Slušné správanie je základným kameňom pre úspešnú budúcnosť detí. Od útleho veku je dôležité vštepovať im hodnoty ako rešpekt, ohľaduplnosť a dodržiavanie pravidiel. Vhodné správanie nielenže uľahčuje deťom začlenenie do spoločnosti, ale aj im pomáha budovať zdravé a harmonické medziľudské vzťahy. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na to, ako naučiť dieťa správať sa pekne, s dôrazom na praktické tipy a stratégie, ktoré môžu rodičia aplikovať v každodennom živote.
Dôležitosť slušného správania u detí
Slušné správanie detí je dôležitým základom pre ich budúcnosť. Už od útleho veku je kľúčové učiť deti, ako komunikovať s rešpektom, dodržiavať pravidlá a byť ohľaduplné voči ostatným. Vhodné správanie pomáha deťom nadväzovať zdravé medziľudské vzťahy a lepšie sa začleniť do spoločnosti. So základmi slušného správania možno začať už v batolivom veku. Hoci dieťa ešte nerozumie významu slov, rozumie tónu a napodobňuje správanie dospelých.
Modelovanie správania: Rodič ako vzor
Deti napodobňujú dospelých
Najdôležitejší je vzor správania - deti sa učia napodobňovaním. Keď sa budete pred svojimi deťmi správať slušne k ostatným, začnú si vaše činy všímať a dokonca ich aj zrkadliť. Deti týmto základom slušného správania netreba nijak špeciálne vyučovať. Čím viac dobrých skutkov ukážete svojim deťom, tým viac si ich všimnú a začnú vás napodobňovať.
Buďte dobrým priateľom
Ukážte svojim deťom, ako sa správa skutočný priateľ. Pri rozhovoroch nadviažte očný kontakt, pýtajte sa doplňujúce otázky a skutočne počúvajte. Toto je jeden zo spôsobov, ako prejaviť rešpekt druhým. Ak s vami niekto hovorí, odložte telefón alebo a pozorne počúvajte.
Užívajte si život
Ak chcete ísť svojim deťom dobrým príkladom buďte zanietení pre zaujímavý život. Naučte sa novú zručnosť. Ukážte druhým láskavosť. Začnite nový projekt. Prekonajte strach. Vyjdite mimo svoju komfortnú zónu. Urobte každý deň niečo vzrušujúce. Doprajte si príjemný oddych.
Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o rodičovskom príspevku
Priznajte si svoju chybu
Nikto nie je dokonalý. Ak konáte spôsobom, ktorý je v rozpore s tým, ako by ste chceli, aby sa správali vaše deti, priznajte si chybu. Ak deťom skočíte do reči, ospravedlňte sa a nechajte ich pokračovať. Nezabudnite, že aj vaše deti sú ľudia.
Ukážte odvahu
Pravidelne vystúpte mimo svoju komfortnú zónu a postavte sa svojmu strachu. Vaše deti sa budú učiť z vášho pozitívneho prístupu.
Rozvíjajte a vzdelávajte sa
Vždy sa nejakým spôsobom zdokonaľujte, zlepšujte svoje znalosti, návyky, zručnosti či vašu fyzickú kondíciu. Ukazujte, že vždy sa môžeme naučiť viac, dozvedieť niečo nové, a občas kvôli tomu prehodnotiť aj svoje názory.
Nehovorte o sebe negatívne veci
Nebuďte rodičmi, ktorí o sebe hovoria veľa negatívnych vecí, napríklad „Som príliš nevzdelaný na to, aby som bol úspešný“, „Na to som príliš netrpezlivý“. Nedovoľte, aby deti prevzali takýto negatívny pohľad na seba.
Požiadajte o pomoc, ak ju potrebujete
Všetci občas potrebujeme pomoc.
Prečítajte si tiež: Výchova a Život
Praktické prejavy slušnosti v každodennom živote
Podržte niekomu dvere
Podržanie dverí tomu, kto je pár krokov za vami, môže vašim deťom pomôcť naučiť sa byť slušný k ostatným takýmto jednoduchým a základným gestom.
Uvoľnite miesto
Ak napríklad ponúknete v obchode staršiemu človeku nech ide v rade pred vás, učíte svoje dieťa nesebeckosti. Skúste to povedať dostatočne nahlas - „poďte pred nás, my sa neponáhľame“ - aby ste sa uistili, že vaše dieťa túto situáciu zaregistruje. Podobne môžete uvoľniť miesto v MHD staršiemu človeku, tehotnej alebo niekomu hendikepovanému.
