Očkovanie detí predstavuje dôležitú súčasť preventívnej zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku je táto téma upravená legislatívou, ktorá stanovuje povinnosti rodičov a zdravotníkov. Tento článok sa zameriava na práva rodičov v kontexte očkovania detí na Slovensku, pričom zohľadňuje aj aktuálne diskusie o očkovaní proti COVID-19.
Očkovanie proti COVID-19 a práva rodičov
Otázka očkovania detí proti COVID-19 sa stala aktuálnou aj na Slovensku. Hoci má ochorenie u detí zvyčajne ľahký priebeh, existuje riziko postcovidového syndrómu, ktorý si môže vyžadovať hospitalizáciu. Deti tiež môžu byť prenášačmi vírusu a ohroziť tak svojich blízkych. Odborníci preto vyzývajú rodičov, aby vakcináciu zvážili. Na Slovensku je umožnené očkovanie detí od 12 rokov, čo však vyvoláva obavy u časti verejnosti.
Keďže je očkovanie dobrovoľné, rodičia majú právo rozhodnúť, či svoje dieťa dajú zaočkovať alebo nie. Súhlas samotného dieťaťa sa nevyžaduje, a to ani v prípade takmer dospelých osôb (napr. 17-ročných). Podľa zákona sa dieťa považuje za maloleté až do dosiahnutia 18 rokov. V oblasti zdravotnej starostlivosti sa nerobia rozdiely medzi deťmi vo veku 12 alebo 17 rokov. Na očkovanie je vždy potrebný súhlas zákonného zástupcu, najčastejšie matky alebo otca. Bez neho nemôže byť očkovanie vykonané. Výnimkou sú mladí ľudia starší ako 16 rokov, ktorí uzavreli manželstvo so súhlasom súdu a tým nadobudli plnoletosť.
Postup pri očkovaní a spory medzi rodičmi
Súhlas s očkovaním dieťaťa musí zákonný zástupca deklarovať svojím podpisom na úradnom tlačive. Toto tlačivo si môže vopred vytlačiť a vyplniť doma, no podpísať ho musí až na mieste očkovania, kde dostane aj poučenie. V prípade, že by informovaný súhlas podpísal zákonný zástupca dieťaťa doma, poskytol by ho bez poučenia, čím by prišlo k porušeniu postupnosti určenej zákonom o zdravotnej starostlivosti. Na očkovanie nemusí dieťa sprevádzať obaja rodičia, stačí podpis iba jedného z nich. Platí to aj v prípade, ak sú rodičia rozvedení, pretože rozvod nemá vplyv na ich rodičovské práva a povinnosti.
Problém môže nastať, ak sa rodičia nevedia na očkovaní dohodnúť. V takom prípade sa jeden z nich môže obrátiť na súd, v obvode ktorého má dieťa v čase začatia konania bydlisko. Súd rozhoduje za rodičov v prípade, ak nevedia nájsť zhodu v podstatných veciach, medzi ktoré patrí aj poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vrátane očkovania. Súd skúma, či je takéto konanie v záujme dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Prehľad pre rodičov a deti: diéta, práva, povinnosti
Povinné očkovanie na Slovensku: Legislatívny rámec
Očkovanie bolo na Slovensku zavedené v 50. rokoch 20. storočia a dodnes patrí medzi najdiskutovanejšie témy v oblasti verejného zdravia. Názory verejnosti na očkovanie sa rôznia, avšak z pohľadu práva a legislatívy je stanovisko k povinnému očkovaniu jednoznačné. Podľa platnej legislatívy je očkovanie súčasťou preventívnej zdravotnej starostlivosti a jeho cieľom je predchádzať vzniku a šíreniu infekčných ochorení v populácii. Očkovanie je teda povinné nielen z dôvodov ochrany jednotlivca, ale aj z dôvodu ochrany verejného zdravia.
Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Teda už to nie je len o tom, že štát nezasahuje, práve naopak, má povinnosť konať, a ak tak neurobí poruší to-ktoré právo. Avšak pritom musí štát nevyhnutne zasiahnuť do viacerých oblastí života spoločnosti. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť.
