Slovenský televízny trh je dynamické prostredie, kde o diváka bojujú rôzne programy a televízne stanice. Sledovanosť jednotlivých relácií a filmov sa neustále mení a ovplyvňuje programové stratégie televízií. Príspevok sa zameriava na analýzu sledovanosti filmu Ukradli mi dieťa v kontexte ďalších programov vysielaných v slovenskej televízii.
Sledovanosť a divácka preferencia
Viac divákov pritiahlo k obrazovkám podvečerné vysielanie. Premiéra pokračovania úspešnej folklórnej šou Zem spieva na Jednotke v sobotu 13. januára prilákala k obrazovkám 454 tisíc divákov nad 12 rokov. Jednotka si pripísala v tejto cieľovej skupine sledovanosť 9,7 percenta a podiel 20,2 percenta. Film Ukradli mi dieťa na Markíze si pripísal o 0,5 percentuálneho bodu viac, dosiahol rating 10,2 percenta a podiel 21,4 percenta. V komerčnej cieľovej skupine divákov 12-54 rokov dosiahla Zem spieva sledovanosť 5,5 percenta divákov a Jednotka dosiahla trhový podiel 14,2 percenta.
Konkurencia na televíznom trhu
Pokračovanie novinky JOJ - Veľký balík - skončilo v piatok 12. januára takisto na nízkom ratingu 4,7 percenta a podiele necelých 13 percent. Diváci uprednostnili Babovřesky 3, ktoré Markíza vysielala v hlavnom vysielacom čase. Novinkou Markízy bol Detektív Dušo. Seriál odštartoval vo štvrtok 11. januára, no napriek silnej kampani dosiahla úvodná časť sledovanosť len 6,5 percenta a trhový podiel 18,5 percenta. Iná situácia je v podvečernom vysielaní, ktoré dosahuje na Markíze vysokú sledovanosť.
V nedeľu u divákov bodovala repríza Susedov. Skončila ako najsledovanejší nespravodajský program dňa, pozrelo si ju až 9 percent divákov pri podiele 25,2 percenta (pondelková premiéra mala rating 16,3 percenta a podiel takmer 40 percent). Sledovanosť reprízy Susedov prekonala aj sledovanosť hlavného večerného vysielania, kde si najviac divákov pozrelo Momentum na JOJ (8,6 %), nasledoval Jack Reacher na Markíze (6,2 %) a trojkou bol Sváko Ragan 2 na Jednotke.
O čom je film Ukradli mi dieťa
Sedemročná Jocelyn Shaker je za záhadných okolností unesená z hotelovej izby z letoviska v dažďovom pralese v Kolumbii. Jej matka, Američanka Caitlin a bohatý kolumbijský nevlastný otec Javier sa ju snažia v spolupráci s miestnou políciou bezmocne nájsť. Keď sa objaví krv na Javierovej košeli a tiež na Jocelyninej posteli, stane sa z bohatého Kolumbijčana hlavný podozrivý. Javier aj Caitlin sú presvedčení o tom, že polícia sa chytila na nesprávnu stopu a len strácajú čas, ktorý môže byť v tejto situácii mimoriadne dôležitý. Caitlin preto začne vlastné vyšetrovanie. Zistí, že jej rodina sa ocitla uprostred niečoho oveľa väčšieho, ako len obyčajného únosu.
Prečítajte si tiež: Podnikatelia a krádeže
Príbehy o únosoch a hľadaní pravdy
Motív únosu dieťaťa a zúfalého hľadania pravdy rodičmi je častým námetom filmov a seriálov, pretože divákov oslovuje silnými emóciami a napätím. Príkladom je aj film Ukradli mi dieťa, kde matka na vlastnú päsť pátra po unesenej dcére a odhaľuje nebezpečné tajomstvá.
Ďalšie zaujímavé programy
Televízie ponúkajú širokú škálu programov pre rôzne cieľové skupiny. Medzi zaujímavé tituly patria:
- Spoločnosť: Film o revolučnej hre, ktorá umožňuje manipulovať so skutočnými ľuďmi.
- Prvá svetová vojna: Filmová adaptácia knihy o hrôzach vojny a jej dopade na vojakov.
- Kráľ Šalamúna: Dobrodružný film o hľadaní legendárneho zlata.
- Peter Pan: Príbeh o nebojácnom chlapcovi a jeho priateľoch zo Zeme Nezeme.
