Výchova dieťaťa v období dospievania predstavuje jedinečnú výzvu. Deti sa v tomto veku postupne odpútavajú od rodičov, učia sa nezávislosti a objavujú samých seba. Je dôležité, aby rodičia v tomto procese vedeli správne reagovať a poskytnúť im potrebnú podporu.
Dozrievanie a zodpovednosť
Deti dozrievajú postupne a každé je iné. Raz to príde. "Hneď sa vrátim!" povie ustrašená mama, ktorá po prvýkrát necháva doma svoju ratolesť bez dozoru. Je dieťa dostatočne zodpovedné? Dokáže splniť to, čo sľúbilo? Zodpovednosť môže ukázať aj v plnení maličkostí. Ako reaguje v nečakaných situáciách? Ak dieťa podľahne panike už pri banálnej prekážke, ešte nie je pripravené osvojovať si samostatnosť. Sledujte jeho správanie v situáciách, v ktorých vystupuje zo zóny komfortu. Pozná pravidlá bezpečnosti? Bezpečnosť je základ. Spomeňte si na rozprávku o siedmich kozliatkach. Je v nej cenná skúsenosť. Ukazuje, že rodičov sa oplatí počúvať. Má dobrý úsudok? Vie odhadnúť dôsledky svojho konania?
Mnohí rodičia majú obavy nechať svoje deti samé doma. Zuzana je matkou 10-ročného syna Janka. Už len samotná myšlienka, žeby ho mala nechať samého doma čo i len na pár minút, jej naháňa strach. Počas prázdnin, keď nie je v tábore a babičky sú zaneprázdnené, ho berie so sebou do práce. Chodí s ňou aj ku kaderníčke, aj do obchodu. Chlapca to vôbec nebaví. Celý čas trávi na mobile, hrá sa hry a čaká, kým budú môcť spoločne odísť domov. Dieťa potrebuje spoločnosť, ak mu však občas nedoprajete aspoň zopár chvíľ samoty, prichádza o cenné skúsenosti. Zuzana si uvedomuje, že jej správanie je kontraproduktívne. Najdôležitejšie je, aby ste vy samy boli v pohode. Ste vystresovaná, nervózna a plná obáv? Dieťa bez ohľadu na vek bude cítiť, že sa bojíte vytiahnuť päty z domu a bude reagovať na váš strach. Zuzana nakoniec kamarátkam prezradila, z čoho pramenia jej najväčšie obavy: „Keď mal Janko tri roky, nechtiac ma zabuchol na balkóne. Dvere mi nevedel otvoriť, on plakal a ja s ním. Ani neviem, ako sa mi podarilo zliezť z druhého poschodia. Už som to viac nechcela zažiť,“ priznáva. Stále nie je pripravená nechať Janka samého.
Tu je orientačný prehľad, ako dlho môžu deti v rôznom veku zostať samé:
- až 10 rokov: dieťa dokáže osamote stráviť 60 až 90 minút.
- 11 až 12 rokov: môžete sa trošku uvoľniť. Vaše dieťa vydrží samo približne 3 hodiny.
- 13 až 14 rokov: deti v tomto veku už zvládnu byť samy aj vo večerných hodinách.
- 15 až 17 rokov: dieťa si osvojuje čoraz viac samostatnosť. V prípade potreby zvládne byť samo aj cez noc.
Ak sa rozhodnete nechať dieťa samé doma, je dôležité dodržiavať určité pravidlá:
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre pletené čiapky
- Nie na dlho: nechať dieťa pár minút osamote, kým si skočíte do najbližšieho obchodu, nemusí byť žiadna veda.
- Informujte susedov: zaklopte pre istotu susedom alebo známym, ktorí sú v okolí. Je dobré, ak niekto vie, že je dieťa samo doma.
- Nechajte mu kontakt: povedzte dieťaťu, na koho sa má obrátiť, ak si nebude vedieť rady. V tomto prípade sú dobrí susedia naozajstný poklad.
