Rebeka Poláková, dcéra režiséra Romana Poláka a publicistky Žarky Ambrušovej-Polákovej, patrí k výrazným tváram súčasného slovenského herectva. Jej cesta k herectvu však nebola priamočiara. Ako sama priznáva, v detstve bola skôr introvertnej povahy a o hereckej kariére neuvažovala. Dnes je členkou Činohry SND a účinkovala v mnohých úspešných filmoch a seriáloch.
Skromné začiatky a prekvapivé rozhodnutie
Keď si človek zadá meno Rebeky Polákovej do vyhľadávača, často sa objaví informácia o jej introvertnej povahe v detstve a prekvapení jej otca, režiséra Romana Poláka, z jej rozhodnutia ísť na konzervatórium. Od deviatich rokov chodila do divadelného tábora, kde si našla priateľov. S myšlienkou ísť na konzervatórium prišla jej mama. Rebeka to skúsila a mala šťastie, že ju prijali. Po prvom ročníku si uvedomila, aká fascinujúca práca to je.
"Snažím sa už nebyť introvertná. Aspoň v spoločnosti alebo medzi ľuďmi, hoci dušou stále taká som," hovorí Rebeka. "S herectvom sa moja povaha nebije, pretože keď hrám rôzne postavy, môžem sa za ne schovať. Mám rada rôznorodé charaktery - úplne iné, ako som ja. Neprekáža mi ukázať úplne čokoľvek. To je paradox introvertizmu, dáva mi väčšiu slobodu pustiť sa aj do extrovertných postáv. Mám ich veľmi rada, najmä v divadle."
Boj s "protekciou" a hľadanie vlastnej cesty
Podobne ako mnohí potomkovia umelcov, aj Rebeka prežívala strach z porovnávania a obavy z protekcie. V divadelnom svete je meno jej otca veľký pojem, a tak s tým bojovala. Chcela odísť na vysokú školu do Prahy, no nedostala sa tam. Teraz je vďačná, že je dcéra svojho otca, je na neho pyšná a dal jej naozaj nesmierne veľa. Či ju niekto vníma stále ako protekčnú, asi nezmení. Ale myslí si, že už urobila v živote toľko - či už divadla alebo iných umeleckých projektov - že sa podobnými myšlienkami netrápi. Bolo aj obdobie, keď to prežívala. Všetko chcela robiť stopercentne, niekedy sa možno až prepínala. Bolo to na úkor výsledku. Zo zdravotných dôvodov neskôr upustila od 200-percentného nasadenia. Podarilo sa jej vyhrať nad ideou, že prácu musí urobiť fantasticky, aby neurobila hanbu otcovi a jej rodine a aby všetkým dokázala, že na to má a že nie je v divadle, vo filme alebo v nejakom seriáli protekčná.
Filmový svet je, našťastie, úplne iný ako divadelný, tam mnohokrát ani nevedeli, čia je dcéra, prípadne ich to nezaujímalo, lebo prieniky nie sú také výrazné. Aj vďaka tomu sa asi vykašľala na jej vnútorný tlak. Nestalo sa tak zo dňa na deň, išlo o dlhší proces.
Prečítajte si tiež: Cesta Kristín
Spolupráca s otcom a profesionálny prístup
Rebeka účinkovala v niekoľkých predstaveniach, ktoré režíroval jej otec. Aktuálne je to Konformista na doskách SND. Snažia sa byť úplne profesionálni a nemyslí si, že to pokrvné puto medzi nimi je v práci viditeľné. Možno kedysi, robili ešte v Astorke, bol o dosť prísnejší a ona mala permanentný pocit premiéry. Na každej skúške mu chcela všetko dokonale zahrať. Dnes je to občas aj humorné, aspoň pri Konformistovi sa na nich celkom zabávali kolegovia. Jej otec občas utrúsil: „Dobre, ja neviem režírovať dcéru, nechajme to tak, sprav si to sama.“
Filmové a televízne úlohy: Od Čističa po MIKI
Rebeka začínala na divadelných doskách, televízne a filmové úlohy prichádzali postupne a neskôr. Mala šťastie, že jej prvú väčšiu vec vo filme robila s Petrom Bebjakom, ktorý je fantastický režisér. Vedie herca príjemne, nevyvíja na neho tlak alebo čosi podobné. Dal jej veľa a dodnes si myslí, že filmovému herectvu ju naučil práve on. Tým, že jej dôveroval. Dostala od neho peknú veľkú postavu vo filme Čistič a s jeho citlivým prístupom pochopila a začala vnímať, že pred tou kamerou skrátka len „musí byť“, nie urputne niečo vytvárať a za každú cenu hrať. Samozrejme, je to vždy o praxi. Každou skúsenosťou, či už filmovou alebo seriálovou, sa posúva ďalej.