Darujte veci tým, ktorí to potrebujú
Nájdite si príležitosť darovať veci tým, ktorí to potrebujú. Začnite s vašimi vlastnými vecami, aby ste deťom ukázali, že je v poriadku vzdať sa svojich vecí pre dobro niekoho iného.
Vyjadrite niekomu úprimný kompliment
Pochváľte niekomu nový účes alebo nový kabát. Naučíte tak svoje deti, aby si všímali ostatných. Vysvetlite im, že okrem toho, že takýto kompliment poteší každého, dávate tým najavo aj svoj záujem o danú osobu.
Učenie prostredníctvom hier a rozprávok
Na hravé učenie slušného správania môžu poslúžiť Kartičky - Slušné a neslušné správanie od skooys.sk. Pomáhajú knihy a rozprávky pri učení slušnosti? Áno, sú výbornou pomôckou. Knihy o emóciách, správaní a pravidlách (napr.
Prečítajte si tiež: Ako pekne žiť a vychovávať
Reakcia na nevhodné správanie
Ak sa dieťa správa nevhodne, nereagujte hneď trestom. Vysvetlite mu, prečo jeho správanie nie je vhodné a aké môže mať následky. Najskôr zistite, čo je príčinou. Je dieťa unavené, hladné, v strese? Často sú neslušné výbuchy signálom inej potreby. Po upokojení situácie sa k nej vráťte a preberte, čo sa stalo. Najdôležitejšie je dieťa neponižovať, nekritizovať a neironizovať pred ostatnými. Ak zabudne na slušnosť, pripomeňte mu to nenásilne a v súkromí. Učte ho rozlišovať, čo je vhodné v rôznych situáciách. Mám dieťa opravovať pred ostatnými? Radšej v súkromí. Mám dieťa za neslušnosť trestať? Namiesto trestov skúste dôsledky - napr.
Pochvala ako motivácia pre dobré správanie
Chváľte správanie, ktoré chcete vidieť. Pochváľte svoje deti, keď sa dobre správajú. To ich uistí, že si to všímate, je to pre vás dôležité a že vám na nich záleží. Deti tiež častejšie opakujú správanie, za ktoré dostávajú pochvalu. Taktiež buďte konkrétni pri pochvale a rozpoznajte ich silné stránky. Napríklad: „Veľmi pekne sa ti podarilo upratať svoje hračky do políc" namiesto „Pekne si upratala izbu“.
Presmerovanie nežiaduceho správania
Pokúste sa presmerovať nežiaduce správanie. Ak si začnete všímať „spúšťače“ (napr. hlad alebo únava) alebo skoré príznaky nežiaduceho správania, je dôležité zastaviť takéto správanie skôr, ako začne. Keď začnú byť nepokojné, môžete ich rozptýliť inou činnosťou. Vy ste odborník na svoje deti. Identifikácia akýchkoľvek spúšťačov, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť nežiaduceho správania, pomôže časom zabrániť rozvoju tohto správania.
Konzistentnosť a rutina
Držte sa rutiny. Snažte sa udržiavať konzistentný denný režim, aby deti vedeli, čo môžu očakávať. Rutiny im pomáhajú cítiť sa bezpečnejšie a môžu pomôcť zlepšiť frekvenciu požadovaného správania. Vytvorte pre nich plán, denný režim, ktorý zahŕňa vstávanie, zdriemnutie, jedlo, hru, čítanie a čas strávený s rovesníkmi a rodinou.
Prostredie pre dobré správanie
Vytvorte prostredie pre dobré správanie. Prostredie, v ktorom deti vyrastajú, môže tiež ovplyvniť a formovať ich správanie. Všetky deti sú jedinečné a budú reagovať odlišne. Ak tieto nápady vyskúšate a dáte im dostatok času na prejavenie svojich efektov, mali by vám z dlhodobého hľadiska pomôcť lepšie zvládať správanie detí. Nevzdávajte sa, ak sa veci hneď nezlepšia. Bude chvíľu trvať, kým sa prispôsobíte svojmu novému prístupu, preto sa snažte byť trpezliví a pozitívni. Ak budete pokračovať, obaja by ste mali vidieť zlepšenie.
