Striedavá starostlivosť, narušená výchova detí po rozchode rodičov, problémy s duševným zdravím detí, adopcia detí s Downovým syndrómom, detský vzdor - to všetko sú témy, ktoré sa prelínajú v zložitej mozaike rodinného života. Tento článok sa pokúsi rozpliesť niektoré z týchto uzlov, poukázať na problémy a ponúknuť možné riešenia.
Striedavá starostlivosť: Priorita alebo zásah do práv dieťaťa?
Po rozvode alebo rozchode partnerov sa čoraz častejšie stretávame s nariadením striedavej starostlivosti o dieťa. Toto klišé sa stáva takmer samozrejmosťou pri rozhodovaní slovenských súdov. Liberálny zákon č. 217/2010 Z.z. z 27. apríla 2010, ktorý menil a dopĺňal zákon č. 36/2005 Z. z., umožňuje slovenským súdom čoraz častejšie navrhovať striedavú starostlivosť ako prioritnú, alebo dokonca zverovať dieťa do starostlivosti otcom, aj keď matka spĺňa základné podmienky na zdravú výchovu dieťaťa.
Práva rodičov vs. práva dieťaťa
Hoci navonok všetci deklarujú, že im ide len o dieťa, súdy v mnohých prípadoch hľadia skôr na práva rodičov, ako na práva dieťaťa. Nie vždy správne a včas zasiahnu aj detskí psychológovia či sociálni pracovníci. Ak nemá matka dobrého právnika alebo nie je dostatočne finančne vybavená, má proste smolu.
Pri samotnej striedavej starostlivosti treba vnímať potreby a správanie sa detí, pričom musia komunikovať všetky zložky - kolízny opatrovník, škola, sudca, psychológ, rodič. Dnes sa navyše na pojednávania čaká celé mesiace, od podania návrhu k rozhodnutiu prejdú niekedy aj dva roky. A rodičia, ktorí majú za ten čas vychovávať deti, namiesto toho plnia spis stovkami strán, ktoré nikto nikdy nebude poriadne čítať.
Skúsenosti matiek
Jedna z matiek sa zverila so svojou skúsenosťou: „Mám veľké problémy so súdmi a exmanželom, ktorý mi robí peklo pri starostlivosti o troj ročného synčeka. Pred rozsudkom sa môj bývalý právnik, exmanželova právnička a kolízna opatrovateľka so sudcom išli radiť v súdnej sieni a mňa s exmanželom nechali sedieť na chodbe. Na to sa ma exmanželova právnička opýtala, či sa nechystám nastúpiť do práce. Zľakla som sa, že takto mi dieťa môžu aj vziať, tak pod tlakom a v strese som im podpísala, že ex sa môže stretávať so synom 3 x v týždni u neho, pričom mi ani môj právnik nič iné neporadil ani nepomohol (dokonca na chodbe si tykal s kolíznou opatrovateľkou). V papieroch bolo napísané, že sa už proti tomu nemôžem odvolať, čo som si všimla až doma. Na exmanžela som predtým podala 7 trestných oznámení, ale všetko mu prešlo. Uznali mu iba jeden priestupok za hrubé nadávanie (neprešlo mi vyhrážanie, sledovanie, krivé obvinenia, psychické manipulovanie dieťaťa ani jeho násilné odoberanie). Tohto roku vo februári sme mali zasa súd ohľadom úpravy styku s malým. Nadobudla som presvedčenie, že očividne všetci držia spolu a idú proti mne. Keď som chodila za kolíznou opatrovateľkou s nahrávkami, fotkami a videami, že dieťa sa mi po nociach zobúdza s plačom a odmieta chodiť k otcovi, ktorý si ho berie aj nasilu, nemala žiadny záujem mi pomôcť. Exmanžel si vymýšľa na mňa samé hlúposti, robí zo mňa klamárku, pričom som dôsledne starostlivá matka - nepijem, nefajčím, nikde sa bez malého neflákam, ani nikoho v 26 rokoch nemám. So synom chodím k detskej psychiatričke, no jej zistenia sudkyňa ignorovala. Že sa nemá čo k môjmu dieťaťu vyjadrovať, lebo na to je súd so svojimi znalcami a papiere od nej nebude brať do úvahy. Pred mesiacom som bola s malým na týždeň v Banskej Bystrici, pretože sme boli u