Rozvod predstavuje jednu z najťažších životných skúšok, a len malé percento detí nie je negatívne ovplyvnené rozvodom rodičov. Niektoré deti sa s touto situáciou vyrovnávajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvávať trvalé následky, ktoré ovplyvnia aj ich budúci život. Avšak, existujú účinné spôsoby, ako zmierniť bolesť detí a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni.
Fázy rozvratu manželstva
Proces rozvratu manželstva prechádza niekoľkými fázami:
- Manželský/rodinný nesúlad: Počiatočná fáza, kde sa objavujú prvé problémy a nezhody.
- Manželský/rodinný rozvrat: Podstatnejšie ovplyvnenie základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej a výchovnej.
- Rozvod: Formálne právne ukončenie manželského vzťahu, krajné riešenie v procese rozvratu manželstva.
Reakcie detí v rôznych vývinových obdobiach
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom-ktorom vývinovom období, nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
- Predškolský vek: Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti a formuje sa u neho vedomie vlastného ja, k čomu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.
- Mladší školský vek: Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.
- Dospievanie: V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.
Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami:
Prečítajte si tiež: Zvládanie rozvodu: Rady pre rodičov
- Popieranie: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu. Deti nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
- Zlosť: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
- Vyrovnávanie sa: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy. Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Komunikácia o rozvode
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti. Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Popretie reality ako obranný mechanizmus
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov. Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr. Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp.
Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa. U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa. Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiah…
Ako minimalizovať negatívny dopad rozvodu na dieťa
Rozchod či rozvod rodičov je vždy emočne náročným obdobím a pre dieťa často znamená veľmi traumatickú udalosť. Následky konfliktných rozchodov rodičov záležia na mnohých faktoroch, na prvom mieste je vždy správanie rodičov, ďalej vek dieťaťa a jeho pohlavie.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov pri rozvode
- Minimalizácia napätia v rodine: Ukázalo sa, že intenzívny konflikt medzi rodičmi zvyšuje utrpenie detí. Zjavné nepriateľstvo rodičov, ako je napríklad krik, hádky, bitky a vzájomné vyhrážanie, sa spájalo s problémami správania u detí. Niekedy však už aj mierne napätie môže zvýšiť utrpenie dieťaťa.
- Nenútiť deti vyberať si: Požiadať deti, aby si vybrali, ktorého rodiča majú radšej alebo s ktorým rodičom by chceli bývať, nie je vhodné.
- Udržiavať prijateľné vzťahy: Pozitívna komunikácia, láskavosť rodičov a nízka úroveň konfliktov môžu deťom pomôcť lepšie zvládnuť rozvodové konanie svojich rodičov.
- Používať dôslednú disciplínu: Ešte pred rozvodom si stanovte jednotné pravidlá, ktoré budete dodržiavať.
- Venovať zvýšenú pozornosť dospievajúcim deťom: Často sa stáva, že starším deťom rodičia nevenujú až takú pozornosť ako mladším. Po rozvode by to však nemalo platiť. Vaše dieťa v puberte bude potrebovať oveľa vyššiu pozornosť ako za normálnych okolností.
- Naučiť dieťa pracovať s negatívnymi emóciami: Počas bežných dní, ale ešte výraznejšie v stresovom období, je dôležité vedieť, že náš život ovládajú emócie. A keď sa chceme dostať do harmónie, je potrebné vedieť rozpoznávať druhy emócií a postupne sa ich učiť aj ovládať a primeraným spôsobom vyjadrovať. Ideálne je, keď to učíme aj deti. Výskumy tiež ukazujú, že mladí ľudia s vysokým EQ dosahujú lepšie známky, viac študujú a rozhodujú sa pozitívnejším spôsobom. Naučte svoje dieťa, že hoci je riešenie rozvodu ťažké, má silu na to, aby to zvládlo. Uistite ho, že všetko sa po čase dostane do lepších koľají.
- Pomôcť deťom cítiť sa bezpečne: Strach z opustenia a obavy z budúcnosti môžu spôsobiť veľa úzkosti.
- Spolupracovať s odborníkmi: Existuje veľa možností, ktoré pomáhajú znižovať dopad rozvodu na deti. Môže vám pomôcť množstvo odborníkov. Rodičov učia rodičovským zručnostiam a stratégiám, ktoré pomáhajú deťom vyrovnať sa s náročným obdobím počas rozvodu, ale aj po rozvode. Môžete navštevovať terapie, ktoré vám pomôžu prispôsobiť sa zmenám vo vašej rodine. Nielen rodičia môžu spolupracovať s odborníkmi. Ak dieťa zvláda rozvod mimoriadne ťažko, vyhľadajte odbornú pomoc. Začnite rozhovorom s pediatrom vášho dieťaťa. Diskutujte o svojich obavách a informujte sa, či vaše dieťa nepotrebuje odbornú pomoc. Individuálna terapia môže pomôcť vášmu dieťaťu vyriešiť jeho emócie.
