Úvod
Efektívna komunikácia je kľúčom k budovaniu pozitívnych vzťahov v rodine a k rozvíjaniu dôvery a porozumenia medzi rodičmi a deťmi. Keď dieťa dospeje, dynamika vzťahu sa mení a je potrebné prispôsobiť prístup. Tento článok sa zaoberá spôsobmi, ako efektívne komunikovať a správať sa k dospelému dieťaťu, aby sa podporila jeho samostatnosť, zodpovednosť a zdravý vývoj.
Pestovanie Zodpovednosti a Samostatného Myslenia
Zodpovednosť je základnou vlastnosťou, ktorú rodičia túžia vidieť u svojich detí. Zodpovedný človek sa dokáže rozhodnúť a niesť dôsledky za svoje voľby. Aby sa však dieťa vedelo správne rozhodovať, musí sa naučiť situáciu zhodnotiť, zamyslieť sa nad ňou a úspešne ju dešifrovať.
Učíme Deti Rozmýšľať
Je dôležité deťom vytvárať príležitosti na rozhodovanie a učiť ich rozmýšľať. Namiesto priameho prikazovania by mali rodičia používať kreatívne otázky, ktoré dieťa privedú k vlastnému riešeniu.
Príklad:
Deti sa hlučne zabávajú v čakárni u lekárky. Namiesto toho, aby ich mama jednoducho poprosila, aby prestali, sa ich opýta: „Čo myslíte, páči sa vaše žďuchanie tej pani vedľa vás? Môže si ten pán oproti pokojne čítať svoje noviny, keď vy sa hlasno zabávate?" Dievčatá sa zamysleli a samé navrhli, že pôjdu čakať vonku.
Sloboda Rozmýšľať
Nový prístup k výchove je zameraný na to, ako majú deti myslieť, a nie čo si majú myslieť. Ak dieťaťu neustále vysvetľujeme, ako život funguje, v skutočnosti len pasívne prijíma naše postoje a zásady bez možnosti overiť si ich pravdivosť. Okrem toho, mnoho našich názorov už v budúcnosti nemusí byť pravdivých, pretože svet sa rýchlo vyvíja a mení.
Prečítajte si tiež: Ako vychovávať dieťa
Dôvera a Samostatné Rozhodovanie
Možnosť rozhodnúť sa a dôvera v dieťa nezaručujú, že pôjde správnym smerom. Ak však samo dospeje k danému rozhodnutiu, vie, na základe akých presvedčení sa rozhodlo a overí si, či sú správne práve tým, že to vyskúša. Je to však jeho voľba a tým aj jeho zodpovednosť. Nemôže sa vyhovárať na nikoho, že mu to prikázal a že to nie je jeho chyba. Musí samostatne čeliť tomu, čo príde. A najmä bude vedieť prečo to prišlo, keďže samo si to vymyslelo.
Učenie sa z Následkov
Často nám následok môže pripadať tvrdý či zbytočný, najmä keď vieme, že dieťa nevolilo danú voľbu so zlým úmyslom. Avšak uvedomme si, že ak ho pred následkom ochránime, berieme mu šancu poučiť sa z vlastnej chyby a precítiť do dôsledkov, čo daná voľba znamená. V prípade, že bolesť či duševné utrpenie nehraničí s fatálnymi následkami (nevratné zdravotné či psychické zmeny), dieťa má šancu budovať svoju odolnosť a učiť sa, že chyby sú normálne a nevyhnutné v živote.