- Prejdite si pravidlá: vy samy svoje dieťa poznáte najlepšie.
- Rozprávajte sa: po návrate si vytvorte pár minút čas na spoločný rozhovor. Pre dieťa je aj pár minút osamote obrovskou výzvou.
Postupné odpútavanie a rozširovanie hraníc
Tesne pred pubertou a počas nej je dôležité pre deti postupné odputávanie od rodičov. V tomto období sa učia nezávislosti. Potrebujú priestor na skúmanie, aby objavovali samých seba a budovali si vzťahy aj mimo rodiny. Úlohou rodičov počas týchto rokov je postupné rozširovanie hraníc. Každé dieťa je iné a tempo, akým sa budú deti od rodičov odputávať, závisí od ich zrelosti a vyspelosti. V tomto období sa v deťoch nachádzajú protichodné túžby - v jednej chvíli chcú byť už dospelé a vzápätí chcú, aby ich niekto chránil, upokojoval a bral opäť ako deti. Preto je veľmi dôležité vedieť v deťoch neustále „čítať“, aby rodičia vycítili, kedy ich privinúť k sebe a kedy nechať ísť po svojom.
Nástup puberty prináša deťom emocionálne zmeny a tiež zmeny správania, ktoré môžu prekvapiť nielen deti, ale aj rodičov. V tomto období je dobré si uvedomiť, že čo sa dospelým môže javiť ako drzé a bezohľadné, býva často typickým predpubertálnym a pubertálnym správaním. Je dobré, keď rodičia aspoň približne vedia, ako sa cítia ich deti, keď nemajú dobrú náladu.
Kým boli vaše deti malé, riadili ste im celý život. V každej chvíli ste presne vedeli, čo robia. Poznali ste všetkých ich kamarátov, organizovali ste im časový rozvrh, pripravovali ste im jedlo a oblečenie. Vo veku 11-13 rokov sa všetko zrazu mení. Deti sa začínajú od rodičov odťahovať a trávia čas aj mimo domova. Dovoľte im samostatne sa rozhodovať. Ak dovolíte deťom v tomto veku robiť vlastné rozhodnutia, pomôžete im stávať sa samostatnými. Môžete im dopriať voľnosť v oblasti účesu, obliekania, míňania vreckového alebo zariadenia v izbe. Deti túžia po tom, aby si mohli slobodne vytvoriť priestor, ktorý odráža ich osobnosť. Je niekedy naozaj ťažké zakryť podráždenosť, keď uvidíte pomaľované steny a polepené plagáty, ale po rokoch sa dá izba zmeniť. Radšej im dovoľte, nech sa realizujú. Deťom treba dať príležitosť rozhodovať sa v takých veciach, v ktorých, keď urobia chybu, nepôjde o nič vážne.
V dnešnej dobe táto veková skupina detí trávi veľa času vzájomnými rozhovormi cez telefón, komunikujú tiež prostredníctvom sociálnych sietí. Príťažlivosť toho celého spočíva v tom, že si niečo plánujú samostatne bez rodičov. Keď sa rodičia snažia vyzvedať, stretnú sa len s tajnostkárstvom. V tomto období je to však normálne správanie, pri ktorom sa učia robiť vlastné rozhodnutia. Presuňte na deti viac zodpovednosti. V tomto období sa deti sústreďujú hlavne na seba. Aby sa z detí nestali sebci, je dobré ich postupne poverovať rôznymi povinnosťami, ktoré súvisia so starosltivosťou o iných. Je dobré starať sa aj o potreby iných a nielen vlastné.
