Komplex menejcennosti je stav, ktorý postihuje nemalú časť populácie. Približne tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti, pričom u niektorých jedincov sa tento stav objavuje už v detstve. Ak sa ho človek nezbaví v detstve, pretrváva až do dospelosti a môže spôsobiť množstvo problémov a neúspechov v rôznych oblastiach života. Tento článok sa zameriava na komplex menejcennosti, jeho príčiny, prejavy a možnosti riešenia, s osobitným dôrazom na vplyv rodičov a výchovy na vznik a prekonávanie tohto komplexu.
Čo je komplex menejcennosti?
Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou a obavami. Postihnutý človek je presvedčený, že nie je schopný vyrovnať sa svojim vrstovníkom, spolužiakom alebo spolupracovníkom. Považuje ostatných za schopnejších, krajších a úspešnejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám.
Prejavy komplexu menejcennosti v detstve a dospelosti
V detstve sa komplex menejcennosti môže prejavovať plačom, zatrpknutosťou a tvrdohlavosťou. Dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale zároveň sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná a že ho nebudú uznávať ako seberovného. Preto sa radšej stráni kamarátov, hoci po ich spoločnosti túži, zo strachu, že sa mu budú vysmievať alebo sa s ním nebudú hrať.
V dospelosti sa komplex menejcennosti prejavuje na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti. Na pracovisku sa jedinec domnieva, že nie je schopný dosiahnuť to, čo jeho spolupracovníci, a podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, a preto každú kritiku, aj konštruktívnu, pokladá za osobný útok proti svojej osobe. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa a usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností. V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča a podlizuje, preto ním spolupracovníci pohŕdajú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý a bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a láske.
Telesné postihnutie a duševná menejcennosť ako faktory vzniku komplexu
Výskumy ukazujú, že komplex menejcennosti sa objavuje takmer u všetkých telesne postihnutých jedincov, ktorí si svoj telesný nedostatok uvedomujú a vo svoj neprospech sa porovnávajú so zdravými ľuďmi. Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť. Aj v týchto prípadoch existuje úsilie o prekonanie tohto stavu, avšak neúspech pri jeho prekonávaní nemá také následky ako v prípade duševne normálnych ľudí.
Prečítajte si tiež: Cisársky rez a hypertenzia
Príčiny vzniku komplexu menejcennosti
Komplex menejcennosti má rôzne príčiny, ktoré môžu byť biologické, psychologické alebo sociálne.
Biologické faktory
Niekedy sa tento cit objavuje ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas tehotenstva, pri pôrode alebo prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckom a dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgu alebo mozgových blán, čierny kašeľ, infekčná žltačka, ťažký zápal pľúc s vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.
Vplyv rodiny a výchovy
Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, ponižujú, deštruktívne karhajú, podceňujú, zhadzujú alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvaľujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie alebo šikovnejšie. Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom veľmi škodlivo pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv o sebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa.
Veľmi podobne to môže dopadnúť, ak mu budú rodičia nahovárať, že je síce schopný a kvalitný, ale svet je taký nepríjemný a predurčený k záhube, že proste nemá šancu. Teda nie ako v prípade „netlač sa, kam nepatríš“, ale „patríš tam, a práve preto ťa tam nepustia“.
Negatívne presvedčenia a programy
V tomto prípade bolo dieťa od ranného detstva vystavené smoliarskej tragédii. Stále zdôrazňovaná smola sa začne obrazne povedané lepiť na päty. Podsúvame myšlienky plné zábran a výsledok tomu potom zodpovedá. Do svojho budúceho života si následne odnáša celkom úhľadný balík rád a múdrostí typu: „Netlač sa, kam nepatríš!“, „Nech robíš, čo robíš, vždy s tebou vybabrem“ alebo „Malý človek je vždy len bitý“. Životný program pozostávajúci z tohto scenára ho buď prevalcuje do pocitu menejcennosti, alebo zašliapne niekde v kúte. Už vopred ako by bol predurčený k porážkam a neúspechom.
Prečítajte si tiež: Životný štýl pre zdravé srdce
Sociálne faktory
Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru.
Ako pomôcť dieťaťu prekonať komplex menejcennosti?
