Rodina je základná jednotka spoločnosti a zohráva nezastupiteľnú úlohu vo vývoji dieťaťa. Rodinné prostredie, sociálno-ekonomické zázemie a sociálny kapitál majú významný vplyv na detskú osobnosť, jej súčasný a budúci životný štandard. V nasledujúcom článku sa budeme venovať rôznym aspektom vplyvu rodiny na vývoj dieťaťa, od výchovných štýlov až po socioekonomické faktory.
Úvod
Rodina je považovaná za najdôležitejšiu sociálnu skupinu, v ktorej človek žije. V rodine dochádza k uspokojovaniu jeho fyzických, psychických a sociálnych potrieb. V niektorých prípadoch sa rodina môže stať sama sebe záťažou a zdrojom psychických problémov, čo vedie k narušeniu psychosociálneho rozvoja a fungovania všetkých jej členov, najčastejšie detí.
Je všeobecne známe a nespochybniteľné, že rodina je najdôležitejším faktorom pôsobiacim na dieťa, podieľajúcim sa výraznou mierou na utváraní jeho osobnosti. V podstate väčšina vlastností, názorov a koniec koncov i životný štýl sú ovplyvnené rodinou a rodinnou výchovou. Dieťa je produktom rodiny, ktorá sa odráža v jeho vlastnostiach, správaní a hodnotách. Rodinné prostredie sa všeobecne považuje za primárne prostredie socializácie a edukácie dieťaťa a za najdôležitejší činiteľ formovania správania človeka. So svojimi determinantmi výrazne ovplyvňuje rozvoj osobnosti dieťaťa.
Funkcie rodiny a ich vplyv na vývoj dieťaťa
Z hľadiska spoločnosti plní rodina niekoľko funkcií. V prípade, že niektoré funkcie neplní, môže sa stať pre jej príslušníkov zdrojom prípadného negatívneho vývoja, porúch správania a vzniku rozvoja sociálnopatologických javov. V takom prípade hovoríme o dysfunkčnej rodine. Taká rodina nie je schopná zaistiť normálny vývoj dieťaťa a plniť požiadavky spoločnosti na jeho výchovu. V dysfunkčnej rodine spravidla existujú medzi partnermi napäté vzťahy.
Väčšina rodín je našťastie funkčných. To sú tie, v ktorých je zaistený dobrý vývoj dieťaťa a jeho prospech. Ďalším typom je problémová rodina. Je to rodina, v ktorej sa vyskytujú závažnejšie poruchy niektorých alebo všetkých funkcií. Tie však vážnejšie neohrozujú rodinný systém alebo vývoj dieťaťa. Najhorším typom rodiny je afunkčná rodina. To je taká rodina, v ktorej sú poruchy takého veľkého rozsahu, že táto prestáva plniť svoju základnú úlohu a dieťaťu závažným spôsobom škodí alebo ho dokonca ohrozuje v samotnej existencii.
Prečítajte si tiež: Prídavky na dieťa a vzdelávanie
Vzťahy v rodine a ich dopad na psychický vývoj
Narušené vzťahy medzi rodičmi bývajú väčšinou sprevádzané častými hádkami. Takéto súžitie stále častejšie končí rozvodom. Rozvod rodičov, ak neprebieha podľa vopred určených a premyslených pravidiel, býva v duševnom dozrievaní dieťaťa často výrazným problémom. Dochádza k rozpadu dôverne známeho prostredia, bezpečia a istoty práve v období jeho vývoja, keď túto istotu nadmerne potrebuje. Nedokáže sa ešte plne zorientovať. Preto dochádza k vzniku pocitu krivdy a rozčarovania, ktoré sa následne premieta do utvárania jeho životných hodnôt. Deti z dysfunkčných rodín sa preto veľmi často stretávajú s pocitom psychickej deprivácie. Takéto deti sa potom často vyznačujú niektorými psychickými zvláštnosťami, niekedy až poruchami negatívne ovplyvňujúcimi ich postupné zaraďovanie do spoločnosti. Rodičia sa im často nevenujú tak, ako by mali a nesledujú dôsledne náplň a trávenia ich voľného času.