To, že dáte deťom väčšiu voľnosť, ešte neznamená, že by ste nemali trvať na primeraných hraniciach. Pri stanovení hraníc je lepšie začať prísnejšie a neskôr, keď deti dokážu, že sa im dá dôverovať, rozšírte im privilégiá. Ak sa správajú dobre, pochváľte ich a pridajte im ešte viac voľnosti. Môže ich to motivovať k ďalším pozitívnym krokom. Pre túto vekovú skupinu je mimoriadne náročné stanoviť primerané hranice. Je ťažké vedieť, čo je správne. Najlepšou cestou, ako stanoviť správne hranice, je často sa s deťmi rozprávať o hraniciach, ktoré ste im stanovili. Rozprávajte sa tiež o ich snoch a túžbach, aby ste im prehnane nezakazovali niečo, po čom naozaj veľmi túžia, pretože by mohli ostať zatrpknuté. Ak veľmi ťúžia po nejakom dobrodužstve po dôkladnom rozhovore a stanovených podmienkach, dovoľte im aspoň niečo zo snov zrealizovať.
Prečítajte si tiež: Cestoviny so sviečkovou pre deti
Montessori prístup k výchove adolescentov (12-18 rokov)
Maria Montessori hovorila, že človek sa formuje od narodenia po dospelosť v štyroch vývinových obdobiach. Nazvala to konštruktívnym rytmom života. Na začiatku každého vývinového obdobia dochádza k zrodu nového jednotlivca, s novými potrebami. Tretie vývinové obdobie zahŕňa vek 12 až 18 rokov. Aký je podľa Marie Montessori adolescent a aké je preňho pripravené prostredie, v ktorom sa bude optimálne vyvíjať?
Montessori vidí zásadný problém v tom, že vývoj ľudstva predbehol rozvoj prostredia a zatiaľ čo hmotný pokrok je extrémne rýchly, školstvo sa zaseklo vo vývoji a nielenže nedrží krok, je priam v rozpore s pokrokom ľudstva. Reforma stredných škôl je nevyhnutný krok a praktický, aj keď veľmi obmedzený, príspevok k naliehavej potrebe reformy spoločnosti. Montessori hovorí, že budúcnosť je nejasná a plná nepoznaného. Materiálny svet sa rapídne mení a strácame niekdajšie istoty (kedy sa napríklad remeslá dedili u z otca na syna). S jednou vecou môžeme počítať s istotou - a to je osobnosť dieťaťa, ktoré vzdelávame. Stredná škola nemôže byť iba prípravou na dobrú pozíciu v práci, musí pripraviť ľudskú osobnosť na nepredvídané. Adaptabilita je najdôležitejšia zručnosť.
Vývinové obdobie od 12 do 18 rokov je nesmierne dynamické a človek prechádza, po šiestich rokoch pomerne kľudného a stabilného vývoja, obrovskými zmenami. Z fyzického hľadiska je to obdobie rýchleho telesného rastu tak viditeľného zvonka, ako aj neviditeľného (hormonálne zmeny, dozrievanie pohlavných orgánov,…). Adolescent sa tak fyzicky mení, že často vyvoláva pocit, akoby svoje telo ani neovládal, akoby sa nevedel zmestiť do kože. Správa sa hrubo, naráža do vecí, jeho telo rastie rýchlejšie, ako si to jeho mozog stíha uvedomiť. Maria Montessori hovorí, že telo adolescenta, rovnako ako dieťa v predškolskom veku, je v dôsledku týchto fyzických zmien slabšie a viac náchylné na choroby.
Z psychologického hľadiska je to tiež kritické obdobie. Je to obdobie pochybností, váhania, vášnivých emócií, odradenia a nečakaného zníženia intelektuálnej kapacity. Problém sústrediť sa na štúdium nesúvisí s nedostatkom vôle, ale je vlastne dôsledkom fyzických a psychických zmien, ktoré sa v dieťati odohrávajú, a ktoré ho vyčerpávajú. Mení sa schopnosť mozgu nasávať informácie a memorovať, ktoré doteraz spôsobovali veľkú vôľu učiť sa. Adolescent sa stáva veľmi neistý, je veľmi citlivý na hrubosť, drzé poznámky, ponižovanie.