Počet jej úloh - v televízii aj vo filme - rastie. Najnovšie je to snímka MIKI, v ktorej si zahrala jednu z hlavných úloh. Chcela vidieť scenár a obratom jej ho poslali. Prečítala ho a pochopila, že scenárista Miro Šifra napísal výborný scenár. Žiadnym spôsobom neglorifikuje ani nedáva na piedestál túto postavu slovenskej minulosti. Naopak, veľmi reálne a konkrétne sa pozerá na celé deväťdesiate roky. Bola jeho scenárom naozaj nadšená - má napätie, postavy vo filme majú čo hrať. Ako Iveta, manželka Mikuláša Černáka, sa našťastie nedostáva do žiadnych krutých scén. Majú spolu ich domácky život.
Spomienky na 90. roky a príprava na rolu Ivety Černákovej
V období druhej polovice deväťdesiatych rokov bola Rebeka na základnej škole. Pamätá si asi len to, že sa nemohlo chodiť do jednej diskotéky alebo sa vyhýbali jednej uličke na Korze, lebo sa tam v podniku strieľalo. Tým, že bola dieťa, s mafiou spojené deväťdesiate roky sa jej takmer úplne vyhli. Nakrútila však aj film Únos a aj vďaka práci a prípravám naň sa už do témy ponorila. Vie o nejakých veciach, ktoré sa diali a sú pre ňu stále neuveriteľné. Je dôležité pripomínať túto minulosť a je rada, že vznikol film MIKI.
Dôležitou súčasťou pri filmoch, ktoré sa vracajú do minulosti, nie je len, čo zobrazujú, ale tiež ako. Všetky zložky boli pripravené a snažili sa o maximálnu autenticitu. Čo sa týka masiek, tak Aďka Štrbová s Natáliou Rothovou urobili úžasnú prácu. Sandra Žigová ako kostýmová výtvarníčka prešla vari všetky secondhandy v Česku a na Slovensku a mala asi tisíc neuveriteľných, naozaj dobových a autentických oblečení pre všetkých komparzistov. Bolo neuveriteľné, čo na ňu navliekla. Keď nakrúcali masové scény s veľkým množstvom ľudí, aj komparz bol typovo vybratý s dôrazom na vernosť dobe. Všetci si dali záležať - či už na vlasoch, účesoch, všetkých tých fúzikoch. Dôsledne sa prihliadalo na to, aby ženy boli nalíčené, ako sa v deväťdesiatych rokoch líčilo… Jasné, určite sa nájde nejaký detail alebo drobnosť, ktoré možno nezodpovedajú epoche. Ale všetky scény, všetky autá a všetky veci boli naozaj z 90-tych rokov.
Prečítajte si tiež: Premena Životného Štýlu s Adrianou Polákovou
Fyzické premeny pre rolu a chémia s Milanom Ondríkom
Milan Ondrík prešiel výraznou telesnou tranformáciou pre rolu Mikuláša Černáka. Rebeke hercom veľmi pomáha kostým a maska. V divadle sú na to zvyknutí, ale myslí si, že túžia po tom aj vo filme. Chcú byť iní, lebo to im charakter ešte vyšperkuje. Je veľmi vďačná, že sa tomu konečne prestali vyhýbať. Dlho sa tu herci obsadzovali iba typovo, pretože režiséri akoby sa báli toho, že nejaká herečka či herec môže mať úplne iné vlasy alebo môže pribrať či schudnúť, zmeniť sa pomocou masky. Rozumie, že maskovanie je finančne náročné, ale tie premeny sú nápomocné. Milan Ondrík sa zmenil neuveriteľným spôsobom a veľmi to pomohlo jemu aj im všetkým. Niekedy bolo až strašidelné, ako veľmi sa na Mikuláša Černáka podobal. Keď mal konkrétne oblečenie z rôznych fotografií, bolo to priam desivé. Myslí si, že bol vďačný za možnosť fyzickej premeny. Ona sa akurát odfarbila na blond, ale pre ňu to bol veľký krok. Do nakrúcania filmu MIKI ani raz neurobila nič s jej vlasmi (smiech).
