Psychické zdravie detí je rovnako dôležité ako ich fyzické zdravie. Psychické poruchy u detí môžu ovplyvniť ich správanie, emocionálny stav a celkový vývoj. Včasná identifikácia a správny prístup sú kľúčové pre zlepšenie kvality života dieťaťa. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na psychické poruchy u detí, ich diagnostiku, liečbu a možnosti podpory.
Vymedzenie pojmu „psychická porucha“
Pojem psychická porucha môže byť niekedy mätúci. Vo všeobecnosti sa psychická porucha definuje ako stav, ktorý negatívne ovplyvňuje myslenie, pocity alebo správanie človeka, čo vedie k ťažkostiam v každodennom živote. Tieto poruchy často vedú k poškodeniu sociálnych funkcií.
Je dôležité si uvedomiť, že psychické poruchy sú komplexné a často zahŕňajú kombináciu symptómov. Tieto symptómy sa môžu vyskytovať spoločne a vytvárajú celkový klinický obraz. Ak máte obavy o psychické zdravie svojho dieťaťa, je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc.
Rozdiely medzi detskými a dospelými psychickými poruchami
Psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká. Prejavy psychických porúch u detí sa môžu líšiť od prejavov u dospelých. Detská psychika je vo vývoji, a preto sa symptómy nemusia prejavovať tak zreteľne ako u dospelých alebo sa môžu vyvíjať neočakávanými spôsobmi. Deti často nevedia presne opísať svoje pocity.
Rodičia a opatrovatelia by mali pozorne sledovať správanie dieťaťa a hľadať varovné signály, ako sú zmeny nálad, problémy so spánkom alebo zmenami vo výkone v škole.
Prečítajte si tiež: Psychicky chorí rodičia a ich deti
Varovné signály psychických porúch u detí
Extrémne zmeny nálad a emócií, ktoré sú intenzívnejšie ako zvyčajne, môžu byť prvým náznakom problému. Ak je dieťa zvyčajne veselé a zrazu sa stane podráždeným, je to dôvod na obavy. Ďalšími varovnými signálmi sú strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým bavili, vyhýbanie sa sociálnym kontaktom s kamarátmi a rodinou, zmeny v spánkových alebo stravovacích návykoch a prehnané obavy.
Úzkosť a depresia sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi. Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou. Medzi príznaky úzkosti patria obavy, triaška, búšenie srdca. Depresia sa môže prejavovať stratou záujmu, zmenami v apetíte a pocitoch.
Je dôležité všímať si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Ak máte akékoľvek pochybnosti, vyhľadajte pomoc. Fyzické ťažkosti, ako sú bolesti hlavy alebo brucha, môžu byť znakom psychosomatických porúch.
Vplyv psychických porúch na život dieťaťa
Psychické poruchy môžu spôsobovať veľké ťažkosti. Deti s psychickými problémami majú často horšie známky v škole, cítia sa osamelé, pretože je pre ne ťažké nájsť si kamarátov a majú nízke sebavedomie.
Včasná intervencia je kľúčová. Ako rýchlo ako rodičia zareagujeme, môže zmeniť budúcnosť našich detí. Včasná diagnostika a liečba môžu dieťaťu poskytnúť starostlivosť, ktorú potrebujú.
Prečítajte si tiež: Psychické zranenia u detí
Ako pomôcť dieťaťu s psychickými problémami
Podpora dieťaťa s psychickými problémami si vyžaduje komplexný prístup. Kľúčovým faktorom je včasná diagnostika. Rodina, škola by mali dieťa podporovať a povzbudzovať. Je dôležité naučiť sa rozpoznávať varovné signály. Liečba môže zahŕňať terapiu a v určitých prípadoch aj lieky.
Terapia môže dieťa naučiť zdravé stratégie na zvládanie stresu, ako riešiť problémy a ako sa vyrovnávať so stresom. Podporné vzťahy v rodine sú tiež veľmi dôležité. Deti, ktoré vyrastajú v harmonickej rodine, sú odolnejšie voči stresu. Negatívne prostredie môže viesť k škodlivým účinkom na psychiku dieťaťa, preto je to nevyhnutné. Môže pomôcť rodinná terapia a otvorená komunikácia.
Tipy pre rodiny
- Doprajte si spoločne strávený čas.
- Komunikujte otvorene.
