- sú odkázané na seba, lebo otec i mať majú plno iných vecí a záujmov, nie aby sa o ne starali. A o čo je to horšie, keď matka je robotníčka! Musí vykonávať často takú ťažkú robotu, ktorá je pre chlapa. Ako sa potom ešte aj venovať rodine? A môže sa stať, že takáto zamestnaná matka je ešte aj v závodnom výbore, alebo v miestnom národnom výbore a prípadne má aj inú funkciu. Večer alebo popoludní príde z roboty, ale ešte pokoj nemá. Tam je schôdzka, tam manifestácia, tam sa to pripravuje, tam ono, a ona ako verejná činiteľka všade tam musí byť. A deti zatiaľ čakajú nielen na teplé jedlo, ale aj na teplý pohľad a teplé slovo. A ani toho sa nedočkajú. Matka nemá pre ne čas. A mužovi sa môže stať, že mu žena odmietne zaplátať ponožky; ona je vo výbore a má pančuchy štopkať? Pravda, neznamená to, že by žena mala zase len doma sedieť. Naopak. Práve posledné časy ukázaly, že aj vo verejných záležitostiach je často potrebná žena. Že je často potrebná jej láska. Jej jemnosť. Jej súcit. Jej dobré srdce. Jej citlivosť a jej neha. Máme tu napr. otázku výchovy detí. Mužom -- aj dobrým - na tom tak veľmi nezáleží. Im je skoro jedno, kto tie deti vychováva. Ale žena! Ale matka! Tá vie, čo všetko také dieťa potrebuje. Akú láskavosť, akú nežnosť. Aké porozumenie, akú trpezlivosť. A tá vie najlepšie, že to nie je jedno, či sa dieťa vychováva v rodine alebo v nejakom ústave. Vie, že každé dieťa sa musí osve viesť. Že to nie je ako kurence: v jednom kŕdli ich vyrastie aj tridsať. A preto treba, aby žena zasahovala aj do verejných záležitostí. Ide len o to, aby sme pamätali všetci na to, že hlavné pre ženu nie je továreň, nie je pošta, ani iný úrad, ale - rodina. Muž, deti. A tu ju veľa čaká. Veď či je to také ľahké, vychovať z detí poriadnych, statočných ľudí? Pri tom nech žena aj volí! Nech je aj v národnom výbore! Nech aj vedie charitu! Nech aj je poslankyňou! Správne. Ale nech si pamätá, že je to iba jej vedľajšia záležitosť. A že aj tu má plniť svoje poslanie: šíriť lásku a odpúšťanie. Spravodlivosť a vieru. Šľachetnosť a súcit. „Nedovoliť, ako to nedávno vyhlásil sv. Otec, aby rodinný život bol vyvrátený zo svojich základov. Výchova a ochrana detí, česť dievčat a dôstojnosť žien sú problémy, ktoré má riešiť vláda. Ženy, ktoré sú na problémoch zainteresované, musia spolupracovať, a tak dosiahnu dobré výsledky. Teda, nech sa ženy zúčastnia na našom verejnom, áno, i politickom živote. Ale nech to nie je len pre samotné politikárčenie. Zeny aj tu majú povinnosti. Mnoho totiž dokážu, na čo by muži nestačili. Pravidlom nech je: žena ide aj do verejného života len preto, aby si pomohla v živote rodinnom a aby zásady, ktoré tu rozsieva, rozsiala aj v živote verejnom. Vstup do verejného života a verejnej činnosti nemá byť nikdy pre ženu útekom zo života rodinného. Lebo to je raz darmo, žena je len vtedy ženou, keď je manželkou a matkou. A manželkou a matkou môže byť len v rodine.