Zdrojom pocitu bezpečia a istoty pre dieťa v normálnej rodine je predovšetkým matka. Potreby bezpečia, istoty, lásky sú ľudské náležitostí a sú uspokojované emočnou akceptáciou a poskytovaním špecifickej skúsenosti prežívania bezpečného citového vzťahu. Jednou z ďalších negatívnych možností pôsobenia rodinného prostredia a ich členov na psychický vývoj dieťaťa je situácia, keď dieťa trpí nedostatkom v oblasti uspokojovania potrieb. Negatívny vplyv a dôsledky sú spojené predovšetkým s nedostatkom v oblasti citovej a emocionálnej. V takom prípade hovoríme o psychickej deprivácii.
Priľnutie k rodičom je prvým a zrejme najdôležitejším vzťahom dieťaťa. Pomáha mu vytvoriť si názory a predstavy, ktoré sa mu v budúcnosti stanú príkladom pre ďalšie vzťahy. Ale keď v ranom veku nedôjde k ničomu závažnému a negatívne skúsenosti sa objavia až v neskoršom veku, riziko narušenia tejto väzby sa výrazne znižuje. Pokiaľ deti majú osobnú skúsenosť s narušenou väzbou k rodičom, je väčšia pravdepodobnosť, že v dospelosti budú ako rodičia zle zaobchádzať s vlastnými deťmi. Prvé citové základy týkajúce sa empatie získavame už v dojčenskom veku - od rodičov, ktorí sú s nami emočne zladení.
Výpovednú hodnotu má nasledujúci príklad. Malé dievčatko nedokáže správne poskladať kocky a požiada matku o radu. Pokiaľ matka reaguje láskavo a s radosťou jej pomôže, posilní v dieťati dôveru. Avšak, ak sa dievčatko stretne s podráždeným nezáujmom, bude zneistené. Najviac sú ohrozené deti, ktorých rodičia sú citovo nezrelí. Berú drogy, sú neustále deprimovaní alebo rozčúlení alebo žijú chaotickým životom. Takíto rodičia nedokážu spravidla poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť, nehovoriac o ich vnímavosti k citovým potrebám dieťaťa. Nevšímavosť rodičov je pre dieťa taktiež stresujúci faktor, ktorý sa často prehliada. Sledovanie detí z rizikových rodín (D.Goleman) odhalilo, že prehliadané deti boli navyše úzkostné, nesústredené a apatické, striedavo agresívne a uzatvorené do seba. 65 percent takýchto detí muselo opakovať prvú triedu. Intenzívny stres môže v tomto období oslabiť funkciu mozgových centier zodpovedných za učenie a poškodiť intelekt. Deti, ktoré sú z rodín, kde panuje napätie, nenávisť, zvady, hašterenie, môžu sa prejavovať ako citovo labilné, náchylné žiarliť a plakať, môžu byť vzťahovačné a precitlivené. Niektoré ťažko nadväzujú priateľstvá, iné nemajú zmysel pre spoluprácu ani pre kolektívnu hru. Najviac sú postihnuté deti v rodinách, v ktorých sú vystavené trvalému traumatizovaniu (neustále scény pre neveru alebo alkoholizmus, alebo duševná porucha niektorého z rodičov). Deti vychovávané v atmosfére stáleho strachu, obáv, hnevu alebo žiarlivosti sú viac alebo menej takmer vždy citovo labilné a majú v živote mnoho ťažkostí.
Alkoholizmus a jeho dopad na rodinu
Najzhubnejšie, najmasovejšie a najrozkladnejšie zasahuje alkoholizmus do manželských a rodinných vzťahov, ktoré brutálne narúša, ničí lásku manželských partnerov, vzájomnú dôveru a rodinný súlad, vyvoláva manželské rozvraty a je hlavnou príčinou krízy rodinného života. K tomu pristupujú nevyčísliteľné škody, ktoré spôsobujú alkoholici narušovaním psychickej rovnováhy svojich detí, tým, že pre ne utvárajú nevhodné výchovné prostredie a zanedbávajú ich výchovu. Alkoholizmus spôsobuje u detí alkoholikov rozličné psychické poruchy a spoločenské defekty, ktoré sú v dospelosti vážnou prekážkou ich spoločenského uplatnenia a robia z nich konfliktné osoby. Alkoholizmus v rodine vyvoláva napäté situácie a spôsobuje krízu rodinného života, ktorá má často za následok rozvod. Pod vplyvom alkoholu sa muži i ženy často dopúšťajú manželskej nevery, lebo alkohol uvoľňuje a rúca zábrany. Alkoholik hľadá sexuálne uspokojenie tam, kde môže mať momentálny úspech. Najväčšie škody napácha alkoholizmus v oblasti výchovy detí, vo vzťahu rodič - dieťa.