Na Slovensku je povinné očkovanie upravené právnymi predpismi, ktoré stanovujú, ktoré očkovania sú povinné, kedy resp. v akom veku sa vykonávajú a aké sú povinnosti rodičov a zdravotníkov. Zákonná povinnosť očkovania vychádza najmä zo Zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia z § 51 ods. 1 písm. d), podľa ktorého sú fyzické osoby povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii, karanténe, zvýšenému zdravotnému dozoru a lekárskemu dohľadu.
Povinné očkovania a očkovací kalendár
Podrobnejšiu úpravu očkovania obsahuje predovšetkým Vyhláška MZ SR č. 585/2008, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Tá v § 5 rozlišuje jednotlivé druhy očkovania a zároveň stanovuje presný výpočet ochorení, na ktoré sa povinné očkovanie vzťahuje:
- Záškrt
- Tetanus
- Čierny kašeľ
- Prenosná detská obrna
- Vírusový zápal pečene typu B
- Invazívne hemofilové nákazy
- Pneumokokové invazívne ochorenia
- Osýpky
- Mumps
- Ružienka
Očkovanie zákonne koordinuje a kontroluje Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v spolupráci s regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky každoročne vydáva tzv. očkovací kalendár - oficiálny harmonogram, podľa ktorého sa vykonávajú povinné a odporúčané očkovania u detí a dospelých. Určuje kedy, v akom veku a proti ktorým ochoreniam sa má dieťa zaočkovať a v akých časových intervaloch sa má vykonať preočkovanie.
Prečítajte si tiež: Interrupcia: pohľad na zákon
Výnimky z povinného očkovania a sankcie za nezaočkovanie
Zákon pripúšťa určité výnimky z povinného očkovania, a to v prípade, ak preukážete, že má vaše dieťa závažné zdravotné problémy, napríklad pri ktorých by mohlo dôjsť ku kontraindikácii alebo z iných, lekárom zdôvodnených dôvodov.
Ak rodič nedá dieťa zaočkovať alebo očkovanie odmietne, príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva pozýva zákonných zástupcov dieťaťa na ústne prekonzultovanie, aby ich informoval o význame očkovania a rizikách hroziacich dieťaťu v prípade, ak nebude zaočkované. Ak ani po tomto pohovore rodič nesúhlasí s povinným očkovaním, regionálny úrad verejného zdravotníctva má možnosť to riešiť priestupkovým konaním, keďže podľa § 56 ods. 1 písm. a) Zákona o ochrane zdravia, ide o priestupok na úseku verejného zdravotníctva. Za tento priestupok hrozí rodičom od Úradu verejného zdravotníctva pokuta, v súhrnnej výške do 331 EUR.
Očkovanie a prijatie do materskej školy
Očkovanie súvisí aj s predprimárnym vzdelávaním, keďže povinnou prílohou každej žiadosti o prijatie dieťaťa do materskej školy je aj údaj o povinnom očkovaní dieťaťa. Údaj o povinnom očkovaní je potrebné materskej škole doložiť aj v prípade ak vaše dieťa povinné očkovanie neabsolvovalo, keďže aj informácia o neabsolvovaní povinného očkovania je údajom o povinnom očkovaní a vzhľadom na pobyt dieťaťa v kolektíve sa považuje za podstatnú.
Podľa § 24 ods. 7 Zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia vám potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, ktoré obsahuje aj údaj o povinnom očkovaní dieťaťa, vydá jeho ošetrujúci lekár, teda pediater. Dôležité však je, že podľa Manuálu Ministerstva školstva SR neabsolvovanie povinných očkovaní nie je dôvodom na neprijatie dieťaťa do materskej školy ani na uprednostnenie zaočkovaných detí pri prijatí.