Ako pomôcť deťom pri zvládaní emócií
Zvládanie emócií u detí je pre rodičov často výzvou, najmä počas obdobia vzdoru. Ako reagovať, keď dieťa nechce odísť z ihriska, ignoruje vaše volanie, bije, hryzie alebo kričí pre „malichernosti“? Tento článok prináša praktické tipy, ako pomocou hier, empatie a rituálov predchádzať konfliktom a naučiť deti zvládať svoje pocity. Pochopením detského sveta a jeho potrieb môžete urobiť z každodenných situácií pokojnejšie a radostnejšie chvíle.
Nechce odísť z ihriska
Dieťa žije prítomnosťou: „Tu a teraz“. Oznam „Ideme domov,“ značí určitý plán do budúcnosti, ktorý si dieťa bude schopné predstaviť až okolo 2 až 2.5 roka. Darmo dieťaťu v takto malom veku povieme: „Neplač, vyspinkáš sa a prídeme poobede znova.“ Pojmom ako: „poobede“, „pozdejšie“, „zajtra“, „dnes“, „o chvíľu“, dieťa ešte nerozumie. V prvom rade myslime na to, že deti nemajú rady presuny. Obliecť sa a ísť von a cesta ako dieťa dostať domov, vie byť poriadne náročná a zdĺhavá. Avšak vieme, že dieťa sa rado hrá a rado počíta. „Už musíme ísť. Trikrát sa šmykneme na šmýkačke a dvakrát prejdeme tunelom, dobre? Dokážeš do toľko napočítať? Odchodu môže napomôcť i možnosť dať dieťaťu na výber. Dieťa tak staviame do pozície aktéra (ono má situáciu pod kontrolou a ono rozhoduje): Rodič: „Už musíme o chvíľu ísť. Chceš sa 3x šmyknúť na šmýkačke alebo skákať na trampolíne, kým napočítame do 10?“ Dieťa: „ 3x sa šmyknúť.“ Rodič: „Dobre, 3x šmyknúť. Budeš počítať ty alebo ja?“ Buďme hraví a zapojme fantáziu: Rodič: „Je čas ísť. Môžeme sa zahrať, kto bude prvý pri aute alebo pôjdeme k autu cúvaním?“ Dieťa: „Kto bude prvý pri aute.“ Rodič: „Pripraviť sa, pozor, štart!“
Nepočúva, keď naňho voláme
„Viki, večera…“ (…o chvíľu na to.) „Viki!“ (…o 5 minút podráždeným tónom…) „Viktorka k stolu!“ Poznáte to? Akoby nás dieťa ignorovalo. Počuť slovný rozkaz, je však zložitejšie, ako sa môže zdať. Najskôr dieťa musí rozkaz alebo oznam počuť. A keďže dieťa žije prítomnosťou, je často pohltené svojou prácou. My dospelí detskú hru neberieme ako robotu, avšak práve hravá činnosť je pre dieťa zdroj učenia a vytvárania neurónových sietí. Následne si tento oznam/rozkaz musí zapamätať, kým ho nevykoná. V poslednom rade musí vidieť súvislosť medzi slovom a konaním. A tu je podstatný rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom. Kým u dievčat sa oblasť spracovania jazyka vyvíja skôr a skôr nadväzuje spojenie s motorickou oblasťou, mozog chlapcov ešte nie je prepojený, aby mohol tak rýchlo spracovať oznam a prepojiť ho s mobilizáciou daného zámeru. Kvôli rozdielu vo vývine mozgu, dievčatá rýchlejšie reagujú na slovné požiadavky. Chlapcom však môžeme pomôcť očným a fyzickým kontaktom (pri oslovení mu položíme ruku na plece, poprípade sa zohneme na jeho úroveň, aby nás začal vnímať). So staršími deťmi sa môžeme dohodnúť, aby nám na oznam jednoslovne odpovedali: „Počujem.“
Bije, hryzie, ťahá za vlasy…