Prečítajte si tiež: Právne otázky náhradného materstva
Premeny rodiny v modernej spoločnosti
Kvalita života v akejkoľvek spoločnosti je priamo závislá od kvality rodinného života. Premeny, ktoré sprevádzajú transformáciu našej spoločnosti, sa bezprostredne týkajú aj rodiny. Rodina, ale i rodinné prostredie, prechádza mnohými kvantitatívnymi a kvalitatívnymi zmenami, ktoré v období, keď dieťa vstupuje do školského procesu, veľmi zasahujú a ovplyvňujú jeho celý priebeh. Tým, z akého rodinného prostredia dieťa prichádza, je poznačený priebeh jeho celého fungovania. V súvislosti zo spoločenským vývojom, neustálymi zmenami, zrýchľujúcim sa tempom života sa rodina v poslednom období stáva krehkejšia a veľakrát potrebuje viac podpory ako kedykoľvek predtým. Vytvorenie priaznivého rodinného prostredia, schopnosť realizovať kvalitný rodinný život je jedna z najťažších úloh človeka.
Výchovné štýly a ich vplyv na dieťa
Výchova detí patrí medzi najnáročnejšie, ale zároveň najdôležitejšie úlohy rodičov. Každý rodič si vytvára svoj vlastný spôsob prístupu k deťom na základe vlastných skúseností, vzdelania či kultúrnych vplyvov. Rodičovské výchovné štýly však nie sú len abstraktné pojmy - majú priamy vplyv na správanie, emocionálny vývoj a sebavedomie detí.
Výchovný štýl je spôsob, akým rodičia komunikujú, riešia konflikty a poskytujú podporu svojim deťom. Tieto vzorce správania a postoje určujú základné pravidlá, hranice aj mieru slobody v rodine. Psychológovia identifikovali niekoľko základných typov výchovných štýlov: autoritatívny, autoritársky, permisívny a neglektívny. Každý z týchto prístupov sa vyznačuje odlišnou mierou kontroly, tepla a pozornosti voči dieťaťu.
Dieťa je prirodzene ovplyvnené tým, ako naň rodičia reagujú v rôznych situáciách. Citlivý a podporný prístup môže viesť k rozvoju zdravého sebavedomia a samostatnosti, zatiaľ čo prílišná prísnosť alebo nezáujem môžu spôsobiť problémy so správaním a emocionálnou stabilitou. Porozumenie výchovným štýlom a ich dôsledkom je pre rodičov cenným nástrojom, ktorý im môže napomáhať pri hľadaní najlepšieho prístupu k vlastným deťom.
Autoritatívny výchovný štýl
Autoritatívny výchovný štýl je často označovaný ako "zlatá stredná cesta" medzi prísnosťou a láskavosťou. Rodičia vyznávajúci autoritatívny štýl dokážu udržať pevné hranice a zároveň ponúkajú lásku a pochopenie. Deti takýchto rodičov zvyčajne vynikajú v sebaovládaní, majú vyššiu mieru sebavedomia a sú schopnejšie zvládať stresové situácie. Podľa výskumov deti vychovávané autoritatívnym štýlom dosahujú lepšie výsledky v škole, majú menej problémov s disciplínou a rozvinutejšie sociálne zručnosti.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodiny s autistickým dieťaťom
Permisívny výchovný štýl
Permisívny výchovný štýl sa vyznačuje vysokou mierou slobody a nízkou mierou kontroly či požiadaviek zo strany rodiča. V praxi sa u detí vychovávaných permisívne často objavujú problémy s disciplínou a autoritou. Tieto deti môžu mať ťažkosti s prijímaním hraníc nielen doma, ale aj v škole či vo vzťahoch s vrstovníkmi. Permisívna výchova môže u detí podporiť kreativitu a nezávislosť, no ak chýba primerané usmernenie, môžu sa objaviť problémy s impulzívnym správaním, slabou zodpovednosťou a nízkou frustračnou toleranciou. Napriek tomu, že permisívni rodičia bývajú veľmi milujúci a benevolentní, ich deti často postrádajú pocit bezpečia, ktorý plynie z jasne nastavených hraníc.