Cieľ
To teda každý uzná: inak sa z tejto plytčiny, na ktorú sme nabehli pre svoje veľké spoliehanie sa na ľudskú všemohúcnosť, nedostaneme, iba keď skloníme hlavy, priznáme si, že sami o sebe veľa toho nedokážeme a keď sa úplne obrátime do svojho vnútra a preorientujeme sa na výstavbu života duchovného v sebe. O tento hmotný život nám už tak nemôže ísť. Veľa sme si o ňom mysleli, príliš sme mu dôverovali a nakoniec sme zbadali, že bol veľmi dobrý na to, aby nás dostal do závozu. Keď prišlo dostaf sa odtiaľ von, sme s ním na konci. Teraz však, na to môžeme dať svoj krk, nám nepomôže na novú cestu sa len dostať. Prežívame duchovný prelom, ktorý nepozná kompromisy. Máme iba dve možnosti. A toto, priatelia, neplatí len o nás ako o jednotlivcoch. To sme si už povedali. Ak dnešný človek chce niečo vykonať, musí sa venovať svojmu duchovnému životu. Oplne to isté však, čo o jednotlivcovi, platí aj o ľudských spoločnostiach, či je to už Sdruženie katolíckej mládeže, ktoré rozpustili, alebo je to národ štát, alebo skupina národov. A to je náš cieľ. Nie je to ľahká vec. Ako ie totiž človek pohodlný a ťažko sa zrieka svojich návykov, najmä keď sú príjemné a pohodlné, také isté sú aj ľudské spoločnosti. A je to o to horšie, že ked sa už raz niektorý človek podoberie na to, stať sa lepším a má silnú vôľu, dokáže to. Aj keď je takáto situácia, a aj keď to tak silne zvádza k beznádejnosti, nemôžeme predsa ruky založiť. Toto si totiž musíme všetci jasne uvedomiť: kým nebude celý verejný život presiaknutý Kristom, nebudeme mať pokoja na svete. A priatelia, neumývajme si ruky! Všetci do jedného máme vinu na tom, že sme dnes ešte tak ďaleko od tohto ideálu. Máme zimu a s ňou dlhé večery, keď je tak príjemne sedieť pri kachličkách, počúvať vonku fujavicu a rozmýšľať o príjemných veciach. Keď nás raz tak nadíde taká chvíľa, nože nemyslime na rozprávky, čo nám pred rokmi rozprávala stará matka, ale si uvedomme, akú veľkú, priamo strašnú zodpovednosť máme všetci za náš spoločný verejný život. Keď o tom trochu porozmýšľame, iste nám nebude okolo srdca tak príjemne, ako keby sme si spomínali na rozprávky detských rokov. Ale vešat hlavy, smútiť a beznádejne sa tváriť, to nemusíme ani tak. Máme pravdu za sebou a nad sebou Boha. Lebo naozaj pekných a pokojných čias nedožijeme sa inak, len ak do nášho života príde Kristus, a to do života súkromného práve tak ako verejného, do života nášho národa práve tak, ako do života všetkých slovanských národov a do života národov celého sveta.