Pri takomto správaní je dôležité uvedomiť si, že malé dieťa robí všetko pokusným spôsobom. Vo väčšine prípadov dieťa nemá v úmysle ubližovať a neuvedomuje si dobre súvislosť medzi svojím konaním a bolesťou druhého. Ono totiž dokáže vnímať veci z iného uhla pohľadu až okolo 5 roku života. To je rok, kedy sa dieťa začína správať empaticky a dokáže sa vcítiť do pocitov druhých a pochopiť ich bolesť. Správanie ako bitie a hryzenie sa vyskytuje i vtedy, keď deťom niekto prekáža v ich činnosti. Napríklad, keď chce dieťa vyliezť na šmýkačku a je pred ním iné dieťa. Keď chce vedierko, ale má ho niekto iný. Najčastejšie sa to objavuje u detí, ktoré ešte nie sú rečovo zdatné, aby vyjadrili svoje potreby slovami. V takýchto prípadoch je dobré, aby rodič bol prostredníkom, popísal situáciu a slovne vyjadril potreby dieťaťa. Tak učí svoje dieťa sformulovať svoje potreby do slov. Toto správanie sa môže objavovať i keď chce dieťa zaujať, aby si ho druhé dieťa všimlo alebo to môže byť spôsob, akým dieťa nadväzuje kontakt s druhými. I tu platí, že rodič by mal byť prostredníkom. „Zuzka, vidím, že si išla za Jankou. Chcela si sa s ňou hrať, že? Ak chceš niekoho osloviť, skús mu položiť ruku na rameno, pozdrav ho alebo ho oslov menom. Štípanie bolí. Pozri na Zuzku, ako sa tvári. Mali by sme sa jej ospravedlniť a povedať jej, že sme sa chceli s ňou hrať a nie jej ublížiť.“ Menšie deti naopak fascinuje výraz tváre ľudí, keď ich uhryznú, či uštipnú. Rozšíria sa im oči, ústa otvoria dokorán a vydajú pritom pre dieťa smiešny pazvuk. Chcú vedieť, či sa tak ľudia zatvária znova, keď sa správanie zopakuje. I keď je to ťažké, odporúča sa, aby rodič zachoval neutrálnu tvár a tón hlasu. Tieto situácie môžeme brať ako príležitosť naučiť dieťa spoločenským pravidlám a sociálnym zručnostiam. Je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Či to dieťaťu vrátime, či naňho nakričíme alebo ho budeme učiť, ako si toho druhého vypočuť a vžiť sa do jeho cítenia. Julka vytrhla vlasy Viktorke. Je dobré, keď ako rodič utíšim najskôr zranené dieťa. Rodič: „Bolí ťa to, že?“ Viki: „Áno, veľmi.“ Uteším staršiu dcéru a potom idem za mladšou. Rodič: „Vidím dievčatko, ktoré drží chumáč blonďavých vlasov a vidím Viktorku, ktorá plače. Čo si myslíš, prečo Viki plače?“ Juli: „Neviem.“ Rodič: „Poď, opýtame sa jej na to. Viki, chceš Julke povedať, prečo plačeš?“ Viki: „Pretože mi Julka vytrhla vlasy. Bolí to….“
Kričí za drobnosti
Kričí, keď mu sestra zoberie hračku. Kričí, keď mu niečo odmietneme. Hnevá sa, keď sa mu nedarí obliecť. Keď nevie nájsť obľúbenú hračku. Keď, nedokáže zavrieť fixku… Nám sa tieto situácie zdajú malicherné. Avšak detský nevyvinutý mozog vníma tieto situácie ako veľmi závažné. Pri reakcii, v ktorú dúfal, si jeho mozog vytvoril dopamín a enkefalín (molekuly radosti). Akonáhle sa to nenaplnilo, hladina týchto molekúl prudko klesla a spustila agresívnu reakciu proti najbližším predmetom alebo ľuďom. Dieťa tak búcha alebo kričí ako protest. Tieto reakcie volí kvôli nevyzrelosti obehu medzi zónami radosti, agresie a tými, ktoré ovládajú impulzy. To, že mu niečo odmietneme, vezmeme, alebo niečo nedostane - teda strata aktivuje v mozgu centrum bolesti a vyvoláva prudký pokles hladiny opiatových peptidov. Našou úlohou nie je dať dieťaťu všetko, len aby nezažilo stratu, ale naučiť dieťa prežiť tieto emócie bez toho, aby z nich malo strach. Dieťa má v týchto situáciách právo plakať. A my ako rodičia mu pomôžeme tým, že mu prejavíme empatiu. Uvedomme si, že dieťa to skutočne bolí a jeho mozog je v strese. Plač uvoľňuje napätie. Pokiaľ je dieťa emóciou pohltené, pomôžeme mu tým, že ho vezmeme do náručia. Objatia uvoľňujú do tela oxytocín a upokojujúce opiáty, ktoré dieťa v danom okamihu potrebuje.