Neglektívny výchovný štýl
Neglektívny alebo zanedbávajúci výchovný štýl sa vyznačuje nedostatkom záujmu, pozornosti a podpory zo strany rodiča. Deti vychovávané v tomto prostredí môžu trpieť nedostatkom emocionálneho tepla, podpory či rešpektu. Často sú ponechané samy na seba a musia sa o seba starať bez jasných pravidiel a smerovania. Absencia rodičovskej podpory a záujmu môže viesť aj k problémom s dôverou a pocitu bezpečia. Neglektívny štýl je považovaný za najrizikovejší pre zdravý vývoj dieťaťa.
Kombinácia výchovných štýlov
Nie všetky rodiny striktne dodržiavajú jeden výchovný štýl. Často dochádza ku kombináciám rôznych prístupov, ktoré môžu byť ovplyvnené konkrétnou situáciou, povahou dieťaťa alebo rozdielnymi postojmi oboch rodičov. Výhodou kombinácie štýlov je flexibilita. Rodič môže byť v niektorých oblastiach prísny (napr. školské povinnosti), zatiaľ čo v iných ponúka väčšiu voľnosť (napr. voľnočasové aktivity). Ak však rodičia nie sú jednotní, dieťa sa môže cítiť zmätené a neisté, čo môže viesť k manipulácii rodičmi alebo strate rešpektu. Správna kombinácia štýlov závisí od potrieb dieťaťa, situácie v rodine a schopnosti rodičov reagovať na meniace sa okolnosti.
Všímajte si, ako reagujete na nevhodné správanie dieťaťa, aké pravidlá a hranice stanovujete a aký je váš spôsob komunikácie s dieťaťom. Áno, kombinácia prístupov môže byť užitočná, ak je konzistentná a jasná. Zvážte úprimný rozhovor s dieťaťom a partnerom, prípadne vyhľadajte radu odborníka. Trávte spolu kvalitný čas, buďte otvorení, načúvajte potrebám dieťaťa, oceňujte jeho úspechy a nebojte sa priznať chybu. Rodičovské výchovné štýly formujú základy osobnosti dieťaťa a ovplyvňujú jeho správanie na celý život. Každé dieťa aj každá rodina je jedinečná, preto je dôležité poznať rôzne prístupy a hľadať ten najvhodnejší. Vytváranie bezpečného, podporného a láskyplného prostredia je tým najlepším, čo môže rodič pre svoje dieťa urobiť.
Socioekonomický status rodiny a jeho vplyv na dieťa
V rámci rodinného prostredia existuje celý rad činiteľov, ktoré ovplyvňujú vývin detskej osobnosti, jeho súčasný i budúci životný štandard. Socioekonomický status významne koreluje s ukazovateľmi osobnosti, výkonu, kariérneho sebapresadzovania a životnej úspešnosti. Jeho základ tvorí sociálna vrstva, ku ktorej jedinec patrí, a to najmä na základe prestíže povolania, príjmu a vzdelania. Postavenie človeka v ekonomickej a sociálnej štruktúre spoločnosti určuje jeho ekonomické zdroje, sociálny status, životný štýl, ako aj vzdelávaciu dráhu jedinca.