Maria Montessori na základe týchto faktov usúdila, že adolescent nemôže sedieť v škole a stráviť väčšinu dňa učením. Jeho zdraviu viac prospeje veľa času stráveného v prírode, na čerstvom vzduchu, jeho psychike zase viac prospeje kombinácia učenia s fyzickou prácou, ktorá mu dá pocit zadosťučinenia, ktorá zanechá hmatateľné výsledky. Dokonca špecificky hovorí, že dieťa v tomto veku nepotrebuje školu. Potrebuje prostredie, ktoré mu ponúka tak štúdium, ako prácu, a ktoré mu nedelí striktne čas na učenie od ôsmej hodiny ráno do druhej popoludní a na „flákanie sa“ od druhej do desiatej večer.
Prečítajte si tiež: Bezpečné náušnice pre malé deti
Ak ľudský vývin je séria znovuzrodení, dvanásťročný človek na začiatku tretieho vývinového obdobia je sociálny novorodenec. Potrebuje sa odpútať od vlastnej rodiny a niekam patriť, byť súčasťou skupiny. Kým doteraz sa vyvíjal ako individuálna osobnosť, teraz začína riešiť ako je vnímaný v kontexte spoločnosti. Podľa Marie Montessori adolescent potrebuje úplne iné prostredie, ako to, v ktorom doteraz vyrastal. Potrebuje miesto, kde bude ďaleko od vplyvu rodičov a celkovo dospelých, v komunite rovesníkov, kde si môže zažiť a „natrénovať“ sociálnu a ekonomickú nezávislosť, nanečisto skúsiť byť dospelým.
Montessori navrhla vytvoriť pre ne „centrum pre štúdium a prácu“, ktoré bude na vidieku, v prírode, kde budú žiť, študovať a pracovať v komunite pod minimálnym dozorom dospelých. Na rozdiel od internátnej školy, ktorú by takéto centrum mohlo voľne napodobňovať, však ide skôr o farmu, kde adolescenti spolu pestujú plodiny, chovajú zvieratá, a zabezpečujú si tak živobytie. Musím zdôrazniť, že to nie je potreba robiť z detí farmárov, ani nijakým spôsobom ich smerovať k práci v poľnohospodárstve. Má to viacero dôležitých opodstatnení s cieľom ponúknuť dospievajúcim sociálnu a ekonomickú nezávislosť. Montessori argumentuje, že pre krehké zdravie detí v tomto veku je ideálny vidiek, veľa čerstvého vzduchu, prístup ku kvalitným a zdravým potravinám. Ticho, kontakt s prírodou, príležitosti na uvažovanie a rozjímanie, ktoré prostredie farmy ponúka, je zase ideálne pre potreby duševného zdravia dospievajúcich.
Farma ponúka prirodzené prostredie, kde adolescent preberá zodpovednosť za svoje povinnosti. Nerobí veci preto, že mu ich prikazuje dospelý, ale jednoducho preto, že je potrebné ich urobiť. Nakŕmiť zvieratá, starať sa o zasadené plodiny, ísť nakúpiť, uvariť obed… Nikto do týchto činností deti nenúti, no prinúti ich samotná príroda alebo komunita rovesníkov, v ktorej žijú. Práca so zemou zasväcuje deti do prírody aj civilizácie, ukazuje im, ako človek v priebehu dejín menil prírodu vo vyšš stupeň krásy a užitočnosti, poskytuje neobmedzený priestor na štúdium prírodných vied aj histórie. Adolescent sa pripravuje na dospelosť a tak ako dospelý chce formovať svoje prostredie, nielen v ňom existovať. Farma mu ponúka nekonečné možnosti vytvárať, upravovať prostredie, v ktorom žije, pracuje, študuje.
