O začiatkoch chirurgie na dnešnom území Slovenska sa dá hovoriť od vzniku inštitucionalizovanej chirurgie v 60. rokoch 19. storočia, kedy vzniklo samostatné chirurgické oddelenie v Krajinskej všeobecnej nemocnici v Bratislave (dnes Univerzitná nemocnica Staré Mesto). Alternatívou je rok 1919, keď vznikla Lekárska fakulta Univerzity Komenského.
Predstupne chirurgie v praveku
V predhistorickom období sa vykonávali úkony ako amputácie a trepanácie, čo potvrdzujú archeologické nálezy na kostrovom materiáli. Trepanácie, teda vytváranie otvorov do lebky, sa vykonávali odškrabávaním povrchových častí lebky v temennej, čelnej alebo spánkovej oblasti.
Účel trepanácií
Trepanácia pravdepodobne zmierňovala bolesti hlavy, epileptické príznaky, mentálne poruchy a slúžila aj na vyčistenie zvyškových čiastočiek po fraktúre. Mohla tiež pomôcť odstrániť kožné ochorenia na temene hlavy, zápaly, cievne poruchy a nádory. Výškrabky lebky mali trepanovanému neskôr slúžiť na to, aby už v budúcnosti podobný zákrok podstúpiť nemusel. Opakované zásahy na niektorých lebkách však naznačujú, že táto metóda nebola vždy účinná.
Paleopatológia
Trepanáciami sa zaoberá paleopatológia, ktorá používa metódy na pomedzí archeológie a súdneho lekárstva. Vďaka nej sa môžeme dozvedieť, akými chorobami v minulosti trpeli ľudia a zvieratá, a zistiť strednú dĺžku života človeka pri narodení. V druhej polovici 19. storočia bola dĺžka života zhruba rovnaká ako v praveku, pričom v 19. storočí ľuďom skracovali život najmä epidémie.
Kto vykonával zákroky?
Zákroky robili šamani, čarodejníci, mágovia, extatici, felčiari a šarlatáni, ktorí sa venovali liečbe za pomoci transcendentných síl a prepájaním nadpozemského s pozemským. V praveku malo liečenie animistický koncept, pripisujúc účinok kameňu, stromu, nebu či oblaku. Neskôr, v stredoveku, vystupuje predovšetkým Božia sila. Pre kresťanskú medicínu a kláštorné liečiteľstvo bolo dôležité, že utrpenie a bolesť majú svoj hlboký význam.
Prečítajte si tiež: Zdravý Vývoj Bábätka a Prvý Príkrm
Medicína v stredoveku
Vzdelanosť bola sústredená v kláštoroch, kde mnísi premýšľali za múrmi kláštorov. Pre vývoj prírodných vied a medicíny bol charakteristický retrospektívny pohľad, teda pohľad do minulosti s predpokladom, že v minulosti mali vzdelanci omnoho väčšie znalosti.
Kláštorná medicína
Na území dnešného Slovenska liečili najmä mnísi. Pôsobili tu aj olejkári alebo šafraníci, ale to až v neskoršom období. V oblasti hygieny a zdravotníctva sú záznamy len torzovité. Historiografia si vyvodila „vlastné závery“, ktoré sa brali ako overené informácie, hoci v dobovom kontexte o nich nenachádzame nijaké zmienky.
Špitály v Bratislave
V odbornej literatúre sa uvádzalo, že špitál svätého Ladislava vznikol v roku 1095, no prvá písomná zmienka o ňom sa viaže na rok 1397. Špitál sv. Ladislava bol založený neskôr ako špitál, ktorý spravoval rád antonitov a označuje sa aj ako nový špitál. Oba sa nachádzali pred mestskými hradbami na dnešnej Špitálskej ulici. Antonitský kláštor so špitálom bol približne na mieste dnešného kostola sv. Ladislava oproti Prioru na Kamennom námestí. Prvá písomná zmienka o ňom sa viaže na rok 1309 a v listinách ho nájdeme aj pod názvom patrocínia sv. Alžbety, častejšie však ako starý špitál.