Vychovávateľ (rodič i učiteľ) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podľa toho s ním zaobchádzať. Nijaký vychovávateľ by nemal zverené dieťa ponižovať, zosmiešňovať, nespravodlivo trestať, ale mal by sa usilovať pochvalou, uznávaním a taktným zaobchádzaním pred školským kolektívom vrátiť mu sebadôveru, najcennejšiu vlastnosť, ktorú treba v každom dieťati vypestovať a ktorú dieťa má mať.
Pedagogické postupy v škole
V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako na iných, a aby práve v tom nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávateľ postihnutému dieťaťu veľmi pomôže.
Úloha rodičov a rodiny
Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Múdri rodičia by mali defekt dieťaťa včas zbadať a dieťaťu správnym prístupom čím prv pomôcť. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože následky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov.
Adlerovská psychológia a dodávanie odvahy
Prehľadne a kvalitne pracuje s pojmom pocit menejcennosti predovšetkým individuálna psychológia. Jej zakladateľom je Freudov žiak, a následne aj kritik Alfréd Adler (1870 - 1937). Adler formovaný skúsenosťami z prvej tretiny dvadsiateho storočia, ktoré rozhodne neboli veľmi pokojné, si o ľuďoch nerobil veľké ilúzie. Hovoril: „Cieľom je prevaha, moc, prekonanie druhého“. Pokiaľ človek má v tomto smere dosť odvahy a zrelosti, kráča po ceste sebazdokonaľovania. Nabádal, ak človeku niečo vadí, nesmie to svojím správaním podporovať. Pokiaľ túži hoci len v hĺbke svojej duše po tom, aby ho ľudia mali radi, nebude sa správať tak, aby z neho mali v najlepšom prípade strach. Zmeniť už raz vytvorené, zabehané vzorce správania nie je ľahké, a tak zostáva snáď najpodstatnejší „adlerovský“ krok: dodať odvahu!
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca ovuláciou pre ženy.
Vplyv moderných technológií a reklamy
Dnešné deti vyrastajú vo svete, kde je reklama prítomná na každom kroku - od televíznych rozprávok cez sociálne siete až po hračky v regáloch. Marketingové stratégie sú stále sofistikovanejšie a presnejšie zacielené na deti, ktoré nerozpoznajú, kedy ide o reklamu a kedy o reálnu potrebu. Ak je výrobok v tvare zvieratka, s trblietkami alebo obľúbenou postavičkou, dieťa ho zbadá skôr než hocičo iné. Ak dieťa v reklame „potrebuje” doplnok, nové topánky, špeciálnu fľašu alebo „rutinu”, dieťa pred obrazovkou rýchlo získa pocit, že to potrebuje tiež. Niektoré kampane deti prezentujú ako „malých dospelých” s pleťou, ktorú treba riešiť, s potrebou výkonu, sústredenia či relaxácie. Rodičia sú preto jeho najdôležitejším filtrom, ochranou a hlasom rozumu v prostredí, ktoré čoraz častejšie hovorí jazykom tlaku, porovnávania a „vylepšovania”.
Čas strávený pri obrazovkách a rozvoj pozornosti
Veľa rodičov v snahe o maximalizovanie rozvoja schopností dieťaťa a o efektívne využívanie času, ponúka svojim deťom vo voľných chvíľach tablet, či mobilný telefón. Štúdie však ukazujú, že deti, ktoré sa hrajú hry, sa stávajú rýchlejšími a šikovnejšími len v daných hrách. Ďalšie štúdie nám tiež prinášajú závery, ktoré hovoria, že deti, ktoré sú častejšie v kontakte s obrazovkami majú slabšiu pozornosť, koncentráciu a pamäť.
Pozornosť dieťaťa sa vyvíja postupne. Najskôr sa dieťa dokáže sústrediť len veľmi krátko. Zaujmú ho hlavne predmety, ktoré sa hýbu, svetielkujú, či vydávajú zvuk. Neskôr sa pozornosť predlžuje a dieťa nepotrebuje tak silné podnety, aby sa dokázalo sústrediť. Neskôr sa už dieťa dokáže pokojne a samostatne hrať. Väčšina hier a aplikácií má podobu rýchlo sa meniacich, vybuchujúcich a svetielkujúcich podnetov. Tieto podnety intenzívne pôsobia na pozornosť dieťaťa, a vedú ho vo vývine pozornosti skôr smerom späť.