Strach Rodičov a Ochrana Detí
Mnohí rodičia sa z prílišného strachu o dieťa, respektíve z nedôvery voči nemu, snažia všemožne svoje ratolesti ochrániť. Často navštevujú školu a usilovne vysvetľujú učiteľom, že ono vlastne nemôže za svoju nepripravenosť, lebo…. Vedomie, že problémy a situácie, do ktorých sa teraz v malom veku dieťa dostáva, sú vlastne malými problémami. Keď sa nenaučí z malých pádov a bolestí vstávať a vyvarovať sa podobným riešeniam, prídu už len ťažšie a oveľa tvrdšie. A čo je podstatné, raz nastane chvíľa kedy už rodičia nebudú nablízku! Nikto nebude môcť za dieťa rozmýšľať, dávať mu „rady“, paradoxne často krát menej rozumné ako tie, čo by si dieťa vymyslelo samo. A to potom budú zranenia, ktoré môžu zanechávať oveľa hlbšie stopy.
Stanovenie Hraníc a Logické Dôsledky
Rodičia by nemali dieťa nechať všetko vyskúšať a dovoliť mu čokoľvek. To by viedlo k anarchii a do bludného kruhu, ktorému sa snažíme vyvarovať. Prvým krokom ku riešeniu konfliktu s dieťaťom je, cielenými otázkami, či popísaním situácie z našej strany, prerušiť jeho činnosť a naviesť ho na vlastné rozmýšľanie o veci. Následne potom prichádza čas, kedy dieťa zrealizuje svoje rozhodnutie, teda koná.
Logické Dôsledky vs. Tresty
Oveľa viac je však situácií, kedy je potrebné zasiahnuť. Existuje aj iný spôsob ako ukázať dieťaťu, že je treba byť poriadkumilovné či zodpovedné ak chceme spolu žiť v jednej domácnosti? Áno, je tu cesta logických dôsledkov.
Prečítajte si tiež: Výživa chorého dieťaťa
Príklad:
Dieťa si neuprace náradie po použití. Nabudúce, keď si bude chcieť požičať náradie - nájde krabicu zamknutú. Keď sa príde ocka opýtať prečo je zamknutá ten mu povie, že samo vie prečo. Dieťa to skontroluje otázkou: „Preto, že som minule kladivo nevrátil späť?“ Otec odpovie: „Áno, potrebujem mať istotu, že keď chcem veci použiť nájdem ich na určenom mieste."
V prípade logických dôsledkov dieťa zakúsi od rodiča rešpekt (nie je ponížené vynadaním), dôsledok priamo súvisí so situáciou, je logický a spravodlivý (jedenkrát zamedzí dieťaťu použiť nástroje), sústreďuje sa na problém, nie na dieťa (chýbajúce nástroje), necháva ho rozmýšľať samostatne (ty vieš prečo), ponúka možnosť zmeny (skúsiš zajtra) a tým sa sústreďuje na budúce správanie. Naproti tomu trest zdôrazňuje autoritu dospelého a potrebu podriadiť sa, súdi a hodnotí dieťa (moralizovanie, kritika,..), často nesúvisí so situáciou (zákaz televízie), je obvykle uplatňovaný v hneve a tým často aj prehnaný a nezodpovedajúci vážnosti správania.
Veci, Ktoré Môžu Ublížiť Mentálnemu Zdraviu Dieťaťa
Deti sú to najcennejšie, čo máme, a pre rodičov sú tým najdôležitejším v živote a želajú im len to najlepšie. Napriek tomu, ako sa rodičia snažia, niekedy dokážu svojim deťom viac ublížiť než pomôcť. Mnohé činy rodičov, ktoré vykonajú vedome či nevedome, dokážu ublížiť mentálnemu zdraviu dieťaťa a zvýšiť u neho riziko toho, že bude trpieť depresiou či úzkosťou, hnevom, problémami v rodine či vo vzťahoch s kamarátmi alebo nižšou sebadôverou.
Pevné pravidlá: Jednou z vecí, ktoré dokážu deťom skutočne ublížiť, sú neustále meniace sa pravidlá a ich nekonzistentnosť. Deti by mali vedieť, aké sú pravidlá, a aké sú vaše očakávania od nich. Na základe toho bude dieťa vedieť, ako sa správať, pretože pravidlá deťom povedia, kde sú hranice, čo sa smie a čo sa nesmie, čo je správne, a čo je nesprávane. Ak dieťa nebude mať pravidlá, bude musieť hádať, čo je dobré a čo nie. Okrem toho, že sa nie vždy trafí do toho, čo je správne, začne sa správať nekontrolovateľne, čo môže viesť až k problémom so správaním a nízkemu sebavedomiu.