Hudobné umenie
Antonín Dvořák
Cigánske melódie patria bezpochyby k vrcholom skladateľovej piesňovej tvorby. Dvořák v nich dosiahol oveľa presvedčivejšie prepojenie vokálnej zložky a klavírneho sprievodu ako vo svojich predchádzajúcich piesňových cykloch a úspešne sa vyrovnal s deklamačnou stránkou zhudobnenia textu. Básne sú vybrané a zoradené podľa zákona kontrastu, strieda sa v nich pestrá paleta nálad a vytvárajú vyvážený koncertný cyklus. Každá pieseň je koncipovaná tak, aby jej výraz čo najlepšie charakterizoval textovú predlohu. Z hľadiska melodiky a harmónie sa Dvořák nijako nesnaží napodobňovať špecificky cigánsky folklór, štylizácia piesní skôr nadväzuje na všeobecne ľudové rysy textovej predlohy. Cyklus Cypřiše v zachovanom rukopise obsahuje osemnásť piesní. Dvořák z tejto kolekcie dôkladne prepracoval osem skladbičiek, z ktorých po čase vznikli Piesne milostné op. 83. Vo všetkých piesňach novovzniknutého cyklu je zachovaný pôvodný hudobný obsah a aj konštrukcia melodic- kých línií. Na niektorých miestach, kde skladateľ pôvodne uplatňoval väčší dôraz, v tomto výbere redukuje ostrý zvuk a zamieňa ho uchu príjemnejšími harmonickými vzťahmi. Zjednodušuje a zjemňuje takisto aj klavírny sprievod, aby väčšmi prispôsobil hudobnú stránku textovej. Slová piesní totiž pochádzajú z nežnej romantickej básnickej zbierky Gustava Pflegera-Moravského. Celkový charakter Dvořákových Piesní milostných je harmonickejší, melodickejší a spevavejší, než pôvodný cyklus Cypřiše. Trojlístok Dvořákových piesňových cyklov doplnia Moravské dvojzpěvy op. 32. Skladateľ ich začal komponovať na popud pražského veľkoobchodníka a mecenáša Jána Neffa, v ktorého rodine pôsobil ako učiteľ hry na klavíri. Neff a jeho žena Mária boli veľkými hudobnými nadšencami a z času na čas prevádzkovali malé domáce koncerty, na ktorých spievali dvojhlasné piesne. Dvořák sa spomínaných produkcií zúčastňoval v úlohe sprevádzajúceho klaviristu. Jedného dňa Neff skladateľovi navrhol, aby pre obsadenie dva hlasy a klavír upravil niektoré moravské ľudové piesne z preslávenej zbierky Františka Sušila “Moravské národní písně s nápěvy do textů vřaděnými”. Dvořák najprv súhlasil, ale potom sa rozhodol, že namiesto úprav už existujúcich nápevov použije iba texty týchto piesní, ktoré zhudobní úplne nanovo. Vznikol tak prvý cyklus Moravských dvojspevov, jeden z najoriginálnejších prejavov Dvořákovej hudobnej fantázie.
Baroque Goes Jazz Trio
Baroque Goes Jazz Trio je autorský projekt flautistky Lenky Molčányiovej, ktorá sa rovnako virtuózne pohybuje na poli starej hudby a jazzu. Už počas štúdia zobcovej flauty a jazzového saxofónu na zahraničných školách rada miešala tieto dva štýly, keďže ich spája najmä umenie improvizácie. V triu s vynikajúcimi multižánrovými hudobníkmi - huslistom Jánom Kružliakom ml. a klaviristom Milošom Bihárym - sa predstavili prvý krát v r. 2020 na koncerte v rámci festivalu Viva Musica! s vlastnými aranžmánmi skladieb barokových a jazzových autorov ako Johann Sebastian Bach, Henry Purcell, G.Ph. Telemann, Claude Bolling, či Oscar Peterson. Repertoár tria zahŕňajú aj originálne podoby diel, ktoré v tomto nástrojovom obsadení nadobúdajú iný charakter a súčasťou sú taktiež autorské kompozície Lenky Molčányiovej inšpirované oboma žánrami.