Ako ustrážiť „screen time“?
- Buďte dobrým vzorom: Rodičia, ktorí trávia veľa času pri obrazovkách budú mať deti, ktoré trávia veľa času pri „displejoch“. Preto čítajte knihy, venujte sa športu, trávte viac času vonku, stanovte si limit pre vlastné používanie elektroniky.
- Stanovte si pravidlá: Spolu s dieťaťom si určite, ktoré stránky, hry a filmy môže dieťa pozerať. Nedovoľte dieťaťu používať sociálne siete dovtedy, kým nie je pripravené zvládnuť zodpovednosť, ktorá z toho plynie.
- Zapojte sa do aktivít dieťaťa: Naučte sa hrať hry, ktoré dieťa bavia. Sledujte novinky na stránkach, ktoré navštevuje. Objavujte internet spolu.
- Vyhraďte si čas bez „displejov“: Určite si chvíle, kedy bude všetka elektronika vypnutá. Či už to budú určité časti dňa (žiadny telefón a televízor počas jedenia), alebo určité dni v týždni.
- Sledujte aktivitu dieťaťa: Využite rodičovský zámok. Porozprávajte sa o možnosti zdieľania hesla k sociálnym sieťam dieťaťa s Vami.
- Detská izba bez obrazoviek: Eliminujte možnosť využívania elektroniky mimo Vášho dohľadu. Zaveďte pravidlo žiadneho používania tabletov, videohier či telefónov v detskej izbe dieťaťa.
- Limitujte čas strávený pred obrazovkou: Americká spoločnosť pediatrov (American Academy of Pediatrics) odporúča nasledujúce limity:
- U detí mladších ako 18 mesiacov využívať médiá len na komunikáciu s blízkymi prostredníctvom videohovorov.
- U detí vo veku 18 až 24 mesiacov vyberať len kvalitné aplikácie a používať ich na spoločné učenie dieťaťa s rodičom. Dieťa by médiá nemalo používať samé.
- U detí od 2 rokov obmedzte „screen time“ na maximálne 1 hodinu denne. Snažte sa tento čas tráviť v spoločnej aktivite s dieťaťom, čo najviac, ako je to možné.
- U detí starších ako 6 rokov si stanovte konzistentné limity v závislosti od potreby vzdelávania sa prostredníctvom elektroniky. Uistite sa, že čas trávený pred obrazovkou negatívne neovplyvňuje spánok, fyzickú aktivitu či správanie dieťaťa.
- Spravte z času stráveného pred obrazovkou privilégium, nie právo: Vyhnite sa odmenám vo forme extra času stráveného pri počítači či tablete. Držte sa vopred stanovených limitov. Namiesto toho ponúknite inú odmenu na posilnenie žiaduceho správania.
Ako rozvíjať pozornosť dieťaťa?
- Trávte so svojimi deťmi čo najviac času: Využite každú chvíľu na to, aby ste im venovali svoju pozornosť.
- Nechajte deti šantiť: Dovoľte im vybehať sa v parku, či vyskákať sa na ihrisku.
- Pokúste sa deti neprerušovať: Akceptujte záujem dieťaťa. Neprerušujte ho ak sa práve sústredí na čítanie knihy, či stavanie veže. V rozhovoroch neskáčte z témy na tému.
- Ukážte dieťaťu pokojnú pozornosť: Prispôsobte okolie dieťaťa tak, aby sa cítilo uvoľnene. Eliminujte prvky, ktoré by Vás i dieťa mohli rozptyľovať.
- Sústreďte sa až do konca: Pomôžte mu ostať sústredené a na konci ho adekvátne odmeňte.
Nástup do školy a rola rodičov
Školská psychologička a špeciálna pedagogička Mgr. et Mgr. Katarína Dobrovodská radí deťom vysvetliť pri nástupe do školy najmä praktické zmeny. Kde nájdu toaletu, že sa nebudú stále iba hrať, či to, že v škole bude zvoniť.
Ako pripraviť prváčika na školu?