psychologičky na kontrole a tá nám poradila, aby sme na pár dní niekam išli a trosku vypli od starostí všedných dní, lebo táto situácia zle vplýva na dieťa. Tak sme zostali u kamarátky, lenže exmanžel podal na mňa trestne oznámenie a musela som isť rovno vypovedať na kriminálku, kde mi vyšetrovateľka povedala, že zakaždým, keď exmanželovi odmietnem dať dieťa podľa súdneho rozhodnutia, bude podávať na mňa trestné oznámenia. Do Banskej Bystrice mi volali z kriminálky, že exmanžel podal na mňa v tejto veci trestné oznámenie, aby som som po návrate domov prišla na výsluch. Zo združenia Familiam, ktoré má na starosti sociálnoprávnu ochranu detí, my po telefóne vyčítali, ako som si dovolila niekam ísť s malým, keď má vyhradené dni u otca. Keďže syn je v mojej osobnej starostlivosti, myslím, že môžem ísť s ním kam chcem, keď budem o tom informovať exmanžela. Mám informácie, že exmanžel má na súde známosti a hlavne právničku, ktorej manžel robil v Bardejove sudcu, len ho kvôli konfliktu záujmov a možnej zaujatosti museli presunúť inde. Samozrejme sa poznajú so sudkyňou, ktorá teraz pojednáva náš prípad. Som presvedčená, že aj kolízna opatrovateľka nadržiava exmanželovi a nekoná v prospech dieťaťa, preto som ju chcela zmeniť, ale aj to mi bolo zamietnuté, rovnako ako moje návrhy na neodkladné opatrenia. Bojím sa, že keď to bude takto pokračovať, napokon mi vezmú malého aj bez príčiny, keďže exmanžel sa len vyhráža a vyvíja na mňa psychický nátlak. Písala som už aj pani prezidentke a tá mi poradila, aby som sa obrátila na komisárku pre deti a ombudsmanku. Od minuloročného septembra sa snažím upraviť styk exmanžela s naším synom tak, aby nebol počas týždňa opakovane vytrhávaný z nášho domova, no doteraz som nič nezmohla. Keďže v polovici mája mi končil rodičovský príspevok, myslela som si, že dieťa bude mať otec na víkendy, ale príspevok mi kvôli diagnózam syna o rok predĺžili. Od kolíznej opatrovkyne aj sudkyne som sa dozvedela, že trojročné deti bežne dávajú otcom na víkendy a tiež aj na striedavku, hoc sú ešte kojené. Taktiež už pomaly rok čakám na výživné od exmanžela, ktorý zarába cez 1 700 €, ale vraj nemá z čoho žiť. Nemôžem si uplatniť ani daňový bonus na dieťa, pretože on s tým on nesúhlasí, aj keď naň nemá nárok. Teraz som s malým na mesačnom liečení, čo som oznámila exmanželovi a všetkým dotknutým stranám, ale už mám informácie, že sa opäť vyhráža trestným oznámením na mňa, pretože mu neumožňujem styk so synom, ktorý sa ho bojí.“
Prečítajte si tiež: Prídavky na dieťa a vzdelávanie
Názor odborníka
MUDr. sa na otázku, či považuje prevládajúci trend slovenských súdov pri rozvodoch manželov či po rozchode partnerov prioritne schvaľovať striedavú starostlivosť oboch rodičov o dieťa za správny, vyjadrila nasledovne: „Nie, myslím si, že každý by mal mať niekde pevný bod, svoje miesto kam patrí, kde sa cíti bezpečne. Rodičom by sa človek nemal stať náhodou, omylom alebo iba tak, pre nerozmyslenú chvíľku naplnenia biologickej potreby. Nielen dieťa, každý živý tvor potrebuje pre svoj riadny a normálny vývin pokojné akceptujúce prostredie a veľa lásky. V súčasnosti takmer denne prichádzajú do mojej ambulancie rozhnevaní ľudia, ktorí si dieťa zvolia za trofej, korisť, prostriedok na vydieranie alebo vykonanie aktu pomsty voči partnerovi. Zurvalí rodičia sa domáhajú rodičovských práv za súčinnosti polície či sociálnych pracovníčok, ktoré opakujú: „Ty musíš ocka, mamku.