Milan Paľa a Katarína Paľová
Milan Paľa je jednou z najvýraznejších postáv dnešnej hudobnej scény. Už počas štúdia na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici, neskôr Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni a na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne získal na európskych súťažiach rad ocenení i medzinárodnú pozornosť. Zásadný vplyv na formovanie jeho hudobného prejavu mala spolupráca so skladateľmi. Tá vyústila k vzniku množstva skladieb „šitých na mieru“ mladého huslistu. Milan Paľa rovnako majstrovsky ovláda aj hru na viole a v súčasnosti je vyhľadávaným interpretom pre uvádzanie nových diel pre oba nástroje. V oblasti interpretácie novej hudby sa predstavil na viacerých prestížnych pódiách (ISCM World New Music Days, „Enfant terrible sólových huslí“, ako bol raz Milan Paľa v rozhovore nazvaný, je autorom viacerých unikátnych projektov CD nahrávok (Violin solo 1 - 5, Slovak Violin Concertos, Cantūs Moraviae). Katarína Paľová študovala na Konzervatóriu v Žiline v odboroch hra na klavír a dirigovanie. V rokoch 2013 - 2018 študovala hru na klavír na Janáčkově akademii múzických umění v Brne. V súčasnosti je doktorandkou na VŠMU v Bratislave. Vandewalle, Jonathana Powella a i. Bola členkou študentského ansámblu pre súčasnú hudbu Veni Academy (M. Lejava), s ktorým účinkovala na festivaloch ISCM World New Music Days 2013, Melos Étos. Paľová sa zameriava najmä na hudbu 20. a 21.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Koncert M. Paľa a K. Paľová
Koncert v prevedení dvojice M. Paľa a K. Paľová poslucháčov oboznámi s komornou tvorbou velikána českej hudby 19. a 20. storočia, s tvorbou pre husle a klavír moravského skladateľa Leoša Janáčka. Práve Janáček je považovaný za zakladateľa moravskej skladateľskej školy. Bol skladateľom, teoretikom, pedagógom a zberateľom ľudových piesní. Výskum na vidieku a ľudová hudba boli pre Janáčka dôležitým inšpiračným zdrojom v jeho kompozičnej tvorbe. Janáček bol len o trinásť rokov mladší od Dvořáka, mohli by sme predpokladať, že sa kompozične priklonil k trendu romantizmu, no opak bol pravdou. Romanca vznikla ešte počas Janáčkových štúdií na Lipskom konzervatóriu (1879). Zachovala sa ako jediná zo sedemčasťovej zbierky. Janáček ju písal pod vplyvom mladíckej lásky k Zdenke Schulzovej. „Sonátu houslovou napsal jsem v počátku války 1914, když jsme Rusy čekali už na Moravě.“ Je to jediná zachovaná Sonáta pre husle a klavír z jeho tvorby. Dielo nesie nepopierateľne rozpoznateľný originálny jazyk autora s rytmickými „sčasovkami“ (krátkymi a často ostinátnymi hudobnými motívmi) a melodikou opierajúcou sa o „nápěvky mluvy“ (prirodzenú intonáciu ľudskej reči). Po mnohých zásadných revíziách bola Sonáta publikovaná až v roku 1922. Premiéra sa konala 24. apríla 1922 na koncerte Mladej moravskej hudby v Brne v podaní huslistu Františka Kudláčka a klaviristu Jaroslava Kvapila. Podnetom k vzniku Rozprávky pre violončelo a klavír (1910, rev. 1923) bola Rozprávka o cárovi Berendejovi, epická báseň Vasilija Žukovského.
Kristína Smetanová
Kristína Smetanová študovala hru na klavíri na ZUŠ v Stupave a ZUŠ Hálková v Bratislave. Už v detstve prejavovala záujem aj o kompozíciu a pri prvých pokusoch písania vlastných skladieb ju sprevádzali významní slovenskí hudobní skladatelia, ako Víťazoslav Kubička a Ilja Zeljenka. V rokoch 2008-2014 študovala na Konzervatóriu v Bratislave klavír a kompozíciu. Absolventskou prácou z kompozície bola Symfónia začarovných bytostí. V roku 2019 bola prijatá na doktorantské štúdium na VŠMU so zameraním na klavírnu tvorbu Les Six. Počas svojich štúdii získala niekoľko cien ako napríklad 1.miesto na medzinárodnej súťaži v Taliansku Citta di Barletta, cena Grand Prix (absolútny víťaz) na medzinárodnej súťaži vo Viedni The 21st. Century Art, alebo 1. miesto na Yamaha Scholarship Award. Ako sólistka sa predstavila po boku orchestra Capella Istropolitana, Košickej filharmónie, či orchestra VŠMU. Sólový recitál odohrala v rámci festivalu VIVA Musica a Piano Days, vystúpila aj na festivale Konvergencie 2022. V komornej hudbe sa realizuje najmä v klavírnom zoskupení Devanas Duo spolu s Júliou Stahl Novosedlíkovou. V roku 2021 vydali svoje debutové CD so súčasnou tvorbou pre 4-ručný klavír. Mimo klasickej hudby pôsobí ako speváčka a klávesáčka v zoskupení Chick2Chick trio, pre ktoré napísala aj niekoľko piesní.