Prázdniny tiež môžeme venovať výberu školskej tašky a pomôcok. Dôležité ale je, aby túto zmenu rodičia neprežívali viac ako deti. Mali by sa na to spolu s nimi tešiť. Je to veľký medzník v živote dieťaťa, ale to bol aj nástup do škôlky. Dobré je tiež prejsť si modelové situácie, ktoré môžu nastať. Odporúčam všetko podať cez príbehy. Hľadajte knihy s tematikou detí v škole, videá, rozprávky. A hovorte o tom. Pomôžte dieťaťu sa v novom prostredí zorientovať. Napríklad ho pripraviť na to, čo robiť, keď bude chcieť ísť na záchod. Škola je možno väčšia ako bola škôlka, je potrebné, aby sa vedelo orientovať. Keď sa nevie zorientovať, koho sa má spýtať, nehanbiť sa… Ďalej už ostáva len veriť učiteľom, škole, dieťaťu a sebe samému.
Problémy s dochádzkou a sklamanie zo známok
Ak dieťa do školy nechce chodiť, je najdôležitejšie zabezpečiť zvýšený dohľad, aby sa dieťatku nič nestalo. Vždy treba zistiť príčinu, čo je za tým. Či sa to dialo aj v škôlke, či je to separačná záležitosť alebo iný problém. Možno sa mu niekto posmieval, lebo za tie tri mesiace sa toho veľa stane. Niekedy rodič môže chodiť s dieťaťom na vyučovanie. Odlúčenie trénujeme postupne. Taktiež smerujeme rodiča k terapeutovi alebo k spolupráci s centrom pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.
Ak je dieťa sklamané, že nedostalo jednotku ako spolužiak, rodič by mal dieťa vždy podporiť.
Kríza detskej psychiatrie
Hlavnou príčinou krízy detskej psychiatrie je dlhodobé podceňovanie tohto odboru. Mnohí ľudia sa domnievajú, že nárast množstva psychických ťažkostí u dospelých a detí je priamoúmerný vzrastajúcej pozornosti, akú psychickému zdraviu venujeme. Niektorí vidia problém v príliš liberálnej výchove a nedostatočných hraniciach, ďalší v nadmernom používaní informačných technológií, vo vplyve sociálnych sietí.
Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité. Ak niekto kritizuje nejaké izolované správanie niekoho druhého, a to aj s dobrým úmyslom, druhá strana to berie ako kritiku svojho spôsobu života. Vtedy sa ľudia voči tomu zvyknú obrniť.
Rodič sa potrebuje spoliehať na svoju intuíciu, potrebuje si veci vyskúšať. Pokiaľ je výchova v rodine láskyplná a konzistentná a dieťa dostáva spôsob výchovy, aký chcete, prevažnú väčšinu času, dokáže sa vyrovnať aj s vecami, ktoré nie sú úplne tak, ako by sme to robili my sami. Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela - aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali. To, keď má dieťa s najbližšími osobami vytvorenú vzťahovú väzbu - vzťah plný dôvery, v ktorom sa cíti bezpečne. Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby.
Mnohí dospelí si nepamätajú veci, ktoré sa stali medzi druhým až štvrtým rokom života, voláme to detská amnézia. Dieťa si možno nebude pamätať, či vôbec malo oslavu svojich druhých narodenín, ale jeho telo si akoby bude pamätať, či v ranom veku vyrastalo v bezpečí alebo nie. Ak ste vyrastali v prostredí, ktoré nebolo bezpečné a nebolo predvídateľné a trebárs tam bolo násilie, v dospelosti môžete mať automatické reakcie na situácie, o ktorých ani neviete, odkiaľ prišli. Ide napríklad o situácie, ktoré väčšina ľudí vyhodnotí ako neutrálne, ale vy ich vnímate ako hrozbu. Terapeut vám môže dať silný nástroj - spoločne môžete skúsiť pomenovať svoj neurčitý pocit, ktorý riadi váš život, no vy neviete prečo. A potom postupne ten pocit nad vami stratí kontrolu alebo tomu aspoň budete trochu viac rozumieť.