Netrestajte nezávislosť: Je úplne prirodzené, že čím je dieťa staršie, tým viac sa osamostatňuje. Dieťa by sa však za osamostatňovanie nemalo cítiť previnilo, pretože je to normálna potreba dieťaťa počas jeho dospievania. Keď sa bude dieťa cítiť previnilo za vlastné osamostatňovanie, bude sa cítiť vo všeobecnosti neisto, avšak môže aj skúšať vaše hranice a to, čo má dovolené. Jeho správanie však bude len prejavom toho, že sa nemôže od vás prirodzene vzďaľovať.
Prečítajte si tiež: Všetko o krste a krstných rodičoch
Neignorujte emócie vášho dieťaťa: Ak je dieťa smutné, nahnevané, alebo sa bojí, nerobte si z neho srandu ani neignorujte jeho pocity. Takýmto správaním by ste mu iba ukázali, že s jeho emóciami nie je niečo v poriadku a nemalo by sa tak cítiť. Keď emócie dieťaťa neberiete vážne, neukazujete mu dostatok lásky, porozumenia a prichádzate o množstvo príležitostí, ktoré by dokázali zlepšiť vzťah medzi vami a vaším dieťaťom. Ak dieťa nemá s rodičom dobrý vzťah, môže nadobudnúť pocit, že ho rodičia neľúbia.
Dieťa by nemalo byť vaším kamarátom: Mnoho rodičov sa snaží, aby ich deti boli zároveň ich najlepšími kamarátmi. Avšak vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom by mali existovať určité hranice. Nemali by ste zdieľať svoje starosti, obavy, alebo problémy vo vzťahu, a už vôbec by ste sa nemali vaše deti pýtať na radu. Dieťa by svojho rodiča nemalo vnímať ako bezmocného človeka odkázaného na pomoc dieťaťa, ale ako silného rodiča, ktorý je schopný čeliť rôznym problémom, zvládnuť ich a zvládnuť život, aj keď nie je vždy jednoduchý a často je plný stresu. Len takéhoto rodiča dokáže dieťa vnímať ako nadradeného či seberovného. Buďte pri svojich deťoch prirodzení, prejavujte skutočné emócie, ale nezaťažujte deti dospeláckymi problémami.
Neodmietajte svojho partnera: Pred deťmi by ste tiež nemali odmietať svojho partnera. Ak mu nikdy neukážete vašu pozornosť a lásku pred vaším dieťaťom, dieťa si ťažko vyvinie predstavu toho, ako láska vyzerá a ako by vyzerať mala. Odmietanie vášho partnera alebo jeho zhadzovanie pred očami dieťaťa, hrozenie rozvodom a podobné veci dokážu v dieťati vyvinúť chronickú úzkosť. Ťažšie je však ukázať dieťaťu lásku, pokiaľ manželský vzťah nefunguje, alebo ste rozvedení či bez partnera. Ak ste sa s partnerom rozviedli a máte voči nemu chladný vzťah, ste si cudzí, vzdialení, nepríjemní na seba, stále sa na seba hneváte alebo obviňujete svojho bývalého partnera za rozvod, posielate tým dieťaťu správu, že váš bývalý partner je príčinou rozvodu a vy by ste mali byť tým preferovaným rodičom u vášho dieťaťa.