Parížska šestka
Umenie v hlavnom meste Francúzska bolo zásadnou tepnou, okolo ktorej pulzoval spoločenský i kultúrny život Paríža. Schádzajúce sa skupinky intelektuálov a umelcov postupne formovali nové umelecké smery (kubizmus, surrealizmus, impresionizmus), ktoré nás významne ovplyvňujú i v súčasnosti. Šestica mladých skladateľov v zložení Georges Auric, Louis Durey, Arthur Honegger, Darius Milhaud, Francis Poulenc a Germaine Tailleferre chcela pod vplyvom myšlienok Jeana Cocteaua priniesť do hudby niečo nové. Kritik Henri Collet zoskupenie označil ako Les Six, na Slovensku o nich hovoríme ako o Parížskej šestke - skupine skladateľov, ktorá nechcela nadviazať na wagnerianizmus ani uberať sa cestou atonality a dodekafónie Druhej viedenskej školy (Schoenberg, Berg, Webern). Chceli tvoriť hudbu francúzsku, plnú jej klasicistickej dilikátnosti, s prvkami jazzu, folklóru, kaviarenskej a cirkusovej atmosféry, hudbu, ktorou Paríž reálne žil. George Auric písal opery, balety, ale i filmovú hudbu, dokonca bol niekoľko rokov aj riaditeľom Parížskej opery. Sonatine ukazuje spôsob narábania so zaužívanými klasickými štruktúrami, do ktorých prenikajú prvky súčasnosti - ako môžeme počuť v pomalej kvázi kaviarenskej druhej časti Sonatiny. Nocturnes Francisa Poulenca sa na koncertných pódiách nevyskytujú často. Osem noktúrn sa zvykne hrať po častiach, málokedy zaznejú ak celok, sám Poulenc im dal podtitul Pour servir de Coda an Cycle. V kontraste k romantizujúcim Chopinovým a Faurého nokturnám sú tie Poulencove hudobnými obrazmi nočných scén privátnych a verejných stretnutí v meste. Deux Etudes op. 29 patria medzi skoršie diela Louisa Dureya. Na záver koncertu zaznie kompozícia Le Tombeau de Couperin, ktorú napísal učiteľ predchádzajúcich skladateľov - Maurice Ravel.
VENI Ensemble
VENI Ensemble je od začiatku svojej existencie (1987) istým spôsobom viac platformou, na ktorej sa zo symbiózy „radikálnych“ skladateľov a „osvietených“ hráčov rodia zaujímavé hudobné koncepty a projekty (za 35 rokov existencie sa v ňom vystriedalo viac ako 250 domácich aj zahraničných umelcov), než „klasickým“ ansámblom s „pevnou hierarchiou“ a „deľbou práce“ medzi tými, čo „len komponujú“ a tými, čo „len hrajú“. A teda aj programy, ktoré súbor prezentuje majú veľmi rôznorodé zameranie a podobu, tak čo sa týka veľkosti aj charakteru obsadenia, ako aj hudby, ktorú sprostredkúvajú (v ideálnom prípade) zvedavému a otvorenému poslucháčovi. Aj tento rok VENI ensemble prezentuje (čo do obsadenia) dva typy koncertov: „malé“ a „veľké“. Do Nitry prichádza s jedným zo svojich „malých“ programov v štvorčlennom obsadení.
#