Plodiny, potraviny, ktoré deti dopestujú a získajú starostlivosťou o pôdu a o hospodárske zvieratá, im zároveň ponúkajú možnosti spoznávať základný mechanizmus spoločnosti - takzvanú výrobu a výmenu - na ktorých stojí ekonomické fungovanie ľudstva. Deti si musia plánovať, čo z dopestovaných a dochovaných produktov budú potrebovať na svoju obživu, čo naopak vedia vymeniť za iné užitočné veci. Nedostávajú peniaze zvonka, hospodária s tým, čo majú. Učia sa balansovať výdavky a príjmy. To všetko bez zásahov dospelých. V komunite, kde každý má nejakú úlohu, povinnosti, slovo, zodpovednosť.
Súčasťou farmy je obchod, alebo stánok na miestnom trhu, kde komunita predáva svoje produkty. Dopestované plodiny, ktoré sami nepotrebujú, vajíčka, džemy, alebo ručné výrobky detí (štrikované, šité, z dreva…). Obchod dodáva deťom celý rad praktických zručností. Cenotvorba, marketing, kontakt so zákazníkmi a s konkurenciou, vedenie účtovníctva, poznanie relevantnej legislatívy… Nehovoriac o tom, že je to podstatný zdroj príjmov.
Montessori navrhovala popri farme a obchode aj nejaký typ ubytovania pre hostí - hotel alebo penzión. Nejde väčšinou o nič veľké, skôr pár izieb na farme, ktoré dávajú príležitosti na ďalší tréning zručností. Sociálny kontakt s ubytovanými, vytváranie a zveľaďovanie prostredia, finančný príjem pre komunitu.
Komunita adolescentov spolu rieši všetky otázky bežného života, o ktoré sa doma starajú rodičia. Vypálila sa žiarovka? Kto kúpi novú, máme na ňu peniaze? Kto ju vymení? Potrebovali by sme sklenník? Ako sa stavia, aký materiál naň treba, ako ho postavíme? Adolescent si potrebuje zažiť zodpovednosť za seba aj za iných, potrebuje si uvedomiť, že často nie je úplne pánom vlastného času. Potreby komunity, zvierat, okolnosti nás niekedy nútia potláčať svoje vlastné potreby pre dobro spoločnosti. Toto všetko sa v prostredí farmy deje úplne prirodzene.
Súčasťou života v Centre pre prácu a štúdium je samozrejme aj štúdium. Výrazne sa však líši od klasického štúdia na škole. Predovšetkým nie je žiadny pevný rozvrh. Denný režim má svoje pevné body, najmä v súvislosti s jedlom a s chodom farmy. Štúdium a prácu vykonávajú deti individuálne, tak, ako to každý potrebuje. Sú samozrejme termíny, ktoré musia dodržať, niekde si stanovujú aj týždenné plány, niektoré deti fungujú takto nezávisle s ľahkosťou, niektoré potrebujú väčšiu asistenciu dospelých.
Montessori hovorí, že dieťa, a najmä dospievajúce, potrebuje ČAS. Hovorí, že dieťa sa nevie prepínať z témy na tému podľa zvonenia a že práve, keď ho nejaká téma začne zaujímať a chce na nej pracovať, v škole zazvoní a je nútené prácu odložiť a preorientovať sa na niečo úplne iné. Montessori tvrdí, že študenti pracujú s najväčším zanietením, keď sami rozhodujú o tom, čo sa chcú učiť. Preto varovala, aby kurikulum nebolo príliš striktne zadefinované dospelými, musí byť flexibilné. Nie je vraj možné v auguste si stanoviť, čo presne sa budeme celý rok učiť a držať sa toho. Pretože deti možno niekde budú chcieť ísť viac do hĺbky, možno vás jedna téma privedie k inej, ktorá deti pohltí, možno naopak niečo deti baviť nebude.