Vývoj medicíny v banských mestách
Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica mali od 15. až 16. storočia spoločného lekára, ktorému sa skladali na plácu. Záťaž pre lekára bola enormná, pretože v každom z týchto miest pracovalo niekoľko tisíc potenciálnych pacientov. V tejto oblasti vznikajú od druhej polovice 14. storočia kláštory, ktoré boli predstupňom neskorších špitálnych zariadení. Mnísi boli povinní starať sa o svojich chorých a slabých bratov. Od 12. storočia sa mníchom postupne redukujú ich právomoci v tejto oblasti. Koncil v Clermonte v roku 1130 zakázal mníchom študovať medicínu s cieľom pozemského zisku a ďalšie koncily toto ustanovenie následne potvrdzovali, spresňovali a rozširovali. Koncil z roku 1215 striktne zakazuje chirurgické úkony či kauterizácie.
Pitvy v minulosti
Prvú zdokumentovanú pitvu na akademickej pôde údajne vykonal Guy de Chauliac v roku 1315. Pitvy tu boli aj skôr, hoci všetky staroveké civilizácie ich pokladali za znesvätenie ľudského tela po smrti. Herofilos vraj študoval mozog a rozoznal veľký mozog od mozočka, rozlišoval motorické a senzorické nervy, jasne odlíšil tepny od žíl. Erasistratos zasa opísal komory vnútri mozgu aj srdcové chlopne. Aulus Cornelius Celsus v 1. storočí napísal, že Herofilos i Erasistratos s ľudskými telami experimentovali a preparovali pravdepodobne zločincov odsúdených za ťažké hrdelné zločiny.
Prečítajte si tiež: Napínanie brucha počas prvých troch mesiacov
Chirurgické zákroky
Amputácie sa robili dávno predtým, ako sa dalo hovoriť o chirurgii. Väčšinou súviseli so zraneniami, ktoré vznikli v boji a spadali pod vojenskú medicínu. Chirurgovia boli manuálne zruční jedinci, zväčša holiči alebo barbieri. Samotná etymológia slova chirurgia vychádza z dvoch slov: ruka a robiť. Pod týmito medicínskymi zákrokmi rozumieme obväzovanie rán, vytláčanie a vyrezávanie hnisajúcich vredov, vo výnimočných prípadoch išlo o kauterizácie, teda odstránenie porušeného alebo nežiaduceho tkaniva vypaľovaním. V roku 1846 bola objavená narkóza, po ktorej sa začal boom chirurgických zákrokov, medzi nimi aj cisárskych rezov v anestézii.
Vývoj chirurgie na Slovensku po vzniku štátu
Po založení univerzity, ktorá začala vychovávať lekársky dorast, nastal progres. V súvislosti s chirurgiou sa na našom území sústredilo najmä na abdominálnu chirurgiu, teda brušnú, apendicitídy, vredy, amputácie a cholecystekómie, teda operácie žlčníka.
Cisársky rez v minulosti
Českí kolegovia z Prahy zdokumentovali pravdepodobný cisársky rez už v prvej polovici 14. storočia, konkrétne v roku 1337. Cisárske rezy sa robili aj skôr, najmä v prípadoch, keď matka pri pôrode zomrela. Pôrody mávali pod palcom babice. Pri pôrode býval nezriedka prítomný aj alkohol, aby sa rodička dostatočne uvoľnila. Nebolo bežné, že by sa žena v takej intímnej chvíli odhalila cudziemu mužovi, hoci bol akokoľvek vzdelaný. Nemocnice boli pre rodičky odstrašujúcim miestom, nechceli tam chodiť rodiť.
Prvý zdravotnícky poriadok
V roku 1770 bol vydaný prvý zdravotnícky poriadok. Išlo o iniciatívu Márie Terézie a jej osobného lekára Gerarda van Swietena, ktorí neúnavne presadzovali variolizáciu proti pravým kiahňam. Zdravotnícky poriadok z roku 1770 sa delil na dve časti. V prvej sa rozoberala náplň lekárov, chirurgov, lekárnikov a babíc, v druhej predpisy zabezpečujúce postupy a prevenciu voči epidémiám. Prvý samostatný zdravotnícky zákon vzniká až koncom 19. storočia. Zákonný článok XIV z roku 1876 formuloval základné princípy v oblasti zdravotníckej starostlivosti, ale i prevencie.