Manželský vzťah Mikuláša Černáka je vo filme síce podružná linka, ale dôležitá. S Milanom sa poznajú veľa rokov, nedávno spolu natočili film Čierne na bielom koni, kde tiež hrali pár. Takže ani nejde o to, či tam je chémia. Medzi nimi je dlhoročný priateľský vzťah, už si nepotrebujú vysvetľovať nejaké veci. Veľmi rada s Milanom hrá, dovolí si tvrdiť, že on s ňou tiež. Stretávajú sa spolu aj v divadle. Pri filme MIKI bol pre nich veľmi dôležité - a zhodli sa na tom aj s režisérom Jakubom Kronerom - že títo dvaja ľudia mali vytvorené silné puto. Zoznámili sa, keď boli mladučkí a prešli spoločne od nejakého štandardného normálneho dedinského života až po niečo neuveriteľné. Preskákali to spolu za krátku a intenzívnu dobu a my sme si povedali, že to, čo hrajú, musí byť naozaj o láske, o nás dvoch. Vzťah, ktorý divákovi ukážu, je silný. Nemali nejaké veľké scény, ale obaja sa snažili ukázať aj v krátkych fragmentoch, že Iveta a Mikuláš spolu držia. Aj napriek tomu, aké veci sa vo filme dejú.
Kontroverzie okolo filmu MIKI a politické vyjadrenia
K filmu MIKI vzniklo množstvo kritických reakcií. Objavili sa otázky, prečo podobné snímky podporovať a dotovať, prečo na ne majú ísť peniaze, keď sú venované mafiánskemu bossovi. Rebeka si nemyslí, že natočili film o ňom. MIKI je film o dobe, o našej minulosti. Chcú nakrúcať filmy o Slovensku, slovenskej histórii a toto je predsa slovenská história. Nerozumie tomu, prečo by sa podobný príbeh nemal natočiť. Mafiáni tu boli a - opakuje - stále sú.
V politickej relácii TA3 ešte koncom júna zaznelo z úst predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, že ministerstvo kultúry, pod vedením Martiny Šimkovičovej už nebude financovať filmy s témou LGBTI+, takisto sa im nepáčia témy ako vražda novinára Kuciaka či zelená dohoda a doslova povedal, že „nebudú sa tu robiť filmy Sviňa a Únos“. Rebeka si zahrala v jednom z tých filmov. Tieto vyjadrenia sú pre ňu absolútne nepochopiteľné. Prečo čelný predstaviteľ politickej scény povie, že na Slovensku sa nebude hovoriť o týchto témach? Asi má s podobnými témami problém. Majú s nimi politici problém, pretože sú do nich nejakým spôsobom zakomponovaní? Nechcú, aby slovenský ľud riešil tieto veci? Pokúšajú sa niečo zakryť a predstierať, že to neexistovalo? Je to smiešne a zároveň veľmi smutné. Verí akurát a dúfa, že o pár rokov sa situácia nejako zmení. Nemôžu im všetko zakázať. O čom budú točiť… Ale aj preto je dobré, že stihol vzniknúť MIKI. Možno je to na dlhé obdobie posledný politický film.