Rozvodové mýty a realita
Často sa zdôrazňujú ničivé a nezmazateľné účinky rozvodu na deti. Rodina po rozvode sa už nepovažuje za rodinu, ale skôr za torzo rodiny, ktorá nemôže deťom poskytnúť plnohodnotné rodinné zázemie. Takéto hodnotenia vyjadrujú postoj zhovievavej nedôvery, ktorý môže u účastníkov rozvodu vzbudzovať pocit, že sú nerovnocenní alebo nejako poznačení. Môže u nich posilňovať pocity beznádeje a oslabovať ich schopnosť zvládať rozvodovú zmenu. Odborníci sa zhodli v tom, že deti rozvedených rodičov majú síce viac problémov v porovnaní s rovesníkmi z nerozvedených rodín, ale väčšinu týchto problémov musia prekonávať už pred rozvodom. Ukázalo sa, že hlavnými a skutočnými príčinami ich ťažkostí bol:
- pretrvávajúci manželský a rodičovský konflikt, pri ktorom rodičia vťahujú dieťa do svojho konfliktného vzťahu, a to sa tak stáva nástrojom ich vzájomného boja,
- narastajúca nefunkčnosť rodiny, v ktorej rodičia s vážnymi osobnostnými a citovými problémami nedokážu vytvoriť deťom podmienky pre ich zdravý vývin,
- narušený vzťah s matkou (alebo s opatrovníckym rodičom).
Skúmala sa tiež otázka, či typ rodiny súvisí s ťažkosťami v prispôsobovaní detí, pričom sa porovnávali rodiny úplné, rozvedené a zmiešané. Dospelo sa k záveru, že nie typ rodiny, ale deťmi vnímaný rodičovský konflikt má významne nepriaznivý vplyv na ich ťažkosti v prispôsobovaní. Tieto závery boli dosť prekvapujúce a otvárali otázku, či sa negatívne účinky rozvodu neprejavujú až v dospelosti a neznižujú šance „rozvodových“ detí na spokojnosť v zrelom veku. Zistilo sa, že negatívne účinky rozvodu sa za istých okolností môžu naozaj prejaviť až v dospelosti - ak rozvod vedie k úpadku vzťahov s rodičmi alebo ak sa opakuje. Na druhej strane ľudia, ktorí prežili nízko stresový rozvod (bez dlhodobých rodičovských ťahaníc), sa významne nelíšili od tých, čo žili v šťastných úplných rodinách, a boli na tom dokonca lepšie ako tí, ktorí žili v úplných, ale nešťastných rodinách.
Kedy sú deti najviac ohrozené a čo ich poškodzuje
Najväčšie riziko negatívnych účinkov rozvodu hrozí, keď:
- deti dlhšiu dobu nerozumejú tomu, čo sa v rodine deje a úporne to spracúvajú (napr. za zhoršené vzťahy a rozchod rodičov obviňujú seba),
- deti sú dlhodobejšie svedkami ostrých konfliktov a hádok medzi rodičmi a stanú sa zbraňou v ich rukách, začnú byť manipulované a používané na uspokojovanie rodičovských bojových alebo tiež citových potrieb,
- odcudzenie a neuspokojenie v manželskom vzťahu rieši rodič nadmerným citovým pripútaním sa k dieťaťu a prejavy jeho lásky k druhému rodičovi priamo či nepriamo trestá (napr. chladnejším tónom hlasu alebo podráždenými reakciami),
- rodičia opustia zaužívané domáce stereotypy a v živote dieťaťa sa okrem rozvodu a odchodu rodiča vyskytnú ešte ďalšie významné zmeny a záťaže (napr. presťahovanie, zmena školy, strata kontaktu aj so starými rodičmi, kamarátmi, zhoršenie pozície v škole, a pod.),
- deti majú narušený vzťah s opatrovníckym rodičom (u ktorého zostávajú žiť).
Ako deti prežívajú rozvod
V prežívaní záťažových situácií sa deti líšia od dospelých a svoje pocity aj prejavujú inak ako dospelí. Nevedome používajú rôzne obranné mechanizmy a aj pri najväčšej strate môžu reagovať akoby bez citových prejavov. Negatívne emócie si môžu pripustiť len natoľko, nakoľko ich dokážu uniesť, a tak ich striedavo prežívajú a zároveň sa im vyhýbajú. Obávajú sa o svoje budúce blaho. Zaujíma ich, či budú mať všetko, čo mali dovtedy, a to, čo majú iné deti, či dostanú nového rodiča a kedy. Deti ešte nedokážu rozpoznať a opísať to, čo prežívajú a škodlivý stres často vyjadrujú prostredníctvom telesných príznakov. V každom veku prežívajú deti rozvod iným spôsobom.
- Deti predškolského veku vzhľadom na svoje egocentrické vnímanie majú tendenciu obviňovať seba z manželských problémov rodičov.
- Mladší školáci upadajú do stavov ustrašenosti, smútku a plaču.
- Deti nad osem rokov sa už dokážu na rodičov veľmi hnevať a pripisujú vinu raz jednému a inokedy druhému rodičovi. Ak svoje negatívne emócie nemôžu prejaviť, sú zlostné, negativistické a agresívne voči sebe aj iným.
- Niektorí predpubertálni a adolescentní chlapci a dievčatá už reagujú úzkostnými a depresívnymi stavmi.
Deti sa líšia v spôsobe prežívania rozvodu rodičov pohlavím aj obdobím, v ktorom majú najväčšie problémy. Dievčatá prežívajú najhoršie obdobie tesne pred rozvodom a svoje negatívne city obracajú skôr proti sebe. Chlapci, naopak, dávajú svoj zvýšený citový „pretlak“ najavo formou nepriateľstva a agresivity voči svojmu okoliu a ich ťažkosti vrcholia následne po rozvode. Prispôsobovanie detí na rozvodové zmeny a straty prebieha ruka v ruke s tým, ako úspešne a bez prekážok prebieha proces ich smútenia. Tento proces má niekoľko takmer zákonitých fáz, ktoré prebiehajú u každého dieťaťa v inej intenzite, v inej dĺžke a v inom poradí.
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad rozvodu