Dieťatko má prirodzený inštinkt, že ak ho tesne po pôrode priložíme na telo mamy, postupne sa „vyšplhá“ hore, prvýkrát sa prisaje, s čím je spojený systém automatických správaní. Pre mamu aj dieťa to má veľmi priaznivé dôsledky. Spustí to kaskádu hormónov, vďaka ktorým má matka napríklad väčšiu šancu, že bude úspešne dojčiť alebo že bude citlivá na signály dieťaťa. Na druhej strane, zamilovanie sa rodiča do dieťaťa nie je niečo, čo musí prebehnúť hodinu po pôrode. Podľa rôznych výskumov pre viac ako polovicu párov trvá proces zamilovania sa do dieťaťa dni, týždne aj mesiace a je to úplne v poriadku. Dôležité je, aby rodičia nerezignovali, ak sa to nepodarí hneď po narodení. Vieme, že benefity pripútania sa k dieťaťu sú mnohé - na biochemickej úrovni to závisí od hormónu oxytocínu, ktorý nám rodičom veľmi uľahčuje život. Napríklad nám pomáha lepšie spoznať signály dieťaťa. Dokonca ak mama, ktorá má vyššiu hladinu oxytocínu, počuje plač dieťaťa, na rozdiel od nerodiča v nej plač nevyvoláva paniku, ale empatiu.
Mnoho žien nedojčí z rôznych objektívnych príčin, no mnohé z nich majú výčitky, možno aj pod vplyvom okolia či staršej generácie. Tlak okolia môže často žene narobiť oveľa väčšie problémy ako objektívna situácia. Ak to však nejde, stále sa dajú využiť rôzne spôsoby, ako byť s dieťaťom bližšie aj pri kŕmení z fľašky.
Mnohí rodičia si pripravia pre novorodenca postieľku, no mnohí ju nikdy nevyužijú. Deti spia v rôznych kultúrach rôzne a drvivá väčšina z nich má zdravý spánok. Razíme tézu, že pokiaľ má dieťa bezpečný priestor na spanie, je vyspaté a čulé, má spať tak, aby bolo spokojné ono aj rodina.
Jeden z prvých zvukov, ktoré dieťa vydá, a zo začiatku jeden z mála jeho komunikačných nástrojov je plač. Mnohé výskumy však ukázali, že predpoklad, že ak nebudeme venovať pozornosť plaču dieťaťa, odnaučí sa to, nie je správny. To hlavné, čo má rodič robiť, je citlivo reagovať na signály dieťaťa, a v začiatkoch je jedným z hlavných signálov plač. Rodič sa postupne naučí rozoznávať, o aký plač ide. Plač vždy vyjadruje nejakú potrebu a na začiatku treba brať vážne úplne každý, kým sa rodič nenaučí, čo ten-ktorý vyjadruje. Citlivým reagovaním dieťaťu naozaj pomáham. Neznamená to však, že musím od narodenia až do konca puberty všetkému vyhovieť.
Ukázalo sa, že pokiaľ zo sirotinca neboli deti odobrané dostatočne včas, v neskoršom živote mali veľmi vážne problémy s emocionalitou, pamäťou, pozornosťou či učením sa. To nám poukazuje na fakt, že dieťaťu vyslovene škodí, ak naň nereagujeme. Nestačí ho nakŕmiť a prebaliť, ale treba reagovať na jeho signály. Naučia sa bezmocnosti - že svoje prostredie nedokážu nijako kontrolovať, je nepredvídateľné a nemá zmysel volať o pomoc. To, že neplačú, však neznamená, že im je dobre.
Na druhej strane nemáme žiadne dôkazy, že vyplakaním sa dieťa naozaj naučí samo sa upokojiť. Samoupokojenie vyžaduje schopnosti, ktoré ešte nemá, tie sa vyvíjajú pomerne dlhý čas v prvom roku života a aj neskôr. A vyvíjajú sa skôr tým, že je dieťa v bezpečnom prostredí.
Každé dieťa má iný temperament, teda vrodené základy jeho neskoršej povahy. Niektoré deti jednoducho viac plačú, to však neznamená, že by sme to mali brať osobne, že nám dieťa chce robiť zle alebo nás manipuluje. Je to prirodzená variabilita medzi ľuďmi. Deti plačú, lebo je to ich komunikačný nástroj. Ak naňho budeme citlivo reagovať a snažiť sa prísť na to, čo je jeho potreba, nebude plačlivé navždy.