Na rozdiely v kvalite rodinného prostredia - v jeho kultúrnej úrovni, majetkových pomeroch či v sociálnom kapitále rodiny poukazuje sociológ I. Možný (2006, s. 103-104), ktorý uvádza tri dôležité rodinné faktory ovplyvňujúce životné šance jednotlivcov. V prvom rade je to kultúrny kapitál rodiny (vzdelanie a kultivovanosť rodičov), ktorý sa prejavuje v schopnosti rodičov stimulovať a podporovať deti pri príprave do školy a v celkovom rozvoji ich schopností. Druhým je ekonomický kapitál, spočívajúci v tom, že bohatá rodina má možnosť kúpiť deťom stimulujúce hračky, dopraje mu zaujímavé a obzor rozširujúce prázdniny a trávenie voľného času, poskytne mu kvalitnejšie stravovacie návyky (a tým i základ pre lepšie zdravie), lepšie podmienky bývania a prostredie na štúdium. Posledným faktorom je sociálny kapitál, ktorý pozostáva z kontaktov, známostí či priateľstiev, teda zdrojov, ktoré má rodina uložené vo svojich konexiách a stykoch, resp.
Teória kultúrneho a sociálneho kapitálu P.F. Bourdieu
S problematikou sociálneho a kultúrneho kapitálu rodiny korešponduje teória kultúrneho kapitálu, ktorú sformuloval francúzsky sociológ P. F. Bourdieu. Podľa neho kultúrny kapitál predstavujú súbory kultúrnych vedomostí a jazykových zručností jedincov, ktoré získali v rámci príslušnosti k určitej sociálnej vrstve, čiže aj k rodine. Bourdieu zavádza aj pojem sociálny kapitál, ktorým označuje súhrn sociálnych kontaktov a známostí. Tie čiastočne pramenia z postavenia rodiny v spoločenskej štruktúre a umožňujú dosiahnuť hmotný úspech, bohatstvo, či úspech nehmotný, t.j. uznanie, prestíž.
Jazykový kód a sociálna vrstva rodiny
Zaujímavo vyznieva teória o vplyve príslušnosti rodiny k istej sociálnej vrstve na rozvoj osobnosti dieťaťa. Podľa koncepcie anglického sociológa a sociolingvistu B.B. Bernsteina rodina vytvára tzv. jazykový kód, ktorý si jedinec z rodiny do života odnáša ako určité dedičstvo, čím autor naznačuje, že sa spôsoby komunikácie v rôznych sociálnych vrstvách do istej miery líšia.
Vplyv poradia narodenia na vývoj dieťaťa
Do akej miery vplýva na dieťa poradie, v akom sa narodilo? Každý z nás sa narodil do istého prostredia a do istej rodinnej/súrodeneckej konštelácie. Bez ohľadu na poradie narodenia je pre každé dieťa najdôležitejšia rodičovská láska a prítomnosť. Bez nej nebude fungovať rodina ani vzťahy a krása s hodnotou rodiny sa vytratí. Rodičia dnes majú všeobecne problém nájsť si čas na deti. Keď si ho už nájdu, tak je dobré, aby to bol čas „plný“, čiže kvalitne strávený rozhovormi, počúvaním a vzájomnou blízkosťou. Takže smolou sa mi nejaví poradie narodenia dieťaťa, ale to, koľko a či vôbec, sú rodičia ochotní a schopní dať zo seba svojim deťom.
Už Alfred Adler (rakúsky psychiater a psychológ) opísal takzvanú teóriu o význame poradia narodených detí na rozvoj ich osobnosti. Hovorí o tom, že poradie narodenia dieťaťa ovplyvňuje jeho psychický vývoj a dieťa má niekoľko osobnostných charakteristík práve vďaka poradiu narodenia. Doteraz sa robilo niekoľko výskumov, ktoré sa zaoberali práve významom poradia narodenia dieťaťa a výsledky sú zaujímavé. Niektoré výskumy potvrdzujú isté „ťažkosti“, ktoré spájajú prostredné deti, iné zas ukazujú na to, že poradie narodenia dieťaťa nemá vplyv na jeho osobnostné vlastnosti. Takže stále môžeme hľadať odpoveď, či existuje alebo neexistuje syndróm prostredného dieťaťa.