- Prejavujte lásku a uznanie.
- Vytvorte bezpečné a podporné prostredie.
- Hľadajte odbornú pomoc, ak ju potrebujete.
Deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné. Rodinné prostredie má významný vplyv na fungovanie dieťaťa. Ak máte obavy, vyhľadajte pomoc najlepšie psychológa a psychiatra.
Diagnostika a liečba psychických porúch
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy. Diagnostika je založená na komplexnom posúdení informácií. Patrí sem rodinná anamnéza a výsledky testov. Na základe diagnózy sa určí vhodný spôsob liečby, ktorý môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie. Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc. Je dôležitá trpezlivosť a pravidelná kontrola u odborníka.
Techniky komunikácie s deťmi s psychickými poruchami
Pri komunikácii s deťmi s psychickými poruchami je dôležité byť trpezlivý, empatický a vyhýbať sa slovnej konfrontácie. Tieto techniky pomáhajú deťom s psychickými poruchami. Terapia môže pomôcť s emocionálnej regulácii a zníženie úzkostných a depresívnych symptómov.
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca: Daňový bonus a ZŤP
Dôsledky rozpadu rodiny na psychiku dieťaťa
Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. Známy sa stal spoločne so Zdeňkom Matejčkom a Zdeňkom Dytrychom, s ktorými v rokoch 1965 - 1993 zrealizoval longitudinálny (dlhodobý) výskum detí, žijúcich v detských domovoch. Výsledky, dnes už notoricky známe, vytvorili mozaiku obrazu deprivovaného dieťaťa.
Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu.
Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho - ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará.
Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P. Utiahnuté a odmietavé správanie - odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany.
Psychickú depriváciu definuje Z. Potreba stimulácie - ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca.
J. Koluchová uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo. Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine.
Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity.
Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu „chrbtice“, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu.
Na Slovensku sa toto ohrozenie dotýka približne 600.000 detí a každý rok k nim pribudne 16.500 ďalších, pričom nádoba bolesti sa časom nijako nevyprázdňuje, ale deštručkné sily subdeprivácie ich potrieb pretrvávajú cez generácie a deformujú spoločenské zdravie.
Teyber uvádza, že množstvo dospelých mužov sa nikdy nestretlo so základnými otcovskými zručnosťami, a preto teraz ani sami nevedia svojim deťom toto poskytnúť. Rozvodové traumy u dieťaťa vzniknú vždy, ale je dôležité ich včas a kvalitne ošetriť, minimalizovať ich dopad na dieťa, ktoré sa raz stane otcom alebo matkou, a tieto vzorce si ponesie so sebou. Rozvedeným otcom je treba umožniť a pomôcť, aby sa mohli vo výchove ďalej angažovať.
Stres zo školy a jeho dopad
Stres zo školy je realita, ktorá postihuje tisícky slovenských detí každý deň. Stres zo školy je emočná a fyzická reakcia dieťaťa na rôzne požiadavky školského prostredia. Podľa výskumu McLean Hospital (2024) zažíva školskú úzkosť približne 5% všetkých detí školského veku. Rozsiahla britská štúdia National Foundation for Educational Research (2003) na vzorke 280 škôl potvrdila, že sociálna úzkosť je najčastejším spúšťačom školského odmietania, pričom najviac postihnuté sú deti v kľúčových stupňoch 3 a 4.
Keď má dieťa stres zo školy, existuje množstvo účinných techník, ktoré môžete použiť doma. Naučte dieťa techniku „4-4-4“: nádych na 4 sekundy, zadržanie dychu na 4 sekundy a výdych na 4 sekundy. Organizácia je kľúčová pri zvládaní stresu zo školy. Úzkosť zo školy sa často zhoršuje, keď ju dieťa drží v sebe. Mnohé deti majú stres zo školy kvôli strachu z chýb. Keď má dieťa stres zo školy, často sa cíti bezmocne.
V Centre Avare sa špecializujeme na inovatívne prístupy k riešeniu stresu zo školy. Táto intervenčná metóda pomáha deťom prepojiť myslenie s pohybom, čo má priamy vplyv na zvládanie úzkosti zo školy.