Nemiešajte sa do vzťahov vašich detí: Všetci rodičia chcú svoje deti chrániť, aby im nikto a nič neublížilo. Avšak rodičia nemôžu byť pri deťoch neustále a sledovať každý ich krok. Rodičia by sa nemali snažiť riadiť a smerovať každý vzťah dieťaťa, či už sú to vzťahy s učiteľmi v škole alebo medzi kamarátmi. Ak sa budete snažiť kontrolovať vzťahy vášho dieťaťa, bude mu dlhšie trvať kým dospeje. Ak sa napríklad dieťa dostane do problémov v škole, nemali by ste hneď utekať do školy a snažiť sa zahladzovať u učiteľa problémy vášho dieťaťa. Ani by ste nemali vášmu dieťaťu stále hovoriť, ako byť dobrým kamarátom. Tieto veci sa musí naučiť samo, pretože inak vyrastie, a nebude sa vedieť bez pomoc zorientovať v komplikovanom svete medziľudských vzťahov.
Neberte dieťa ako vašu súčasť: Niekedy sa rodičia natoľko spoja s dieťaťom, že svoj vlastný obraz a sebahodnotenie prepoja so svojím dieťaťom, s jeho vzhľadom, výkonom, správaním, známkami v škole, alebo tým, koľko má priateľov. Dieťa však potom môže mať pocit, že nie je úprimne ľúbené, pretože ho neľúbite preto, kým je, ale preto, ako sa správa či pre jeho známky, vďaka ktorým vyzeráte vy v očiach ostatných lepšie. To je pre každé dieťa veľmi nezdravá a zničujúca cesta dospievania.
Nesnažte sa dieťa ochraňovať príliš: Nesnažte sa byť rodičom, ktorý stále stojí dieťaťu za chrbtom, snažiac sa neustále ho ochraňovať, ani rodičom, ktorý zabráni každému problému ešte predtým, než sa objaví. Ak sa budete snažiť ochraňovať dieťa pred každým problémom a každou emóciou, vyvoláte v ňom pocit nadradenosti a priveľkého sebavedomia. V tých najhorších prípadoch môže priveľké sebavedomie prerásť až do narcizmu. Dieťa potom očakáva, že život je ľahší, ako v skutočnosti je. Očakáva, že druhí pre neho urobia všetko nezávisle od toho, ako sa bude správať.
Obavy Rodičov a Ako Im Predchádzať
Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias… Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je?
Strach z Detí alebo Obava zo Zlyhania?
Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú. Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.
Príčiny Obáv
To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb. Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami - nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie. Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.
Vplyv Doby
Do istej miery má na to vplyv aj doba. Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.
Sloboda a Hranice
Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť. Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.
Ako Nastaviť Hranice
Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité - hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.
Komunikácia a Vysvetľovanie
Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať. Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená. Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť.
Dôsledky a Odmeny
Ak budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť. Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.
Učenie sa Prispôsobovať
Ide teda o učenie detí prispôsobovať sa, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými. Samozrejme, že nie je dobré ani aby bolo dieťa príliš prispôsobivé, príliš podriaďujúce sa až submisívne, aby sa samo nestalo terčom šikany. Istá miera vzdoru sa od detí očakáva a je zdravá. V záujme vychovať z nich úspešné a autonómne bytosti je potrebné ich podporovať v rozvoji schopnosti sebapresadzovania, asertivity, sebaúcty, no zároveň rozvinutie rešpektu voči iným ľuďom, nie len voči sebe. V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu jednotlivých členov voči sebe navzájom a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie, či neuspokojenie svojej potreby, a že sa frustrácia z toho dá prejaviť konštruktívnym spôsobom, s rešpektom voči ostatným členom rodiny. Prirodzene si dieťa naučené návyky a vzorce správania z rodiny potom prenáša aj do svojho správania voči širšiemu okoliu.
Rodičovský Vzor
Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu. Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.
Testovanie Hraníc
Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.
Kedy Sa Veci Vymknú z Kontroly
Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.
Správanie sa na Verejnosti
Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať. Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.