Štúdium tu je rozdelené do 6 až 8-týždňových blokov, zvaných cykly práce a štúdia. Každý cyklus má nejakú tému, ktorú vyberú spolu deti na základe aktuálnych potrieb či záujmov. Peniaze, počasie, recyklácia, môže to byť čokoľvek. Spolu sa snažia nájsť k danej téme čo najviac prepojení - napríklad ak si ako tému vyberú zemiaky, môžu riešiť životný cyklus rastliny, škrob a výrobky z neho, kvalitu pôdy, skúmať vplyv hnojív, zisťovať, kde vo svete sa zemiaky pestujú, históriu zemiakov, kedy sa začali používať v Európe, čo bol Veľký írsky hladomor, môžu skúsiť variť rôzne jedlá zo zemiakov, hľadať zemiaky v dielach slávnych maliarov… Z toho si vytvoria s pomocou učiteľa štúdijný plán na celý cyklus. Tento plán si potom každý študent - opäť s učiteľom - upraví pre seba tak, aby zohľadňoval jeho osobné potreby. Záver každého cyklu tvoria prezentácie študentov o tom, čo sa naučili.
Na farme je veľa štúdia prirodzene spätého so samotnou prácou. Ak chcem niečo pestovať, musím vedieť, čo je vhodné v danom podnebí, pri danej kvalite pôdy. Musím vedieť kedy sadiť, ako, čo robiť ďalej. Ak chcem postaviť búdu na náradie, musím si všetko naštudovať, vymerať, vypočítať množstvo potrebného materiálu. Štúdium tu nie je samoúčelné, ale úzko späté so životom a deti vnímajú jeho dôležitosť. Priamo vidia výsledky svojho štúdia, svoje vedomosti okamžite premietajú do praxe. Tam, kde ich to baví, a kde je to potrebné, idú do veľkej hĺbky. Nedelia svoj čas na školu a zábavu, je to jednoducho život.
Chyby, ktorým sa treba vyhnúť pri výchove
Väčšina rodičov túži vychovať vnútorne silné, zodpovedné a vyrovnané deti. Znamená to láskavým spôsobom naučiť deti čeliť výzvam, nepoddať sa ťažkostiam a dôverovať sebe aj druhým. Ako to dosiahnuť? Musíme sa najmä vyhnúť nevhodným rodičovským modelom správania, ktoré tento náš cieľ môžu kaziť.
- Nerobte z dieťaťa centrum vesmíru. Namiesto toho naučte svoje dieťa, že aj ono dokáže svetu niečo ponúknuť. Ukazujte mu, v čom môže byť užitočné druhým, ako môže podľa svojich schopností riešiť bežné problémy. Diskutujte s ním o tom, čo dokáže v danom probléme urobiť, aby došlo k riešeniu.
- Nenechajte dieťa, aby robilo zo seba obeť. Naučte deti neposudzovať úmysly druhých, neobviňovať, pretože to nikdy nikam nevedie. Učte ich hľadať v negatívnych situáciách pozitíva, hľadať, kam ich neúspech môže posunúť. Učte ich vidieť aj za najbližší roh. Prejavte dieťaťu porozumenie, no nepodporujte ho v sebaľútosti.
- Nedajte sa viesť strachom. Naučte deti, ako sa dá rozumne čeliť bezdôvodným obavám.
- Nenechávajte dieťa diktovať život celej rodine. Ak nezvládnete vymedziť dieťaťu hranice a láskavo na nich trvať, dieťa sa bude zmietať vo vlastných nezrelých vzorcoch správania a bude nešťastné. Dieťa nemá silu ani skúsenosti, aby vedelo rozlišovať, čo mu prospeje. Na to sme my rodičia, aby sme mu ukazovali, čo mu ešte prospeje a čo už nie. Nebojte sa konfrontovať dieťa aj s nepríjemnými pocitmi, venujte sa v rozhovoroch aj tomu, čo sa mu nepočúva až tak ľahko. Naučte sa, ako sa vysporiadať so situáciami, ktoré nie sú podľa jeho predstáv. Trvajte na plnení základných povinností, hoci sa dieťaťu nemusia páčiť.