Všetko v živote má svoje výhody aj nevýhody. Nič nie je čiernobiele. Každý z nás sa rodí s potenciálom, pričom na každého z nás vplývajú aj isté okolnosti a faktory, ako napríklad, či sa narodíme do úplnej rodiny alebo do neúplnej, či sme detstvo prežili vo finančnej tiesni alebo naopak, v istom komforte, a v neposlednom rade - ako k nám pristupovali rodičia a ako nás vychovávali. To, ako sa dokážeme popasovať a prijať nielen pozitívne skúsenosti, ale práve tie negatívne - aký postoj k nim zaujmeme, to sú tie výhody, ktoré z nich môžeme čerpať. Takže ak by sme toto reflektovali do výhod prostredného dieťaťa, tak medzi ne patrí práve to, že sa narodilo „niekde v strede medzi súrodencami“ a tak si vie zobrať z oboch súrodeneckých vzťahov to „naj“. Čiže prostredné deti sú tímovými hráčmi, dobre spolupracujú, sú empatickí. Vedia sa prispôsobovať a byť trpezlivými. Často sú označovaní ako mierotvorcovia - vedia robiť kompromisy a počúvať druhých.
Typické znaky prostredného dieťaťa
Prostredné dieťa, ktoré je označované aj ako sendvičové dieťa má svoje špecifiká a charakteristiky, hoci sa celkovo ťažšie charakterizuje. Dôvodom je práve to, že v niečom sa podobá na svojho staršieho súrodenca a v niečom zas na mladšieho. Takže tak vo všeobecnosti môžeme povedať, že prostredné deti sú trpezlivé, vedia dobre spolupracovať a prispôsobovať sa okolnostiam. Bývajú tichšie a nechcú byť „tí prví“, ktorých je ihneď vidieť a počuť. Mávajú dôveru vo svojich priateľov, pričom sú empatickí a tímoví hráči. V dospelosti sa môžu prejaviť ako dobrí taktici, vyjednávači alebo stratégovia.
Vysvetľujem to tým, že práve prostredné deti vedia robiť kompromisy a naučili sa prispôsobovať okolnostiam. Teda akoby hýbali nitkami zo zákulisia. Je to ako keď sa prvé dieťa naučí básničku a na každej návšteve je vyzývané, aby ju rozkošne zarecitovalo. To prostredné dieťa už nie je vyzývané, aby sa predviedlo, pretože už máme skúsenosť, že odrecitovaná detská básnička je krásna. Ale netreba to zas tak často opakovať. Taktiež to môže súvisieť s tým, že staršie dieťa môže byť v detstve do istého veku akoby hovorcom svojich mladších súrodencov. Ale ako som spomínala, neplatí to na všetky deti, treba vnímať odlišnosť v ľudskej psychike a prežívaní. Každý z nás má iné nastavenie.
Charakteristika najstarších a najmladších detí
Na túto tému sa robilo mnoho výskumov, ktoré priniesli aj potvrdenie, aj vyvrátenie tejto teórie súrodeneckých konštelácií. Ak by sme to však chceli zjednodušiť, tak poradie, v akom sa dieťa narodí, má na neho a na jeho ďalší vývoj istý vplyv. Nemôžeme však zabudnúť, že okrem poradia narodenia dieťaťa tu zohráva rolu aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, jeho rodičia a aj jeho vlastná aktivita, záujem o veci a život okolo neho samotného. Bez ohľadu na poradie narodenia je pre každé dieťa najdôležitejšia rodičovská láska a prítomnosť.