- Záchranári: Napínavé príbehy záchranárov v Československej televízii.
Karol Noskovič: Svedectvo o politickom útlaku
Karol Noskovič sa narodil 8. marca 1933 v malokarpatskej obci Viničné. Mladý Karol nesúhlasil s nastupujúcou kolektivizáciou, bol svedkom nespravodlivého náboženského prenasledovania a tiež poburujúceho mocenského vzťahu straníckych a obecných úradov voči jeho rodine, preto spolu s mladými priateľmi z dediny napísal v apríli 1951 leták s protištátnym obsahom. Odsudzoval v ňom komunistickú ideológiu aj to, že mnohí Slováci skončili pre svoje vierovyznanie v pracovných táboroch a väzniciach. Okrem letákov plánovala ich skupina, ktorú nazvali Mladé Slovensko, aj vysielanie kritických správ prostredníctvom vysielačky. Prišli však do kontaktu so spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Bezpečnostné orgány ho zadržali vo štvrtok 13. septembra 1951 na ceste domov z Bratislavy a previezli ho do vyšetrovacej väzby. Na základe vykonštruovanej zápisnice bol Karol Noskovič obvinený z velezrady a Štátny súd v Bratislave ho 22. apríla 1952 odsúdil na šesť rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a prepadnutie celého majetku.
Prešiel viacerými väznicami počnúc Ilavou cez Jáchymov, Příbram či Leopoldov. Po odpykaní časti trestu Karola na matkinu žiadosť a vzhľadom na to, že bol uväznený aj jeho otec, prepustili domov. Vzápätí absolvoval vojenskú službu bez zbrane v pomocno-technickom prápore (PTP) v Ostrave. Od novembra 2004 do februára 2008 predsedal Konfederácii politických väzňov Slovenska a od marca 2008 do svojej smrti bol jej podpredsedom. V septembri 2008 mu prezident SR na návrh Ústavu pamäti národa udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ľudské práva. Zomrel 6. septembra 2011.
Spomienky Karola Noskoviča na prenasledovanie
„Začalo tu byť nejaké zlo po tom štyridsiatom ôsmom roku, po tom slávnom Februári, no a nám sa to nepáčilo. Zišli sme sa tu takí veriaci chlapci a mali sme námietky proti tomu, čo sa vtedy začalo. Nikdy sme nechceli proti tomu bojovať nejakým násilím, ale naozaj predovšetkým tými letáčikmi, pretože aj v divadle, v každej hre je väčšinou boj dobra a zla, a nakoniec to dobro víťazí. A keď sme to u nás prvý raz tlačili, povedal som: ,Chlapci, pozor si dávajte, nikomu nič nehovorte, pretože by sme zrejme zle dopadli, počuli ste o ďalších ľuďoch, ktorí boli pozatváraní."
Prečítajte si tiež: Krádeže bicyklov v Prešove
„Agent Holič sa dostal medzi nás takým spôsobom, že došiel do našej krčmy a pochválil sa, že je z nejakej veľkej bratislavskej skupiny. Naletel na to jeden z našich chlapcov, dali mu tam vypiť, no čo osemnásťročný chlapčisko potreboval, dal si dve poldeci a začal. Začal mu všetko hovoriť, lebo mu uveril. To bola najväčšia chyba, že mu uveril, a tak sme boli vlastne potom už stále sledovaní. Po čase sa Holič na nás opäť nakontaktoval prostredníctvom kamaráta, ktorý došiel ku mne sem na tento dvor a povedal mi: ,Druhú septembrovú nedeľu budú dožinkové slávnosti a tam potrebujeme letáky alebo aspoň nejaké plagáty.‘ To bol potom vlastne jediný podklad k tomu, aby nás obvinili z protištátnej činnosti a nazvali to velezradou."
„Posadili ma na stoličku, zaviazali ma na stoličke takto, aby som sa nehýbal, na druhú stoličku mi položili nohy a začali ma mlátiť po nohách, ďalší po tvári. Bolo ich zo päť a striedali sa, keď sa unavili a mlátili ma. Ja som krvácal, celý som bol krvavý, stále krv tiekla, oni chceli počuť, pravda, že dnes som mal ísť na skúšku našej protištátnej organizácie, kde by sme boli chystali ďalšie letáky, prípadne ďalšie články do nejakého nášho vysielania, ktoré sa nám nikdy nepodarilo. Kričali: ,Skapeš, skapeš, skapeš!‘ Ja som čakal, že ma možno odstrelia. Prisám zemi, že to bolo… Myslel som si: ,Tak, v živote som nič zlého neurobil.‘ Ako veriaci človek som si myslel, že je to v poriadku, tak čo už… Nemôžem nič."