Úzkosť z návratu do školy je prirodzený jav, ktorý by mal bez zásahu ustúpiť do 2-3 týždňov. Dospievajúci často zažívajú stres zo školy kvôli zvýšeným akademickým požiadavkám, sociálnemu tlaku a hormonálnym zmenám. Stres zo školy môže vyvolať reálne fyzické príznaky ako bolesti hlavy, brucha, únavę, poruchy spánku a časté choroby.
V Centre Avare poskytujeme komplexný prístup zahŕňajúci diagnostiku, individuálne intervenčné metódy, koučing pre rodičov a spoluprácu so školskými zariadeniami.
Poruchy pozornosti a hyperaktivita (ADHD)
Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod.
Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale nepozornosti.
Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Pozornosť umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť.
Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku. rastúca schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť v jej dĺžke trvania, zamerania aj jej kontroly. zvýšená schopnosť rozlišovať podnety, sústrediť sa iba na tie práve dôležité. Mladšie deti sa ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie.
Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti.
Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napr. písmen.
V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom.
Pri pasívnej pozornosti (napr. výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napr. mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom.
Distribúcia, teda rozsah pozornosti, je príliš malý. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii. schopnosť prenášať pozornosť podľa potreby je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. selektivita, výberovosť je oslabená. Sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú.
ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu a preto vyžaduje značné množstvo energie. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa.
Poruchy osobnosti u detí
Porucha osobnosti je dlhodobý spôsob myslenia, cítenia a správania, ktorý spôsobuje človeku problémy v každodennom živote, vo vzťahu k sebe, v medziľudských vzťahoch a vo vzťahu k prostrediu. Porucha osobnosti vzniká až vtedy, keď sú určité aspekty tejto štruktúry významne narušené, teda výrazne zasahujú do každodenného fungovania človeka. Prejavujú sa ako rigidné až neprispôsobivé vzorce myslenia, prežívania a správania, ktoré spôsobujú výrazné problémy.
Podľa najnovšej klasifikácie WHO (ICD 11) je porucha osobnosti charakterizovaná pretrvávajúcim a všadeprítomným narušením v tom, ako človek prežíva a interpretuje samého seba, iných ľudí a svet okolo seba, v ich emocionálnom, kognitívnom a behaviorálnom fungovaní. Tieto narušenia výrazne sťažujú život a fungovanie človeka.
Aké sú príznaky poruchy osobnosti?
- Narušené vnímanie seba: Nejasný, alebo nestabilný obraz o sebe, Pocit vnútornej prázdnoty, výrazná závislosť na uznaní zvonku, Pochybnosti o vlastnej identite, alebo hodnotách.
- Narušené vnímanie a vzťahy k druhým: Nedôvera, alebo paranoidné očakávania voči ľuďom, Nestabilné, alebo konfliktné vzťahy, Chlad, odstup, znížená schopnosť vcítiť sa, Manipulatívne, alebo príliš kontrolujúce správanie.
- Problémy na úrovni emócií: Časté výkyvy nálad, Neschopnosť zvládať frustráciu, Impulzívne správanie, Neprimerané, alebo ťažšie regulované emočné reakcie.
- Problémy na úrovni správania: Čierno - biele myslenie, Znížená schopnosť kriticky reflektovať svoje správanie, Podozrievanie, prekrúcanie motivácie druhých, Fixné negatívne presvedčenie o sebe, alebo o svete, Riskantné správanie (promiskuita, zneužívanie návykových látok), Sebapoškodzovanie, alebo suicidálne tendencie, Vyhýbanie sa zodpovednosti, pasivita, alebo naopak agresivita, Nedostatočná kontrola správania vzhľadom na spoločenské normy.
Vznik porúch osobnosti nie je spôsobený konkrétnou príčinou, ale ide o komplexnú kombináciu rôznych faktorov, ktoré sa u každého človeka líšia. Každý človek je individuálny a to, či sa rozvinie porucha osobnosti je často výsledkom dlhodobého a zložitého procesu vývinu osobnosti a nie jednorazovej udalosti.
Medzi možné príčiny radíme: Dedičnosť a vrodené povahové črty, Skúsenosti z detstva, Prežitá trauma a dlhodobá neistota v detstve.
Diagnóza poruchy osobnosti sa stanovuje podľa závažnosti poruchy osobnosti (mierna, stredná, ťažká) a výrazných osobnostných rysov (antisociálny, narcistický, anakastický, hraničný, vyhýbavý, impulzívny).