- Nebuďte perfekcionisti. Neponižujte a nepodceňujte dieťa preto, lebo niečo sa mu nedarí hneď. Naučte ho akceptovať jeho zlyhania a vysvetlite mu, že sú súčasťou jeho cesty k úspechu. V duchu hesla “kto nič nerobí, nič nepokazí”. Budujete tak jeho prirodzenú sebadôveru a schopnosť ísť ďalej napriek neúspechu.
- Nepreberajte zodpovednosť. Ak sa dieťa prihlási na hudobný nástroj a pri ťažších skladbách odmieta ďalej navštevovať hodiny hudby, nechajte ho vybaviť si to. Doma ho primerane veku zapájajte do bežnej starostlivosti o domácnosť či iných členov rodiny. Deti sa tak učia mnohým zručnostiam, nadobúdajú sebavedomie a prirodzene sa zapájajú do chodu života.
- Nenechajte sa manipulovať. Nikdy nepopierajte ich pocity, neznevažujte ich reakcie. Ale buďte pevní v tom, čo považujete za správne. Ak sa dieťa snaží vykrútiť z povinností, lebo sa mu ich nechce robiť, trvajte na ich splnení. Rozprávajte sa s nimi o ich pocitoch, krivde, ktorú cítia, prejavte im súcit a vysvetlite im, prečo od nich vyžadujete to či ono.
- Nemýľte si disciplínu s trestaním. Disciplínou chceme deti naučiť systému, poriadku, pravidlám. Trestaním na seba preberáme zodpovednosť za dôsledky ich konania, pretože nenecháme dieťa pocítiť prirodzený následok, ale vykonávame následok my.
- Nechráňte deti pred urobením chyby. Škoda, pretože deti si na tento servis prirodzene zvyknú a nenaučia sa robiť tieto úkony samy. Nepocítia dôsledky svojej nepozornosti, ľahostajnosti či zábudlivosti. Nenájdu si systém a neskôr budú zabúdať peňaženku, kľúče od auta či termín pracovného pohovor.
- Nevynechávajte deti z rozhodovania. Ak sa im niečo nepáči, opýtajte sa ich, ako by si predstavovali riešenie. Porozprávajte sa o jeho výhodách a nevýhodách, aby pochopilo, ak sa rozhodnete inak. Učíte ho tak viesť dialóg, zohľadniť aj názory a pohľady druhého a rešpektovať iný názor.
- Nenechajte deti zľahčovať si povinnosti. Môžeme dieťa motivovať k dôslednosti, vyžadovať od neho veku primerane dobre odvedenú prácu, pri ktorej sa snaží o dobrý výsledok. Nie je rozhodujúci samotný výsledok, ale snaha a trpezlivosť, ktorú dieťa pri jeho tvorbe vyvíja.
- Nenechajte svoje dieťa, aby sa podceňovalo. Podporujte ho v činnostiach, ktoré má rado a daria sa mu. Na nevhodné správanie ho upozornite, no vyjadrite mu dôveru, že časom sa mu podarí takéto správanie regulovať. Je veľmi dôležité, aby sme svojmu dieťaťu dôverovali najmä my rodičia.
- Nevydierajte svoje deti. Vysvetľujme im zmysel zásad, ktoré im v živote pomôžu. Ak od nich chceme poriadok vo vlastnej izbe, rozprávajme sa s nimi o jeho výhodách a nevýhodách. Trvajme na odstránení neporiadku v spoločných priestoroch, ale ponechajme im možnosť mať vo vlastných veciach “bordel”, aby pocítili rozdiel. Nepomáhajme im hľadať stratené veci v ich neporiadku.
- Nepovažujte dobré veci za samozrejmé. Naučte ich byť vďační za veci, ktoré sa zdajú samozrejmé. Takéto dieťa si aj v budúcnosti nájde dôvod na radosť bez toho, aby sa okolnosti prispôsobovali jemu.