Dieťa plače/hnevá sa, keď zrazu nie je tak, ako zvykne byť!
Dieťa plače, keď mu na raňajky nalejete čaj do iného pohára. Plače, keď mu obliekate ponožky pred nohavicami. Plače, keď nestlačí ono gombík na výťahu. Plače, keď nezasvieti svetlo ono, ale vy. Plače, keď idete do škôlky inou cestou. Keď si sadnete v aute zrazu na inú sedačku … Je to tým, že dieťa sa sústredí na postup a my rodičia na obsah činnosti. Približne v dvoch rokoch sa u dieťaťa objavuje myšlienková predstava. Dieťa vo svojej hlave vidí obrazy. A zrazu sa vonkajšok musí podobať predstave, inak dieťa vyhodnocuje situáciu ako chaos. A toto je obdobie, kedy každá vec a každá osoba má svoje miesto a to všetko má svoj systém. Pokiaľ je dieťa jazykovo zdatné, vie povedať, čo sa mu nepáči. No niektoré deti v 2 rokoch ešte nevedia vyjadriť svoju potrebu a tak sa prejavia krikom, hnevom, či plačom. Keď je jeho rituál narušený (jeho vonkajší svet nie je v súlade s jeho vnútorným svetom), jeho mozog zaplavia hormóny úzkosti. Preto sú pre malé deti dôležité rituály. Rituál dáva dieťaťu pocit istoty, bezpečia, dáva mu pocit kontroly. Často tieto detské rituály rodič vníma ako podivné požiadavky alebo rozmary. Avšak tým, že budeme opakovať určité rituály, vyvarujeme sa množstvu konfliktov. Pre 2-ročáka sú rituály tak dôležité, že ich stačí ohlásiť a on ich s radosťou vykoná a ochotne vám ich pripomenie. Namiesto: „Ideme už spať.“ Skúsme toto: „Rozprávočka, modlitbička, pusinôčka a pesnička.“ (Spánkový rituál). Namiesto: „Ideme už domov.“ Skúsme toto: „3x sa šmykneme na hojdačke a potom dáme šmýkačke papa a pošleme pusu hojdačke a trampolíne“ (Ihriskový rituál).
Emočný koučing: Učenie zvládať hnev
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. 2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. 3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. 4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Budovanie sebavedomia dieťaťa
Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo sebavedomé. Sebavedomie sa začína budovať v útlom detstve, jeho základy kladú rodičia. Malé dieťa sa nevie ohodnotiť, vychádza z toho, čo mu sprostredkuje okolie. Ak sa rodičia k nemu správajú ako k samostatnej jedinečnej osobnosti, z ktorej sa tešia a podporujú v tom, čo jej je vlastné, dostane dobré základy.
Čo je sebavedomie?
Je to uvedomovanie si svojej vlastnej hodnoty. Človek sa musí predovšetkým dobre poznať, aby si bol vedomý svojich pozitívnych i negatívnych stránok. Vedieť, že v niečom je dobrý, iné mu robí ťažkosti, ale nebrať to tragicky, nemyslieť si, že ak nie je úplná špička, je horší alebo menej hodnotný človek. Ideálne je, keď si dieťa predstavuje a hovorí, aký by chcel byť a čím by chcel byť Niekto povedal: Nie sme to, čo si o sebe myslíme … Nie sme ani to, čo si o nás myslia iný … Sme to, čo si myslíme, že si o nás myslia druhí. Každý z nás hodnotí to, čo si podľa nášho názoru o nás myslia druhí ľudia. „Učiteľka o mne hovorí, že som k ničomu, nič sa mi nedarí. Má pravdu, nič neviem urobiť na poriadok.“ „Mama si o mne myslí, že som šikovný a keď chcem všetko dokážem. Ja to dokážem, mama mi verí a ja viem, že na to mám“.