Postup pri povinnom očkovaní
Zodpovednosť za dodržanie očkovacieho kalendára má všeobecný lekár pre deti a dorast, ktorý sleduje vek dieťaťa a priebeh predchádzajúcich očkovaní. Podľa § 13 ods.5 Vyhlášky MZ SR, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení lekár písomne oznámi termín povinného očkovania dieťaťa jeho zákonnému zástupcovi. Ak sa termín nehodí, môžete sa s lekárom dohodnúť na inom náhradnom termíne. Ak sa s dieťaťom, na povinné očkovanie nedostavíte ani v náhradnom termíne, na ktorý ste boli pozvaní preukázateľným spôsobom, lekár túto skutočnosť oznámi regionálnemu úradu. Lekár regionálnemu úradu oznámi aj každé odmietnutie povinného očkovania. Zároveň takúto informáciu o neočkovaní ale aj o očkovaní lekár zapíše do zdravotnej dokumentácie.
Prečítajte si tiež: Dieťa a rozvod: Práva otca
Odporúčané očkovanie
Úplne vo vlastnej réžii je tzv. dobrovoľné odporúčané očkovanie, ktoré nie je zo zákona vyžadované a odporúča ho lekár na základe veku, zdravotného stavu dieťaťa alebo zvýšeného rizika nákazy - napríklad pri cestovaní, v kolektíve alebo ak má dieťa oslabenú imunitu. Očkovanie sa týka ochorení ako chrípka, HPV alebo vírusová hepatitída A - dobrovoľné očkovania hradí rodič, no niektoré zdravotné poisťovne naň prispievajú alebo preplácajú časť nákladov.
Etické aspekty povinného očkovania
Téma (povinného) očkovania vyvoláva etické otázky. Je etické povinne očkovať (vybranú) populáciu? Alebo, naopak, je neetické nedať sa zaočkovať? Povinné očkovanie je kontroverzná téma, ktorá stojí na dileme medzi individuálnou autonómiou a spoločným dobrom. Vyberáme si medzi slobodným (individuálnym) rozhodnutím a (kolektívnou) ochranou verejného zdravia?
V aplikovanej etike má analýza morálnych dilem svoje stále miesto. Dilema povinného očkovania by mohla byť predstavená aj ako napätie medzi slobodou jednotlivca dať sa zaočkovať a ochranou zdravia komunity pred nebezpečnou chorobou. Tieto dve hodnoty nie sú nutne v protiklade, keďže sloboda je pozývaná k zodpovednosti za seba a za druhých a mohla by vidieť v očkovaní morálnu povinnosť chrániť dobro vlastné, zraniteľných skupín a celej spoločnosti.
Argumentom pre povinné očkovanie je budovanie komunitnej imunity, ktoré má zabrániť šíreniu nákazy v komunite. Aj keď sa ukázalo, že aj očkovaní môžu šíriť COVID-19, vakcíny boli vyvíjané prednostne s cieľom zabrániť ťažkému priebehu choroby. S istotou sa dá tvrdiť, že vďaka vakcíne sa znižuje počet nakazených s ťažkým priebehom. To nie je málo, najmä ak sa pozrieme na ďalšie faktory spadajúce do obsahu spoločného dobra. Nemocnice preťažené od náporu covidových pacientov nezvládajú pracovať pre dobro komunity. Epidémia sekundárnych ochorení a následné úmrtia sú poškodzovaním dobra jej členov. Rozhodovanie o očkovaní, ak tomu nebránia medicínske kontraindikácie, by malo brať do úvahy aj možnosť zaťaženia zdravotného systému hospitalizáciou a dôsledok prerušenia starostlivosti o iné ochorenia. Nedá sa teda povedať, že nezaočkovaním sa škodí len sám sebe.
Možnosti motivácie k očkovaniu
Ak kampaň nie je účinná, na rad prichádzajú finančné stimuly, a to buď formou spoluzodpovednosti vo veci úhrady zdravotnej starostlivosti zo strany nezaočkovaného alebo formou odmeňovania za očkovanie. Táto možnosť je odôvodňovaná tvrdením, že je vhodné, aby spoločnosť motivovala k očkovaniu odmenou, najmä ak spoločenská hodnota prekračuje tú osobnú. Kritici to ale spochybňujú otázkou, prečo by malo byť jednotlivcovi platené za to, čo má byť jeho morálnou povinnosťou. Ako posledné riešenie prichádza na rad povinná vakcinácia, keď je zaočkovanie nariadené zákonom a hrozí sankcia za jeho nevykonanie.