Liečba porúch osobnosti je často dlhodobá a vyžaduje trpezlivosť, podporu od okolia a spoluprácu klienta s terapeutom. Možnosti liečby sa líšia od závažnosti, typu poruchy a individuálnych potrieb klienta. Psychoterapia, Farmakoterapia, Hospitalizácia, Podporné opatrenia. Vhodná je kombinácia psychoterapie a farmakoterapie, nakoľko aj lieky môžu zmierňovať niektoré nežiadúce prejavy správania.
Ako človekovi s poruchou osobnosti pomôcť?
- Buďte pre neho oporou, avšak najskôr si stanovte hranice.
- Pomáhajte mu zvládať náročné situácie, avšak nepreberajte zodpovednosť za jeho emócie a situácie v ktorých sa nachádza.
- Buďte trpezlivý, empatický, vyhýbajte sa všeobecným vyjadreniam.
- Buďte konzistentný.
- Podporujte ho ku zdravému vzťahu k sebe a k osobnostnej zrelosti.
- Vyhnite sa roli „záchranára“.
- Vyhnite sa nálepkovaniu a stigmatizácií.
- Ak máte dojem, že vás tento človek manipuluje, nastavte si hranice, doprajte si čas na spomalenie a vedomé reagovanie.
- Vzdelávajte sa spoločne o poruche, jej prejavoch a možnostiach zvládania.
- Podporujte ho v návšteve odborníka.
- Spoločne oslavujte malé úspechy.
- Pokiaľ sa nachádza v stave, ktorý ohrozuje jeho život, prípadne životy druhých ľudí, kontaktujte linku pomoci.
- V neposlednom rade človek, ktorý trpí poruchou osobnosti často najviac potrebuje niekoho, kto v ňom vidí viac ako len správanie a poruchu.
V každom prípade je nesmierne dôležité udržať si vlastnú integritu a vlastné hranice.
Špecifické poruchy učenia a správania
V súčasnom období sa v našich ZŠ čoraz viac stretávame so žiakmi, ktorým bola diagnostikovaná špecifická porucha učenia a správania. Pre učiteľa je to mimoriadne náročné, nakoľko narúšajú edukačnú pohodu pri získavaní vedomostí a nie sú práve najpovzbudivejším výchovným vzorom pre ostatné deti.
Špecifické poruchy správania a poruchy učenia sú podmienené narušením jednotlivých funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a prepojenie prejavov správania a schopnosťou učenia sa žiaka. Takéto správanie je okolím vo väčšine prípadov vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované, drzé, excentrické, ba priam provokačné v zmysle non etiky správania sa v podmienkach triedy či školy.
Špecifické poruchy správania bývajú diagnostikované už v rannom detstve, pred nástupom do školy. Typické prejavy porúch správania sa v plnom rozsahu najčastejšie prejavujú okolo 6. roku života dieťaťa. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb zaraďujeme poruchy správania do skupiny tzv. Problémy sú dlhodobé a nie je možné ich vysvetliť na základe neurologických, zrakových, sluchových alebo motorických postihnutí, ale ani na základe emočných (citových) problémov. Anomálie sú evidentné a pozorovateľné už v rannom detstve. Syndróm ADHD, ktorý je spojený s agresívnymi prvkami správania predstavuje náročnejšiu formu zvládania problému, nakoľko porucha je charakteristická neznášanlivosťou dieťaťa s ostatnými, hádavosťou, nedostatkom sebaovládania, často i antisociálnym správaním (krádeže, vzdory, verbálne konflikty, bitky). Rodinné prostredie býva narušené a dysfunkčné.
Autizmus a poruchy autistického spektra (PAS)
Autizmus alebo porucha autistického spektra, PAS je neurologická a vývojová porucha, ktorá zasahuje oblasť interakcie k ostatným ľuďom, komunikáciu voči okoliu a správanie k ostatným ľuďom. Autizmus je pervazívnou vývinovou poruchou, zasahujúcou do viacerých funkčných oblastí života. Každé dieťa s autizmom je svojim spôsobom jedinečné. Deti s autizmom nemusia mať nevyhnutne rovnaké prejavy, znaky a symptómy spojené so syndrómom autizmu. Poruchy autistického spektra sa vyskutuje o každého pohlavia, u všetkých etnických skupín a rasy, v hociktorej ekonomickej a sociálnej vrstve.