Stále sa rozprávame o dieťati do roka života. Takéto dieťa nevie manipulovať. Naozaj to dokáže až vtedy, keď má približne štyri roky. Tiež sa hovorieva, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. To je tiež mýtus, veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali, no čím je staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Nevieme ho však rozmaznať tým, že mu venujeme pozornosť. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď sa ho pýtame, čo chce, ale potom ani nepočúvame, čo povedalo. Keď všetko robíme zaňho.
Komplexy z detstva
Komplexy z detstva majú vplyv na naše správanie, postoje a emócie. Môžu nevedome ovplyvňovať to, ako v určitých situáciách reagujeme. Medzi najznámejšie patria Oidipov a Elektrin komplex, ktoré popísal Sigmund Freud. Oidipov komplex sa týka príťažlivosti k rodičovi rovnakého pohlavia a rivality k rodičovi opačného pohlavia, Elektrin komplex sa týka príťažlivosti k rovnakému pohlaviu rodiča.
Negatívne zážitky v ranom veku môžu viesť k nízkemu sebavedomiu, pocitu menejcennosti a izolácii.
Vplyv komplexov z detstva na výchovu detí
Komplexy z detstva môžu viesť k nedôvere a prenášaniu nezrealizovaných túžob a snov na deti. Rodičia môžu príliš kontrolovať svoje deti a byť neempatickí voči ich potrebám.
Ako sa vysporiadať s komplexmi z detstva?
Komplexy z detstva nie sú vašim osudom. Dokážete s nimi pracovať a prekonať ich. Ak si uvedomujete, že vás komplexy z detstva naozaj ovplyvňujú, mali by ste vyhľadať pomoc odborníka, ktorý vám pomôže naučiť sa s nimi efektívne zaobchádzať.
Dôležité je, aby ste sa prijali takých, akí ste. Nekritizujte sa a snažte sa svoje deti pochváliť aj keď sa niečo nepodarí. Ukážte im, že ich podporujete v každej situácií. Rešpektujte ich jedinečnosť a tempo vývoja a prejavujte im lásku.
Ak ste rodič, je dôležité, aby ste sa zamysleli nad svojimi vlastnými komplexmi a preskúmali vašu situáciu. Psychológ vám môže pomôcť vaše komplexy spracovať a efektívne ovládať.
Úzkosť rodičov pri výchove detí
Výchova detí je jednou z najnáročnejších úloh, ktorým v živote čelíme. Pre mnohých rodičov však túto úlohu ešte zhoršuje úzkosť, ktorá môže ovplyvniť spôsob, akým vnímajú a reagujú na situácie s deťmi. Úzkosť, či už je to obava o bezpečnosť svojich detí, strach z náhlej straty alebo jednoducho obavy o ich budúcnosť, je častým spoločníkom mnohých rodičov.
Hlavným rozdielom vo výchove detí medzi rodičmi, ktorí majú úzkosť, a tými, ktorí ju nemajú, je prístup k riziku. Keď sme úzkostní, často sa zacyklíme v katastrofických myšlienkach a predpokladáme to najhoršie. Následne sa potom môžeme snažiť odstrániť všetko riziko zo života našich detí.
Mnohí rodičia sa stretávajú s úzkosťou v rôznych situáciách počas výchovy svojich detí. Zdrojmi úzkosti môžu byť finančné ťažkosti, nedostatok podpory zo strany okolia alebo tlak na to byť dokonalými rodičmi. Niekedy sa stane, že naše deti začnú internalizovať našu úzkosť a začnú vyvíjať svoju vlastnú. Môžu si myslieť, že ich to chráni.
Pre rodičov, ktorí sa cítia ovplyvnení úzkosťou pri výchove svojich detí, je dôležité si uvedomiť a pomenovať svoje pocity. Ak si pocity a myšlienky, ktoré sa v tom momente objavia pomenujeme ako úzkosť, ľahšie sa nám s nimi bude pracovať. Je dôležité vidieť veci z rôznych perspektív a snažiť sa prijať bežné, všedné momenty počas dňa. Ak máme odvahu, môžeme pracovať na tom, aby sme sa vystavili veciam, ktoré nás desia.