Podmienky pre zavedenie povinného očkovania
Renomovaná britská bioetická rada Nuffield Council on Bioethics sa v dokumentoch o etike verejného zdravia (2007) a o prístupe k vakcínam (2021) snaží opísať podmienky, za ktorých by sa mohlo uvažovať nad povinným očkovaním. Musí ísť o závažnú chorobu, existuje dobrý predpoklad eradikácie choroby, riziká vakcín sú minimalizované, predchádzajúce pokusy menej direktívnych politík nemali úspech. Dokument tiež uvádza, že je to práve štát, ktorý má zodpovednosť za to, aby zabránil škodám na obyvateľstve v podobných prípadoch.
Norimberský kódex, prijatý po 2. svetovej vojne ako reakcia na zverstvá nacistických lekárov, vo svojom prvom bode konštatuje, že dobrovoľný súhlas je absolútne nevyhnutný. Táto zásada sa z medicínskeho výskumu preniesla do oblasti celej klinickej praxe. Očkovanie je medicínsky zákrok, aj keď preventívny. Preto je dnes ťažko predstaviteľné, že by dospelý jedinec mal byť k očkovaniu prinútený. Aj keď sú momentálne niektoré typy očkovaní povinné aj pre dospelých, stále sa vyžaduje udelenie informovaného súhlasu. Príkladom je očkovanie proti tetanu, tu však nie je stanovená sankcia za odmietnutie. Fyzicky pacienta nemôžeme zviazať a násilím mu vpichnúť injekciu, to je nepredstaviteľné. Zostáva na diskusiu, do akej miery je požiadavka dobrovoľného súhlasu s lekárskym zákrokom zlučiteľná s donucovacími prostriedkami, ako je hrozba obmedzenia osobnej slobody. No násilný fyzický zásah do integrity dospelého kompetentného jedinca s cieľom vakcinácie je vzhľadom na princípy modernej medicínskej etiky nemysliteľný.
Očkovanie detí sa nedeje bez súhlasu rodičov. Dieťa nie je považované za kompetentného pacienta, rozhoduje zákonný zástupca. Ak rodič nesúhlasí s očkovaním dieťaťa, môže byť za to sankcionovaný pokutou, v niektorých krajinách aj väzením. Niektorí rodičia si dobrovoľne zvolia niesť takého následky a dieťa zaočkovať nedajú.
Kritické pohľady a kontroverzie
Napriek legislatívnemu rámcu a etickým argumentom pre povinné očkovanie, existujú aj kritické pohľady a kontroverzie. Medzi ne patrí otázka, prečo je povinné očkovanie napr. aj proti tetanu, ktorý je neprenosnou chorobou. Podporovatelia povinného očkovania argumentujú tzv. kolektívnou imunitou, čo je stav vysokozaočkovanej populácie, vďaka čomu sa má zamedziť šíreniu prenosných chorôb. V prípade tetanu však povinné očkovanie stráca opodstatnenie, nakoľko nezaočkovaný jedinec nikoho chorobou neohrozuje, pretože táto nie je medzi ľuďmi prenosná.
Dôveru v systém povinného očkovania nezvyšujú ani konflikty záujmov popredných vakcinológov, ktorí často pracujú priamo pre farmaceutické spoločnosti, ktoré vakcíny vyrábajú. V SR je známy prípad Svetozára Dluholuckého, ktorý ako člen pracovnej skupiny pre imunizáciu Úradu verejného zdravotníctva, ktorá radí pri kategorizácii vakcín štátu súčasne poskytoval firme Pfizer platené vzdelávacie a poradenské služby na stránke sprievodcaockovanim.sk.
Rozdielnosť názorov ohľadom povinného očkovania panuje nie len v lekárskej obci, ale aj v súdnej. V ČR plénum Ústavného súdu ČR zamietlo návrh na zrušenie povinného očkovania z dôvodu jeho protiústavnosti, no zároveň vyslovilo názor, že je nesprávny právny stav, keď štát na jednej strane vynucuje povinné očkovanie a na druhej strane nemá žiadnu zodpovednosť za poškodenie zdravia v dôsledku takéhoto očkovania a vyzval zákonodarcov na prijatie zákona o zodpovednosti štátu za takéto poškodenie zdravia.