Hanblivosť Rodičov
Môže to byť aj o hanblivosti? Že si rodičia na verejnosti nechajú skákať po hlave, ale doma sa správajú inak? Určite áno. Je celkom možné, že toto správanie dieťa doma ani nevyužíva, pretože mu neprinesie želaný efekt. Rodičia môžu byť za zatvorenými dverami viac schopní ustáť tieto výlevy. Avšak dieťa sa rýchlo učí a veľmi rýchlo si všimne, že na scény na verejnosti reagujú rodičia inak ako doma a chcú ich čo najskôr zažehnať, aj za cenu toho, že sa musia podvoliť požiadavkám dieťaťa.
Dôležitosť Emocionálneho Vývinu
Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia. Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim.
Odpúšťanie a Šťastie
Čas dokáže veľa strašidelných rán zahojiť. A keďže sú to napriek všetkému stále naši najbližší, netreba sa prestať snažiť najmä o jedno - odpúšťať. Pretože odpustenie prinesie, paradoxne, najväčšiu úľavu vždy najmä tomu, kto odpúšťa. Ak si už nedokážu rodičia odpustiť navzájom, my deti to môžeme nielen znova a znova skúšať, ale máme šancu ísť rodičom príkladom. Možno rodič taký tolerantný a otvorený k deťom zo začiatku byť nedokáže, ale ak to dokážete vy a nepoľavíte, vedzte, že je to nákazlivé.
Ako Prežiť Krízu Rodičov
- Nebuďte na to sama: Izolácia zvyšuje stres, odďaľuje pokroky a vedie ku skrytým neskorším komplikáciám. Keď sa vo vašom živote dejú takéto veľké zmeny, potrebujete podporu a súhlas okolia.
- Starajte sa o seba: Rodičovské problémy vás stoja veľa energie. Stres vám môže poriadne prerásť cez hlavu. Urobte si čas na seba, rozmýšľanie, pokoj a samotu. Nájdite si spôsob, ako vypustiť paru, ako uvoľniť napätie, na cvičenie aj oddych.
- Pozor na závislosť: Od hnevu, depresie, smútku, obviňovania iných či seba, nepriateľstva či pomsty sa človek môže stať ľahko závislý. Namiesto toho, aby s týmito pocitmi pracoval a eliminoval ich, urobí si z nich obranný štít.
- Očakávajte všetko: Deti rozvedených rodičov majú často problém s koncentráciou, s pocitmi smútku, hnevu, depresie. Tie neskôr môže vystriedať strach z budúcnosti, pocit zodpovednosti za jedného či viacerých príbuzných. Takéto pocity sú normálne a ich liečenie potrebuje čas.
- Zistite, čo sa bude diať: Komunikujte s oboma rodičmi, aj keď je to pre vás ťažké. Zistite, čo zamýšľajú, zvlášť ak sa zmeny v ich živote dotýkajú priamo vašej existencie, bývania, finančného zabezpečenia, starostlivosti o závislých členov rodiny.
- Držte si odstup: Rozhádaní rodičia často skúšajú dostať dieťa na svoju stranu. Robia to otvorene, kritizovaním a ohováraním expartnera, aj nenápadne, keď zraniteľnejší rodič vyžaduje pomoc a zabezpečenie. V záujme vlastného duševného zdravia sa do toho nedajte dotlačiť.
- Pomôžte im pochopiť vás: Počas krízy sú rodičia príliš ponorení do vlastných problémov, len ťažko dokážu vidieť veci jasne a byť vám oporou. Ak im pomôžete pochopiť, čím prechádzate vy a ako sa snažíte to zvládnuť, predídete citovým zraneniam a nepochopeniu.
- Držte sa cesty: Vyvarujte sa v kritickom čase zásadných rozhodnutí a zmien vo vlastnom živote. Aby ste nezišli zo svojej cesty, opierajte sa o svojich blízkych, priateľov, pestujte si pravidelné aktivity a dodržiavajte svoje plány.
- Pomoc mimo rodiny: Rodiny sa neraz v čase krízy inštinktívne uzatvárajú pred vonkajším svetom. Nerobte to, neuzavrite sa pred priateľmi, vonkajšími zdrojmi informácií, svojpomocnými skupinami, komunitami.