Takže ak by sme takto „nahrubo“ mali pomenovať charakteristiku prvorodeného a mladšieho dieťaťa, tak sa môžeme rozprávať o zodpovednom vodcovi a o tom, ktorý bude vždy najmladší a tak trocha rozmaznanejší. Záleží zrejme aj na vekovom rozdiele medzi druhým a tretím dieťaťom, pretože ak je väčší, prostredné dieťa dlho vyrastalo ako to mladšie. Áno, ak dieťa vyrastá dlhšiu dobu samé a súrodenec sa mu narodí neskôr, psychologicky vlastne vyrastá ako jedináčik. Veková hranica, do ktorej je najlepšie prijať ďalšieho súrodenca, je do päť rokov. Ten päťročný rozdiel je časom, kedy súrodenci majú jeden na druhého vplyv. Po tomto roku sa oslabuje vzájomný vplyv súrodencov. Nástrahy príchodu mladšieho súrodenca sú ale vždy. Aj pri malom ako aj pri väčšom vekovom rozdiele. Ako dôležitý faktor tu vstupuje práve povaha dieťaťa a povaha rodičov. Niektorým deťom akoby bolo „jedno“, že sa narodí ďalší súrodenec, pretože on viac menej spí, občasné počkanie na mamu taktiež nie je prekážkou. Ak však do rodiny pribudne bábätko, ktoré je náročné a plačlivé, mama je z toho frustrovaná, unavená, prenáša sa to na celú rodinu a zákonite aj do vzťahu s deťmi.
Je to výhoda nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých. Aj v našich životoch máme predsa radi, ak máme vo svojej blízkosti niekoho, kto je pre nás inšpiratívny, kto nás niečo naučí, povedie nás v tom, v čom sa nevyznáme alebo nám dá dobré rady a my sa tak nemusíme učiť „pokus, omyl“. Tak je to aj v detskom svete. Tí starší súrodenci učia mladších „ako to chodí vo vzťahoch s kamarátmi“, ani si to neuvedomujú, ale dávajú im rady, ako sa niečo naučiť, ako vyriešiť konflikt… A to je veľká výhoda nielen pre mladších, ale aj pre tých starších, ktorí si pestujú argumentačné schopnosti, trpezlivosť a pochopenie s mladšími. Zároveň sú tými mladšími aj oceňovaní a vnímaní ako vzory.
Býva to tak, že to prvé dieťa je takým pokusom pre vlastných rodičov, kedy získavajú skúsenosti a učia sa veriť vlastnej rodičovskej intuícii. Ako som už spomínala, nič však nie je čiernobiele. A tak to nie je ani s rolou prvorodeného. Aj tí majú okrem nevýhod aj isté výhody a výsady, o ktorých môžu tí mladší len snívať. Prvorodené deti sú v niečom výnimočné a už len to, že prišli ako prvé a boli v rodine istú dobu ako jediné, je akoby pečať v tom dobrom význame slova. Stále však platí, že to najdôležitejšie je práve láska a prítomnosť rodičov. Tú dokážu dať jednému, ale aj štyrom deťom. Ako sa hovorí, že láska sa nedelí, ale násobí. Platí to tak v každej rodine.
Rodina ako základ pre duševný vývoj dieťaťa
Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou.
Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin.
Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie. Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami.
Faktory ovplyvňujúce detskú kresbu
Detská kresba úzko súvisí s kognitívnym vývojom. Teda s tým, ako dieťa premýšľa a rozumie svetu. Detskú kresbu ovplyvňuje určite aj vývoj jemnej motoriky - teda schopnosti koordinovať drobné pohyby rúk a prstov. Detská kresba môže reflektovať emócie a vnútorný svet. V detskej kresbe sa odrážajú blízke vzťahy a rodinné prostredie. Výskumy tiež ukazujú, že kresba detí môže odrážať emocionálny vzťah medzi členmi rodiny a tiež mieru podpory bezpečia, ktorú dieťa v rodinnom prostredí cíti. Deti do svojich kresieb zahŕňajú postavy rodičov, súrodencov či priateľov. Tento fakt je zrejmý najmä v tzv. Rovnako v zobrazovaní blízkych osôb hrá úlohu veľkosť postáv - tie, ktoré dieťa vníma ako dominantné, kreslí väčšie než ostatné. Ďalšiu výpovednú hodnotu má umiestnenie. Blízkosť medzi postavami môže symbolizovať „emocionálnu blízkosť“. Väčšia vzdialenosť môže naznačovať odlúčenie či konflikty. Možno očakávať, že na detskú kresbu budú mať vplyv aj kultúra a prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Detskú kresbu ovplyvňuje mnoho faktorov. Tvorenie detí odráža okolitý svet, v ktorom sa pohybujú a vyrastajú. Detský výtvarný prejav by sme mali podporovať a rozvíjať.