Film Nikto ma nemá rád a stvárnenie Sáry
Medzi najaktuálnejšie filmové roly Rebeky Polákovej patrí úloha vo filme MIKI. Teraz sa predstaví v ďalšom filme s názvom Nikto ma nemá rád, ktorý bude uvedený na Filmovom festivale Inakosti. Stvárňuje v ňom Sáru, ale veľa spoločného s ňou nemá. „Sára je mladé dievča, ktoré hľadá lásku, ale je z prostredia, ktoré jej neumožňuje natoľko žiť, ako by si predstavovala… má isté tajomstvo, ktoré jej bráni nájsť tú lásku,“ prezrádza o svojej postave Rebeka, ktorá si musí každú svoju postavu obľúbiť. Žije s ňou predsa niekoľko mesiacov.
Prečítajte si tiež: Premena s LPG diétou podľa Adriany Polákovej
Film Nikto ma nemá rád je o zničujúcej sile predsudkov a netolerancii aj o odvahe tomu čeliť. Sára pracuje ako asistentka na veliteľstve armády v Prahe. Je to atraktívna žena obklopená mladými mužmi, napriek tomu bez partnera, čo jej autoritárska matka nezabúda pripomínať. Keď stretne galantného a pôvabného Martina, konečne prežíva lásku, o akej zatiaľ len snívala. Postupne sa začínajú zbližovať, ale keď chce Sára posunúť ich vzťah na hlbšiu a fyzickú úroveň, Martin ho nečakane utne. Sára odmieta prijať jeho neochotu zveriť sa jej a chce vedieť, čo mu bráni byť s ňou. Pritom zistí, že má Martin tajomstvo. Sľúbi, že ho nikomu neprezradí, ale napriek tomu to v dobrej viere urobí.
Súčasnosť a pohľad do budúcnosti
Rebeka Poláková je nielen talentovaná herečka, ale aj žena s vyhranenými názormi, ktorá sa nebojí hovoriť o spoločenských a politických problémoch. Okrem hereckej kariéry sa zaujíma aj o enviromentalistiku a ochranárstvo. Vyrastala v Bratislave, kde má rada prechádzky a objavovanie nových miest.
Na otázku, čo v detstve milovala a dnes to už do úst nedá, odpovedala, že to bol vyprážaný rezeň s hranolkami. V súčasnosti už mäso neje.
Voľný čas trávi prechádzkami, výletmi na bicykli a návštevami kaviarní, kde rada čerpá atmosféru a učí sa texty. Jej obľúbené kaviarne sú Prašná bašta, Verne alebo Soho, ale aj Meštiansky pivovar na Vysokej ulici je v pohode. Najradšej má v Bratislave jar.
Jej snom je mať veľký dom so záhradou niekde na vidieku, ale momentálne je jej domovom Staré Mesto. Prekáža jej, že v Bratislave je toľko herní a uvítala by hocičo, čo by obohatilo kultúrny život v meste.
Perla: Nový film o slobode a minulosti
Okrem filmov MIKI a Nikto ma nemá rád sa Rebeka Poláková predstaví aj v dráme Perla, ktorú do kín prinesie distribučná spoločnosť CinemArt SK. Film rozpráva príbeh Perly, československej disidentky, maliarky a slobodnej matky, ktorá v 80. rokoch žije vo Viedni. Jej život sa skomplikuje, keď sa rozhodne vrátiť do Československa, aby sa vyrovnala so svojou minulosťou. Režisérka Alexandra Makarová o filme prezradila: „Perlu som venovala svojej babičke, ktorej nesmierna vášeň pre život a odvážne rozhodnutia inšpirovali cestu mojej hrdinky. Ako napovedá názov, film je predovšetkým o Perle. Jej boj za slobodu - za právo robiť vlastné rozhodnutia - je votkaný takmer do každého záberu. Pre mňa bolo dôležité použiť politické prostredie začiatku ’80. rokov ako kulisu, nie ako hlavnú tému, pretože skutočný konflikt sa odohráva na emocionálnej úrovni - medzi postavami.“
Alexandra Makarová si vybrala Rebeku Polákovú do hlavnej roly, pretože hľadala herečku s nedefinovateľnou kvalitou. Išlo jej o to, aby diváci dlho nevedeli, kto tá žena vlastne je. Rebeka to dosiahla takmer strašidelným spôsobom. Vždy vyzerá inak, má veľkú prítomnosť a výraznosť, ale nikdy ju nemôžete úplne zaradiť. Je v nej niečo tajomné.