“ A kričia: „Ty si moje dieťa, ty ma musíš milovať.. je presne 14 hodín, musíš ísť so mnou… a beztvará hmota vložená do telíčka dieťaťa sa musí presúvať, lebo ho jeho rodičia milujú… dieťa nemôže niečo chcieť, či nechcieť, dieťa nemôže mať dušu, túžbu, dieťa musí, lebo jeho rodič ho miluje…ak zaplače, je to preto, lebo nebolo dobre pripravené…to sa nesmie…nuž teda nabudúce peknú škatuľu s mašľou a poklad odovzdaný víťazovi…často ani nie jemu, možno starému rodičovi, ktorý nezvládol dekompenzáciu svojho neschopného dieťaťa a vnúča bude to, čo sa mu možno už konečne podarí. Každý rok na jar pozorujeme vtáky vracajúce sa k nám, prichádzajú do svojich starých hniezd, na obvyklé miesta. Bocian si stále postaví hniezdo na svojom stĺpe, o mláďaťa sa starajú obaja rodičia v jednom hniezde. Aj keď je vedľa krajší komín, nestavajú hniezda dve. Mladé bociančatá sedia v jednom hniezde, rodičia ich nesťahujú do vedľajších hniezd. Tak fungujú všetky mláďatá. Okrem ľudí. Mnohí alfa samci maj hniezd veľa, jedno krajšie ako druhé. Mnohé kukučky poroznášajú svoje vajíčka kade tade. Z očareného párika sa po chvíli slasti stávajú súperi. Ona je taká nemožná, chorá, šialená - fakt vážne? A stalo sa jej to včera, celkom náhle? Potom sa pýtam sa, ako si môže taký skvelý človek vybrať za rodiča svojho dieťaťa takúto obludu? Náhoda, slepota, zatmenie? Kde ste sa ľudia stretli, za akých podmienok? Ak iba náhodou - stíchnite a nechajte dieťa žiť! Ak ste sa pre dieťa rozhodovali spoločne, tak sa dohodnite, že sa vzdáte svojich egocentrických plánov. Peniaze, ktoré by ste dávali milenke, aby bola pekná, dáte matke svojho dieťaťa, nech si zaplatí pomocníčku, upratovačku, pestúnku, nech má čas na seba, tiež bude pekná. Od praveku platí, že najhlbšie v mozgu máme uložené čuchové stopy, pamäť. Dieťa si svoj domov pamätá po čuchu, po vôni. Stručne - nie nesúhlasím so striedavou výchovou. Každý človek má mať svoj pevný bod, svoju posteľ, stôl, stoličku.“
Dôsledky slepého kopírovania
MUDr. Rosebergerovej sme sa opýtali, prečo sa po vzore liberálnych západných krajín odkláňame už aj na Slovensku od prirodzenej starostlivosti matky o dieťa min. „Naučili sme sa slepo stále kohosi kopírovať. Roky sme boli so Sovietskym zväzom na večné časy. Teraz sme wau, jupí, cool, akosi sme nikdy neboli sami sebou. Musíme brať do úvahy nejaké historické tradície, ktoré u nás boli dlho zakorenené. Pán Zdeněk Matějček, vynikajúci český psychológ, často hovoril: „Beda matke, ktorá dá do 4 - 5 rokov dieťa do škôlky.“ Pani Jiřina Prekopová hovorí o pevnom objatí matky, pán profesor Jozef Hašto nás učí o vzťahovej väzbe. V predškolskom veku sa formuje a vyvíja emocionalita detí. Ak je narušená, beda takým deťom, beda takej spoločnosti. Stretávam sa veľmi často s tým, že dvojročné ba aj mladšie dojčené deti sa odoberajú matkám a dávajú do striedavej starostlivosti. Argument je - veď už nemusí byť dojčené. Dieťa, ktoré je ohrozené, ktorého matka je úzkostná, ohrozovaná atakmi otca, dojčí a dieťa možno nepotrebuje jej mlieko, potrebuje však jej telo, pocit istoty. A tak sa prisáva, dojčenie pre nich znamená spojenie, akt bezpečia. Ak by otcovia rešpektovali vek dieťaťa, ak by súdy rešpektovali vek dieťaťa, deti by mohli spapkať aj rožok, aj hocičo. Deti ale majú strach, potrebujú mamu. Emocionálna inteligencia je pre život človeka, ale i fungovanie spoločnosti nesmierne dôležitá.“
Otvorenie odbornej diskusie