„Ja tieto chodby vidím prvýkrát v živote, predtým som ich nikdy nevidel, pretože som mal vždy, keď nie zelené okuliare, keď ich nemali dosť, tak nám zaviazali uterák na oči a takto nás vodili po tých chodbách a po tých schodoch do vyšetrovacích miestností."
„Celú noc nám svietilo svetlo na cele a nemohli sme vlastne poriadne zaspať. Nakoniec, čože na tej cele vtedy bolo? Bola len holá podlaha a v jednej deke sme boli zmotaní, takže nás to všetko tlačilo. Ten spánok bol taký, že naozaj ma mohli kedykoľvek ľahko zobudiť a potiahnuť znovu na vyšetrovanie. Tam mi zas aj nocou začali hovoriť, že mojich rodičov vyvezú alebo vyviezli už na Sibír, a že sa už s nimi nikdy nestretnem. Celé to bolo veľké bezprávie a celá zápisnica bola vlastne vykonštruovaná. Zo všetkých výpovedí bolo použité len to, čo bolo v náš neprospech. Ale potom som už bol zúfalý. Stodesať dní som bol na samotke. Sám, sám, sám. Ja som bol zvyknutý na kolektív, na partiu, na kamarátov, na priateľov, na rodičov a tuto sám… Nakoniec som si myslel, že predsa len pri tom súde pravda vyjde na povrch. V podstate potom, keďže ma odsúdili na šesť rokov, som bol spokojný s tým, že predsa len žijem. To je prvá vec. Žijem. Tie strachy z toho, že vás obesia, alebo vám zoberú život, prestali… Že žijem, a že snáď to prežijem aj pri tých prácach, kam pôjdem, tam pôjdem. To som ešte nevedel, že ako je a čo je v Jáchymove, čo ma tam čaká."
„Naozaj najviac zo všetkých Vianoc spomínam na tieto Vianoce, pretože mi došiel balík a boli tam také makovníky. Povedal som si: ,Tak toto druhý nepiekol, len moja mama.“ Takže, nastalo také uvoľnenie, to bolo ešte pred súdom. Že predsa aj tí moji rodičia musia byť doma a nie sú nikde na Sibíri. Dokonca k večeri sme mali vianočku a zrazu sa v ten večer ozval hlas z diaľky, Tichá noc, svätá noc. Tam zrejme boli ženy, ktoré boli zamestnané v práčovni a spievali túto Tichú noc, svätú noc."
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
„Celý súd bol vlastne len fraškou, pretože nás naozaj obviňovali z toho, akoby sme boli najväčší nepriatelia, najväčší zločinci, a vraj aj iniciátori tretej svetovej vojny."
„Asi po dvoch mesiacoch, po troch, nás naložili do dvoch autobusov a išli sme celou našou vtedajšou republikou až do Jáchymova, kde vtedy nasadzovali po nemeckých zajatcoch politických väzňov, aby dolovali uránovú rudu pre nášho sovietskeho brata. Mrazy v Jáchymove boli medzi 20 - 30 stupňami, tieto Krušné hory sú veľmi chladné. A predstavte si, že my sme fárali mokrí. V nedeľu vám tam spustili vyhrávať Na podzim, když kvetou jiřiny a za hudby do toho hlásili: ,Tesaři a zedníci, nástup na nedělní směnu, opakuji…‘ Oni si mysleli, že z nás sa už potom nikto do civilu nevráti, že my tam pokapeme."
Hlad vs. „Hladní sme boli stále, to je samozrejmé. A tak som išiel do kuchyne, či by sa tam niečo nenašlo, alebo či by nám nemohli podať aspoň kúsok chleba. Bol tam jeden Slovák, právnik, chudák, až tak bol zrejme vyhladovaný, že už nemal ani ľudskú dôstojnosť, pretože tam prehadzoval kosti, ktoré už červíky nadvihovali. A aj s tými červíkmi oblizoval tieto kosti.