Ako budovať sebavedomie dieťaťa krok po kroku:
1. Vytvoriť dobré rodinné zázemie
Milovať dieťa a dávať mu to najavo dotykmi (hladiť, objať, túliť sa, štekliť sa …), nešetriť slovami (milujem ťa, som rada, že ťa mám, som na teba pyšná, ďakujem), rešpektom (dieťa počúvať, nie vypočuť, aj jeho potreby niekedy uprednostniť pred svojimi, správať sa k nemu s úctou) , pocitom istoty (pravidlá rodiny, dieťa nech sa môže vždy na vás spoľahnúť, nech vie, že mu pomôžete bez zbytočnej kritiky a že mu rozumiete - vžiť sa do jeho situácie, pocitov a nie ich hodnotiť), pocitom dôvery (hlavne plniť si svoje slová a sľuby), pocitom hodnoty ( dieťa milovať, ale mu aj veriť vo všetkých smeroch, byť pre rodičom dôležitý, mať možnosti vlastného názoru a rešpektu). Vytvoriť kompletnú (manželstvo muža a ženy), šťastnú rodinu a dobré rodinné prostredie (čo najmenej hádok, veľa spoločných zážitkov, záujmov a pár dobrých pravidiel rodiny). Pekne to povedal James Dobson „Deti proste do zoznamu „Čo mám urobiť“ nejako nezapadajú. Byť dobrým rodičom je časovo náročné. Stojí to čas, viesť deti ku knihám - stojí to čas, púšťať si s nimi šarkana, hrať s nimi futbal a skladať skladačky. Stojí to čas, ešte raz si vypočuť, ako si naše dieťa rozbilo koleno a ako to bolo s vtáčikom, ktorý mal zlomené krídlo. Práve toto sú stavebné kamene sebavedomia dieťaťa“.
2. Dieťa by malo vedieť kto je a poznať svoju hodnotu
Dieťa je: dieťa, Božie stvorenie, je zodpovedné za svoje správanie a za svoj život. Ukázať dieťaťu, že fungujú v živote rôzne postavenia (Boh, rodič, učiteľ, starý rodič, spolužiaci,…) a vysvetliť mu akú úlohu práve zohráva ono. Podľa toho, by sa potom malo správať. Z dieťaťa sa stáva to, čo mu od malička hovoríme, že je. Rodič rozhoduje o tom, akým smerom sa bude sebavedomie dieťaťa uberať. Rodič, učiteľ môže ducha dieťaťa poškodiť veľmi ľahko zosmiešňovaním, neúctou, hrozbami, že mu odoprú lásku a slovným odmietaním. Poznať svoju hodnotu: mať jasno v tom, v čom som dobrá/ý a to rozvíjať a vzdelávať sa. Vedieť, že nikto nevie všetko dokonale a rozpoznať to, čo mi až tak dobre nejde. Viac o tom, ako nezničiť deťom sebavedomie nájdete v mojej knihe. Tiež by dieťa malo vedieť odhadnúť svoje reálne možnosti (Som dobrý vo futbale, no v škole mi to až tak nejde). To neznamená, že by sa mal prestať učiť, ale malo by to dieťaťu spôsobiť pocit kompenzácie (niekto sa dobré učí, ale zlé hrá futbal- ja hrám futbal excelentne, no v škole mi to až tak nejde). Dieťa sa nezačne tak podnecovať, neveriť si, cítiť sa neisto, pretože vie, že aj ono je v niečom dobré. Nestráca svoje sebavedomie, ale ho buduje poznávaním seba. Každý človek je na niečo užitočný pre druhých, každý má hodnotu. Hodnotu dieťaťa zistíme pozorovaním, počúvaním a skúšaním nových vecí. Hodnota v kráse a inteligencií je veľmi krátkodobá, preto sa snažme nájsť a budovať lepšie hodnoty človeka (láska, dobrota, milosť, radosť, optimizmus, pomáhať a myslieť aj na druhých, … ). Tieto hodnoty im najlepšie vštepíme tak, že my - rodičia podľa toho budeme žiť. Budeme pomáhať starším ľuďom s nákupom, kupovať si notabene, zanesieme susedom koláče, čo sme napiekli, budeme sa často usmievať a pozerať na problémy s optimizmom, budeme odpúšťať a viac sa k odpusteným veciam nevracať a milovať druhého ako seba samého. Podnecujte dieťa už od predškolského veku, aby niečo dobre vedelo, aby v niečom vynikalo. Je jedno, či hudba, kreslenie, počítanie, cudzie jazyky alebo šport. Je veľmi nebezpečné poslať dieťa do dospievania bez akýchkoľvek vedomostí, zvláštnych znalostí, bez možnosti kompenzácie - hovorí James Dobson.
#