Na záver sme sa doktorky Rosebergerovej opýtali, či by nebolo vhodné, keby sa v tejto oblasti otvorila odborná diskusia sudcov, sociálnych pracovníkov a detských psychológov či psychiatrov o tom, ako posudzovať prípady ďalšej starostlivosti o deti po rozvode či rozchode partnerov v záujme dieťaťa resp. „Áno, začali sme. Nakoniec chcem povedať, že lekár nemôže byť nekonečne trestaný za insuficietné vzťahy rodičov detí, keďže nemá vinu na nefungujúcich rodinných pravidlách. Rodičia by mali zobrať zodpovednosť za svoje konanie. Milovať sa nedá nasilu, dieťa nie je schopné milovať otca, ktorý mláti matku, lebo sa vždy bude identifikovať s mamou a otca sa bude báť. Pri všetkých rozhodnutiach je potrebné využívať inštitút zdravého rozumu. Kliniky, kde učia deti milovať svojich otcov, by sa mohli zmeniť na kliniky, kde učia otcov pokore, kde sa naučia milovať ženu, s ktorou splodili dieťa, až potom môžeme riešiť výchovu, ktorá by potom nemusela byť striedavá, ale spoločná.“
Starostlivosť o dieťa s hendikepom: Iný pohľad na rodičovstvo
Keď sa pred 2,5 rokom Tamarka narodila, Lei sa na zrútil svet. Športovkyňa, tvrdá bojovníčka ako ju všetci poznali, po prvý raz pocítila skutočnú bezmocnosť. Pocit, že nedokáže mať všetko pevne vo svojich rukách, prišiel náhle. Po bezproblémovom tehotenstve a pôrode v termíne ju čakal šok. Jej prvorodené dieťa, dcéra Tamarka, sa narodila s vážnou relatívne zriedkavou diagnózou, s ktorou nikto v pôrodnici dovtedy nemal reálne skúsenosti. Počas 9 mesiacov ani zmienka o tom, aby sa s partnerom postupne pripravili na to, že niečo nemusí byť v poriadku. Zrazu hľadela v inkubátore na dieťa, ktoré bolo zásadne iné, ako si vysnívala. Nekopalo spokojne ručičkami a nožičkami. Len nehybne ležalo. Bolo to ako zlý sen.
Najväčšia výzva života
Lea Grančič už roky každý deň niekoľko hodín denne trénuje a motivuje ľudí k pohybu. Rieši, či chcú byť štíhlejší, svalnatejší, z ktorých partií by bolo fajn ubrať a kde pridať. Pomáha im bojovať so svojím vlastným telom. Nikdy ale neriešila to, že by niekomu svaly nefungovali a jeho končatiny by boli nefunkčné. Nezažila pocit, že by chcel od nej niekto viac ako len to, že potrebuje byť krajší. A zrazu jej prišla do života Tamarka. Najväčšia výzva jej života. Zrazu potrebovala poradiť ona, no nikto jej nedokázal ukázať jednoznačný smer a dať odpovede na tisíce otázok. Lekári, fyzioterapeuti, ani žiadni liečitelia. „Vyrovnať sa s tým nedokážem asi nikdy, ale naučila som sa s tým žiť,“ začína svoje rozprávanie o ochorení dcérky Lea, ktorá svoj život zasvätila športu. „Nedokážem si vysvetliť, prečo sa to muselo stať práve mojej dcére, práve mne, práve nám.“
Prečítajte si tiež: Právne otázky náhradného materstva
Podozrivé ticho po pôrode
Lea sa pôrodu nebála. Hoci mala 39 rokov a čakala svoje prvé dieťa, bola vo vynikajúcej forme. Tehotenstvo bolo bezproblémové. Testy boli v poriadku. Ešte aj v deň pôrodu bola cvičiť, rovnako ako každý iný deň predtým. Na ten osudový deň ale nespomína dobre. Poznajú to asi všetky mamy, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa. Hoci by vám po pôrode mali nosiť novorodenca, pýtať sa, či ste v poriadku, akosi vás všetci obchádzajú a vy začínate mať zlé tušenie. Rovnako to bolo aj u Lei a jej Tamarky. Po sekcii jej ju síce narýchlo ukázali zabalenú v perinke, no bola ešte omámená z narkózy a veľmi ju nevnímala. Keď za ňou ale nikto nechodil ani časom, už sa jej to nezdalo. Ráno jej povedali, že Tamarka nie je úplne v poriadku, ale o čo presne ide, nevedela. Až neskôr sa dozvedela, že je to vážne a jej dcéra pravdepodobne nikdy nebude chodiť.