Medicínske vzdelávanie na Slovensku
Ak chcel niekto študovať medicínu, musel vycestovať, najbližšie do Viedne, Krakova či Prahy. V roku 1635 vzniká v Trnave univerzita, ktorá od roku 1770 disponovala aj lekárskou fakultou. Do Trnavy prišli piati profesori, ktorí riadili päť katedier. Profesori boli absolventmi viedenskej lekárskej fakulty. Išlo o katedru teoretických predmetov lekárskych vied, katedru praktického lekárstva, katedru anatómie, katedru botaniky a chémie a katedru pre pôrodníctvo, chirurgiu a očné lekárstvo. Učili sa teoretické aj praktické predmety. Fakulta tiež organizovala kurzy pre lekárnikov, chirurgov či babice. V prípade chirurgie sa poslucháči zoznámili najskôr s teóriou, potom aj so samotnou technikou obväzovania a liečenia vredov, vytláčania a vyrezávania hnisu a podobne. Chirurgovia po dvoch skúškach dostali diplom magister chirurgie. Anton von Störk považoval Trnavu za provinčné, zastaralé, malé mesto a existencia lekárskej fakulty v Trnave mu pripadala neadekvátna. Vyučujúci profesori boli mladí nadšenci plní ideálov, ktorí sa chytili príležitosti a v rokoch 1770 - 1777 vychovali 39 lekárov, z ktorých 14 pochádzalo z územia dnešného Slovenska.
Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o ultrazvuku v Košiciach
Verejné pitvy
Prvú verejnú pitvu vykonal Ján Jessenius v roku 1600 v Prahe. Jesseniova verejná pitva bola šou slúžiacou na spropagovanie medicíny, ktorá v tom čase chýbala na pražskej univerzite, aj jeho samotného.
Nedostatok lekárov
V polovici 19. storočia bolo na dnešnom území Slovenska zhruba 11,5-tisíc obyvateľov na jedného lekára. Ak aj boli snahy domáceho obyvateľstva, aby sa medicíne venovali, absolventi sa neradi vracali do neutešeného prostredia bez vízie. V roku 1701 založil Karol Otto Moller v Banskej Bystrici súkromnú lekársku akadémiu.
Príbeh kráľovnej Beatrix a cisársky rez
Tím pražských historikov a lekárov prišiel s objavom, že prvý cisársky rez v histórii, pri ktorom prežila súčasne matka aj dieťa, pravdepodobne vykonali roku 1337 v Prahe. Pôrod sa uskutočnil priamo na dvore českého kráľa Jána Luxemburského, rodičkou bola jeho druhá manželka Beatrix Bourbonská a dieťaťom Václav, nevlastný brat Karola IV. Vykonať cisársky rez bolo v 14. storočí podľa historikov pre rodičku až na výnimky smrteľné. Ešte v druhej polovici 19. storočia umieralo pri pokuse o cisársky rez až 90 percent žien, buď stresom z bolesti pri otvorení dutiny brušnej alebo na vykrvácanie či na otravu krvi. Kráľovná Beatrix pôrod v roku 1337 prežila veľkou náhodou. Experti vychádzajú z niekoľkých dobových záznamov a korešpondencie o mimoriadnom pôrode kráľovnej Beatrix, kde sa v latinčine píše o pôrode "bez porušenia nášho tela". Zmieňujú aj text vo Flámskej rýmovanej kronike, kde autor neskrýva údiv nad zákrokom a tvrdí, že budúci vojvoda bol vyňatý z matkinho tela a rana sa zahojila. To, že pri brušnom pôrode Beatrix nevykrvácala, prežila traumatický šok a nedostala sepsu, bolo dielom zhody mnohých okolností. Prispel k tomu možno aj fakt, že Praha bola v tom čase miestom vzdelanosti a na kráľovskom dvore pôsobili na svoju dobu zdatní ránhojiči. Podľa expertného tímu pravdepodobne upadala, alebo upadla do bezvedomia. Išlo teda o to vybrať dieťa a pokrstiť ho. Bez toho by novonarodené dieťa nemohlo dosiahnuť spásu, pretože v kresťanskom svete mal krst zásadný význam. Bolesť z operačnej rany mohla byť následne príčinou prebudenia Beatrix a stresová situácia mohla prispieť k tomu, že nevykrvácala. Experti sa zaoberali aj menom dieťaťa - Václav.
Pôrod v staroveku
Vykopávky na približne 2700-ročnej etruskej lokalite v strednom Taliansku priniesli dva obrazy rodiacej ženy. Podľa všetkého ide o najstaršie známe umelecké stvárnenie takej udalosti v západnom kultúrnom okruhu. Obrazy sa nachádzajú na malom črepe z vyše 2600 rokov starej nádoby. Zachytávajú hlavičku a ramienka novorodenca, ako vychádza z matkinho tela. Etruské ženy sú zvyčajne zobrazené pri hostinách alebo účasti na rituáloch, prípadne ide o bohyne.