Mohlo to dopadnúť aj horšie
Artrogrypóza je vrodené kĺbové stuhnutie, ktoré je spôsobené fibrózou svalov, skrátením a zhrubnutím kĺbového púzdra a väzov. Prejavuje sa stuhnutím kĺbu končatín, najmä bedrového kĺbu, kolena, zápästia a kĺbov ruky, v skrčenom (flekčnom) alebo vyrovnanom (extenčnom) postavení. Kĺby sú postihnuté symetricky a väčšinou dochádza k postihnutiu horných i dolných končatín. To znamená, že kĺby nie sú dostatočne pohyblivé alebo môžu byť úplne stuhnuté, teda bez žiadneho pohybu. Existuje mnoho mutácií tohto ochorenia a rozdiel je v tom, aké kĺby sú postihnuté a ako veľmi sú postihnuté. Podstatou ochorenia je zrejme porucha spojiva, skutočná príčina však nie je známa. V 30 percentách pacientov ide o dedičný problém, no u Tamarkiných rodičov tento pôvod vylúčili. Pôrod Tamarky prebehol sekciou. „Ak by to tak nebolo, mohlo to dopadnúť ešte horšie, keďže o diagnóze Tamarky nikto v operačnej sále nevedel," vysvetľuje Lea. Artrogrypóza totiž predstavuje za normálnych okolností len pohybový problém, mozog dieťaťa by mal byť v poriadku. Ak by však rodila prirodzene, ako sa ju snažili prinútiť, napriek pôvodnej dohode s pôrodníkom, s vysokou pravdepodobnosťou by sa Tamarka v pôrodných cestách vzpriečila kvôli jej neohybným končatinám. Nedokysličením mozgu by bol postihnutý aj ten. Našťastie sa Lea nenechala odbiť a Tamarka sa dostala na svet sekciou. Občas ju hnevá, že nespoznala, že sa Tamarka v maternici deväť mesiacov nehýbala. „Bolo to moje prvé dieťa a nevedela som, aké to je, keď sa tehotnej žene vlní brucho. Niektorí však hovoria, že gynekológ si mal pri prehliadkach všimnúť, že sa dieťa nepohlo deväť mesiacov a je stále v rovnakej polohe. V maternici dieťa rastie a vyvíja sa v podstate rovnako ako „zdravé“ deti. Avšak vôbec sa nehýbe a tým všetky kĺby a šlachy tuhnú a vytvárajú sa kontraktúry. Niektoré deti sa narodia v dôsledku tejto diagnózy s pevne pokrčenými končatinami a nedokážete ich vystrieť ani silou (flekčné postavenie), iné s vystretými a nedokážete ich zohnúť (extenčné postavenie). „Nikdy na ten pohľad, keď som ju po prvý raz uvidela, nezabudnem. Bez manuálu na život.
Hľadanie pomoci a pokroku
Opustíte múry nemocníc a zrazu v tom zostanete sami. Neviete, čo robiť, akým smerom sa vydať. Ani to, či vás ešte niekedy čaká niečo lepšie. Za frustrujúce považovala Lea aj to, že ani samotní lekári toho veľa o Tamarkinom ochorení nevedeli. Nemajú s ním totiž na Slovensku reálne skúsenosti. Hľadala preto informácie všade, len aby vedela, či dokážu stav Tamarky s jej konkrétnou mutáciou časom zlepšiť a čo ich vlastne v najbližších rokoch čaká. Na Slovensku našla len dva prípady detí s identickou mutáciou - 7-ročné a takmer dospelé dievča. V rámci poradní sa stretávala s protichodnými informáciami odborníkov, ako by s ňou mala cvičiť. Každý radil čosi iné. „Jeden tvrdil, že máme cvičiť Vojtovu metódu, iný, že nie. Odporúčali, aby sme len mechanicky ohýbali kĺby. Ďalší, že mechanicky to nestačí… Tým, že nemajú reálne skúsenosti, nevedia, čo vám poradiť,“ hovorí Lea. Pomoc našla u sestry a švagra, ktorí sú lekármi v Nemecku. Tam mali skúseností viac, a preto sa rozhodli absolvovať prípadné potrebné operácie s dcérou v Hamburgu. Myslí si, že nemá veľa možností na experimentovanie. „Ak už niekto s takýmito deťmi prišiel do kontaktu, určite je lepšie využiť jeho skúsenosti,“ vysvetľuje Lea, prečo sa rozhodla pre nemeckých lekárov. Doma cvičí s mamou dvakrát denne. Dvakrát do týždňa okrem toho cvičí v Maďarsku s fyzioterapeutkou Dévény metódu a trikrát za týždeň chodia plávať. Ešte pred pol rokom chodili každý deň do nemocnice cvičiť Vojtovu metódu. Vypočuli si už rady množstva fyzioterapeutov, lekárov i alternatívnych liečiteľov. Vďaka tomu, že Lea vyhľadáva všetkých možných odborníkov a skúša rôzne prístupy, Tamarka je dnes schopná chodiť s vystretými nohami. Hoci ich nedokáže pokrčiť v kolene, našla si spôsob, ako kratšiu vzdialenosť prejsť. Lea síce hovorí, že to nie je chôdza, ale je dôležité, že sa dokáže presúvať. A hoci je to v mnohých ohľadoch frustrujúce, pretože akékoľvek vychýlenie znamená pád rovno na tvár, považuje to za malý zázrak. „Keď prídeme do nemocnice, lekári si ju natáčajú na video a nechcú veriť, že s jej diagnózou v 2,5 roku chodí. Pýtajú sa, ako sme to dosiahli,“ teší sa z Tamarkinho pokroku Lea. Len ony dve ale vedia, koľko je za tým skutočne námahy a hodín cvičenia. Lea hovorí, že aj samotné cvičenie je frustrujúce a vyžaduje naozaj mnoho sebazaprenia. „Rozcvičíte jej každý prštek a o hodinu ho má rovnako stuhnutý. Takisto nožičky. Ale po milimetroch sa to zlepšuje.“ Ako prekážku v pokroku Lea vnímala aj to, že Tamarka nemala v sebe prirodzenú túžbu pohnúť sa. „Hoci som ju naučila stáť a ona bola o krok od veci, ktorú chcela, nepohla sa k nej. Rúčky má dnes na tom Tamarka najhoršie. Biceps nedokáže používať vôbec. Pohnúť dokáže iba vystretou rúčkou pomocou ramena. Preto ju čaká v najbližších dňoch operácia v Nemecku. Nevedia či pomôže, no rozhodli sa to skúsiť.
Boj za sny
Predtým, ako sa mala Tamarka narodiť, jej mama snívala, ako si raz budú plniť športové sny. V duchu si hovorila, že sa jej možno podarí byť majsterkou sveta v tanci. Vo všetkom jej chcela byť nápomocná. Dnes sa na život pozerá úplne inak a hovorí, že v sekunde môžu byť vaše sny a ciele úplne niekde inde. Každý milimetrový pohyb je pre jej dcéru nadľudský výkon. Tamarkin pokrok je beh na dlhé trate, ale Lea verí, že ak dnes zabojujú, Tamarka bude jedného dňa schopná viesť relatívne samostatný život. „Keď som bola tehotná, snívala som, že Tamarka bude super tanečníčka. Teraz chodíme na tanečnú… LEA GRANČIČ sa venuje športu od 4 rokov. Robila gymnastiku, tenis, študovala FTVŠ v Bratislave, kde sa venovala behu na dlhé trate. Na vysokej škole našla aj svoju životnú cestu. Objavila čaro aerobiku, ktorému sa venuje dodnes aj vo svojom štúdiu MOVE Academy v bratislavskej Karlovke.
Právne aspekty striedavej starostlivosti a výživného
V praxi sa často vyskytujú otázky týkajúce sa platenia výživného pri striedavej starostlivosti. Ako to teda funguje?
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodiny s autistickým dieťaťom
Výživné pri striedavej starostlivosti
Bežne sa pri zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti vychádza z toho, že obaja rodičia si voči dieťaťu plnia svoju vyživovaciu povinnosť v rámci striedavej osobnej starostlivosti. Vo väčšine prípadov sa výživné neurčuje. Nie je to však absolútne a v prípadoch, ak jeden z rodičov má výrazne vyšší príjem ako druhý a dieťa má u tohto rodiča vyšší životný štandard, určuje sa výživné. Výživné sa vtedy určuje z dôvodu, aby dieťa malo u oboch rodičov (nakoľko u oboch trávi rovnaký čas) zabezpečenú rovnakú životnú úroveň. Dieťa má totiž právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Prídavky na deti a daňový bonus
Prídavok na dieťa je štátna sociálna dávka, ktorú vypláca Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Prídavok na dieťa patrí tomu rodičovi, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti. Pri striedavej starostlivosti si rodičia môžu dohodnúť, ktorý z nich bude poberateľom prídavku. Daňový bonus môže poberať len jeden z rodičov, spravidla ten, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti alebo s ktorým dieťa žije v spoločnej domácnosti.
Zrušenie výživného
Zrušenie výživného z dôvodu zmeny pomerov u matky (napr. žije s priateľom, má vlastné auto) neprichádza do úvahy, ak ide o maloleté deti. Vyživovacia povinnosť rodiča trvá v zmysle ust. Podľa § 62 ods.
Ako postupovať?
Odporúča sa pripraviť si písomnú dohodu o striedavej starostlivosti a výživnom, ktorú predložíte súdu na schválenie.
Duševné zdravie detí: Téma, ktorú nesmieme ignorovať
Smutné prípady a tragédie spustili lavínu otázok a odhalení, ktoré nás ako rodičov mierne zaskočili. Je viac ako na mieste si pohovoriť a pripomenúť viac o duševnom zdraví našich detí.
Dôvody sebapoškodzovania
Dôvody sebapoškodzovania sú rozmanité, no ani jedným z nich nie je volanie po pozornosti, ani neznamená, že dieťa sa chce zabiť - skôr neriešenie dôvodov pre sebapoškodzovanie môže viesť k zhoršeniu duševných problémov a až následne k samovražednému správaniu či samovražde.
Odborníci a odborníčky však hovoria, že sebapoškodzovanie funguje ako mechanizmus vysporiadania sa s problémami ako šikana, stres, úzkosti, emocionálny tlak, problémy v rodine a podobne. Indikuje tiež slabú emocionálnu reguláciu a je asociované s nízkou sebaúctou, vyššou impulzivitou, fyzickým či sexuálnym zneužívaním, aj zneužívaním alkoholu a návykových látok. Kľúčová je včasná intervencia školy, čo sa týka školákov a školáčok a samozrejme, rodiny.
Ako rozprávať s deťmi o duševnom zdraví?
- Nebagatelizovať sebapoškodzovanie: Ani myšlienky na samovraždu, úzkosti, to, čo dieťa vidí ako problém, hocijako malicherný sa nám zdá - do budúcnosti to hovorí o tom, že „mi rodič nerozumie“, „neoplatí sa mi s ním zhovárať“.
- Pogratulovať si: Ak dieťa dokáže rozprávať o svojich emóciách a verbalizovať ich, formulovať myšlienky do slov, to je prvý krok za ich riešením.
- Čo určite nerobiť? Nenútiť, nevyhrážať sa.
- Tá SPRÁVNA atmosféra: Niektoré deti môžu potrebovať „špeciálnu“ atmosféru na úprimný, otvorený rozhovor o takom niečom citlivom ako pocity.
Štatistiky
Za prvý polrok roku 2023 sa podľa psychologickej poradne Ipčko až 19 % maturantov a maturantiek sebapoškodzuje, pričom v téme „Sebapoškodzovanie“ zaznamenali na linke pomoci a v krízových službách nárast o 30 %.
Adopcia detí s Downovým syndrómom: Iná cesta k rodičovstvu
S manželom túžila po vlastných deťoch. Po dlhých rokoch bezdetnosti sa rozhodli, že si jedno osvoja. Najskôr si želali zdravé dieťa, po dvoch rokoch chceli prijať dieťa s Downovým syndrómom.
#